Disclaimer: Hetalia mi nepatrí.
Neplač, maličký...on sa raz vráti.
Za oknami zúrila víchrica, zdalo sa, že tam vonku nie je nič okrem tmy a ničoty a zimy. Dnu bolo chladno tiež, z vyhasnutých kozubov vyletúvali drobné čierne kúsky popola, krúžili po sieňach a dopadali na zlaté svietniky a drahé koberce. Drobná postava v zamazaných šatách ich chcela pozametať, veľmi, veľmi chcela, ale jej detské rúčky boli príliš skrehnuté a tiene poletujúce po obrazoch dávno mŕtvych cisárov boli tak desivé.
Prišli zlé časy.
On to vedel, so zvrašteným čelom sa hrbil nad depešami z Berlína. Bol hlupák, tak strašný hlupák. Príde malý francúzsky krikľúň a celá Európa sa mu má klaňať. A on mu veril, nie, to nie je dobré slovo, on sa ho bál a povedal si, nech radšej zničí našich nepriateľov ako nás. To napokon urobil, Španielsko, teraz aj Prusko, podmaní si všetky krajiny, ktoré sú proti nemu a napokon aj s ním.
,,Si na seba príliš tvrdý," povedala a jemne mu vytiahla papier z kŕčom stuhnutej ruky. Jej vlasy stále voňali po kvetoch, no on cítil –skôr cítil, ako videl, sviečka dohorievala a nebolo nikoho, kto by doniesol novú- jej znepokojenie, ako čítala chvatne napísané slová.
,,Kde je Taliansko?" spýtal sa automaticky. Prsty mu blúdili po imaginárnych klávesoch. Gluck. Ifigénia v Tauride. Beznádej.
Usmiala sa. ,,Niekde v severnom krídle. Nechala som mu tam večeru. Nechaj ho aspoň dnes tak. Nech sa hrá. Veď sú Vianoce."
,,Vianoce..." zamrmlal neprítomne. Zabudol, aký je dátum, takisto ako netušil, koľko je hodín a ako dlho už sneží. Snáď aspoň Taliansko má pekný Štedrý večer, aj keď bez girlánd, kolied a jedla pri spoločnom stole.
,,Nepovedz mu to. Prosím. Nie dnes."
Nech vojna trvá koľko rokov chce, ja ťa budem vždy milovať.
Rakúsko je možno dobrý pán, ale metly kupovať nevie. A je tu zima, hundrala Chibitalia spevavým hláskom. Krčila sa za veľkým divánom a odrátavala tikot hodín. Večera bola dávno zjedená, ale ona bola stále hladná. Žiadna Maďarsko však neprišla a nespýtala sa a cestou do komory číhalo ešte viac bubákov. Možno tam boli aj netopiere. Alebo veľké pavúky. Chibitalia sa nebála tmy už dlho, odkedy sa v priezore ťažkých dverí objavilo svetlo a za ním pár modrých očí. Tie tu však teraz neboli, zostali len tiene a v kútoch sa niečo zlovestne hýbalo.
,,Shinsei Roma," maličká slza sa skotúľala po detskom líci, druhá, tretia. ,,Shinsei Roma, vráť sa. Ja sa bojím, je tu tma. Povedal si, že prídeš, keď vojna skončí. Rakúsko povedal, že skočila. Bojím sa...je tu tma..."
Vrátim sa, keď skončí vojna.
,,Nie som blázon," povedal Rakúsko. ,,Za chvíľu odíde, pozri naňho. Rastie, chce ujsť. Nechcem, aby jeho posledná spomienka na mňa bola, ako mu hovorím..."
„Takže ho máš nakoniec tiež rád," usmiala sa Maďarsko ešte viac.
Povzdychol si.
,,Všetko sa mení. Pruská armáda je porazená, Francúzsko ovláda polovicu Európy. A ja som za starého blázna, ktorý nevie čo robí."
Maďarsko mlčala. Celý dom mlčal.
Odpovedali mu len hodiny. Pomaly, unavene odbili polnoc. Vianoce skončili.
,,...bude lepšie, ak sa nikdy nedozvie, že Svätá ríša rímska je mŕtva..."
Miloval som ťa od desiateho storočia...
Bola mrazivá decembrová noc.
V kúte Schönnbrunnu plakalo malé vystrašené dieťa.
Napoleon zastal v Berlíne.