Takže, moja prvá poviedka (kapitolovka) na Sekai-ichi Hatsukoi a párik Ritsu Onodera/Masamune Takano (Saga-senpai :D)
Tým, ktorí nečítali mangu - je to jemný spoiler - Takano s Ritsuom spal, plus An-chan je Ritsuova snúbenica (aj tá sa objavuje na scéne).
Síce, podľa mňa je táto poviedka divná (ako všetky odo mňa), ale snáž sa Vám bude aspoň trocha páčíť :)
„Ritsu...Ritsu?" Otvoril som oči. Nado mnou sa skláňala An a netvárila sa práve najprívetivejšie.
„A-an? Č-čo tu... Ako si sa sem pre Krista dostala?" Okamžite som sa posadil a rozhliadal sa okolo seba. Zrejme som zaspal na gauči, keď som sa chystal poupratovať. Bože...
„Ri-chan, ako môžeš žiť v takomto...svinčíku?" Vyčítavo na mňa pozrela. „No a k tomu, čo tu robím... domovník mi dal kľúče." Keď zbadala môj pohľad, trochu posmutnelo dodala: „Požičal."
„Nah~… O to nejde! Len som nechcela, aby si videla tento bodrel. A okrem iného, musím ísť do práce – ak prídem neskoro, vedúci mi to dá vyžrať."
„Myslíš toho...toho čiernovlasého chlapa, s ktorým som ťa minule stretla? Na tvojom mieste by som naňho kašľala, aj tak vyzerá ako nejaký..."
„An, nemohla by si byť ticho, prosím ťa?" vyletel som na ňu, skôr než stihla dokončiť. Prekvapene zmĺkla a zamračila sa.
„Tak prepáč, chcela som ti len pomôcť..."
„Pomôcť? V čom? Aby som zanedbával prácu, len kvôli tomu, že môj šéf nevyzerá sympaticky? Aby som mal potom s ním problémy?" Akoby i tak už neboli dosť veľké...
Totiž, ukázalo sa, že istý človek – menovite Takano Masamune – je moja niekdajšia prvá školská láska – a bohužiaľ, i môj sused a nadriadený v jednom. To by sa možno dalo prežiť, keby... po mne stále nešiel ako magnet po železe. Vraj, prinúti ma povedať znovu: „Milujem ťa!" ...no iste! Až 10 krát za sebou naprší a uschne...NA SAHARE! Možno som mu raz...či dvakrát... alebo i trikrát...?... dovolil isté veci...
„GRAAAAAH! BOŽE, SOM ZDEGENEROVANÝ SKAZENÝ ÚCHYL A TO VŠETKO LEN KVÔLI TOMU MAGOROVI! PREČO? PREČO PRÁVE ON ZO VŠETKÝCH ĽUDÍ?" Hodil som sa na parkety a začal do nich mlátiť päsťami – a úplne som zabudol na to, že An-chan stojí vedľa mňa.
„Č-čože...?" Bohužiaľ, nebola ani hluchá, ani sprostá... Cítim vo vzduchu prúser.
„Č-č-č-čo? Ja som nič nepočul, heh...heheh...heh..." Chabé, Ritsu, chabé! Nevieš vymyslieť nič lepšie?
„Nerob zo mňa hlupaňu! Viem, čo som počula! Ty si tým tvojim šéfom dačo máš... Hneď mi to malo byť jasné!" vyštekla na mňa. Cítil som, ako ma oblieva smrteľný pot a červeň. Bože, čo mám teraz robiť?
„Tak preto si ma nechceš vziať... Dobre. Som zvedavá, ako sa budú tváriť tvoji rodičia, keď im poviem túto novinku," zamrmlala a ľadovo sa na mňa usmiala.
„An...prosím ťa, nechaj si to pre seba... Nemôžeš mi to spraviť..."
„Nie? Uvidíme!" s týmito slovami vypochodovala z môjho bytu (nezabudla dobre zatresknúť dvere) a nechala za sebou len prach. Zostal som stáť v obývačke ako zamrznutý. Čo teraz? Čo ak to An naozaj povie mojim rodičom? Zosunul som sa na dlážku. Toto je ako v zlom sne. Možno... Schmatol som mobil a vytočil jej číslo – nič, vypla si mobil. Tak fajn, teraz už môžem suveréjne vyhlásiť, že je po mne, a že Takano predsa-len mal v dačom pravdu – a to v tom, že som nehorázny IDIOT...
V práci som sa neustále mykal, keď ma Kisa volal Ri-chan. Nemohol som sa sústrediť na žiadnu robotu, nevedel som poradiť Mutou-sensei, bol som duchom niekde inde... A bohužiaľ – Takanovi to neuniklo.
Vracal som sa domov, nervy som mal na dranc a ku všetkému tomu, šéf mi šliapal na päty.
„Ehm...Takano-san...Prečo ma prenasleduješ?"
„Prenasledujem? To si musím od teba osobne pýtať povolenie, ak chcem ísť domov?"
„Ach...Prepáč, z-zabudol som..." No jasné, veď je môj sused! Bože Ritsu, ty si trúba!
„Onodera, čo je s tebou? Si nejak...mimo..." Takano trochu pobehol, aby mohol ísť zarovno mňa.
„S-som unavený, nič viac!" Preboha, nesmie zistiť, čo sa dnes stalo!
„Naozaj? Nemá to náhodu spoločné niečo s tou návštevou tvojho dievčaťa?" vyslovil to dosť podráždene. Takže...Už vie, že An bola za mnou.
„To nie je tvoja starosť!" okríkol som ho.
„Nie...Už si zabudol, čo som ti povedal? Že ťa...?"
„Prestaň!" Rozbehol som sa, čo mi sily stačili. Toto je zlé... Horšie než by mohlo byť.
„Onodera! Počkaj!" Ignoruj to, ignoruj, ignoruj... Bežal som ďalej, až kým som si bol úplne istý, že Takana nemám za pätami. Trochu kľudnejším tempom som dokráčal až domov, ale až keď som za sebou zamkol dvere bytu, som si naozaj vydýchol. Očami som rýchlo prebehol ten binec, čo tu vládol. Takano mal pravdu s tým, že zosadiť ho z postu vedúceho Emeraldu, bude temer nemožné. Ale nemienim sa toho nápadu vzdať... nech len počká, raz sa o svoj post bude báť! Teda, pokiaľ ma dovtedy moji rodičia nezabijú. Znova som na mobile vytočil Anino číslo – dnes už asi po tisíci krát – zvonilo to, ale nikto nezdvíhal. Takto mi zostávalo len dúfať, že sa to dievča nedostalo nejak k mojej rodine. Čo je VEĽMI nepravdepodobné.
Ring, ring, ring!
Mobil! Pozrel som sa kto volá.
„Takano-san, mohol by si ma prosím prestať otravovať?"
„Nie, pokiaľ mi neotvoríš dvere od tvojho bytu!"
„Ani ma nehne..."
„Idem si k domovníkovi po kľúče..."
„Dobre!"
Zrušil som hovor, podišiel som k dverám a otvoril mu.
„Vysvetlíš mi ten dneskajšok?"
„Nemám čo vysvetľovať a ak si chcel len to, tak potom ma tešilo, dovi-..."
„Onodera!" Takano odtlačil dvere a mňa s nimi. Potom ich za sebou zavrel, akoby bol u seba, oprel sa o ne a uprene na mňa pozeral.
„Hovor..." Vzdychol som si. Teraz musím s pravdou von. Nemám na výber.
„Dnes An zistila, že... som s tebou niečo mal," zamrmlal som sotva počuteľne.
„Prečo hovoríš v minulom čase?" JA HO ZABIJEM!
„Neviem, čo si o sebe myslíš, ale povedal som ti – v súčasnosti nie je NIKTO, o koho by som sa nejak ktovieako zaujímal."
„Klamár!" Takano ma schmatol za golier a zhodil na parkety.
„Prestaň! PUSTI MA!"
„Ritsu?"
Moje srdce vynechalo hneď dva údery. Vo dverách stála An...a s ňou moji rodičia.
KONIEC PRVEJ ČASTI
Ďakujem všetkým, čo si túto kapitolu prečítali :) Budem vďačná za akýkoľvek koment :)
