Tak, konečne aj niečo v mojom rodnom jazyku - taká krátka fanfic na Avengers. Lokiho Odin potrestal tým spôsobom, že mu vzal jeho moc a vykopol ho na dva roky na Midgard, nech sa jeho synáčik spamätá :D
"To je koniec,," povedal otrávene Loki a znechutene si sadol na veľký kameň obrastený machom. V diaľke sa zablyslo, zahrmelo a na zem začali padať prvé kvapky.
On nechcel ísť. Chcel zostať zavretý v byte, ktorý mu zohnala tá Thorova kamrátka, čítať si nejakú knihu a sedieť v kresle, poprápade pripravobať plány na ovládnutie ľudstva, keby sa mu zbechutila tá kniha. A hlavne by sa smial bratovi a jeho kamrátom, že moknú niekde v lese.
Ibaže on teraz mokne spolu s nimi.
"Mali ste povedať, že neviete postavť stan," neodpustil si ďalšiu otrávenú poznámku pri pohľade na Starka a Stevea, ktorí sa už po x-tý krát pokúšali donútiť kovovú konštrukciu, aby stála.
Bohužiaľ, bez nejakého badateľného úspechu. Tyčky zanovito odmietali poslúchať a dážď naberal na slile.
"Čo keby si na chvíľku zavrel ústa a pomohol nám?" obrátil sa k nemu Stark a pustil tyčku, ktorú sa im práve podarilo zapichnúť do zeme. Spadla, pochopiteľne, len čo sa jej Tony pustil. Steveovi na hlavu.
"Ja som nechcel ísť," ohradil sa Loki, ale predsa len vstal, lebo z vlasov mu už do očí kvapkala voda a on sa chcel čo najskôr schovať do sucha, ktoré nebude, kým nebude stan.
"Thor je preč už nejako dlho," poznamenal Steve a zapozeral sa medzi stromy.
"Thor je veľký chlapec, " odsekol Loki," mohli by sme teraz konečne postaviť ten stan?"
Už nikdy, nikdy ho na toto nikto nenahovorí. Ak za ním ešte niekedy príde jeho úžasný brat s tým, že má skvelý nápad, ako stráiť víkend, zabuchne mu dvere pred nosom, zamkne a odprace sa do najtmavšieho a najzadnejšieho kúta bytu.
Znova zahrmelo, tentokrát bližšie. A dážť dospel do štádia prvotriedneho lejaku.
"Tvoj brat je boh búrok, nemohol by to zastaviť?" zakričal na neho cez dážď Tony Stark.
"Pre tvoju informáciu, pn búrky nezastavuje ale vyvoláva!" zvolal Loki naspäť a váťazoslávne sa postavil vedľa prvej úspešne stojacej tyčky.
"Priatelia, prišla búrka!" ozval sa za nimi hromový hlas a Loki mal chuť do niečoho kopnúť. Jeho brat, ktorému, na rozdiel od istých menej šťastných jedincov nebola odobratá jeho božská prirodzenosť, bezstarostne hodil na zem už mokré a tým pádom nepotrebné drevo, ktoré nazbieral v lese. A vôbec nevyzeral, že by mu ten hlúpy, studený a mokrý dážď nejak prekážal.
A Lokimu bola zima. Ten tenký, hnedý baloniak, ktorý mal na sebe bol už celý mokrý.
"Och, nehovor, skutočne?" odsekol Thorovi ,"keby si nám to nebol oznámil, tak o tom ani nevieme!"
Trvalo im celých ďalších bolestných, mokrých a studených desať minút, kým konečne postavili ten stan a oni sa, chudáci, celkom premočení, mohli konečne schovať.
"Ale uznaj, bratček, je to lepšie ako tá nuda, ktorú by si zažíval doma !" poznamenal Thor a potľapkal trasúceho sa Lokiho po pleci takou silou, až ho takmer zhodil na zem. Tomu zuby drkotali príliš na to, aby uštedril Thorovi nejakú nepeknú odpoveď. Tak ho aspoň obdaril škaredým pohľadom.
Bol na zemi mesiac a už mal toho plné zuby. Nevedel, ako zvládne tých zvyšných dvadsaťtri...