Hurt me again

Nemal kam ujsť. Stál opretý o stenu, oči doširoka roztvorené. Zreničky mal rozšírené od zdesenia, čo jeho modrým očiam dodávalo ešte chladnejší nádych. Nielen oči, ale aj srdce mal celé z ľadu.
Hľadel do čiernej hlavne svojej vlastnej zbrane, pred ktorou ustupoval. No teraz už nemal kam ustúpiť. Nemohol utiecť, nemohol sa pohnúť, nemohol hovoriť, nemohol nič...
„Vidíš, čo si spôsobil?" spýtala sa a ruka so zbraňou sa jej trochu zachvela. „Vidíš, ako si mi ublížil?" Z oka sa jej spustila slza, ktorú sa snažila tak prácne zadržať.
„Ja... ja som... ja..."
„Áno, presne tak, TY!" Urobila malý krôčik k nemu, no stále bola dosť vzdialená na to, aby jej tú zbraň nevytrhol. No on na to vlastne ani nemyslel. Nemyslel na nič.
„A-ako?"
„Nikdy si tu nebol. Aspoň nie pre mňa. Miloval si každé iné dieťa, len vlastnú krv nikdy... Nikdy si neprišiel na to, prečo moja sestra toľko krát ušla z domu?" Zbledol, pretože seba ako dôvod nikdy nepripúšťal. „Konečne ti to došlo. Lenže ona mala aspoň kam utiecť. Mala priateľov. Lenže ja..." odmlčala sa.
Chrbtom ruky si zotrela slzy z tváre, no tie sa vynárali ešte rýchlejšie. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, aby mohla pokračovať. „Lenže ja som žiadnych nemala. Nemala som za kým ísť, nemala som sa komu zdôveriť a nemala som komu veriť. Ty si ma naučil ľuďom neveriť. Sľúbil si, že budeš vždy so mnou, no nikdy si so mnou naozaj nebol. Opustil si nás raz... dva razy... tri razy... až som nakoniec prestala počítať."
„Ale ja som musel!"
„Musel? Kvôli peniazom? Ty blázon, nikdy sme ich nechceli! Radšej bez peňazí s otcovskou láskou, ako s peniazmi a bez nej. Lenže teraz je už neskoro niečo meniť. Vždy si nám všetko zakazoval. To ty si mame toľko krát ublížil, no ona ti vždy odpustila. Ale ja nie, hoci som veľmi chcela. Zničil si všetko, čo som milovala..."
„Mi-milovala?"
„Prekvapený? Áno, naučila som sa milovať. Ale nie vďaka tebe. Vďaka mojím priateľom. To oni ma mali radi a pomáhali mi. Ty si nás nikdy nemal rád. Bol si sebec, preto som nikdy nechcela byť sebecká. Nechcela som byť ako ty. Naozaj si musel vždy všetko zničiť? Naozaj si mi musel vždy všetko zakázať? Prečo si ma oddelil od mojich skutočných priateľov?"
„To neboli tvoji priatelia. Vodili ťa za nos..." odfrkol si posmešne a na chvíľu zabudol kto drží zbraň. „Robil som to pre tvoje dobro, Jess..."
„Moje dobro? Nepoznal si ma. A ani teraz ma nepoznáš. Prinútil si ma presťahovať sa a pritom si vedel, že tam nechcem ísť. Donútil si ma zničiť si tam už aj tak dosť naštrbené zdravie ťažkou, mužskou prácou."
„To na mňa nehádž! Nekázal som ti tam nič robiť!"
„Iste... iste... Najlepším spôsobom je zbaviť sa viny, však? Mama videla, ako veľmi si chodil domov unavený. Chcela ti aspoň trošku pomôcť. Nevládala, no aj tak tam stále chodila a robila všetku ťažkú robotu. Musela som jej pomôcť... Radšej zničím seba, ako ju. Lenže to si ty nedokázal..."
„Miloval som ju..."
„Tak si ju miloval, až si ju zabil. Si konečne spokojný? Kvôli tebe sa Lucy odsťahovala do inej krajiny. Kvôli tebe mama zomrela. Kvôli tebe sa zo mňa stala troska... Si už konečne spokojný?!" spýtala sa s úsmevom na perách aj napriek tomu, že jej stále tiekli slzy. Neodpovedal. Len mlčky hľadel do hlavne. Jess zbadala, že sa mu čudne lesknú oči. Slzy? pomyslela si. Nikdy ho nevidela prejavovať city, no teraz...
Niečo sa v nej pohlo. Nedokázala mu ublížiť. Nedokázala ho zabiť aj napriek tomu, čo jej urobil. Rozhodla sa rýchlo. „Zbohom, otec." Palcom natiahla kohútik, stále mieriac na svojho otca. Sklonil hlavu, nehľadel na ňu. „Aj napriek všetkému som ťa mala vždy rada..." Bleskovo zdvihol hlavu práve vo chvíli, keď otočila zbraň oproti sebe a strelila si priamo do hrude. Zasiahla rovno do srdca, ktoré nekrvácalo len zo strelného poranenia, ale zo všetkej tej nahromadenej bolesti, ktorá sa každou kvapkou vytekajúcej krvi zmenšovala... Konečne bola slobodná. Konečne bola voľná.