Prológ

Bola tak blízko. Tak blízko, keď zrazu pocítila silný stisk jeho ruky na svojej paži.

„Pusti ma! Nechaj ma ísť!" vykríkla od zúfalstva a celou silou sa snažila vymaniť z jeho zovretia.

„Pusti ma!"

No on ju nepočúval. Silno ju zovrel v náručí, aby jej znemožnil akýkoľvek ďalší pokus o útek a len sa prizeral, ako sa brána pred nimi zatvára.

Nemal z toho dobrý pocit. Toto sa nemalo stať.

„Pusti ma! Choď odo mňa preč!"

Eun Soo bola zúfalá. Jej jediná cesta domov sa jej pomaly strácala pred očami a ona nemohla nič urobiť. Mohla sa metať, kričať, prosiť... vyzeralo to tak, že jej prosby nijak neobmäkčia muža, ktorý ju odmietal poslať späť.

Na chvíľu jej preblesklo hlavou, že bola veľmi naivná, keď mu uverila, že by jej pomohol vrátiť sa domov.

„A ja som ti verila..."

Tie slová boli preňho ako nože, ktoré sa mu zabárali hlboko do srdca. Na chvíľu zmeravel.

Naozaj to, čo robil, bolo správne?

Sledoval tú ženu, ktorá sa zo všetkých síl snažila vymaniť z jeho zovretia. Nepatrila sem. Nie kvôli jej odevu, nie kvôli nezvyčajnej farbe jej vlasov a ani kvôli jej vyjadrovaniu. Bolo to kvôli jej čistej, slobodnej duší, ktorá nemohla ostať pripútaná k tomuto svetu.

Nemohol ju tu nechať. Nie tu a teraz, keď sa už o nej niekto dozvedel a bolo zrejmé, že sa opäť pokúsi o jej život. Ako potom dodrží svoj sľub?

Zdrapil ju za ramená a otočil tvárou k sebe.

Eun Soo bola tak vydesená, že na chvíľu prestala sebou mykať. Prestrašene hľadela do jeho veľkých, tmavohnedých očí sa snažila sa v nich nájsť odpoveď na svoju otázku. Prečo? Čo také som urobila, že mi teraz nechceš pomôcť?

Choi Youngovi stačil len jediný pohľad do jej veľkých očí, aby pochopil, že nemá na výber.

Zdrapil ju za ramená a pritiahol ju k sebe tak blízko, ako to len bola možné. A potom nečujne, aby to nik iný okrem nej nepočul, zašepkal:

„Splatil som svoj dlh."

Skôr než Eun Soo stihla nejak zareagovať, odstúpil od nej a celou silou do nej strčil.

A ona padala. Očakávala pád, no ten neprichádzal. Padala stále ďalej a ďalej, pred ňou sa vynárali rôzne obrazy, svetelné paprsky pripomínajúce elektrický náboj a veci, o ktoré v živote nevidela.

Keď si už myslela, že sa to nikdy neskončí, pocítila na tvári chladný dotyk asfaltu. Neodvážila sa otvoriť oči, lebo sa bála, že je to len sen. Že tie dôverne známe zvuky, vône a svetlo je len dôsledok pádu na hlavu. Pomaly upadala do bezvedomia, ale ešte predtým si všimla, ako v diaľke vychádza slnko. Potom už bola všade len nekonečná tma.