Dôverne známe miesto

Preklad: Jimmi

Autor originálu: AnneM_Oliver ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1320004/AnneM_Oliver)

Pozerala sa von oknom vlaku, všetko vyzeralo tak dôverne známe a v poriadku. Šla domov, na Rokfort. Jedna otázka potrebovala odpoveď, čo v tom vlaku robil Malfoy. Odpoveď bola, že opúšťal domov a nemal kam inam ísť. Dramione.

wwwdotfanfictiondotnet/s/3790150/1/A_Familiar_Place

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: AnneM_Oliver.

Zhrnutie: Vojna skončila a jediné, čo Hermiona Grangerová chcela, bolo ísť na známe miesto, niekam, kde sa mohla cítiť bezpečne, takže sa vrátila do Rokfortu. Keď sedela vo vlaku pri jej spiatočnej ceste, aby dokončila svoje vzdelanie, všimla si, že je vo vlaku aj Draco Malfoy. Vedela, prečo sa vracia ona... vracia sa, aby našla útechu v niečom známom. Ale vedela, že on sa vracia preto, pretože nemá kam inam ísť.

Kto by si kedy pomyslel, že to, čo začalo ako výmena niekoľkých slov vo vlaku, a prechádzka lesom, sa stane priateľstvom, ktoré vedie k niečomu väčšiemu, niečomu väčšiemu než láska, niečomu, čo bolo úplne a absolútne dôverne známe.

Časť I. September

Cesta domov:

Dym sa vlnil z vlaku a čiastočne jej zakrýval výhľad. Pozerala sa von z okna vlaku na rozprestierajúcu sa krajinu. Bolo to dôverne známe a predsa nové. Pred jej očami bolo veľké množstvo farieb; kúsky zelených a zlatých polí, zvlnené smaragdové kopce, fialové vrcholky hôr, blýskavo modré riečky a šíra modrá obloha. Bol to ideálny deň na návrat domov. Na návrat do Rokfortu.

Jej priatelia sa rozhodli, že sa k nej nepridajú. Po uplynulom roku obaja, Harry Potter aj Ron Weasley, potrebovali odpočinok. Potrebovali sa dostať preč z napätia a organizovaného života. Pre ňu bol organizovaný život to jediné, čo potrebovala. Potrebovala pokračovať vo svojom štúdiu. Potrebovala niečo dôverne známe, niečo čo pozná, dokonca niečo normálne ako škola. Riaditeľka, profesorka McGonagallová, pozvala každého, kto vynechal siedmy ročník a z toho dôvodu neukončil svoje štúdium, aby sa vrátil, ak si to prial. Nová trieda bude pozostávať z takých študentov ako Dean Thomas, ktorý nemohol navštevovať školu minulý rok, pretože nebol schopný preukázať svoj čistokrvný pôvod. Z ľudí ako Luna Lovegoodová (Lenka Láskorádová), ktorá strávila väčšinu roka zamknutá v temnici u Malfoyovcov a ktorá by v skutočnosti mala byť len siedmačka, ale uprednostnila intenzívny osemročný program. A ľudia ako Neville Longbottom, ktorý síce v škole minulý rok bol, ale strávil väčšinu času bojovaním a ľudia ako Hermiona Grangerová, ktorá spolu s Harrym a Ronom pomáhala bojovať proti Temnému pánovi a pomáhala zaistiť znovu mier v ich svete.

Táto malá skupinka, nazývaná „ôsmaci", pozostávala z približne 25 študentov zo všetkých štyroch fakúlt. Nebudú patriť k žiadnej fakulte a nebudú spať vo fakultných spálňach. Namiesto toho budú mať krídlo na hrade so samostatnými spálňami. Nebudú len chodiť na vyučovanie, aby im to pomohlo zvládnuť ich MLOKy, ale očakávalo sa od nich, že vykonajú praktickú stáž, ktorú ustanoví riaditeľka potom, čo pricestujú. Cestujú dôverne známym Rokfortským expresom, ale prichádzajú do školy o týždeň neskôr potom, čo začala.

Hermiona si uvedomila, že keby to bol jej naozajstný siedmy ročník, tak by bola prefektkou. Ale nemôže sa trápiť nad vecami, ktoré nie je možné zmeniť. Mala by byť vďačná, že dostala príležitosť pokračovať v štúdiu.

Leto preletelo rýchlo. Jej rodičia sa rozhodli zostať v Austrálii. Boli dotknutí a zmätení, keď Hermiona zrušila pamäťové kúzlo. Mysleli si, že návrat domov do Anglicka by bol bolestivou pripomienkou toho, čo zmeškali a toho, čo takmer stratili. Hermiona to chápala. Strávila celé leto tým, že s nimi lúčila. Vedela, že teraz bola dospelá, takmer deväťnásťročná. Musela stáť na svojich vlastných nohách. Strašne jej chýbajú, ale uvidí ich cez vianočné prázdniny. Toto bol jej svet a toto bolo miesto, kam patrila.

Vždy milovala učiť sa. Milovala čítať. Milovala všetko, čo malo dočinenia so školou. Keď dostala profesorkin list, dvakrát nerozmýšľala. Vedela, že sa vráti. Ešte sa nezaoberala tým, čo bude robiť počas praxe. Pomyslela si, že možno niečo súvisiace s madam Pomfreyovou alebo možno s novým Majstrom Elixírov, nech by to bol ktokoľvek. Samozrejme, rozhoduje o tom riaditeľka školy.

Tiež jej budú chýbať jej priatelia, hlavne Ron, ale návrat nazad do školy bol správnym rozhodnutím. Počula od Nevilla, že Draco Malfoy sa tento rok vracia, jediný bývalý Slizolinčan, ktorý tak urobil, pretože väčšina vracajúcich sa bola muklovského pôvodu, alebo nečistokrvní. Najprv považovala tieto novinky za hrozné a potom za záhadné. Počula od pána Weasleyho, že dôvodom, prečo sa Draco vracia, bolo to, že jeho otca poslali do Azbakanu, rovnako ako jeho matku. Z toho dôvodu nemal kam inam ísť. Pán Weasley povedal, že pani Malfoyová bola odsúdená len na jeden rok, pretože Harry dosvedčil, že oklamala Voldemorta, keď mu povedala, že je Harry mŕtvy, čo mu v podstate zachránilo život. Hermiona vedela, že bude trvať dlho, kým príjmu slizolinskú fakultu. V tej fakulte bola väčšina detí smrťožrútov a väčšina smrťožrútov bola zabitá alebo poslaná do väzenia. Pre týchto študentov to bude zložitá situácia, nezmieňujúc sa o tom, že väčšina ostatných fakúlt si myslela, že študenti Slizolinu sú len krok od toho, aby sa stali naozajstnými smrťožrútmi.

Tento rok to bude mať Draco Malfoy pravdepodobne v škole ťažké. Ľudia ho budú všelijako urážať a budú k nemu krutí. Avšak, on spravil školu ťažkú pre veľa ľudí a veľa ľudí rôzne urážal a bol k nim krutý. Hermiona si to pamätala a tak ho ani trochu neľutovala. Dostane, čo si zaslúži.

Bolo priskoro. Vlak odišiel zo stanice Kings Cross o ôsmej ráno namiesto ako zvyčajne o jedenástej. Hermiona nevedela ako dokázala obsadiť si pre seba celé kupé. Pripusťme, že namiesto niekoľko stoviek študentov, ktorí zvyčajne išli vlakom na začiatku semestra, bola tam len hŕstka, ale na rozdiel od prvého školského dňa, nebol k dispozícii celý vlak. Len niekoľko vagónov, tak sa cítila šťastne, že bola sama. Ale to netrvalo dlho.

Sedela a pozerala sa von z okna, myslela na všetko, čím ona, Harry a Ron prešli minulý rok. Harry. Mala ho rada ako brata. Bol jej súčasťou, tak veľmi ako jej vlastná ruka. Modlila sa každú noc, aby konečne našiel pokoj a útechu, ktoré tak zúfalo hľadal a ktoré si tak nesmierne zaslúžil. Potreboval normálny život. Ginny Weasleyová uprosila rodičov, aby ju tento rok nechali zo školy doma. Po traumatizujúcom roku, ktorý rodina prežila, boli šťastní, že jej môžu vyhovieť. Pán Weasley povedal, že obsadenie Rokfortu kleslo tento rok o 25 percent. Podľa všetkého veľa rodín pociťovalo to isté ako Weasleyovci. Chceli si udržať na blízku tých, ktorých milovali ďaleko od neznámych hrozieb, skutočných, či imaginárnych. Harry bude zatiaľ žiť s Weasleyovcami. Harry a Ginny mohli byť konečne normálnym mladým párom, mali čas na rande, držanie sa za ruky alebo len tak sedieť a rozprávať sa, keď ich to tak tešilo.

Ron jej bude chýbať ešte viac ako jej chýba Harry. Formálne spolu chodili celé leto, napriek tomu, že bola v Austrálii s rodičmi. Vyznávali si navzájom svoju lásku, po rokoch trápneho chodenia okolo horúcej kaše. Keby len šiel s ňou. Avšak, on nikdy nemal rád školu, tak mu zdravý rozum hovoril, aby sa nevracal späť. Rozhodli sa dať si 'rozchod', nech to znamenalo čokoľvek a zostať priateľmi. Vždy ho bude mať rada. Bol jej prvá, naozajstná láska. Bude to ľahšie, keď bude od neho ďaleko, keďže už spolu nechodili. Prinajmenšom, to bolo to, o čom sama seba presviedčala.

Učiteľský zbor v Rokforte prešiel veľkou zmenou, nová riaditeľka, nový učiteľ Obrany proti čiernej mágii (Bill Weasley) a nový Majster Elixírov, keď profesor Slughorn (Křiklan) odišiel znovu do dôchodku, nový učiteľ Života a zvykov muklov, ako aj nový učiteľ Transfigurácie.

Hermiona sa odtiahla od okna položila si knihu do lona. Áno, bolo to tak dôverne známe. Vítalo ju to. Išla domov.

Knihy a vlaky:

Hermiona otočila hlavu, keď začula ako sa dvere kupé otvorili. Uvidela ako najprv vošli lesklé čierne topánky a potom sa pozrela nahor, aby sa pozrela na osobu, ktorá kráčala v tých topánkach. Bol to Draco Malfoy, v celej svojej kráse.

Mala by sa s ním rozprávať? Mala by povedať 'ahoj'? Mala by sa len odvrátiť a ignorovať jeho prítomnosť? Rozhodla sa, že ho bude ignorovať. Sadol si oproti nej, očividne ju rovnako ignoroval, vybral knihu zo svojej tašky a začal čítať. Tak bežné maličkosti ako 'ahoj' alebo 'dobrý deň' boli pre neho niečo cudzie. Hermiona si preložila nohu cez nohu a jej chodilo sa začalo pokyvovať hore-dolu, keď čítala svoju knihu. Prekrížil svoje nohy a jeho chodidlo náhodne ťuklo do jej. Nezdvihol oči, keby to urobil, uvidel by ako na neho civie, ale prosto povedal: „Pardon," a pokračoval v čítaní.

Hermiona uvažovala, prečo je práve takýto. Prečo si myslel, že je o toľko lepší, tak vysoko nad všetkými ostatnými? Bolo to pravdepodobne z toho istého dôvodu, kvôli ktorému nečinne stál, keď mu rovno pod nosom mučili a zabíjali ľudí v jeho vlastnom dome, došlo Hermione. Hlboko vo svojom srdci vedela, že bol len vystrašené decko, ktoré naozaj samé nemohlo urobiť nič proti armáde smrťožrútov, proti svojim vlastným rodičom a Voldemortovi. Avšak niekedy neurobiť nič je rovnakým zločinom ako spáchať zločin samotný. Pripomenula si, že keď ich zajali a odviedli na Malfoy Manor, vlastne nikdy svojej rodine nepotvrdil, kým vlastne sú, dokonca ani keď ho o to požiadali. Jeho matka bola tá, ktorá potvrdila ich totožnosť. Jednako, stále si nebola istá, či by mu dokázala odpustiť. Nebola si istá, či to chce urobiť.

Hermiona bola nahnevaná, len kvôli tomu, že vedela, že tam je. Prečo je Malfoy v jej kupé? Radšej by bola spolu s Nevillom a Lunou, keby mala príležitosť. Odložila knihu a postavila sa, aby napchala svoju tašku do priečinka nad hlavou. Nadhodila si tašku, zdvihla ťažký náklad a zavrčala. Bolo to naozaj ťažké. Šokovalo ju a vydesilo, keď sa Malfoy postavil, zobral od nej tašku, otvoril priečinok a napchal ju doň. Potom sa na ňu nevraživo pozrel a sadol si nazad. Úprimne. Nežiadala ho o pomoc. Nemusel sa na ňu takto pozrieť.

„Ďakujem ti," počula samu seba povedať.

„Niet za čo," úsečne odpovedal.

Všetkým im povedali, aby si so sebou do vlaku priniesli zabalený obed, pretože tam nebude žiadny vozík s potravinami. Hermiona vytiahla svoje jedlo, ktoré voňalo nádherne. Zabalila jej ho pani Weasleyová, keď ju všetci ostatní dnes ráno vyprevádzali.

„Čo tu tak hrozne smrdí?" spýtal sa Malfoy.

„Môj obed," povedala tónom naznačujúcim, že je naozaj debil.

Chvíľu mu trvalo, kým vybalil svoj vlastný obed. Bolo ho cítiť ešte viac ako jej. Vyčaroval tanier, strieborný príbor a textilný obrúsok. Hermiona prevrátila oči. Otvorila svoje ďatelinové pivo a on zrazu zahrešil pod fúzy.

„Čo je?" uvedomila si, že sa ho spytuje.

„Tí sprostí škriatkovia mi zabudli zabaliť niečo na pitie," vyhlásil, len čo mu to došlo, keď Hermiona otvorila svoje ďatelinové pivo. Hermiona sa načiahla do tašky, vytiahla ďalšiu fľašu a ponúkla mu ju. Pozeral na ňu so sklopenými očami, vlastne s ňou musela zatriasť pred ním hore a dolu, než mu došlo, čo tým mieni. Vzal si fľašu a zavrčal. Nebola si istá, ale to zachrochtanie mohlo byť možno 'ďakujem'.

Jedli v úplnom tichu. Bolo to trápne. Musel si to uvedomiť prvý, pretože sa načiahol dozadu a znova vytiahol knihu. Jej kniha ležala v taške v priehradke nad hlavou a nemala v úmysle pokúsiť sa vytiahnuť ju, nie teraz keď po tých všetkých problémoch vstal a dostal ju tam.

Pokračovali v jedení v tichu, ktoré Hermione vyhovovalo. Sedela, pozerala sa von z okna a želala si, aby mala svoju knihu. Pozrela sa na neho, stále čítal, a spýtala sa ho.

„Čo čítaš?"

„Prečo na mňa hovoríš?" spýtal sa mrzuto.

„Prepáč," povedala a pozrela sa znova von oknom, „len sa nudím."

„Tak si čítaj knihu," povedal jej, ako keby bola dvojročné dieťa, ktoré sa nevie správať.

„Je v mojej taške v hornom priečinku," vysvetlila.

Zlostne odložil svoju knihu na sedadlo, postavil sa, získal jej tašku a hodil ju na sedadlo vedľa nej. Znovu si sadol. Vytiahla svoju knihu a začala znovu čítať.

„Čo čítaš?" spýtal sa po chvíli.

„Pýtala som sa prvá pred piatimi minútami," povedala britko.

„Čítam Príbeh dvoch miest," povedal Draco bez toho, aby sa na ňu pozrel.

„Čítam Priateľstvo prsteňa," odpovedala.

„Už som to čítal," odpovedal.

„Ja už som tiež čítala tú, čo čítaš ty," povedala, aby nebola mimo.

„Mali by sme sa prestať rozprávať." povedal náhle.

„Prečo?" spýtala sa, položiac si knihu znova do lona, „môžeme sa rozprávať, toto nie je knižnica."

„Niekto nás môže uvidieť," odpovedal.

„No a čo? Prekáža ti sa so mnou rozprávať?" spýtala sa, trochu sa jej to dotklo. Mohla ho už poznať.

„Skôr si myslím, že je to presne naopak," začal a položil si knihu do svojho lona.

„Mne to neprekáža," povedala mu.

„Čo by si povedala, keby nás niekto videl, ako sa rozprávame?" spýtal sa s jedným zdvihnutým obočím.

„Že si nervózny, a čo by si povedal ty?" spýtala sa uštipačne, keď znovu vytiahla svoju knihu.

„Presne to isté by som povedal o tebe," povedal bez stopy úsmevu.

„Povedala by som, že sa ťa nikto nepýtal na tvoj názor." ukončila to.

„Mal by som zdôrazniť, že si to vlastne urobila," odporoval.

„Potom by sme sa mali prestať rozprávať," odporučila.

„Súhlas, potom to vyrieši vyššie spomenutý problém týkajúci sa toho, že nás ľudia uvidia rozprávať sa," rozhodol sa, keď vytiahol svoju knihu a pokračoval v čítaní.

Asi o hodinu neskôr, keď sa Hermiona postavila, aby vložila svoju tašku nazad do priehradky, vlak náhle zastavil a bez výstrahy zrazil Hermionu k podlahe. Draco na sekundu pomyslel na to, že jej pomôže, ale potom to neurobil. Postavila sa a položila si ruku na svoje koleno. Mala sukňu a keď sa vlak trhol dopredu, musela sa porezať o niečo na podlahe.

„Oh, sakra!" vyhlásila a prehľadávala svoju tašku kvôli šatke alebo niečomu, čím by zastavila krvácanie. Draco vybral svoju vreckovku a prehodil ju nešetrne k nej.

Nepovedal nič, dúfal, že je dosť bystrá, aby vedela, na čo to je. Pozrela sa nahor, ale on už znova čítal svoju knihu. Položila si vreckovku na koleno a dokonca ani nezamrmlala ďakujem ti. Nech si len predpokladá, že je vďačná. Potom, čo si utrela koleno, vedela, že nebude chcieť vreckovku nazad a tak si ju poskladanú vložila do vrecka.

Práve vtedy vošiel do ich kupé Neville a povedal: „Vpredu je zrútený most a dokonca aj s mágiou to bude trvať hodiny, kým to dajú do poriadku. Keďže nie sme ďaleko od Rokfortu, niektorí z nás si myslia, že by sme zvyšok cesty mohli prejsť cez les. Chcete sa vy dvaja pridať k nám?" Hermiona si pomyslela, že to bolo od Nevilla veľmi slušné, keď zahrnul Malfoya, ale vedela, že ten by nikam nechcel ísť peši.

„A čo batožina?" spýtala sa Hermiona, vážne sa zaoberajúc myšlienkou, že by sa k nim pridala.

„Dorazí neskôr, som si istý," uistil ju Neville, potom uvidel jej koleno. „No nazdar, Hermiona, si v poriadku?"

„Áno, som v poriadku," usmiala sa.

„Nuž, máš chuť na prechádzku?" spýtal sa Neville.

„Pozná niekto cestu?" spýtala sa ho Hermiona.

„Vieme hlavný smer," povedal Neville. „Myslím, že ju dokážeme nájsť."

„Stretnem sa s vami vonku," rozhodla sa Hermiona. Neexistovala žiadna možnosť, že by ďalšiu minútu zostala v tom vlaku s Malfoyom.

Neville odišiel a Hermiona si vzala svoju tašku. Položila svoju knihu dovnútra, vložila tam svoj prútik a tiež sveter. Položila väčšiu tašku na sedadlo, dúfajúc, že Neville mal pravdu a ich tašky a kufre dorazia neskôr. Mala ešte jedno ďatelinové pivo, ktoré si tiež vložila do tašky, prehodila si ju cez rameno a vyšla z kupé. Predtým než odišla, pozrela sa na Malfoya, ktorý stále čítal. Buď si neuvedomoval, čo sa deje, alebo mu to bolo jedno. Mala by ho požiadať, aby šiel? Nie, rozhodla sa, ak chce ísť, tak by mal ísť sám od seba.

Rázcestie:

„Zostávaš tu?" spýtala sa ho z chodby, keď zmenila svoj názor na to, či ho požiada, aby šiel. Počkala najdlhšiu možnú chvíľu a keď neodpovedal, rozhodla sa nechať ho celkom samého. Choval sa, ako keby ju nepočul. Nemala sa ho pýtať. Len preto, že predtým viedli napätý rozhovor, to teraz neznamenalo, že sa budú spolu rozprávať. Otočila sa, že odíde, keď ho kútikom svojho oka uvidela, ako zdvihol svoju tašku, napchal do nej knihu, zobral si plášť, obalil si ho okolo pása a odstrčil ju z vchodu, aby vyšiel na dlhú vlakovú chodbu. Znamenalo to, že ide?

Keď sa Hermiona dostala von, uvidela Nevilla, Lunu, Deana, Michaela Cornera, Hannah Abbottovú a Padmu Patillovú. Draco stál na druhej strane koľajníc, ďalej od skupiny.

Malá skupina prekročila násyp smerom k riečisku, keď sa Dean spýtal: „Pozná niekto cestu?"

Neville odvetil: „Ja som si dosť istý, že poznám. Prechádzal som týmito lesmi, keď sme hľadali bylinky pre profesorku Sproutovú (cz: Prýtovú). Chvíľu musíme sledovať rieku a potom nájdeme dosť viditeľnú cestu."

Začali kráčať pozdĺž riečiska. Prekročili rieku v plytkej časti, kráčajúc po kameňoch a kmeňoch. Hermiona sa takmer pošmykla, ale Michael Corner ju popadol za lakeť. Otočila sa a usmiala sa na neho. Keď sa otočila nazad, uvidela ako Malfoy prešiel na druhú stranu rieky v rovnakom smere ako zvyšok z nich. Každý si musel pomyslieť, že to bolo prinajmenšom zvláštne, no nikto to nespomenul.

Konečne sa dostali na začiatok cesty vedúcej smerom k lesu. Neville bol vpredu a zvyšok ho nasledoval husím pochodom. Hermiona bola na konci. Vlastne nie, Draco bol na konci, ale on vlastne nešiel ani po ceste. Križoval cestu, kráčajúc cez les, niekedy vedľa nich, niekedy vpredu a niekedy vzadu. Keď sa ocitol ďaleko od cesty, len sa jednoducho zvrtol a vliekol sa ďaleko vzadu.

Čoskoro sa Hermiona a Draco ocitli ďaleko od ostatných. Draco, lebo tak chcel, Hermiona z nevyhnutnosti. Jej koleno ju stále bolelo a bola už unavená, aj keď kráčali iba asi 45 minút. Taktiež si tajne priala, aby ďatelinové pivo v jej taške bolo pohárom vody. Tak, to bola jej výhovorka. Ale aká bola tá Dracova?

Zanedlho opäť zmizol v lese, aby sa o desať minút neskôr objavil pred ňu, opierajúc sa o strom. Hermiona bola rada, že niekoho konečne vidí, dokonca aj keď to bol Malfoy. Ostatní na ňu zabudli? Posadila sa na spadnutý strom a Malfoy povedal: „Ideme zlou cestou, vieš to?"

Pozrela na neho a odvetila: „Hrad je na sever odtiaľto, ideme na sever."

„Nie, hrad je severovýchodne odtiaľto a my sme zašli príliš ďaleko opačným smerom," povedal.

„Ako to vieš?" spýtala sa ho.

„Viem to. Nie som hlupák ako Longbottom," povedal vzdorne.

„Neville nie je hlupák," bránila svojho priateľa.

„Áno, vlastne je a tak ako aj tí všetci, ktorí ho slepo nasledujú. Už viac nemám v úmysle ísť za ním," vyhlásil a vzpriamil sa, aby sa odlepil od stromu.

„Keď vieš určite, že ideme zlým smerom, prečo si to nikomu až doteraz nepovedal?" argumentovala.

Pokrčil plecami a povedal, „Kto by ma počúval?"

„Ja len hovorím..."

Hermionine vyhlásenie prerušil Draco slovami: „Áno, ty hovoríš veľa, však."

Práve vtedy začula Nevilla ako volá jej meno. Počula ako si Draco mrmle pod nosom, ale dosť nahlas, aby to počula. „Hlupák volá."

Neville prišiel k nej. „Už sme si robili starosti, nevedeli sme, kam si šla."

„Neville," začala Hermiona, „si si istý, že ideme správnym smerom?"

„Popravde, nie, ale myslím si, že ideme," priznal.

Draco ho prerušil so slovami. „Počúvaj, Longbottom, zišli sme z cesty. Mali by sme ísť rovno, nie doľava, cez kopec a nie okolo neho." Ako na dôkaz, Draco ukázal na cestu, ktorá viedla rovno, ignorujúc cestu, ktorá viedla doľava, po ktorej práve prišiel Neville.

„Nie, musíme ísť vľavo, poďme Hermiona," povedal Neville, keď jej pomáhal vstať.

„Dobre, ale ja idem touto cestou. Uvidíme sa o štyri hodiny, keď sa ty nakoniec dostaneš k hradu," povedal Draco predstierajúc zívnutie.

Hermiona povedala potichu, „Neville, čo si myslíš, že by sme mali urobiť?"

„Myslím, že by sme sa mali držať pohromade, ale keď sa on chce ponevierať po lese sám, tak nech si ide. Poďme." Neville vyzeral rozrušený Hermioninou otázkou.

Postavila sa, ale povedala. „Možno by sme mali nasledovať Malfoya."

„Nie," povedal Neville a zatriasol hlavou, „vážne, Hermiona, viem, že má namierené k hradu cez tie kopce, ale je to strmé a zradné. Druhá cesta je ľahšia prechádzka. Ledva sa vlečieš; nebudeš schopná zvládnuť náročnejšiu trasu."

Hermiona mala Nevilla rada a nikdy by mu úmyselne neublížila, ale on ju podceňoval. Väčšinu minulého roka strávila s Harrym a Ronom v lesoch. Prešli veľa kilometrov a po zarastenejších chodníkoch než boli tieto. Mohla to zvládnuť.

Tak tam teraz stála, v pomyselnom aj doslovnom rázcestí na ceste. Mala by ísť po bezpečnej ceste, doľava, kde bol cesta priama a úzka, ale bezpochyby bezpečná? Mala by nasledovať väčšinu, bez ohľadu na to, kam šli, dokonca aj keď koniec bol menej istý? Na druhej strane mohla ísť priamo, do neznáma, kde cesta bola príliš strmá a kamenistá, ktorú sa nikto iný neodvážil vyšliapať, nasledujúc jedinú osobu, ktorá sa zdala taká istá sama sebou, ale ktorá jej určite mohla spôsobiť viac zla?

Hermiona sa rozhodla. „Neville, idem touto cestou," ukázala priamo pred seba, kde Dracova blonďavá hlava bola už tak ďaleko, že sa bála, že ho už nedobehne.

Začala kráčať nahor strmou cestou, keď sa Neville rozbehol popri nej a hovoril: „Prosím, Hermiona, zostaň s nami. Sľúbil som Harrymu a Ronovi, že dám tento rok na teba pozor."

Toto priznanie ju prekvapilo. „Neville, to je milé, ale som celkom schopná postarať sa o seba sama a Ron s Harrym to vedia. Môj nos mi hovorí, že toto je tá správna cesta a moje predtuchy bývajú zvyčajne pravdivé, prepáč Neville." S týmito slovami nechala svojho priateľa za sebou a vošla do neznáma.

Kráčala asi desať minút a už ľutovala svoje rozhodnutie. Cesta bola strmá, skalnatá a Malfoy nebol nikde v dohľade. Zatiaľ čo to zvyčajne bola dobrá správa, v tejto chvíli ju táto myšlienka napĺňala strachom. Čo to spravila? Je už príliš neskoro otočiť sa a pokúsiť sa nájsť ostatných? Rozhodla sa, že tak urobí a zrýchlila svoje tempo smerom nazad, odkiaľ práve prišla, keď začula: „Áále, Grangerová, ideš alebo nie? Čakám ťa už večnosť!" Bol to Malfoy.