Quill (Brko)

Preklad: Jimmi

Betta-read: LadyF

Autor originálu: crazylizzie ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1193459/crazylizzie)

Dramione

wwwdotfanfictiondotnet/s/4370229

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: crazylizzie.

Kapitola 1

"... len sťaby tabu neboli nič iné, len ako nádherou prekliať čokoľvek, čo sa zakazuje." G. Bataille.

Vidí ju so svätožiarou v matnom svetle pochodní; jej hlava, zaťažená kučerami padajúcimi až na krk, sa skláňa nad nekonečnou hromadou pergamenov. Brko v jej ruke sa krúti jedným smerom a potom druhým.

Knižnica je tichá, prázdna, ako je to normálne v tento čas roka. Temnota sa mieša s chabým svetlom z pochodní, vrhá tiene a okamihy čiernoty v regáloch kníh.

Jediným zvukom je poryv vetra.

Pramienok jej spadne do tváre a ona si hlúpym pohybom ruky, zrodeným z nekonečných pohybov predtým, zastrčí neposlušné vlasy za ucho. Jeho vlastná ruka, aristokratická s dlhými tenkými prstami, sa zovrie v päsť a neprítomne si poškriabe miesto na hrudi, tesne pod bradou.

Kedysi by vycítila, že stojí pri dverách. Bola by vzhliadla nahor; niečo podobné panike by prešlo jej črtami skôr než by tú postavu rozoznala. Potom by sa napla. Jej brko by sa zastavilo, jej oči by sa trochu zúžili a jej brada by sa zdvihla.

Či je to kvôli tomu, že prešlo tak mnoho rokov alebo preto, že už sa toľko nebojí, či možno preto, že sa na tomto mieste cíti bezpečne, nevzhliadne, dokonca nevycíti jeho prítomnosť.

Stále zíza do tieňov pred sebou.

Tak sa jeho vysoká postava, oblečená celá v čiernom, opiera o dvere a sleduje ženu pred ním. Putuje po jej tvári svojimi očami; ten hladký krk, tá mierne ohrnutá spodná pera, tá jemná, ale vždy prísna brada. Vždy tak veľmi prísna.

Uvedomí si, že si škriabe hruď a spustí ruku, zámerne ju núti uvoľniť sa pri svojom boku.

Stojí chvíľu dlhšie než sa odsunie od dverí, rozvíri ten vzduch, ale tak veľmi ticho, že keď Hermiona konečne vycíti niečiu prítomnosť vďaka nepatrnému zablikaniu pochodní, nie je tam nikto a ona nič nepočuje.

Ako jeho bývalý riaditeľ fakulty sa Draco Malfoy pohybuje potemnenými priechodmi s pokojnosťou a ľstivosťou, ktoré sa naučil jedine z nevyhnutnosti.

Tie tiene ho vítajú. To mesačné svetlo zachytí a podrží záblesk jeho vlasov, vzájomné porovnanie svetla a tmy, hoci potlačené niečím, čo dávno prešlo a už sa o tom nehovorí.

Pohyby sú minimálne, jeho ruky a ramená pri boku, jeho dlhý krok pohlcuje kameň, ale nenútene, pôvabne, skoro mačkovito, sebaisto.

Dosiahnutím vchodu do Hlavnej siene sa zastaví, vyrovnajúc čierny hábit rukou ozdobenou krvavo červeným kameňom a, s tou istou sebakontrolou, ktorú použil v knižnici, s tým istým mlčaním, vojde do chodby.

Je jedným z prvých, ktorí na to stretnutie prišli; tí jediní dvaja zvyšní sú Remus Lupin a jeho manželka, Nymphadora Tonksová Lupinová, ktorí sa medzi sebou potichu rozprávajú. Lupin, vždy si vedomý svojho bezprostredného okolia, vzhliadne na blížiacu sa tmavú postavu.

Draco sa trochu usmeje, úsmev, ktorý viacej neobsahuje zlomyseľnosť, ale skôr dávnu myšlienku, jednu z tých spoločných zážitkov a života prežitého počas jedného leta a zimy.

"Pán a pani Lupinovci," pozdraví Draco, hlas pokojný, tón prívetivý.

Pochodne okolo nich z jeho slov zablikotajú.

Remus opätuje úsmev a tam, kde kedysi bol nádych neľúbosti, nie je práve teraz nič z toho, len uznanie. Nie priateľské - nie, nikdy nie priateľské - ale s istou dávkou dôvernosti zo zážitkov dávno prežitých, ale nikdy nezabudnutých.

Strieborné oči sa otočia k chudej žene pri Remusovom boku, jej vlasy, ako obyčajne, žuvačkovej ružovej.

"Bratanec," povie.

Draco skloní hlavu, krátko sa usmeje skôr než sa posadí za stôl pred nimi. Boli časy, kedy by bol vydesený priznať spojenie medzi ním a Nymphadorou, nahlas alebo inak. Ale to bolo predtým. Teraz sa k nej priznáva kvôli tomu, že je to príbuzná, kvôli minulosti.

Vždy tá minulosť.

Remus a Tonksová pokračujú vo vzájomnom rozhovore, kým sa Draco opiera o kreslo s vysokým operadlom, sleduje ako ďalší členovia ministerstva, oddelenia pre magickú obranu a oddelenia pre magickú výchovu pomaly začínajú kráčať k vysokému stolu.

Riaditeľka McGonagallová vojde do siene, skloní trochu hlavu, keď sa ich oči stretnú, vyslovená úľava na jej tvári.

Draco podobne odpovedá, hoci jeho rysy sú usporiadané do zdvorilej masky. Je tu na jej žiadosť. Jej a súčasného ministra mágie a hoci on je - zo všetkých možných zreteľov - hosť, stále je Draco Malfoy, z rodiny Malfoyov, a je tam viac než jeden pár očí, ktoré sa na neho pozerajú s niečím blízkym strachu a obáv.

Dôkladne ich ignoruje tak, ako to robí posledných desať rokov, necháva svoje telo uvoľnené, ruky na operadlách kresla, dlaňami nahor.

Jeho prútik je v jeho hábite a v jeho prázdnych rukách je zrejmé gesto dôvery.

Jedine keď vojde samotný minister mágie s jeho červenovlasou ženou, Draco trochu stuhne. Hoci v zápale vojny ich nepriateľstvo už dávno zmizlo a roky ich zmenili, stále sú a vždy budú protikladmi a vždy sa budú samotnou podstatou odpudzovať. Ale je tu tá minulosť a keď minister mágie príde k stolu, Draco so stretne so smaragdovo zelenými očami Harryho Pottera bez akejkoľvek emócie, hoci niečo pri hrdinovi čarodejníckeho sveta stále sťahuje jeho vnútornosti.

Nie sú priatelia, ale sú, tak ako mnohí, vynútení spojenci, ktorí museli dospieť, aby rešpektovali jeden druhého.

Z toho dôvodu tu Draco je.

Je tu preto, lebo ho Harry Potter požiadal, aby tu bol.

Harry a Ginny Potterovci sa posadia. Len zopár ich má ešte prísť, ale pre Draca len jedna jediná a on pociťuje bubnovanie pozdĺž nervov svojej chrbtice. Jeho oči, klamlivo záhaľčivé, skenujú vstup do siene.

Tentoraz vie, že tam je, musí to vedieť, pretože len čo jej štíhla postava vchádza do siene, jej oči okamžite vyhľadajú jeho vlastné.

Minulosť, a v minulosti boli okamihy, rozhodnutia urobené, ktoré nikdy urobené byť nemali, cesty, po ktorých sa nikdy nemalo ísť, či nikdy v prvom rade nemali existovať.

Vidí to, tú kvapalnú temnotu okolo okrajov jej očí, pozdĺž okrajov jej postavy. Preteká tým, tým prúdom, smerom k nemu. Ťahá sa s ňou presne to isté, čo farbí jeho osobu.

Ona je tá, čo odvráti pohľad.

Stretnutie začína.

Je prosté to, čo chce urobiť Oddelenie magickej obrany, obmenu už existujúcej hodiny Obrany proti čiernej mágii, len mierne odlišné, trochu viac... temné.

Už to prichádza nejakú dobu, od konca vojny, od zvrhnutia ministra mágie, odkedy sa časy zmenili.

Veci nie sú tým, čo kedysi bývali.

Niektorí vravia, že nevinnosť stratená je nevinnosť, ktorá sa nikdy znova nezíska.

Čarodejnícky svet pozná pravdu tohto tvrdenia, hoci niektorí ju odmietajú vidieť a ostatní odmietajú uznať nevinnosť vôbec.

Draco počúva s mierne pobaveným výrazom na tvári, keď sa tí okolo neho hádajú o novom študijnom pláne, ako aj o potrebe nezaujatejšej spoločnosti. Nevraví nič, nevyjadruje svoj vlastný názor. Po pravde, má veľmi slabý názor v tejto veci.

Moody je ten prvý, ktorý nevydrží, treskne veľkou päsťou po stole, jeho magické oko divoko lieta. "Chcete učiť tieto deti temnú mágiu! Chcete ich nechať fušovať do niečoho, čomu ani jeden z vás nerozumie."

Riaditeľka otvorí ústa, aby prehovorila, ale jasný hlas riaditeľky chrabromilskej fakulty ju preruší. "Už sa ju učia!," potichu vraví ten hlas.

Jej tón pripomína Dracovi potôčik uprostred hlbokého lesa, na ktorý vrhá tiene sotva viditeľný mesiac.

Moodyho oko zakrúži a dopadne na Hermionu. Jej tvár je pokojná, rozvážna a stretne sa tým okom bez ucuknutia. Tá kučera, vždy tá istá kučera, padá spoza jej ucha a jej ruka ju zasunie späť.

Dracova ruka sa zovrie v päsť.

"Má pravdu," vraví riaditeľka McGonagallová. Napätie pomaly ochabuje pri pokojnom a vážnom hlase profesorky a hlavy Rokfortu. "Tie deti, deti narodené tým, čo bojovali v poslednej vojne, už vedia o mágii, ktorá sa kedysi považovala za temnú."

"Ktorá sa stále považuje za temnú," opraví Moody, ale nie dosť nahlas, aby ju prerušil.

Riaditeľka ho ignoruje a pokračuje. "Tá hranica už nie je vytesaná v kameni, Alastor, musíš si to uvedomovať ako šéf oddelenia."

To je veľmi slizolinský spôsob ako udržať Moodyho v pokoji a to Draca zastihne prekvapeného, pozrie sa na svoju bývalú profesorku s jemným úškrnom, ktorý zohyzdí jeho pravé líce.

"Existujú rodičia, ktorým sa to nebude páčiť," prehodí ďalší hlas.

Draco odsunie oči z riaditeľky, aby sa pozrel na ženu, ktorá prehovorila. Jej tvár je jasná, otvorená a dochádza mu meno; Susan Bonesová, teraz Susan Longbottomová, súčasná šéfka Oddelenia magického vzdelávania.

Nikdy nevenoval veľa pozornosti tejto Bifľomorčanke, nikdy nevenoval všeobecne veľa pozornosti Bifľomorčankám, hlavne nie vtedy v škole. Avšak pristihol sa, že sa díva na veľmi pekne, veľmi inteligentne vyzerajúcu ženu, jej červenkasté vlasy zľahka sfarbené striebrom a vyčesané do dlhého chvosta, zlatý prsteň sa trblieta v svetle pochodní.

Keby bol Draco stále ten chlapec, čo býval, bol by sa na ňu uškrnul, keď si všimla, že sa pozerá, urobil by dehonestujúcu poznámku, sledoval s potešením, keď by znervóznila a zaváhala by.

Už nie je tým chlapcom.

Jeho pery sa zľahka nadvihnú v naznačení spoznania.

Stačí jej to, aby sa trochu začervenala a odvrátila zrak.

Raz Bifľomorčanka, navždy Bifľomorčanka.

V duchu sa uškrnie.

"Rodičia si musia uvedomovať, čo sa deje," vraví Ginny, zo svojho postavenia po boku Harryho Pottera. Všetky oči, vrátane Dracových, sa otočia k nej.

Pokračuje, trochu sa predkloní ponad svoje vyčnievajúce brucho, "ako môže niekto nevidieť to, čo má priamo pred sebou?"

"Niektorí nevidia, niektorí to nechcú priznať, niektorí veria, že sa to neukáže ako pravda." Dodáva Remus, jeho tvár zvráskavená. "Riaditeľka má pravdu, hranica je rozmazaná."

"A bude sa stále viac rozmazávať," ozve sa nový hlas, tento patrí vysokému čiernemu mužovi, súčasnému učiteľovi Obrany proti Čiernej mágii, Kingsleymu Shackleboltovi. Riaditeľka odvážne prikyvuje. "Je to pravda. Ak sa tým nebudeme zaoberať hneď, ak sa odmietneme zaoberať sa tým hneď, v budúcnosti nastanú problémy."

Draco sleduje pokračujúci spor s miernou ľahostajnosťou. Jeho sa to netýka, nie tak celkom. Je mu jedno, či to rozhodnutie za študijný plán prejde alebo nie. Nemá deti, neplánuje mať deti a jeho prítomnosť na schôdzi nie je kvôli debatovaniu o dobre či zle vyučovania detí istej dávky čiernej mágie.

Jeho prítomnosť je pre prípad, že by ten študijný plán prešiel.

Po hodine sa rozhodne, pretože Remus Lupin sa konečne pozrie na ministra mágie a spýta sa ho na jeho názor.

To Draca otrávi, ale keďže bol roky otravovaný tým istým Harrym Potterom, neznamená to veľa a otočí hlavu, aby zistil, čo tmavovlasý muž povie.

Vlastne je to tak, ako čaká.

"Myslím, že nemáme na výber," vraví Harry, každému človeku sa pozerá plne do tváre, stretáva sa s ich pohľadom skôr než sa pohne k ďalšej osobe.

Sú tam jazvy, všetci ich majú, Harry má tiež, ale tá jazva, ktorá ho kedysi preslávila, už ho viac neslávi. Teraz ho robia slávnym iné veci.

Harryho oči zotrvajú na Hermione a okolie jeho očí nápadne zjemnie, tie jemné linky, ktoré sa objavia pri uznaní ich dlhej histórie. Hovorí k tej žene, k priateľovi. "Myslím, že čo Hermiona povedala, bolo správne. Už sa ju učia a namiesto ignorovania toho, dúfajúc, že sa to stratí, je lepším prístupom zoznámiť sa s tým a pomôcť to definovať." Zmĺkol, prehliadajúc si miestnosť, potom potichu vraví, "myslím, že je len jediná cesta."

Draco je pobavený tým, ako Potter manipuluje miestnosť, ten dav. Využíva svoje postavenie, svoju minulosť, to kto je a nie po druhý raz vidí Draco veľmi slizolinské vlastnosti v nejakom Chrabromilčanovi.

Takže sa hlasuje a rozhodne sa vytvoriť študijný plán pre Temné umenie.

Keby bol Draco stále ten miláčik Malfoyovskej rodiny, ten slizolinský princ, bol by sa usmial v uspokojení, v triumfe. Pretože bolo ako bolo, nemal sa čomu usmievať. Nemal túžbu vnoriť sa späť do sveta, v ktorom sa pred desiatimi rokmi skoro utopil. Nemal žiadnu túžbu pomôcť ministerstvu mágie či niektorému z jeho oddelení.

Toto robí kvôli tomu, že mu kedysi riaditeľka odpustila chybu, ktorú urobil ako ten slizolinský princ.

A kvôli čarodejnici, ktorá sedí na konci stola, znovu krúti brko medzi prstami, keď počúva výsledok hlasovania.

"Nesúhlasím s tým, Minerva, chcem, aby si to vedela," vraví Moody, hlas drsný, jasne vyľakaný, keby jeho blúdiace oko bolo nejakým znamením.

"Som si toho plne vedomá, Alastor, a rovnako budem chcieť s týmto tvoju pomoc."

"Ale moje povinnosti..."

Riaditeľka zdvihne ruku, "chápem tvoje povinnosti ako vedúceho tvojho oddelenia a nežiadam ťa, aby si toto prevzal, skôr bude v budúcnosti potreba tvoje informácie a kritické oko."

Nastane pauza a Draco cíti nárast napätia v miestnosti.

"Kto má toto viesť?" spýta sa Remus, vždy ten statočný, vždy ten, čo prekračuje hranice.

Riaditeľka otvorí ústa, ale minister mágie ju preruší.

"Ja som rozhodol," vraví Harry, hlas úlisný, "spolu s profesorkou McGonagallovou, že najlepšie bude, aby tento program viedla profesorka Grangerová a," zastal, pre efekt, ten dokonalý politik, "pán Malfoy."

Nastane okamih ticha, kde jediná vec, čo je počuť v miestnosti, je blikotanie plameňa pochodní.

Potom vybuchnú hlasy.

Draca nezaujíma ničia reakcia, nie nikoho, ale jedine ženy, ktorá po prvý raz, čo sa usadila, vzhliadne a spojí s ním svoje oči.

Jej oči sú jasné, trochu roztvorené a Draco si uvedomí, že jej nikto nepovedal, akú má v tomto úlohu.

Prekliaty zasraný pán dokonalý.

Zatne ruku, ale nezdvihne sa.

Ale niektoré veci sa nikdy nezmenia a on dovolí úškrnu, aby zaihral na pravej strane jeho úst. Ktokoľvek iný by si ho nevšimol, ktokoľvek bez ich minulosti, bez toho víriacieho tieňa spojenia by si to nevšimol.

Ona si všimne.

Jej brada, tá tvrdohlavá brada sa trochu zdvihne.

Odvráti sa a ten úškrn na Dracovej tvári rastie tak, že úsmev krátko, och, tak veľmi krátko, ozdobí jeho črty skôr než sa tiež stratí.

Moody vybuchne o totálnej šialenosti toho plánu, niekoľko ďalších menej dôležitých jedincov, jasne zúfalých, zdvihne s ním svoje hlasy a na chvíľu tá časť z Draca, tá malá časť, ktorá je stále Malfoyom, jadrom jeho existencie si vychutnáva chaos pred ním.

Až kým riaditeľka netleskne rukami, dvakrát, a miestnosť upadne do ticha.

"Rozumiem všetkým vaším starostiam; avšak udalosti spred desiatich rokov vyžadujú spoluúčasť pána Malfoya a profesorky Grangerovej." Riaditeľka krátko pozrie na Draca.

Draco skloní hlavu v slabom súhlase.

"Nemám problém, aby to viedla Hermiona; všetci vieme, že urobí excelentnú prácu, ale..." vraví Remus. Jeho hlas zafarbený starosťami.

Dracova tvár je samozrejme zdvorilá, ale len pretože strávil roky zdokonaľovaním sebakontroly, ktorá by mohla súperiť s ovládaním sa Severusa Snapa. Vo svojom vnútri necíti nič iné okrem podráždenia na bývalého vlkodlaka.

Remus bol tam, na postrannej čiare, nie súčasť toho, ale bol tam, videl, čo on a Hermiona urobili, k čomu boli prinútení, aby oklamali nevyhnutné. Zabudol? Alebo sa stal takým pohodlným vo svojom úplne svetlom svete manželstva, rodiny a nebytia vlkodlakom, že to úplne dostal zo svojej hlavy.

"Čo budeš mať z tohto ty, chlapče?" spýta sa zrazu Moody, presunie pohľad na Draca, jasný odpor v jeho črtách.

Draco vedel, že tá otázka príde a už skôr zvažoval ako odpovedať, rozhodnúc sa, že pravda bude najlepším postupom.

"Nič," odpovedal a jeho hlas je temný, studený, ľahostajný. Je to prvý raz, čo prehovorí, a niekoľkí pri stole sa zachveli, keď ho začuli.

Ten zvuk nepomáha pocitom v miestnosti, pretože sa hlasy znova zdvihnú, Moodyho, samozrejme, je ten najhlasnejší z nich.

"Potom prečo?" Tá otázka je položená, ten hlas rastúci ľahko a bez sily ponad všetkých ostatných, umlčujúci nesúzvuk presne tak efektívne ako predtým riaditeľkino tlesknutie.

Draco sa pozrie na Hermionu a nie je prekvapený, keď zbadá v jej očiach úprimnú zvedavosť. Tak veľa vecí sa zmenilo, tak veľmi veľa vecí, ale tá zvedavosť, tie otázky sú tam stále.

Z nejakého dôvodu ho to uteší.

Z nejakého dôvodu to upokojí tú podráždenosť, ktorá iskrí pozdĺž jeho nervov.

Draco je úprimný. "Kvôli tomu, že tebe a profesorke McGonagallovej dlhujem svoj život."

Nikto nevie o jeho životnom dlhu, nikto, a ten nesúzvuk začne znova, ale Draco ich ignoruje, stále sa delí o pohľad s Hermionou.

Zabudla, pravdepodobne kvôli tomu, že to už viacej nepoužívala, ako úplne zakryť svoje pocity a on ich vidí, víria v tých tmavých hnedých očiach; zvedavosť, áno, vždy zvedavosť, otázky, jej vlastné podráždenie, a pod tým, pod tým všetkým a podopierajúc to, rastúci strach, rastúcu paniku.

Ten prameň vlasov jej padne spoza ucha.

Ruka sa zdvihne, zastrčí ho späť.

Miesto na jeho hrudi vzplanie k životu.

Vidí červenú, zahmlenú červenú zapĺňajúcu, farbiaciu jeho zrak.

Odvráti sa.

Rozhovor pokračuje v kruhu okolo neho, ale on sa sústredí na tú spomienku. Hmla ju prináša, to skákanie plameňov v ohnisku, biele brko s pierkom krútiace sa dokola a dokola, najprv jedným smerom a potom druhým. Prameň vlasov z rýchlo vytvoreného drdolu na vrchu jej hlavy, nakláňajúcej sa k nemu, jeho váha, jeho vzhľad v oranžovom a žltom mihotavom svetle.

Vyplašila sa, zachytila jeho ruku kútikom oka a potom sa mlčky díva na neho, keď zasúva ten prameň za jej ucho. Vonia mätou, čajom, či nejakou kvetinou, o ktorej sa dozvedel neskôr, oveľa neskôr, že bola levanduľa.

"Potom je rozhodnuté," oznamuje riaditeľka, vytiahne ho z tej spomienky, z tej červenej hmly. Otočí sa a prevŕta Draca svojím typickým pohľadom. "Pán Malfoy, keby som sa s vami mohla porozprávať skôr než odídete."

Draco skloní hlavu a potom sleduje ako sa každý dvíha a pomaly opúšťa tú sieň, hlasy slabnú a pohybujú sa jeden cez druhého.

Minister mágie sa pred Dracom zastaví. Zelená sa stretne so sivou ešte raz a Harry pomaly prikývne. "Ďakujem ti, že toto urobíš, Draco," vraví potichu.

Veľa sa zmenilo. Harry Potter sa zmenil, Ginny Weasleyová, teraz Ginny Potterová sa zmenila, jej malá ruka skrútená v ruke ministra mágie, brucho naťahuje jej šaty na znamenie najnovšieho prírastku do rodiny.

Dospeli, vyformovali sa, stali sa inými ľuďmi.

Ale niektoré veci sa nikdy nezmenia.

Draco sa uškrnie. "Si mojim dlžníkom, Potter," vraví.

Draco vidí ako Ginny silnejšie zovrie ruku svojho manžela, ale Harry sa len usmeje a prikývne. "Naozaj som, Draco."

Harry Potter, minister mágie, sa otočí k svojej žene.

Draco sleduje svojho starého nepriateľa odchádzať, potom si prehliada zvyšok siene.

V rokoch nasledujúcich po vojne sa Draco stal poctivým mužom, prinajmenšom so sebou samým, takže si prizná sklamanie, pretože to nastane, keď zistí, že počas jeho výmeny s Potterom Hermiona vykĺzla zo siene.

Chcel s ňou hovoriť.

Keby len povedať niečo bezvýznamné.

Alebo dokonca kruté.

Ale ona je preč, možno vediac, možno si pamätajúc a on je ten posledný, kto sa dvíha zo stoličky, nasledujúc prísny chrbát riaditeľky.

Keď sa usadil v riaditeľkinom byte, šálka s čajom ustálená v jeho ruke, v čiernom odeté nohy natiahnuté pred ním, Draco sleduje v ťažko skrytom pobavení, ako sa jeho bývalá profesorka snaží nájsť slová, aby vysvetlila, čo ju trápi.

"Bude to v poriadku, riaditeľka," nakoniec Draco hovorí v tichu, upije si z čaju, sledujúc črty tej starej čarodejnice pohnúť sa z prekvapenia, potom úľavou.

Posadí sa do kresla oproti nemu, nalievajúc si čaj. "Nemyslíte si, že práca spoločne bude problém? Chápem, že ste spolu nehovorili od pohrebu Rona Weasleyho."

Nič navonok nesignalizuje to náhle zovretie svalov jeho žalúdku, ten kŕč nervov.

Draco si znova odpije z čaju a potom ho položí na stôl medzi nimi.

Zachytí riaditeľkin pohľad a vydrží ho. "Som si istý, že viete, že profesorka Grangerová je v prvom rade profesionálka, zameraná na učenie detí, zameraná na vytvorenie tohto programu za účelom pomôcť budúcim čarodejníkom a čarodejniciam. Z toho dôvodu, ak sa nemýlim, ste necítili potrebu povedať jej o mojom zaangažovaní." Dracovi neujde ten pohľad viny na jej tvári, ale ignoruje ho, aby pokračoval. „Ten istý profesionalizmus nájdete u mňa."

Riaditeľka pomaly prikývne. „Toľko som si myslela, ale Severus bol... nie znepokojený, samozrejme, ale keď odpovedal na moje otázky vo svojom poslednom liste, znel obozretne."

Draco dovolí podráždeniu prejaviť sa, na chvíľu, len na chvíľu, ale riaditeľka ho zbadá.

Mávne rukou. „Len si o vás robí obavy."

„Samozrejme," vraví Draco, kladúc mrzutosť nabok, aby sa s ňou zaoberal neskôr. „Ale môžem vás uistiť, že nech vzťah medzi mnou a profesorkou Grangerovou pozostával počas tých dní z čohokoľvek, bol výsledkom povahy času a efektívne bol zanechaný v tých dňoch. My, čarodejnícky svet, sme sa pohli ďalej, riaditeľka, a som si istý, že ja, rovnako ako profesora Grangerová, sme sa pohli tiež. Všetci sme sa zmenili, riaditeľka."

To jeho bývalej riaditeľke stačilo a čoskoro bol Draco oslobodený od jej prítomnosti, opäť raz kráčal temnými priechodmi jeho starej školy, mieriac k prednému vchodu a smerom k bezmesačnej oblohe.

Ale malý hlások, hlások, ktorý spoznával ako svoje najúprimnejšie ja, šepká v tieňoch.

Ale niektoré veci sa nikdy nezmenia.