Disclaimer: I don't own anything.
Note: Venované všetkým Dramionikom.
Bola teplá jarná noc. Chodby hradu boli opustené a temné, vzduch bol preplnený spomienkami predošlých rokov tak, že ste to mohli cítiť na tvári, keď sa vám vietor dotkol tváre, ticho bilo do uší. No výkriky, vzdychy a zaklínadlá- to všetko ste mohli v zákutiach hradu počuť ako šeptanie vetra, započuli ste to a náhle to bolo preč.
Potreboval byť sám. Sám so svojim smútkom. Hodiny vo Veľkej sieni lenivo odbíjali na polnoc. Začína sa nový deň, deň smútku i nekonečného veselia. O pár hodín tieto opustené chodby budú praskať vo švíkoch pod náporom návštevníkov zo všetkých kútov sveta, ktorí sem prichádzajú každoročne vzdať hold obetiam. Uvolniť svojmu svedomiu od viny, že v najdôležitejší deň celého čarodejníckeho sveta sa zbabelo schovávali vo svojich domoch, hluchí a slepí ku všetkému zlému, čo sa odohrávalo za ich prahom. Kde boli, zbabelci, keď ich potrebovali? Kde do pekla boli, keď zomierali všetci tí známi i neznámi ľudia? Kde boli, keď jej telo padalo vzduchom bezvládne na zem? Prečo nič neurobili? Prečo on nič neurobil? Stačilo jedno rozhodnutie, postaviť sa otcovi a všetko by sa skončilo úplne inak, úplne inde. ...možno by mal priateľov, ktorí by pre neho boli ochotní obetovať život, lásku, ktorú pre jeho predsudky našiel príliš neskoro... Možno práve toto rozhodnutie by ju zachránilo. Neplakal, nemohol, nevedel ako. Prechádzal chodbami ako duch človeka, ktorý tu kedysi študoval, žil a miloval. Duch bez duše, lebo tá teraz prebýva s tou, ktorá sa už nikdy nepreberie z večného spánku.
Nemohol ju opustiť. Ani teraz, keď jej telo ležalo dva metre pod zemou. Jeho domovom sa stal jej pomník, hrobka. Večer čo večer sa duch človeka prechádzal chodbami a razil si cestu cez opar zabudnutého, bezstarostného života smerom k veľkým dubovým dverám. Desať schodov, päťdesiat metrov štvorcových trávy a tepaná brána, ktorá oddeľovala okolie slávnej školy od pochmúrneho cintorína na rozhraní so Zakázaným lesom. Miesto, ktoré odpudzovalo ľudí a naháňalo im strach býval pre nich dvoch útočiskom. Hodiny rozhovorov, to množstvo vypovedaných slov stále viselo vo vzduchu ako pripomienka na stratené časy. Pred piatimi rokmi odišiel uprostred noci z domova a už nikdy sa neohliadol naspäť. Neľutoval to rozhodnutie, v podstate to bola najrozumnejšia vec, akú kedy urobil. Odchod z tohto miesta, akokoľvek boľavé boli všetky spomienky na ich spoločné chvíle, nepripadal v úvahu.
Obaja mali svoje sny o budúcnosti, no to všetko naozaj cenné obetovali v ten deň pre lepší zajtrajšok budúcich generácii. Pamätal si, akoby to bolo včera, spôsob, akým naňho hľadela v ten večer. Akoby vedela, že jej život sa schyľuje ku koncu. A on s tým nemohol nič urobiť. Hovorí sa, že každý život má svoje poslanie vo svete, a keď sa to naplní, smrť je našim vykúpením. Päť rokov čaká na to svoje, a ono stále neprichádza. Odraz na mramorovom kameni tak patrí už viac duchovi, než človeku. A on stále dúfa, že páve nasledujúci nádych bude jeho posledným a on sa s ňou konečne znovu uvidí. Raz. Vo večnosti. Bez bolesti.