V sídle rodu Tao bolo ticho.
Niežeby tu nebolo ticho vždy. Kamenné múry a vysoké stropy len ťažko prepustili hlasy a zvuky. Človek akoby tu bol vždy sám.
Hmpf.
Šmaril som kwan-dao o popraskanú dlážku vstupnej haly, jednoducho preto, aby ma malo čo uvítať. Bude ju treba opraviť, ale mama s dedom sa len zasmejú a otec vyšle armádu oživených mŕtvol, ktoré o stavebníctve nemajú potuchy. Potom to u nás aj tak vyzerá, zašomral som, keď som prešiel pohľadom po olúpanej omietke a záhadnej diere v strope. Naozaj reprezentatívne sídlo tisícročného rodu.
Jedny z bočných dverí sa otvorili. Lenivo z nich vyšli mŕtva panda, mŕtvy chlapík ako hora a sestrin frajer, ktorý bol technicky tiež mŕtvy. Nepredpokladal som, že je to uvítací výbor, lebo ani jedného z nich som bohvieako rád nevidel. Moja domnienka sa samozrejme potvrdila, keď bez akéhokoľvek náznaku toho, že by si všimli moju prítomnosť, plynule prešli chodbou a stratili sa v útrobách domu.
Hmpf.
Keby mi niečo také spravil ktokoľvek iný, možno by som mu len mečom jemne poopravil účes a nejaké tie končatiny. Ale vo vlastnom dome? Vlastná rodina? (Lebo Pailong očividne JE časť rodiny, aj keď ja som na to svoj názor Jun už povedal. Skoro ma vyhodila z balkóna.) Schmatol som kwan-dao, trikrát sa potkol a zamieril si to hore schodmi, kde teoreticky mal byť zvyšok mojej rodiny. Okrem pavúkov a asi piatich otcových bojovníkov presúšajúcich sa po druhom poschodí som nenašiel ani živú dušu.
,,Možno museli niekam odísť, pán Ren," vyjadril svoj, ako vždy prevratný, názor Bason.
,,A Pailong zrazu oslepol, hej?" oboril som sa naňho. ,,Navyše som písal, že prídem domov! Toto je číra...číre...čokoľvek!" Sekol som mojou obľúbenou zbraňou vzduchom, v ktorom sa medzičasom akosi zhmotnilo zábradlie. S povzdychom som ho pripísal na pomyselný zoznam vecí, ktoré potrebujú zásah odborníka a napriek chabým Basonovým protestom som sa vybral do svojej izby. Odhodlaný nevyjsť z nej, kým ma drahá rodinka nezačne brať vážne, som automaticky vykopol dvere a vošiel.
,,Ahoj."
,,..." oznámil som. Kwan-dao mi pôsobivo vypadlo z ruky a skoro mi prepichlo topánku. Nepovažoval som za potrebné venovať tomu pozornosť.
,,...ahoj?"
Sníva sa mi. Určite. Zaspal som vo vlaku, teraz som kdesi v Bangladéši a toto celé je čudesný a vrcholne nepríjemný sen. Ren, prebuď sa.
Naklonila hlavu nabok a zadívala sa na mňa, akoby som bol nejaký mimoriadne zaujímavý exponát v múzeu.
,,...?" spýtal som sa, už naozaj vyvedený z miery. Siahol som do vrecka kabáta po meč, no kým som ho stihol vystrieť do jeho použiteľnej podoby, ona sa len pousmiala.
Ach, áno, a za chrbtom sa jej zjavil v celej svojej kráse jej strážny duch Shamash.
,,Čo do..."
,,Počkaj, Tao Ren," povedala a stále sa usmievala.
,,Huh?" doplnil som predošlú otázku. Zrak mi preskakoval z nie práve mierumilovne sa tváriaceho Shamasha na dievčinu, ktorá bola tentokrát našťastie pre zmenu úplne oblečená. Sedela na kope ošúchaných kufrov a mne cez hnevom slušne zatemnený mozog pomaly prenikal tento fakt a všetky súvislosti, ktoré obnášal. Pomaly som späť skryl meč a odhodlaný viesť tak pokojnú konverzáciu, ako bolo v daných podmienkach možné, som nasadil ležérny výraz.
,,Jeanne-sama." Veľmi som sa snažil, aby to znelo prívetivo, ale celkový dojem možno trochu rušil môj účes, ktorý siahal kamsi k povale, ako aj skutočnosť, že mi rukou neovládateľne mykalo smerom k môjmu kwan-dau. Nevedel som však (niežeby som nevedel, ja som si na to nemohol spomenúť!), ako ju čo najslušnejšie vyhodiť z mojej izby a v rámci možností aj z domu ako takého.
Počas chvíľky trápneho ticha sme na seba hľadeli. Teda, ja som hľadel skôr na Shamashovo kladivo. Isteže som sa nebál, len celá situácia bola...nepríjemná.
,,Asi chceš vedieť, čo tu robím," ozvala sa napokon Železná panna.
,,Hmpf," odvetil som a zložil si ruky na prsiach. Dúfal som, že to vyzeralo, akoby mi to bolo absolútne ukradnuté.
,,Chcem s tebou mať dieťa, Tao Ren."
Hmpf.
ČOOOOOO?
Prisahám, že v tejto chvíli tri pramene mojich vypnutých vlasov prerazili strop.
Asi pol dňa som tam stál ako stelesnenie hlupáka. Kútikom úst mi zreteľne mykalo a nepochybne som vyzeral tak neskutočne idiotsky, až Jeanne určite musela prehodnotiť svoj plán...počkať! Čo to má celé znamenať? Dieťa? Aké dieťa? Prečo dieťa?
A potom mi to došlo.
,,Hmmmmmmmm," prestal som sa hrať na sochu a zamyslel som sa. Vlastne...mohol by to byť veľmi rozumný nápad.
,,Mimochodom," ozvala sa, kým som stihol podrobne zvážiť všetky výhody a nevýhody, ,,možno by sme mali ísť pustiť tvoju rodinu z mojich panien." Na tvári mala ustarostený výraz. ,,Asi im tam už bude trochu nepohodlne."
Akási miniatúrna časť mojej mysle ma hlasom Yoha Asakury začala presviedčať, že to predsa len nebol až taký skvelý nápad.
