Večer, kedy to všetko začalo, bolo U zeleného medveďa rušno.

Hostinec osvetľovalo blikanie olejových kahancov a veselo pukotajúci oheň v krbe u steny. Leto už dávno odišlo a po večeroch sa krajinou začal zakrádať dotieravý chlad. Témou rozhovorov hostí, ktorí sedeli na laviciach pri stoloch ako vrabce na konároch kríkov, však nebola iba zmena počasia, ale aj čosi iné, čo sa taktiež zakrádalo po okolí, a nielen po nociach.

Krčmár, usadený na lavici pri sudoch s pivom, budil dojem, že po očku sleduje dcéru, ako roznáša krčahy a misky s jedlom, no v skutočnosti hľadel do prázdna. Rozmýšľal nad tým, ako sa udalosti v posledných mesiacoch vyvinuli a ako to ovplyvní jeho tržby. Samozrejme, bola tu tá záležitosť s trhlinou v nebi nad miestom, kde stával chrám s Andrastiným popolom, to však nijako zvlášť neovplyvnilo prúd pocestných, ktorí sa zastavovali v jeho hostinci. Horšie to bolo so zvesťami, ktoré sa šírili z Crestwoodu deň cesty od hostinca a ktoré nútili potencionálnych zákazníkov vyberať si inú trasu na svojej púti. To tie mu plašili hostí ako decká holuby. Na druhej strane práve tieto zvesti privádzali čoraz viacej miestnych ľudí z okolitej dediny, ktorí po večeroch nechceli vysedávať osamote doma, ale radšej prišli prebrať novinky s ostatnými.

"Vo všetkom zlom sa dá nájsť aspoň kúsok dobrého." zafilozofoval si krčmár a dal sa nalievať pivo do krčahov potom, čo sa pri ňom zastavila dcéra s ďalšou objednávkou.

Vtedy sa na dvore pred hostincom rozštekali psy a zadupotali kopytá. "Noví hostia." pomyslel si krčmár. Zďaleka sa tu už nezastavovalo toľko pocestných ako predtým, ale raz za čas sa niekto objavil. Obrat nakoniec nebol až taký zlý.

Vchodové dvere sa roztvorili a do svetla kahancov vstúpili dvaja elfovia, muž a žena. Obaja mali jasné plavé vlasy, ale zatiaľ čo žena ich mala strihané nakrátko s ofinou, mužove svetlé vlasy mu padali po stranách tváre až po bradu. Za nimi vošli čiernovlasá žena s prísnym výrazom tváre a muž s krátkymi tmavými vlasmi a fúzikmi, ktoré sa mu vytáčali dohora a budili dojem, že sa muž na niečom dobre zabáva. Rozhliadli sa po miestnosti a vybrali si jediný stôl, ktorý nebol obsadený. Krčmárova dcéra k nim pristúpila a spýtala sa, čo si dajú. Hostincom rozvoniavala pečená baranina, nuž si rozkázali tú.

"Čože vás privádza do týchto končín? Vari neviete, čo tu striehne na pocestných?" prihovoril sa skupinke jeden z miestnych od vedľajšieho stola. Ostatní k nim zvedavo otočili hlavy a čakali na ich reakciu.

"A čo takého tu striehne?" spýtala sa elfka a s chuťou zahryzla do baranieho stehna, ktoré pred ňu položila dievčina.

"Ohó, tomuto miestu ste sa mali zdaleka vyhnúť. Cesta do Crestwoodu už nie je taká bezpečná, ako bývala a samotný Crestwood... no, povedzme, že tam majú problém so svojimi mŕtvymi." pridal sa ďalší z domácich.

"Jáj, vy myslíte to, ako im ľudia, ktorých dávno pochovali, chodia klopať na okná?" hodila blondína rukou. "To vieme. Veď preto tadiaľto prechádzame."

Ľudia za stolmi nasadili prekvapené výrazy. Už počuli o tom, ako sa pocestní radšej vyhli týmto cestám kvôli znovu živým mŕtvym, ale aby niekto cestoval tadiaľto práve kvôli nim – to tu ešte nebolo. V miestnosti to vzrušene zašumelo. Títo cudzinci sa javili ako zaujímavá sorta.

"Ak sa smiem spýtať, čo plánujete spraviť s ich problémom? Ste snáď nejakí dobrodruhovia, ktorých si v Crestwoode najali, aby im pomohli?" vyzvedal ďalej muž, čo rozhovor začal, i keď ho napadlo, že ako žoldnieri zrovna nevypadajú. Obzvlášť podozrievavo hodil okom po palici tmavovlasého muža. Bola až príliš zdobená na to, aby slúžila len na podporu pri chôdzi.

"Dalo by sa to tak povedať. I keď s tou plácou to isté nemáme." pripojil sa k rozhovoru elf.

Čiernovlasá žena sediaca oproti nemu sa naňho zamračila. "Nerobíme to kvôli odmene. Ideme tam, pretože je to niečo, čo je potrebné urobiť a ako sa zdá, nikto iný sa im na pomoc nehrnie." Elf sa ospravedlňujúco usmial a zdvihol ruky na znak zmierenia. "Ja viem. Ale snáď si môžem trochu zažartovať."

"S tými žartmi opatrne." zasmial sa muž vedľa tmavovlásky. "Naposledy si kvôli nim takmer prišiel o ucho." Blonďatá elfka pri tej spomienke vyprskla smiechom.

"Ja viem, kto ste." ozvalo sa zrazu z lavice tri stoly od nich. Sedela tam územčistá žena a upierala na skupinku nahnevaný pohľad. "Určite ste z tej Inkvizície, ktorej starosta Crestwoodu neustále vypisuje žiadosti o pomoc. Že sa vám konečne aj uráčilo prísť. Ja osobne som si ani nemyslela, že sa tu vôbec objavíte. A tá pliaga sa pritom môže každú chvíľu rozliezť i po našej dedine."zafučala žena zlostne.

"Tak pŕ, panička." namierila elfka na ženu ohlodanú kosť. "Len kým sme sa dostali do tejto putiky, museli sme po ceste vybaviť dve diery do sveta duchov. Viete vy, koľko odporných ksichtov odtiaľ prilezie? A čo to zaberie času tých démonov zlikvidovať?"

"Vy ste naozaj bojovali s démonmi?" spýtal sa vysoký štíhly muž od vedľajšieho stola. "Povedzte nám o tom."

Elfka sa usmiala a pomädlila si ruky. Zdá sa, že si našla vďačné obecenstvo.

oooooooo

"A vtedy sa tam objavil medveď. To ste mali vidieť ten masaker!" zabávala blondína prítomných už piatym príbehom.

Faenor Lavellan len pobavene počúval a snažil sa nájsť aspoň akú-takú chuť v tej brečke, ktorej tu hovorili pivo. Už mu pomaly začínali klipkať oči a uvažoval nad tým, že sa s ostatnými rozlúči na noc, keď Sera vedľa neho vyskočila na lavicu a zašermovala rukou nad sebou. "A vtedy sa Inkvizítor ohnal po trhline, ona sa s hrmotom zavrela a démoni na druhej strane už len kvílili od zlosti." dokončila a usadila sa späť. Faenor cítil, ako naňho upiera zrak celá miestnosť.

"Takže naozaj máte na ruke znak od samotnej Andrasty?" žasol krčmár.

"Ukázali by ste nám ho?" spýtal sa a Sera sa začala rehotať. Faenor ju pod stolom kopol do nohy, ale tiež mu na ústach pohrával úsmev. "To radšej nie. Keď sa jeden človek naposledy pozrel na znak príliš zblízka, premenil sa na kameň. Teraz ho máme vystaveného v skyholdskej záhrade."

"Každý deň mu holuby chodia hrkútať do ucha." neodolal Dorian. Niekomu sa vyšmykol z ruky krčah, treskol na zem a hostinec zašumel vzrušenými debatami.

Cassandra zazrela na Lavellana. "Skutočne by som ocenila, keby si o sebe prestal rozširovať tie nezmyselné klebety." zasyčala.

"Ale Cassandra, veď ho nechaj. Ľudia sa bavia." zastal sa elfa Dorian.

"Nechápem, ako ti vôbec nevadí, že sa o tebe šíria také hlúpe fámy." vydýchla Cassandra nazlostene.

Faenor len pokrčil plecami. "Trochu tej povesti nezaškodí, aj keď väčšina z toho sú blbosti. Okrem toho, niekedy je zaujímavé počúvať, čo ľudia ešte popridávajú."

V hostinci to bzučalo ako v úli a nikto sa veľmi nemal k odchodu, až na jedného muža v kúte miestnosti, ktorý nemotorne vstal a neistým krokom zamieril k vonkajším dverám. Počul dosť na to, aby vedel, že takúto príležitosť si nemôžu nechať ujsť.

oooooooo

Faenor sa nepokojne prehadzoval v posteli. Huriavk z hlavnej miestnosti hostinca prenikal do jeho izby i cez zavreté dvere a plašil mu spánok. Elf odkopol prikrývku a posadil sa. Pretrel si oči a potom celú tvár. Chvíľu nehybne sedel na posteli, než prehodil nohy cez okraj a natiahol si na ne topánky. Nohavice už mal, nuž si len obliekol košeľu. Ľahkou zbrojou, ktorú si na noc zvliekol, sa neunúval a cez plecia si prehodil len teplý plášť. Vyšiel z izby a keď prechádzal pomedzi stolmi, odkýval Sere, ktorá sa stále nalievala pivom a zabávala svojim rozprávaním hŕstku domácich, ktorí zostali v krčme i napriek neskorej hodine. Krčmár podriemkaval na lavici pri sudoch s pivom a občas mu myklo kútikmi úst. Cassandru ani Doriana však nevidel, určite sa už odobrali každý do svojej izby.

Faenor zvesil lampáš zo steny pri dverách, zapálil ho a vyšiel do tmy, ktorá obostrela celú krajinu. Chvíľu len tak stál a vychutnával si svieži nočný vzduch oproti dusnu, ktoré panovalo v hostinci. Psy na reťazi naňho párkrát štekli, keď sa im však prihovoril, stíchli a zavrteli chvostami. Pohladkať ich však nešiel, na to mali v papuliach príliš veľa ostrých tesákov.

Vydal sa radšej po svojej ľavici popri stene budovy. Hviezdy na bezoblačnom nebi radostne žmurkali a svietili mu na cestu. Zahol za roh a po pár krokoch zastavil pred širokými drevenými vrátami. Opatrne, aby nenarobil zbytočný hluk, ich otvoril a vstúpil do stajne. Temný priestor bol vyhriaty dychom zvierat a panujúce ticho prerušovalo občasné tlmené odfrknutie. Keď elf pozdvihol lampáš, niekoľko koní zdvihlo hlavu a rozospato naňho zažmurkalo. On však zamieril k jedinému zvieraťu, ktoré medzi ostatnými pôsobilo ako päsť na oko. Z prítmia stajne sa vylúplo masívne parožie, ktorého majiteľ pokýval hlavou a hlboko zabručal na privítanie. Vo vyhradenom priestore bol ustajnený hnedastý jeleň so striebornou hrivou a chvostom. V kohútiku dosahoval rovnakej výšky ako ostatné kone v stajni, možno i o niečo vyššiu, a tmavé bystré očká zvedavo pozorovali prichádzajúceho elfa.

Faenor sa usmial a pohladil zviera po hlave.

"Čo sa deje, kamarát? Ani ty nemôžeš spať?" prihovoril sa jeleňovi a potľapkal ho po šiji. Zviera pokývalo hlavou, akoby súhlasilo, a pokúsilo sa elfovi oblízať tvár. "Nechaj si svoje pusinky." zasmial sa Faenor a jemne pleskol jeleňa po pysku. Ten potriasol hlavou, potom ju sklonil a namieril na elfa košaté parožie. Faenor sa len uškrnul. "Ale no, hádam sa len nehneváš? Počkaj..." povedal a zavesil lampáš na klinec zatlčený v stene jeleňovho boxu. Potom sa chvíľu motal po stajni než našiel, čo hľadal. Vrátil sa k zvieraťu a ukázal mu starú kefu. "Pozri, čo mám. Trochu ťa prečešem. To sa ti bude páčiť." Vošiel k jeleňovi a začal mu kefou prechádzať po drsnej srsti. Zviera spokojne zamručalo a trpezlivo sa nechalo vyčesávať. "Vravel som to." potľapkal Faenor jeleňa po boku. Keď skončil a vyčistil kefu od chumáčov hnedej srsti, usadil sa na čistú kopu slamy, ktorá bola po zemi rozhádzaná ako podstielka, a vychutnával si pokoj, ktorý panoval v temnej stajni.

Nevedel, ako dlho tam sedel, než sa mu začalo driemať a hlava mu odkvicla na prsia. Strhol sa, na čo sa naňho jeleň prekvapene pozrel, vstal a ponaťahoval si končatiny. "No, asi už pôjdem späť." povedal zvieraťu, "Sera s kumpánmi už možno skončili a ja budem môcť konečne zaspať. Už som fakt unavený." Prešiel popri jeleňovi, privrel vráta, aby sa zviera nevybralo samo na prechádzku a naposledy prešiel zvieraťu rukou po čele. "Maškrtku pre teba nemám, ale donesiem ti nejakú ráno, dobre?" sľúbil mu a zvesil lampáš, ktorý už takmer dohorel.

Keď vyšiel zo stajne, striaslo ho od zimy. Kým bol vo vnútri, dvihol sa nepríjemný vietor a teraz mu chladným dychom fučal do tváre. Zavinul sa do plášťa a vydal sa späť do hostinca. Náhle však zastavil. Spoza rohu budovy vyšla postava a zastala niekoľko krokov pred ním. V ruke sa jej zaleskla čepeľ. Faenor sa prudko nadýchol.

"Kto si?" spýtal sa, no postava sa ani nepohla. Faenor si vtedy príliš neskoro uvedomil, že niekto sa nachádza aj za ním. Kým stihol zareagovať, niečo ho tvrdo udrelo do zátylku a svetlo lampáša, hviezdy i všetko vôkol sa prepadlo do úplnej tmy.