Popoluška

Kde bolo, tam bolo, v jednej vzdialenej krajine, ktorú nazývali Krajina vychádzajúceho slnka, žil roztomilý chlapček, Fujimori Sunao. Sunaov otec bol bohatý gróf s množstvom pozemkov. Jeho mama bola prekrásna, ale Sunao ju nikdy nevidel, lebo zomrela pri jeho narodení. Grófa to veľmi rozosmutnilo, ale bol rád, že mu zostal Sunao, ktorý sa hrozne podobal na svoju mamu. Aj preto ho volal rovnako ako ju, Nao. Šesť rokov sa ho snažil vychovať, ako najlepšie vedel. Lenže v Naovi videl skôr dcéru, ako podobizeň jeho mŕtvej matky, ako syna. Preto sa rozhodol, že potrebuje pomoc a vzal si muža menom Nagase Aizawa, ktorý mal z predchádzajúceho manželstva syna Kaia a osvojil si syna svojich vzdialených príbuzných, ktorý zomreli, Rana. Nao sa tešil, lebo vedel, že otec bude šťastný. S novou "mamou" si rozumel dobre, aj s novými bratmi, hlavne s Ranom. Zvláštne však bolo, že z tých troch jedine Ran prijal meno Fujimori. Veci sa pre Naa zmenili. Musel študovať spolu s Kaiom a Ranom, aby mal šľachtické spôsoby. Robil to však rád, lebo vedel, že jeho otca poteší, keď bude mať vyberané správanie.

Jedného sychravého večera im Naov otec oznámil, že budú musí odcestovať, a budú nejakú dobu sami. Druhý deň sa s grófom prišlo rozlúčiť celé panstvo. Najprv kývol služobníctvu, potom pohladil Kaia a Rana, pobozkal Aizawu a nakoniec prišiel k Naovi. Objal ho a cvrnkol mu do nosa. „Nebojte sa," povedal upokojujúco, „ani sa nenazdáte a budem naspäť." Potom vysadol na svojho koňa a poklusom šiel k bráne. Pri bráne zrazu skočil grófovmu koňovi do cesty pes a kôň sa splašil. Vzopäl sa na zadné nohy a zhodil grófa zo svojho chrbta. Všetko služobníctvo, ktoré to videlo, sa rozbehlo spolu s grófkou a deťmi ku grófovi. Prvý sa k nemu dostal Nao, „Otec! Prosím ťa, vydrž!" Gróf k nemu otočil hlavu, „Prepáč, Nao-chan. Postaraj sa o tých troch, dobre?" Naposledy pohladil Naovi líce, „Čím ďalej, tým viac sa podobáš na svoju mamu." Grófova ruka oslabla a dopadla na zem, gróf bol mŕtvy. Vtedy dobehol k telu Aizawa, „Ó bože, nie!" Vzlykajúceho Naa museli sluhovia doslova odtrhnúť od grófa, inak by neodišiel. V dome zavládol smútok.

Po grófovej smrti sa grófkino správanie voči Naovi zmenilo. Spočiatku s zdalo, že len žiarli, že grófove posledné slová patrili Naovi, ale čím ďalej, tým bolo jasnejšie, že Naa nenávidí. Najprv ho trestal za najmenšie detské chybičky, neskôr si už zámienku ani nehľadal. Potom poslal Naa pomáhať do kuchyne. A pri služobníctve už aj zostal. Sluhovia mali Naa radšej pri sebe, aby ho Aizawa toľko nebil a Aizawovi to vôbec neprekážalo. Rokmi akoby všetci pozabudli, že Nao bol grófov syn. Nao našiel v služobníctve svoju novú rodinu. Tak prešlo deväť rokov a Nao mal krátko pred svojimi šestnástimi narodeninami. A robil grófke a jej dvom synom slúžku.

V kráľovskom paláci mali kráľ Shinichiro s kráľovnou Nanami problémy so svojim osemnásťročným synom Sorom. Učiť sa mu nechcelo, zodpovednosť ho tiež akosi obišla, najradšej by celé dni behal so svojimi Priateľmi Yoruom a Ichikawom po lese a lovil zver. Kráľ s kráľovnou ho nevedeli donútiť, aby konečne zvážnel a myslel na budúcnosť krajiny. Boli by radi, kebyže sa trochu priučí politiky a diplomacie, aby sa vedel postarať o kráľovstvo. Soru však nič z toho nezaujímalo. Vždy, keď mu Shinichiro s Nanamim držali kázeň, púšťal všetky ich výčitky jedným uchom dnu a druhým von.

Tak tomu bolo aj v jeden neskorý jarný deň. A už o pár minút si dal spolu s Yoruom a Ichikawom sedlať kone. Ako vždy, šli si trochu zaloviť. Rozhodlo sa nájsť si nové lovné revíry a zašli trochu ďalej než obyčajne. Zhodou náhod prišli až do lesa, ktorý bol neďaleko panstva Fujimoriovcov. A bol to aj les, kam sa chodil Nao poprechádzať, keď mal chvíľku voľného času, ako dnes. Bol v lese a rozmýšľal, aké by to bolo, celý deň nič nerobiť ako grófka. Keď tam Sora s ostatnými dorazili, rozhodli sa, že do lovu vnesú trochu vzrušenia, rozdelia sa a budú súťažiť, kto toho viac uloví, Sora dnes nemal šťastie, aj králik, ktorého videl, mu ušiel. Pozrel sa na slnko a zistil, že už je pomaly čas vrátiť sa na miesto, kde sa rozdelili. Práve vysadal na koňa, keď sa kôň splašil a zhodil Soru na zem. Sora dopadol tvrdo na zem a jeho kôň utiekol preč.

V tej istej chvíli bol Nao neďaleko, keď okolo neho prebehol krásny grošák. Nao na koňa zavolal a ten sa hneď zastavil a figliarsky naňho pozrel. Opatrne sa ku grošákovi priblížil a pohladil ho po hlave. „A ty kde máš pána?" spýtal sa koňa a začal sa obzerať, či niekoho neuvidí, Nakoniec povedal: „Ty si ušiel, že?" Sklonil koňovi hlavu a čosi mu zašepkal do ucha. Potom mu vyskočil do sedla, aj napriek tomu, že dne mal na sebe len dlhú voľnú košeľu, siahajúcu tesne nad kolená, opásanú svetlo modrou zásterkou len trošku dlhšou ako košeľu a na nohách mal ľahké platené topánky. Chytil opraty a jemne popchol koňa, ktorý sa okamžite otočil a šiel smerom, odkiaľ pred chvíľou prišiel. Už po niekoľkých metroch zbadal Nao Soru, ako sa k nim blíži z opačného smeru, hľadajúc svojho koňa. Keď zbadal Sora Naa na svojom koňovi, zastavil sa. Nao zastavil koňa a zvolal: Predpokladám, že toto je tvoj kôň, nie?" Sora bol načisto očarený Naovou krásou, tak len prikývol. Nao zoskočil z koňa, potľapkal ho po šiji, vytiahol z vrecka na zástera nejaké jedlo, ktorým kŕmil lesnú zver a dal ho koňovi. „Nabudúce, keď budeš chcieť, aby ťa kôň poslúchal, musíš mu ponúknuť nejakú odmenu," povedal Nao, otočil sa a zmizol medzi stromami. Sora ako v tranze hľadel smerom, kde zmizol Nao. Prebralo ho až keď sa mu kôň dotkol nosom líca. V omámení vyskočil na koňa a vrátil sa k svojim priateľom.

Nao prišiel domov a ešte stále mu srdce tĺklo rýchlejšie. Krajšieho muža predtým nevidel. Doma ho už čakala práca, ale on mal veľké problémy sústrediť sa na ňu. Keď rozbil tanier, kuchárka naňho zvolala: „Popoluška dávaj trochu pozor, lebo znova nahneváš grófku. Čo je to dnes s tebou?" Nikto už Naa neoslovoval jeho menom, všetci si akosi zvykli na prezývku, ktorú mu vymyslel Aizawa. Nao sa začervenal a rýchlo začal zbierať črepiny. Radšej odnes panstvu večeru," povedala kuchárka a strčila Naovi do rúk podnos s jedlom Nao šiel do jedálna, prekročil nohu, ktorú mu ako vždy nastavil Kai a podával jedlo. „Dnes si nejaký tichý Popoluška," poznamenal Aizawa. „Ale nie," povedal Nao a radšej sa rýchlo vrátil späť do kuchyne.

Keď došiel Sora domov, celý čas básnil o akejsi lesnej víle, ktorú stretol v lese. Nakoniec to už Nanami nevydržal a priložil Sorovi ruku na čelo, „Nie si chorý? Nenachladil si sa v tom lese?" Sora len pokrútil hlavou a odišiel. „Čo si o tom myslíš?" spýtal sa Nanami Shinichira. „Myslím si, že si vymýšľa," povedal Shinichiro, „Podľa mňa by sa mal oženiť." Po krátkom dohadovaní sa kráľ s kráľovnou uzhodli, že by bolo to najlepšie dali vyhlásiť, že na plese, ktorý sa konal vždy na začiatku leta, si princ Sora vyberie nevestu. Po celej krajine rozoslali pozvánky, v ktorých žiadali, aby sa všetky vydaja schopné osoby dostavili na ples.

Jednu pozvánku dostal aj Aizawa. Ihneď vycítil možnosť, ako dostať svojho syna Kaia do kráľovskej rodiny. Okamžite začali robiť prípravy, chodili do mesta nakupovať šaty a šperky. Ran chodil s nimi skôr ako garde. Aj on mal ísť síce na ples, ale hlavná pozornosť sa venovala Kaiovi. Raz sa Ran spýtal: „Nemohol by ísť aj Popoluška s nami na ples?" Nao s nádejou v očiach pozrel na Aizawu. Ten sa síce zatváril, akoby práve zhltol citrón, ale nakoniec povedal: „Mohol by, keby mal nejaké slušnejšie šaty a všetku prácu hotovú." Nao sa celý rozžiaril, „Ďakujem grófka. Určite budem:" Aizawa sa zatváril dosť pochybovačne. Potom povedal: „Choď radšej umyť riady Popoluška." Nao nadšene bežal do kuchyne, ani mu nevadilo, že musí zase pracovať. Dúfal, že na tom plese stretne toho muža, ktorý bol v lese.

Za tých pár dní pred plesom stihol Nao porobiť všetku prácu v dome aj okolo neho. Aizawa to videl a rád to zneužíval. Dávala mu robiť tú najťažšiu prácu a skúšal, či to Nao neodmietne, aby ho nemusel vziať na ples. Nao mu však tú radosť neurobil, všetko poslušne spravil. V deň, keď sa konal ples, si Nao našiel jedny šaty, ktoré nosila ešte jeho mama. Večer došiel oblečený do haly, kde už stál Aizawa s Kaiom a Ranom. „Mám pre teba ešte jednu prácu," povedal Aizawa a šiel do kuchyne. Tam bol na zemi vysypaný popol s makom. „Pred chvíľou sa tu jeden nešikovný kuchtík potkol a toto tu vysypal." Hovoril Aizawa, „keďže je to tvoja práca, chcem, aby si to spravil." „Ale..." chcel namietnuť Nao, ale Aizawa ho zastavil. „Žiadne ale, je to tvoja práca a ty si ju nespravil," povedal tvrdo. Potom sa otočila odišiel so svojimi synmi na ples, nechajúc uslzeného Naa stáť vedľa vysypanej kôpky. Všetci odišli, ani služobníctvo tam nebolo a Naovi nezostávalo nič iné, len si čupnúť ku kôpke a začať ju triediť.