Kapitola 1. Láskavosť
Bola presne jedna hodina v piatok popoludní. Nad Londýnom sa zmrákalo, čo nebolo žiadnym prekvapením keďže sa pomaly blížila jeseň. A veru na listoch aj vo vzduchu to už bolo cítiť. To isté si pomyslela aj Rose Weasleyová, ktorá sa práve náhlila preplnenými londýnskymi ulicami do kaviarne, kde sa mala stretnúť so svojím bratrancom. Práve sa jej začala obedná prestávka, keď jej zavolal Albus, že s ňou musí súrne hovoriť. Neobjasnil jej o čom a Rose mala pocit, že to nebude nič dobré. Poznala Albusa, bol doslova magnet na problémy. A tak keď sa konečne ocitla pred ich kaviarňou žalúdok jej skrúcalo od nervozity a srdce od strachu búšilo tak silno, až mala pocit, že jej prerazí rebrá. Vstúpila dnu a hneď vo dverách ju zasiahla vôňa praženej kávy a ešte niečoho, čo jej vzdialene pripomínalo škoricu. Neznášala kávu, neznášala jej vôňu, chytala ju z nej migréna. Prečo len súhlasila, aby sa stretli v kaviarni, kde pripravujú praženú kávu s najprenikavejšou arómou?
Albusa našla sedieť v boxe úplne na konci kaviarne. Bol tam sám a popíjal nejakú tekutinu so šálky. Podľa toho ako utrápene do nej pozeral jej bolo jasné, že jej dojem, že to nebude nič dobré sa potvrdil. Podišla k jeho stolu a hneď na úvod naňho vyštekla: „Albus Severus Potter, pre Merlina, čo si vyviedol tento raz?!" Čiernovlasý čarodejník vzhliadol od svojej šálky a s ľahkým úsmevom sa pozrel na červenovlásku.
„Tiež ťa rád vidím, Rose," povedal sarkasticky, no v jeho očiach bolo vidieť, že ju naozaj rád vidí.
„Och, nechaj si to," odfrkla Rose a pomaly si vyzliekla svoj tmavozelený jesenný kabát.
„Prosím, sadni si," pokynul jej Albus na stoličku oproti sebe. Pevne zovrela pery, ale urobila, čo jej povedal, i keď trochu neochotne. Podľa toho Albus videl aká je nabrúsená. Myslí si, že som sa zase dostal do problémov. Nebola to síce tak celkom pravda, ale aj tak sa jej nebude páčiť, čo sa jej chystal spýtať.
„Objednám ti niečo? Kávu, čaj-" okolkoval Albus.
„Pre Merlina, Albus, vyklop už konečne, do čoho si sa zaplietol tento krát!" zavrčala Rose. Albus sťažka preglgol. Nebola v dobrej nálade. To nikdy nebolo dobré, ale práve teraz to bola priam vražedná kombinácia. Albus sa pomaly začal obávať o svoj holý život.
„Do ničoho som sa nezaplietol," začal pomaly. Rose si len odfrkla. To hovorí vždy!
„Ide len o to, že od teba potrebujem láskavosť," povedal, starostlivo vyberajúc slová. Rose chvíľu mlčala. Zvažovala jeho slová.
„Akú láskavosť?" spýtala sa opatrne. Už mala dočinenia s tými jeho „láskavosťami". Raz ju v šiestom ročníku požiadal o láskavosť, a to takú, že musela z Filchovej pracovne potiahnuť jeho záškodnícku mapu, ktorú mu zobral, keď ho načapal raz v noci prechádzať sa po hrade. Och, a tú mapu predtým ukradla zasa jeho otcovi, strýkovi Harrymu. Žiadal ju niekedy aj o celkom bezvýznamné veci, ale už sa naučila, že keď ide o jeho láskavosti musí byť obozretná.
„Chcel som ťa poprosiť či by u teba nemohol nejaký čas prespávať... ehm...jeden môj kamarát," vykoktal Albus. Radšej hneď neprezradil ako sa volá inak by sa rozčertila a možno by ho aj prekliala.
Rose sa rozšírili oči. Jeden jeho kamarát?! Len aby to nebol nejaký jeho kamarát z Rokfortu. Väčšinu z nich totiž veľmi nemusela. Hlavne toho slizkého, arogantného, odporného blondiaka!
„Akého kamaráta?" chcela vedieť Rose.
„Jedného môjho dobrého kamaráta. Dnes sa po dlhom čase vracia zo služobky a nemá kde bývať. Priateľka ho vykopla a tak."
Rose nadvihla obočie: „Keď je to tvoj taký dobrý kamarát prečo nemôže bývať u teba?"
„U mňa nemôže. Melody s tým nesúhlasí a aj tak, my máme malý byt." vzdychol si Albus. Naozaj vyzeral utrápene, ale Rose sa ten nápad akosi nepozdával.
„Prečo nejde k rodičom alebo... nemá nejakých súrodencov?"
Albus len pokrútil hlavou: „Je jedináčik. A s rodičmi sa pohádal ešte predtým než odišiel. Nechápeš Rose, si moja jediná nádej!"
Rose mlčala. Nevedela, čo mu má na to povedať. Je pravda, že ju žiadal už aj o horšie veci, no nevedela sa zbaviť pocitu, že by nemala súhlasiť. To ako okolkoval a nechcel prezradiť jeho meno... Ale na druhej strane, vyzeral taký utrápený a bezradný. A bol to jej bratranec a najlepší priateľ v jednom; nedokázala mu povedať nie. Veď to bude len na pár dní. A nech už to bude ktokoľvek , ten slizoň to určite nebude. O to by si ma nedovolil žiadať.
„Povedzme, že by som súhlasila. Na ako dlho bude musieť u mňa byť?" spýtala sa. Albus na ňu vrhol prekvapený výraz a ona sa usmiala, aby videl, že to myslí vážne.
„Nie nadlho. Asi tak kým sa nepostaví na vlastné nohy," odpovedal jej Albus. „Neboj sa. Nedovolím mu dlho zneužívať tvoju pohostinnosť."
„Tak teda dobre," súhlasila Rose, čo vyvolala na Albusovej tvári úsmev. „Ale najprv mi povedz, kto to je." Albusov úsmev povädol.
Tak teraz som v keli! Och, Merlin, daj, aby ma nezabila!
„No...ehm...je..." habkal Albus, ale príchod ich tretieho spoločníka ho uchránil od odpovede.
„Prepáč, kamoš, zdržal som sa na Ministerstve," povedal a vkĺzol na sedadlo vedľa Albusa. Potom sa otočil na červenovlásku oproti sebe.
Rose sedela ako skamenená. V nemom úžase sledovala ako nenútene si k nim prisadol. Albus na ňu kútikom oka vrhal znepokojené pohľady. A veru mal prečo. Počastovala ho pohľadom, ktorý jasne hovoril „zabijem ťa!" . Potom sa znova otočila na druhého muža. Díval sa na ňu so sladkým úsmevom na tvári. Och, Merlin ako len ten úškľabok neznášala! Neznášala jeho celého, preto bola rada, že sa po skončení školy nemusela dívať na ten jeho odporný, aristokratický ksicht! Ich tretím spoločníkom nebol nikto iný ako Scorpius Malfoy.