1. Zlé sny
Nao bežal po dlhej opustenej chodbe. Všade bola tma, ale on aj napriek tomu videl, že všetko, steny, podlaha, i dvere po oboch stranách, je biele. Zdalo sa mu, že tu už bol, len si nepamätá kedy, nevedel ani, kde to miesto je. Celé to miesto, tá chodba, v ňom vyvolával strach, pred ktorým chcel utiecť. Na sebe mal svoje pyžamo a papuče, ale cez ne cítil chlad podlahy. Cítil, ako ho niekto prenasleduje, ale nikto tam nebol. Pokúsil sa otvoriť jedny dvere. Boli zamknuté. Prebehol k ďalším, ale ani tie sa nedali otvoriť. Vtom začul na prázdnej chodbe kroky. Obzrel sa, ale nikto tam nebol. Zvuk tých krokov sa blížil. Naovi prebehli po chrbte zimomriavky a zrýchlil sa mu dych. Pustil kľučku dverí a bežal ďalej. Chodba nemala konca, z tmy sa stále vynárali nové a nové dvere. Nao stále počul za sebou tie tiché kroky. Nevedel kto alebo čo to kráča, ale rozhodne nechcel, aby ho to dostihlo. Pomaly už nestačil s dychom, teda skúsil ďalšie dvere. Ako očakával, nedali sa otvoriť. Behal od jedných dverí k druhým a mykal nimi, ale žiadne nepovolili. Cítil, ako sa jeho prenasledovateľ blíži. Začal panikáriť. Znova zúrivo pomykal kľučkou, ale keď nepustila, bežal ďalej. Už nevládal s dychom, ale nechcel sa zastaviť. Tie kroky počul priam v hlave, vyvolávali v ňom hrôzu. Chcel bežať ďalej, utiecť čo najďalej od tej veci, ale potkol sa. ‚Nie, znova už nie!' prebleskla mu zúfalá myšlienka, keď padal. Zavrel oči a padal v tme.
Keď Nao ucítil bolesť, z nárazu do ramena, otvoril oči. Bol vo svojej internátnej izbe. Celá tá chodba a tie kroky boli len sen, nočná mora. Bol to veľmi živý sen, lebo ešte teraz cítil hrôzu, ktorú v ňom tie kroky vyvolávali. Musel sa hádzať v posteli, lebo bol zamotaný do prikrývka a spadol z postele. Tvárou a ramenom bol na podlahe, ale ľavú nohu mal zamotanú do prikrývky a zaseknutú na posteli. Ešte stále mal zrýchlený dych a srdce mu búšilo, ako keby naozaj bežal. Bolo mu horúco, bol celý spotený. Vzoprel sa na rukách a vyškriabal sa na posteľ. Potom sa snažil vymotať sa z prikrývky, čo nebolo vôbec jednoduché. Kým sa vymotal, všetky pocity z neho vyprchali, aj srdce sa mu upokojilo. Sunao si sadol na peľasť svojej postele. Napriek tomu, že bola hlboká noc, v izbe bolo vidno lebo svietil veľký a jasný mesiac. Všade bol pokoj, aj jeho priateľ, Sora, so pokojne odfukoval na druhej posteli. Sunao si zaboril hlavu do dlaní a lakte si oprel o kolená. Už tretí raz za sebou mal ten istý strašidelný sen. Vždy sa potom prebudil na to, že sa o niečo buchol alebo spadol z postele. Včera si ešte povedal, že je to náhoda, ale dnes už začína pochybovať. „Prečo sa mi snívajú také veci?" spýtal sa sám seba.
Cítil, že už nebude dnes spať. Pozrel na hodinky n a nočnom stolíku. Bolo krátko po tretej, to znamená, že nespal ani päť hodín. Aby tam len tak nesedel, išiel sa osprchovať. Zobral si svoju školskú uniformu a potichu, aby nezobudil Soru, vyšiel z izby. Prešiel po mĺkvej chodbe, ale táto mu nenaháňala strach, ako tá v sne. Rýchlo zo seba zhodil veci a vošiel pod sprchu, kde na seba pustil teplú vodu. Chvíľu stál nepohnute a nechal vodu dopadať na jeho dlhé ružové vlasy, tvár a plecia. ‚Ráno budem vyzerať ako bezdomovec,' pomyslel si, ako tam len tak stál. Bol veľmi vyčerpaný, každý jeho pohyb bol akoby spomalený. Pomaly sa začal umývať a zistil, že rameno, na ktoré spadol, ho dosť bolí. ‚Myslí, že to nie je nič vážne. Ale zanedlho tam budem mať obrovskú modrinu.' upokojoval sa, keď si skúmal rameno. Keď ním skúsil pohýbať, bolelo ho, ale dúfal, že to bude v poriadku. Nastavil tvár vode, aby si ju opláchol. A pretrel si ju rukami. Keď otvoril oči, chcel zatvoriť vodu, a vtedy sa mu zatočila hlava. Musel sa oprieť o stenu, ináč by spadol. Zavrel oči a zhlboka dýchal, aby ho to prešlo, ale aj tak sa cítil mizerne. Roztrasenou rulou zavrel vodu, vzal si uterák a vyutieral sa dosucha. Obliekol si uniformu a začal si sušiť svoje dlhé vlasy. Cítil sa slabo, ale svoju nevoľnosť pripisoval nedostatku spánku a dnešnému úderu so pleca. Keď si vysušil vlasy, vrátil uterák na svoje miesto. Vyšiel z kúpeľne a chcel sa vrátiť do svojej izby, ale na pol ceste si to rozmyslel. Rozhodol sa, že pôjde radšej von, nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Vonku bolo veľmi jasno, na oblohe svietil veľký mesiac, ktorý bol pred pár dňami v splne. Hviezdy ešte svietili, ale už začali pomaly miznúť, na východe obloha už bledla. Pred chvíľou musela padať rosa, vo vzduchu bolo cítiť vôňu trávy. Sunao sa prechádzal s rukami so vreckách. Bolo trochu chladno, ale jemu to neprekážalo, lebo mu vlhký chladný vzduch urobil dobre. Zašiel do školského parku, kde si mohol sadnúť na lavičku. Vonku bolo úplné ticho, ani vietor nefúkal. Nao so sadol a obzeral si oblohu. Sedel na lavičke, kým nevyšlo slnko. Nechal jeho lúče dopadať na svoje ružové vlasy. Keď mu slnko svietilo do tváre, zavrel oči. Svetlo mu presvitalo viečkami, a celá tvár sa mu zahrieval, čo ho uspávalo, rýchlo preto otvoril oči a odvrátil sa. Ešte chvíľu sedel, kým slnko úplne nevyšlo spoza obzoru, potom vstal a vrátil sa na internát.