Nemohla som tomu uveriť. Dobehla som k Edwardovi, kým hodiny odbili poludnie, hodila som sa do jeho mramorového tela, aby som ho odtisla zo slnka, dovolila som Alice, aby ma odtiahla z Ameriky do Talianska, aby som sa pokúsila svojou živou prítomnosťou zachrániť samovražedného idiota, ktorý ma opustil a zničil, a on nemá ani toľko rozumu, aby zistil, že obaja žijeme? Strácal drahocenný čas tým, že vyjadroval svoj úžas nad tým, ako vyzerá posmrtný život a vôbec mu nenapadlo, že by mal odstúpiť od svetla ďalej?
"Voniaš presne tak ako vždy," húdol si, keď hodiny posledný raz odbili. "Takže toto asi bude peklo. Je mi to jedno. Beriem to."
"Ja nie som mŕtva," prerušila som ho trochu podráždene. "A ani ty! Prosím ťa, Edward, musíme sa pohnúť. Určite sú niekde nablízku!"
Vzpierala som sa v jeho náručí a on sa zmätene zamračil. Ale nepustil ma. Stále bol rovnaký. Koho zaujímalo, čo chcem ja?
"Čo si povedala?" spýtal sa zdvorilo. Takmer som prevrátila oči.
Hlupák! Ako som ho mohla ľúbiť? Keď sa bolestivá hmla z jeho odchodu trochu zdvihla, začala som si uvedomovať, aký život som s Edwardom vlastne mala. Bol krásny, slušný, vábivý a veľmi galantný, ale vo všetkom si robil po svojom. Kupoval mi darčeky, ktoré som nechcela, odmietal mi bozky či dotyky ak to 'mohlo byť nebezpečné' a niekedy bol tak odporne nadradený - často odmietal moje nápady a želania spôsobom akoby na nich nezáležalo, lebo on bol muž a ja len žena, lebo on mal vyše sto rokov a ja len sedemnásť - akoby som nemohla sama za seba rozmýšľať.
Teraz robil do isté a ja som vedela, že som sem prišla len kvôli môjmu priateľstvu s Alice. Ak ma ale nezačne počúvať, nebude mi to nič platné. Toto boli Volturiovci! Upíria kráľovská rodina, vodcovia, presadzovatelia zákonov a poriadku! Museli byť niekde nablízku, aby na Edwarda dohliadli.
"Nie sme mŕtvi, zatiaľ! Ale musíme odtiaľto vypadnúť skôr ako Volturiovci..."
Konečne sa zdalo, že začína chápať, videla som mu to na tvári. Než som však dokončila vetu, strhol ma preč od okraja tieňa, bez námahy ma zvrtol tak, aby som mala chrbát pevne opretý o tehlovú stenu, on sa postavil predo mňa a díval sa do uličky. Rozpažil predo mnou ruky v obrannom geste.
Vedela som, že už bolo neskoro. A naozaj - keď som vykukla spod jeho ramena, zbadala som dve tmavé postavy, ktoré sa vylúpli z tmy.
"Zdravím vás, páni," povedal Edward zdanlivo príjemným a pokojným hlasom. "Dnes zrejme nebudem potrebovať vaše služby. No veľmi by som ocenil, keby ste svojim pánom odovzdali moje poďakovanie."
Museli to byť... zamestnanci? Sluhovia? ... troch volturiovských vládcov.
"Mohli by sme v tejto konverzácii pokračovať na vhodnejšom mieste?" zašepkal pokojný hlas hrozivo.
"Nemyslím si, že je to nutné," povedal Edward o čosi príkrejšie. "Felix, viem aké ste dostali príkazy. Neporušil som žiadne pravidlo."
Nemohla som uveriť, aký odporne arogantný Edward bol. Nie, pravidlo neporušil, ale chystal sa ho porušiť, dobrovoľne a s čistým svedomím. Nečudovala by som sa, keby ho chceli potrestať už len za to.
"Felix chcel iba poukázať na to, ako blízko je tu slnko," ozval sa druhý hlas zmierlivým tónom. Obaja boli zahalený v dymovo sivých plášťoch, ktoré sa vo vetre trochu vlnili a siahali až po zem. "Pohľadajme si lepší úkryt."
"Pôjdem hneď za vami," povedal Edward sucho. "Bella, čo keby si sa vrátila na námestie a vychutnala si festival?"
Vychutnala si festival? Vychutnala si festival?! To si naozaj myslel, že si pôjdem vychutnávať cudzokrajnú oslavu, ktorej som poriadne nerozumela, keď som tam pritom bola, aby aby som Alice pomohla udržať jej 'brata' nažive? Začínal ma naozaj štvať. Okrem toho, existencia ľudí, ktorí o nich vedia bola proti pravidlám, ako mi Cullenovci kedysi povedali. Myslel si snáď, že to prehliadnu?
"Nie, to dievča zober so sebou," povedal ten prvý tieň. Z jeho hlasu bolo poznať, že sa uškŕňa.
"To zrejme nie." Predstieraná zdvorilosť sa stratila. Edward hovoril vyrovnaným a ľadovým tónom. Nepatrne presunul váhu tela a ja som vedela, že sa chystá na boj.
Myslel to vážne? Proti dvom? Keď je v nepráve? Bol taký zaslepený? To nesmel robiť. Nechá sa tak zabiť a Alicino a moje úsilie bude úplne nanič.
"Edward, nie," povedala som bezhlasne.
"Pst," zašepkal mi a ja som sa naježila. Pst? Mne hovorí pst? Ako decku, ktoré nič nechápe? On sa fakt nezmenil. V žiadnom prípade už nie je môj chlapec!
"Felix," varoval ten druhý, rozumnejší hlas. "Tu nie."
Otočil sa k Edwardovi. "Aro by sa s tebou proste rád znova porozprával, ak si sa napokon rozhodol, že nás nebudeš nútiť, aby sme zasiahli."
Ten upír sa mi celkom pozdával. Mala som rada ľudí, ktorí boli rozumní a vedeli narábať so slovami. A vedeli sa kontrolovať, na rozdiel od Edwarda.
"Samozrejme," súhlasil Edward. "Ale to dievča necháte na pokoji."
"Obávam sa, že to nie je možné," povedal zdvorilý upír s ľútosťou v hlase. "Máme pravidlá, ktoré musíme dodržiavať."
Áno, znova fakt, že som človek a viem o nich. Prekliaty Edward a jeho sprostá viera! Mal nechať, aby ma Jamesov jed zmenil.
"Tak potom sa obávam, že nebudem môcť prijať Arovo pozvanie, Demetri."
Prosím? Neveriacky som pozrela Edwardovi zozadu na hlavu. Pozvanie? A odignorovať, že porušuje zákon?
"To je len dobre," zapriadol Felix a ja som vedela, že im to stačilo.
"Aro bude sklamaný," vzdychol si Demetri.
"Som si istý, že to prežije," odvetil chladne Edward.
Obaja volturiovskí upíri sa posunuli bližšie k nám. Skôr ako sa k nám ale dostali, všetci upíri sa otočili do ústia uličky. Až keď sa ozval Alicin spevavý hlas, pochopila som prečo.
"Správajme sa slušne, áno? Sú tu dámy," prešla ležérne k Edwardovi a ku mne a bezstarostne sa vedľa neho postavila. Dúfala som, že bude svojho milovaného brata krotiť.
"Nie sme sami," pripomenula nám Alice ticho. Keď sme sa obzreli na námestie, vedela som, čo tým myslí. Z námestia nás sledovala rodina s dievčatkami v červených šatách. Videla som, ako muž poodišiel bokom a poklepal rukou po pleci jedného z chlapov v červených bundách. Hliadka.
Demetri potriasol hlavou. "Prosím ťa, Edward, buďme rozumní."
"Buďme," súhlasil Edward. "A potichu sa teraz rozídeme s tým, že ani jeden z nás nevyhral."
Zaťala som zuby. Teraz si dovoľuje využívať nebezpečnú situáciu, ktorú sám spôsobil, vo svoj prospech?!
Demetri si zničene vzdychol. Vedela som, že tá ľútosť a trápenie sú hrané, ale aj tak som ho ľutovala. Konverzácia s takým sebeckým anarchistickým tupcom ho musela otravovať. "Aspoň sa o tom porozprávajme niekde v súkromí."
K rodine, ktorá nás sledovala, sa pridalo šesť policajtov. Dočerta!
Edward zlostne cvakol zubami. "Nie."
Felix sa usmial, no vtom sa spoza nás ozval vysoký, prenikavý hlas.
"Dosť."
Pridala sa k nám maličká postava s takmer čiernym plášťom a štíhlym, androgýnnym telom. Bolo to veľmi pekné mladé dievča, nemohla mať viac ako dvanásť rokov, keď ju zmenili. Bledokarmínové dúhovky však mali dospelý a chladný pohľad. Dieťa to dávno nebolo.
Bola taká malinká, ako Alice, že reakcia na jej príchod ma zmiatla. Felix aj Demetri sa okamžite uvoľnili a ustúpili zo svojich útočných pozícií. Edward sa tiež postavil do uvoľnenejšej pozície a vyzeral porazený. Vzdal to.
Nerozumela som tomu. Čo bolo na tej upírke také odstrašujúce, že všetci tak reagovali? Nevyzerala tak, že by sa jej mali báť. Nakoniec to ale bolo jedno. Demetri aj ten druhý ju počúvali a jedným slovom prinútila Edwarda správať sa slušne a sklapnúť, čo som túžila urobiť pred chvíľkou ja. Jej to trvalo len asi päť sekúnd. Čokoľvek bolo na nej také hrozné, mala u mňa bod.
"Jane," vzdychol si Edward rezignovane.
"Poďte za mnou," prehovorila Jane svojím detským hlasom trochu monotónne. Otočila sa nám chrbtom a odplávala do tmy. Felix nám naznačil, že máme ísť prví a zaškeril sa.
Alice sa hneď pohla za Jane a ja vzápätí, no Edward ma hneď objal okolo pása a viedol ma, akoby som nevedela ísť sama. Ulička sa zužovala a trochu sa zvažovala nadol.
"Tak, Alice," pustil sa Edward s Alice do reči. "Zrejme by som nemal byť prekvapený, že ťa tu vidím."
"Bola to moja chyba," odpovedala mu Alice rovnakým ľahkým, konverzačným tónom. "Takže je mojou povinnosťou, aby som to dala do poriadku."
"Čo sa stalo?" povedal takmer ľahostajne, asi kvôli počúvajúcim upírom za nami.
"To je dlhý príbeh," Alice šibla pohľadom na mňa a zas preč. "Keď to zhrniem, naozaj skočila z útesu, ale nechcela sa zabiť. Bella je teraz zbláznená do extrémnych športov."
Vedela som, čo teraz Edward vyčíta z Alicinej mysle. Ako som sa takmer utopila, ako ma prenasledovali upíri, ako sa priatelím s vlkolakmi...
"Hm," povedal Edward úsečne, ale už to viac neznelo ľahostajne.
Samozrejme, že nie, pomyslela som si nežičlivo. Edwardovi by sa nepáčilo, čo robím, som predsa iba hlúpe malé dievčatko, ktoré nevie rozmýšľať, nevie, čo je pre neho dobré a treba ho všade vodiť za ručičku.
"Už nie," prehovorila som rázne a prudko a vôbec nie tak ticho ako oni dvaja. "Dôvod, pre ktorý som to robila stratil všetok význam."
Počas reči som si všimla, že zvažujúca sa ulička sa veľkým oblúkom zatočila. Slepý koniec som si všimla, až keď sme sa priblížili tesne k rovnému tehlovému múru bez okien. Tú maličkú Jane som nikde nevidela.
Alice nezaváhala ani nespomalila, iba ďalej kráčala k stene. Potom elegantne skĺzla dolu dierou v ceste. Vyzeralo to odtok v chodníku, mreža na ňom bola dopoly odsunutá. Diera bola malá a čierna. Zarazila som sa.
"Bella, to je v poriadku," povedal mi Edward potichu. "Alice ťa zachytí."
S pochybnosťami som sa zadívala na tú dieru.
"Sem šla Jane? Išla dole?"
"Áno," Edwardov hlas znel tak prekvapene a odpovedal tak rýchlo, že mi došlo, že ho moja otázka tak prekvapila, že odpovedal bez toho, aby si to premyslel. Asi ho zarazilo, že som sa očividne zaujímala o tú malú Jane a o to, kde bola viac ako o Alice.
"Alice? Si tam?"
"Som hneď pod tebou, neboj sa, nenechám ťa padnúť," ubezpečila ma. Jej hlas ale znel veľmi hlboko.
Edward ma chytil za zápästia a spustil ma do tmy.
"Pripravená?" spýtal sa.
"Pusti ju," zvolala Alice z tmy.
Padala som potichu a krátko, ani nie sekundu. Alice ma zachytila do svojej mramorovej náruče a až vtedy mi došlo, že som si veľa nepomohla - modriny budem mať aj tak.
Dole bolo prítmie, slabé svetlo prúdilo z otvoru nado mnou a odrážalo sa od mokrých kameňov.
Edward zrazu nehlučne pristál vedľa mňa a znova si ma pritisol k boku. Začal ma ťahať dopredu. Takmer som na neho zavrčala, aby ma pustil, hoci bez jeho pomoci by som sa asi na tej tmavej nerovnej ploche dlho neudržala vzpriamene.
Edward bol čoraz prítulnejší, dokonca si mi zaboril tvár do vlasov. Po chvíli, keď tma trochu ustúpila, mi začali drkotať zuby a on ma konečne pustil. Chytil ma len za ruku a druhou mi šúchal plece, akoby sa ma snažil zahriať. Využila som to. Pustila som jeho ruku a striasla druhú.
"Nechaj, zahrejem sa viac sama. Si príliš studený."
Spoza nás som začula pridusené zachichotanie.
Rýchlo alebo skôr pomaly, podľa Felixových občasných vzdychov, sme postupovali tunelom až sme sa dostali k mreži. Jej železné tyče boli hrdzavé a hrubé ako moja ruka, a dvierka z tenších prepletených tyčí boli otvorené. Sklonila som sa a prešla nimi pred Edwardom.
Ocitla som sa v miestnosti, na konci ktorej boli nízke a ťažké drevené dvere. Boli otvorené a všimla som si, že boli aj poriadne hrubé. Keď som nimi prešla, prekvapene som sa poobzerala a uvoľnila som sa. Edward, naopak, znervóznel a pevne stisol pery.
Boli sme v hale, jasne osvetlenej neónovými svetlami a na dlážke bol sivý kancelársky koberec. Bolo tam teplejšie ako v kanáli a na konci haly stála pri výťahu drobná postava Jane, ktorá na nás čakala a držala nám otvorené dvere.
Rýchlo som k nej vykročila, Alice po boku. Stihla som to tesne, Edward hneď nato urobil rukou pohyb, akoby ma chcel zas chytiť. Tvárila som sa, že som si to nevšimla. Spoza nás sa opäť ozval chichot, tentoraz o čosi hlasnejší a Edward za mnou zavrčal.
Keď sme sa priblížili k výťahu, zbadala som, že Jane sa tvári apaticky a veľmi znudene. Chúďa, musela veľmi dlho čakať. Automaticky som zrýchlila. Keď som už bola pri výťahu, nedalo mi to a keď som prechádzala popri nej, zašepkala som si pod nos: "Prepáč," a nastúpila som.
Jediná reakcia, ktorú som si na to všimla, bol Alicin letmý pohľad a Edwardovo rozhorčené zafunenie. Takmer som prevrátila oči.
Vo výťahu sa Jane, Demetri a Felix začali správať ešte uvoľnenejšie. Odhrnuli si plášte a kapucne nechali padnúť z hlavy na plecia. Felix aj Demetri mali zľahka olivovú pokožku a v kontraste s ich kriedovou belosťou to vyzeralo trochu čudne. Felix mal nakrátko ostrihané čierne vlasy, Demetriho čierne vlasy mu siahali po plecia. Dúhovky mali na okrajoch tmavočervené a smerom k zreničke tmavli až do čiernej. Boli hladnejší ako Jane.
Vo výťahu ma Edward znova pevne chytil a ja som zaťala zuby. Viezli sme sa ale len krátko, potom sme zastali a moju pozornosť ihneď odviedol pohľad, čo sa mi naskytol. Miestnosť vyzerala ako recepcia v nejakom nóbl podniku. Steny boli obložené drevom a na zemi bol hustý tmavozelený koberec. Neboli tu asi žiadne okná, tie asi nahrádzalo množstvo jasne osvetlených obrazov toskánskej krajiny. V skupinkách boli po miestnosti rozostavené bledé kožené pohovky a na lesklých stoloch stáli krištáľové vázy plné pestrofarebných voňavých kytíc. V strede miestnosti stál pult z lešteného mahagónu a za ním bola žena, ľudská žena s olivovou pokožkou a zelenými očami. Privítala nás zdvorilým úsmevom. "Dobrý deň, Jane."
Jane prikývla. "Gianna."
Potom pokračovala k dvojkrídlovým dverám na konci miestnosti. Automaticky som rýchlo vykročila za ňou, s prísavkou Edwardom po boku.
Na druhej strane dverí nás čakal ďalší hostiteľ. Bledý chlapec v perleťovo-sivom obleku, ktorý vyzeral byť fyzicky taký starý ako Jane a mohol by pokojne byť jej dvojčaťom, aj napriek tomu, že mal tmavšie vlasy a menej plné pery. Vykročil k nám, aby nás pozdravil.
Usmial sa a dotkol sa Jane. "Jane."
"Alec," odpovedala a objala ho. Pobozkali sa na obe líca. Potom sa pozrel na nás. Aj jeho oči boli v takej detskej tvári rušivé - hlboké, múdre a dávno zbavené detských ilúzií. Trochu mi pripomínali Alice - aj jej oči boli tak trochu také, ale oveľa, oveľa menej ako Janine a Alecove. A Alice bola v psychiatrickej liečebni, keď bola človek... v dobe, keď to nebola práve výhra. Ak ten pohľad súvisel s ľudským životom... čo sa im mohlo stať?
"Pošlú ťa von po jedného a ty sa vrátiš s dvoma... a pol," poznamenal, Keď sa pozrel na mňa. "Dobrá práca."
Zasmiala sa - jej smiech iskril radosťou ako detský džavot.
"Vitaj späť, Edward," pozdravil ho Alec. "Zdá sa, že dnes máš lepšiu náladu."
"Trošku," súhlasil Edward bezvýrazným hlasom. Keď som na neho letmo pozrela, mal zachmúrenú tvár. Vrátila som zaujatý pohľad na Aleca a Jane. Naozaj sa veľmi podobali.
Alec sa pri Edwardovej odpovedi zasmial a prezeral si ma. Vyzeral, akoby chcel už-už niečo povedať, keď som ho opatrne predbehla.
"Vy s Jane ste biologickí príbuzní?" opýtala som sa.
Edwardove ruky sa zovreli okolo mojich pliec.
"Bella!" zasyčal. Mykla som plecami, aby som sa oslobodila, no nepustil ma. Idiot.
"Zaujíma ma to. Prepáčte," dodala som smerom k Alecovi a Jane. "Ale vyzeráte podobne. Podľa mňa."
"Čarodejnícke dvojičky," zavrčal potichu posmešne Edward, ledva som ho začula. Jane ani Alec taký problém nemali. Obom sa im zablyslo v očiach.
"Zavri si ústa, ak vieš po je pre teba..." začala Jane so zlostným upreným pohľadom, no zarazila sa, keď jej Alec položil ruku na rameno. Vyzeral len o trošku pokojnejšie ako Jane, no ovládol sa a keď si s Jane vymenil krátky pohľad, upokojila sa aj ona. Alec pozrel na mňa, s rukou stále na Janinom pleci.
"Jane je moja biologická dvojička," povedal a obrátil pohľad na Edwarda. Keď prehovoril, jeho hlas znel rovnako neutrálne ako predtým. "Aro bude veľmi rád, keď ťa znovu uvidí."
"Nenechajme ho čakať," navrhla Jane.
Edward prikývol.
Po tomto krátkom rozhovore sa Alec v mojom pomyslenom rebríčku obľúbenosti cudzích upírov ocitol na prvom mieste spolu s Jane. Podľa jeho reakcie na Edwardove očividne veľmi urážlivé slová mi bolo jasné, že musel byť veľmi starý, starší než Edward, a zažil už určite mnoho napätých situácií, keď sa vedel takto kontrolovať. Čo Edward povedal ich očividne oboch rozzúrilo, no Alec predsa len ovládol nielen seba, no upokojil aj Jane a pokračoval zdvorilo v rozhovore. To teda bol kúsok. Očividne bol s Jane rodina.
Dvojičky sa bez ďalších slov chytili za ruky a viedli nás ďalšou širokou chodbou. Akoby ich už nebolo dosť. Na jej konci boli dvere celé obložené zlatom, Jane a Alec ale zastali ešte kým sme sa k nim dostali. Kus obloženia na stene v strede chodby odsunuli nabok a pod ním sa objavili obyčajné drevené dvere. Alec ich podržal otvorené pre Jane.
Keď som sa dostala do menšej miestnosti za nimi, chcelo sa mi fňukať. Znova v nej boli tie starobylé kamene ako aj na námestí, v uličke a stoke a znova tam bola zima.
Táto predsieň ale našťastie nebola veľká. Po chvíli vyústila do svetlejšej priestrannej a dokonale kruhovej miestnosti. O dve poschodia vyššia steny narúšali dlhé okenné štrbiny, ktorými na kamennú podlahu dopadali slnečné lúče. Nebolo tu nijaké umelé osvetlenie, len tie okná a jediná nábytok tvorilo zopár masívnych drevených stoličiek, ktoré pripomínali tróny. Tie boli postavené neďaleko od seba pri stene oproti dverám, ktorými sme vošli.
V tejto miestnosti stála hŕstka upírov v uvoľnenom rozhovore. Ich šepot mi v prázdnej miestnosti znel ako jemné bzučanie. Všimla som si, ako sa dve ženy v letných šatách pohli do obdĺžnika svetla. Ich pokožka hádzala na okrové steny dúhové odblesky.
Všetky tváre sa obrátili k nám, keď sme vošli. Krásne tváre, oblečené do nenápadných nohavíc a tričiek, aspoň väčšinou. Muž, ktorý prehovoril ako prvý mal však na sebe dlhý čierny habit, dlhý až po zem a taký čierny, že som chvíľu jeho dlhé čierne vlasy považovala za kapucňu. Jeho tvár som poznala, bol to jeden z trojice, ktorú som videla na obraze v Carlislovej pracovni. Tohto Edward vtedy nazval Arom.
"Jane, drahá, už si naspäť!" ozval sa muž, evidentne nadšený, no prehovoril potichu.
Pohol sa k nej a v jeho pohyboch bol taký nadpozemský pôvab, že som až vypleštila oči a otvorila ústa. Nedalo sa to porovnať dokonca ani s Alice, ktorej každý krok pripomínal tanec.
Ešte viac som užasla, keď priplával priestorom bližšie a zbadala som jeho tvár. Nebola ako tie neprirodzene príťažlivé tváre, ktoré ju obklopovali (nepristúpil k nám totiž sám - pohla sa s ním celá skupinka, niektorí kráčali pred ním, niektorí za ním, všetci s ostražitosťou ochranky). Nedokázala som sa rozhodnúť, či je jeho tvár krásna alebo nie. Povedala by som, že črty mal dokonalé. Od upírov, čo stáli okolo neho sa však líšil natoľko, ako sa oni odlišovali odo mňa. Pokožku mal bielu a priesvitnú ako cibuľová šupka a aj tak krehko vyzerala (a vytvárala šokujúci kontrast k dlhým čiernym vlasom). Pocítila som zvláštne nutkanie dotknúť sa jeho líca, aby som zistila, či je jemnejšie ako Edwardovo alebo Alicine, alebo či je prachové ako krieda. Jeho oči boli červené, ale ich farba bola zastretá, mliečna. Uvažovala som, či mal tento zákal nejaký vplyv na jeho zrak.
Kĺzavých krokom prešiel k Jane, chytil jej tvár do svojich papierovo vyzerajúcich rúk, zľahka ju pobozkal na plné pery a o krok odstúpil.
"Áno, pane," Jane sa usmiala a vyzerala pri tom ako dieťa - hotový anjelik. "Priviedla som ho späť živého, presne ako ste si želali."
"Ach, Jane," aj on sa usmial. "Ty si moja radosť."
Otočil svoj zahmlený pohľad k nám a jeho úsmev sa ešte rozšíril - bol doslova vo vytržení.
"A aj Alice a Bellu!" potešil sa zatlieskal tenkými rukami. "To je ale príjemné prekvapenie! Úžasné!"
Znova som na neho vyvalila oči. Naše mená zvolal tak, akoby sme boli starí priatelia, ktorí sa zastavili na nečakanú návštevu.
Otočil sa k našim mohutným sprievodcom. "Felix, buď taký milý a povedz mojim bratom, akú tu máme spoločnosť. So si istý, že si to nebudú chcieť nechať ujsť."
"Áno, pane," Felix prikývol a zmizol smerom, odkiaľ sme prišli. "Vidíš, Edward?" Aro sa otočil k Edwardovi a usmial sa na neho ako milujúci, ale karhajúci starý otec. Zamračila som sa na neho. Prečo sa tak na Edwarda pozeral? Alecovi nevenoval ani pohľad a ten bol omnoho lepší charakter ako Edward!
"Čo som ti hovoril? Nie si rád, že som ti včera nedal, o čo si žiadal?"
"Áno, Aro, som," súhlasil Edward a ešte pevnejšie ma zovrel okolo pása. Ledva-ledva som sa ovládla, aby som neprevrátila oči. Môj otrávený pohľad náhodou zastal na Alecovi, keď som otočila hlavu aby si Edward nič nevšimol. Trochu prekvapene sa mu zdvihlo obočie, no jeho tvár inak ostala nehybná, nevyjadrovala nijaké citové rozpoloženie okrem neutrality.
"Milujem šťastné konce," Aro si vzdychol. "Sú také zriedkavé. Ale chcem počuť celý príbeh. Ako sa to stalo? Alice?" so zvedavým zahmleným pohľadom sa otočil k Alice. "Tvoj brat si o tebe myslí, že si neomylná, ale zjavne sa musela stať nejaká chyba."
"Och, ja mám k neomylnosti ďaleko," omračujúco sa usmiala. Vyzerala, že je úplne v pohode, až na ruky, ktoré mala pevne zovreté do malých pästí. "Ako ste dnes mohli vidieť, problémy rovnako často spôsobujem ako ich riešim."
"Si príliš skromná," karhal ju Aro. "Videl som niektoré z tvojich vynikajúcich činov a musím priznať, že som ešte nestretol nikoho s takým talentom. Úžasné!"
Alice hodila pohľadom po Edwardovi. Arovi to neušlo.
"Prepáčte, vlastne nás vôbec nepredstavili, však? Ja mám jednoducho pocit, akoby som vás už poznal, a tak mám tendenciu predbiehať udalosti. Tvoj brat nás predstavil včera, svojráznym spôsobom. Vieš, mám niečo z talentu tvojho brata, ale brzdia ma isté obmedzenia, ktoré on nemá," Aro potriasol hlavou, jeho tón vyznel žiarlivo.
"Má však exponenciálne väčšiu silu," dodal Edward sucho. Pozrel na Alice a pohotovo jej to vysvetlil. "Aro potrebuje fyzický kontakt, aby mohol čítať myšlienky, ale vyčíta omnoho viac ako ja. Vieš, že ja počujem len to, čo ti práve v danej chvíli beží hlavou. Aro dokáže čítať všetky myšlienky, ktoré ti kedy prebehli mysľou."
Alice nadvihla svoje pekné obočie a Edward sklonil hlavu. Arovi ani toto neušlo.
"Ale vedieť čítať myšlienky na diaľku..." Aro si povzdychol a ukázal smerom na nich dvoch a 'rozhovor', ktorý medzi nimi práve prebehol. "To by bolo také pohodlné," povedal, zatiaľ čo ja som sa sama pre seba zmätene zamračila. Všetky myšlienky môjho života? Ako dlho mu to trvalo? Ako sa na to vôbec dokázal tak sústrediť, aby z toho nebol nepochopiteľný mišung?
Aro sa zadíval ponad naše plecia. Všetci ostatní otočili hlavy tým smerom, vrátane Jane a Aleca, ktorí stáli pár metrov od nás a Demetriho, ktorý stál potichu vedľa nás s Edwardom a Alice.
Ja som sa otočila najpomalšie. Vrátil sa Felix a za ním sa vznášali dvaja muži v čiernych habitoch. Obaja sa veľmi podobali na Ara, jeden mal aj rovnaké splývavé čierne vlasy. Druhý mal jemné snehobiele vlasy - rovnakej farby ako jeho pleť - ktoré mu siahali po plecia. Na tvárach mali identickú, papierovo tenkú pokožku. Marcus a Caius.
Trojica z Carlislovho obrazu bola kompletná a za tých tristo rokov, odkedy bol obraz namaľovaný, sa vôbec nezmenila.
Aro práve spevavo zvolal: "Marcus, Caius, pozrite! Bella nakoniec žije a je tu s ňou aj Alice! Nie je to úžasné?" keď na mňa odrazu doľahlo, čo sa vlastne deje. Stretla som sa s Marcom, Arom a Caiom, samozvanými presadzovateľmi poriadku, o ktorých sa mnoho upírov vyjadrovalo ako o 'kráľovskej rodine' a mali voči nim rešpekt, či už úprimný alebo zrodený zo strachu. Keď mi Edward ukázal ten obraz a obaja s Carlislom mi o nich hovorili, nemyslela som si, že ich stretnem. Zrazu som Edwardovu ruku vnímala okolo seba omnoho intenzívnejšie. To nebolo správne. Prečo ma držal? To vôbec nebolo úctivé! Starali sa predsa o to, aby si upíri nerobili čo chceli a neprezradili sa ľuďom! Zaslúžili si rešpekt, aj keď neboli ani ich ciele úplne biele. To mi bolo jasné z Alicinej a Arovej interakcie. Ak sme sa ale chceli z tohto dostať, museli sme k nim byť úctiví! To oni teraz rozhodovali o tom, či sa domov vrátime živí a či vôbec.
"Edward," zašepkala som naliehavo. "pusť ma."
Edward ku mne prudko obrátil hlavu. "Bella..."
"Pripadá mi to neúctivé. Musíš ma pustiť," naliehala som.
Svoje zovretie okolo môjho pása ešte zosilnil. "Ale Bella..." začal a ja som ho trochu podráždene prerušila. Prečo mu všetko trvalo tak dlho?
"Edward. Okamžite. Ma. Pusť." Zdôraznila som každé slovo osobitne.
Edward na mňa neveriacky civel a vyzeral, že chce opäť niečo povedať. Alice k nemu trochu otočila hlavu.
Neviem, čo mu v mysli povedala, ale Edward na mňa zarazene a zmätene pozrel a pomaly si odmotal ruku z môjho pása. Neodstúpil však odo mňa.
"To ti trvalo," zašomrala som si popod nos nezrozumiteľne, hoci oni tomu asi rozumeli a odstúpila som od neho ďalej sama. Demetri, ktorý stál vedľa mňa dokonca o trochu poodstúpil, aby mi uvoľnil miesto. Slabo som sa na neho usmiala, na poďakovanie.
Keď som vzhliadla, Aro na mňa zvedavo pozeral, keď si ale všimol môj pohľad, rozjarene zatlieskal rukami a takmer zaspieval: "Chceme počuť celý príbeh."
Bielovlasý Caius, ktorý sa tváril trochu rozladene, sa pohol a vznášal sa smerom k drevenému trónu. Marcus sa zastavil pri Arovi a natiahol ruku - najprv som si myslela, že ho chce pozdraviť, ale on sa iba na chvíľku dotkol jeho dlane a potom zasa spustil ruku k telu. Aro zdvihol jedno čierne obočie. Prekvapilo ma, že sa jeho papierová pokožka pri tom nepokrčila.
Edward veľmi potichu, akoby napoly nesúhlasne, zafunel a Alice sa naňho zvedavo pozrela.
"Ďakujem, Marcus," povedal Aro. "To je veľmi zaujímavé."
Asi o sekundu neskôr mi došlo, že Marcus dával Arovi čítať svoje myšlienky. Zaujímavé. A bolo to lepšie ako Edwardov dar - nikto pritom neprichádzal tak ľahko o súkromie a najmä oň neprichádzal nevedomky.
Čokoľvek sa Arovi zdalo zaujímavé, Marcus nevyzeral, že jeho pocity zdieľa. Naopak, vyzeral veľmi znudene. Odplával od Ara, aby sa pridal ku Caiovi, ktorý už sedel na tróne. Za Marcom šli potichu dvaja dozerajúci upíri - telesná stráž, ako mi napadlo už predtým. Všimla som si aj, že tie dve ženy v letných šatách sa postavili rovnakým spôsobom vedľa Caia. Myšlienka, že by nejaký upír potreboval telesnú stráž sa mi zdala trochu smiešna, ale možnože títo starobylí upíri boli takí krehkí, ako na pohľad vyzerala ich pokožka.
Aro zavrtel hlavou. "Úžasné," povedal. "Absolútne úžasné."
Alice sa tvárila zmätene. Edward sa k nej obrátil a znova jej to rýchlo potichu vysvetlil. Trochu sa mračil. "Marcus vidí vzťahy. Intenzita toho nášho ho prekvapila."
Aro sa usmial. "Aké pohodlné," zopakoval si sám pre seba. Potom prehovoril k nám. "Marca len tak niečo neprekvapí, tým si môžete byť istí."
Keď som opäť pozrela na Marcovu tvár bez života, dalo sa tomu ľahko veriť. Bolo zaujímavé, že za takou mŕtvou tvárou sa v skutočnosti skrývali pocity, aj myšlienky a rozum, celá bytosť. Uvažovala som, čo spôsobilo u Marca takú masku - vyzeral, akoby prišiel o zmysel života, akoby na okolité vnemy reagoval viac automaticky než premyslene. Vedela som ale, že to celkom tak nemôže byť. Ak by bolo, neponúkol by Arovi svoje myšlienky. Nie, on sa síce o nič veľmi nezaujímal, zato ale vnímal všetko pozorne a tá maska bola sčasti asi vytvorená, aby si držal ľudí od tela. Aj on sa musel vedieť šialene dobre ovládať aby tú masku udržal na tvári a známky všetkých pocitov, myšlienok a živosti dnu. Muselo to byť nenormálne ťažké, nevedela som si predstaviť, že by som tak mala stále vyzerať ja. Ktovie, či si Alec pri svojej kontrole nebral príklad práve od Marca. V porovnaní s ním vyzerala aj Alecova kontrola len ako slabý odvar. A to som už aj Aleca za jeho sebaovládanie rešpektovala! Marcus bol celkom určite zaujímavý upír. Bolo celkom zábavné, že som medzi Volturiovcami bola ešte len zopár minút a už som našla troch, ktorí boli hodní pozornosti a záujmu. A to som ich ešte ani nepoznala.
Marcove oči blikli zrazu smerom ku mne a chvíľu sa svojím nepreniknuteľným zahmleným červeným pohľadom díval priamo na mňa. Potom trochu, takmer neznateľne pokrútil hlavou a vstal z trónu.
Opäť preplával k Arovi, dotkol sa mu ruky a odplával nazad. Aro sa pobavene zachichotal a pozrel na mňa.
"Teda, Bella, naozaj to vyzerá, že si k nám celkom rýchlo vytváraš putá," oslovil ma. Zažmurkala som. Čo som robila?
"Naozaj?"
"Naozaj," potvrdil Aro veselo. "Keď Marcus prišiel, bola si tu len asi polhodinu a už si mala pomerne silné puto voči Alecovi a Jane a jedno menšie aj voči Demetrimu. A práve pred chvíľkou Marcus zachytil vznik slabého puta voči nemu. Skutočne rýchle."
Prekvapene som zažmurkala, no bola som celkom spokojná, keď som pozrela bokom na Aleca a Jane. Obaja na mňa pozerali, trochu prekvapene a zarazene. Tí dvaja si definitívne zaslúžili, aby som mala voči nim nejaké puto.
Aro blikol pohľadom na Edwarda vedľa mňa.
"Dokonca ani teraz tomu celkom nerozumiem," rozjímal. Mala som problém sledovať jeho chaotický sled myšlienok. "Ako môžeš pri nej stáť tak blízko?"
"Stojí ma to trochu úsilia," odvetil Edward, trochu napäto. Cítila som na sebe jeho pohľad. Určite sa mu nepáčilo, že mám puto voči Volturiovcom. On ich nemal vôbec rád. Ani ich nerešpektoval. Vlastne, trochu som prižmúrila oči, zaujímalo by ma, v akom stave je moje puto voči nemu. Dá sa odumreté a roztrhnuté puto nejako sledovať?
"Ale predsa - la tua cantante! Také mrhanie!"
Edward sa zasmial bez náznaku pobavenia. "Ja to skôr vnímam ako cenu, ktorú treba zaplatiť."
Aro bol skeptický. "Privysoká cena."
"Cena za príležitosť."
Aro sa zasmial. "Keby som ju v tvojich spomienkach neovoňal, neveril by som, že volanie krvi môže byť až také silné. Ja sám som nikdy nič také necítil. Väčšina z nás by dala hocičo za takýto dar a ty..."
"Ja ho premrhám," dokončil Edward sarkastickým tónom.
Aro sa znova zasmial. "Ach, ako mi chýba môj priateľ Carlisle! Ty mi ho pripomínaš - ibaže on nebol taký rozhnevaný."
"Carlisle ma prevyšuje aj v mnohých iných ohľadoch."
"Určite by som si nikdy nemyslel, že by práve v sebaovládaní niekto dokázal Carlisla prekonať, ale ty si ho zahanbil."
"To sotva," povedal Edward a znelo to netrpezlivo. Ako keby ho už úvodné frázy unavovali.
"Jeho úspech ma potešil," rozjímal Aro. "Tvoje spomienky naňho sú pre mňa darom, aj keď ma nesmierne udivujú. Som prekvapený, ako ma... teší, že sa mu tak darí na neobvyklej ceste, akú si zvolil. Čakal som, že sa časom vyčerpá a zoslabne. Vysmial som sa jeho plánu nájsť ďalších, ktorí by sa s ním delili o jeho svojráznu víziu. No teraz mám skôr pocit, že som rád, že som sa mýlil."
Edward neodpovedal. Mňa tá reč trochu zmiatla. Bolo mi jasné, že hoci to hovoril, Aro sa celkom netešil, že Carlisle mal úspech vo svojej idey. Myslím, že do istej miery to myslel úprimne, ale sčasti tomu rád nebol. Carlisle (či to bol Edward?) mi hovoril, že si v tej otázke nikdy nerozumeli. Aro si myslel, že Carlisle neuspeje a jemu, o tisícročia mladšiemu upírovi než bol Aro, sa to podarilo. Mala som ale aj pocit, že bol naozaj rád, že sa dostal tak ďaleko. Miatlo ma to, hoci možno to súviselo s tým, ako sa rozplýval nad Edwardom - od bol predsa prvým výsledkom Carlislovej snahy. A nadchýnal ho jeho talent - Carlisle aj Edward mi predsa hovorili, že Aro je čosi ako zberateľ talentov. Väčšina jeho gardy boli talentovaní upíri. Ak by Carlisle neuspel, Edward by sa nestal upírom. Aro by sa nemohol rozplývať. Možno chcel, aby sa k nemu pridal a preto sa k nemu tak správal? Dúfala som, že nie, Edward bol idiot. Myslím, že zmrzol v sedemnástich a nikdy nedospel. Bolo zaujímavé, že ostatní, okrem Emmetta, vyzerali dospelejšie aj keď boli podobného veku, keď ich zmenili.
"Ale tvoje sebaovládanie!" Aro si vzdychol. "Ani som netušil, že môže byť niekto taký silný. Obrniť sa voči volaniu sirén, nie raz, ale stále znova a znova - keby som to sám nezacítil, neuveril by som."
Edward bezvýrazne hľadel a Ara. Naozaj mu veľmi pochleboval. A mohlo to byť volanie sirén, ale bola som si istá, že Carlisle bol silnejší. V prvom rade nepodľahol nikdy a neochutnal ľudskú krv, kým Edward áno - dokonca na pár rokov od Carlisla ušiel a naschvál ľudí lovil. Navyše, Edward si neveril, že by dokázal zmeniť kohokoľvek, nielen mňa. Carlisle si pri Edwardovi veľmi neveril a obával sa, ale pokúsil sa. Ak by si neveril vôbec, neskúsil by to, neriskoval by tak. Edward si neveril vôbec, bola som s ním dosť často na to, aby som to vedela.
"Keď si spomeniem, aká je pre teba lákavá..." Aro sa zachichotal. "Až ma chytá smäd."
So záujmom som na Ara pozrela. Tak on nielen videl všetky myšlienky a spomienky, ale ich aj prežíval? Ako to mohol všetko vnímať? A nezblázniť sa pritom?
Edward vedľa mňa napol svaly.
"Neznepokojuj sa," ubezpečoval ho Aro. "Ja jej nechcem nijako ublížiť. Ale som strašne zvedavý, a predovšetkým na jednu vec." Pozrel na mňa s neskrývaným záujmom. "Smiem?" opýtal sa dychtivo a zdvihol ruku.
"Opýtaj sa jej," navrhol mu Edward prázdnym hlasom.
"Samozrejme, aká nevychovanosť!" zvolal Aro. "Bella," oslovil teraz priamo mňa. "Fascinuje ma, že ty si jediná výnimka, na ktorú nefunguje Edwardov pôsobivý talent - veľmi zaujímavé, že sa vôbec niečo také vyskytuje. A tak mi napadlo, či by si nebola taká milá a nedovolila mi to skúsiť - aby som zistil, či si aj pre mňa výnimka."
On chcel zistiť, či na mňa funguje jeho talent? Prekvapene som na neho civela. Asi mal naozaj rád potenciálne talenty, keď ho to dokonca prinútilo, aby bol ku mne milý a nesprával sa ku mne ako k človeku-jedlu. Ak to skúsi, ja zistím, akú má pokožku!
Usmiala som sa na neho a urobila krok k nemu.
"Samozrejme," povedala som a vystrela som ruku pred seba. Priplával bližšie, natiahol sa a pritisol svoju prízračnú bielu papierovú pokožku na moju.
Jeho ruka bola tvrdá, ale na dotyk skôr bridlica ako mramor - a ešte chladnejšia, ako som čakala. Zvedavo som zdvihla druhú ruku a skusmo som do jeho ruky strčila prstom. Až neskôr mi došlo, že som si možno mala vypýtať povolenie alebo čosi, urobila som to však automaticky. Nestalo sa ale nič, len od Edwarda sa ozval akýsi priškrtený zvuk, akoby neveril, že sa ho sama od seba dotýkam.
Jeho pokožka sa vôbec nepoddala, aj keď som tlačila dosť silno. Nič sa nestalo ani keď som pritiahla palec a ukazovák k sebe, akoby som ho chcela uštipnúť.
Zaujato a zmätene som naklonila hlavu a ruku som zase spustila dole. Pozrela som do Arovej tváre.
Najprv vyzeral sebaisto a trochu čudným pohľadom ma hypnotizoval. Potom sa objavila pochybnosť, nedôverčivosť a napokon sa jeho tvár zase ustálila do priateľského výrazu. Takže tá priateľskosť bola maska. Povzbudivé.
"To je veľmi zaujímavé," povedal, keď mi pustil ruku a vzdialil sa. Chvíľu mlčal a so zamysleným výrazom si nás troch očami premeriaval. Potom zrazu zavrtel hlavou.
"Toto je prvý raz," povedal si sám pre seba. "Som zvedavý, či je imúnna aj voči ostatným našim talentom... Jane, zlatko?"
"Nie!" zavrčal Edward. Alice ho chytila za ruku, aby ho zadržala. Striasol ju.
Jane sa na Ara šťastne usmiala. "Áno, pane?"
Edward teraz už skutočne trhano vrčal a pritom upieral na Ara zlovestný pohľad. V miestnosti nastalo ticho, všetci naňho neveriacky a užasnuto hľadeli, akoby sa dopúšťal nejakého trápneho spoločenského faux pas. Ja som na neho tiež civela. To už bolo príliš.
Všimla som si, ako sa Felix s nádejou usmial a pohol sa o krok k nám. Aro naňho raz pozrel a on na mieste znehybnel a namiesto úškrnu sa mu v tvári objavil namrzený výraz.
Potom sa Aro obrátil na Jane, Edwarda ignoroval. "Moja drahá, napadlo mi, či je Bella imúnna aj voči tebe."
Takmer som jeho tichý hlas cez Edwardovo vrčanie nepočula. Edward sa posunul predo mňa a mňa zatisol dozadu, akoby ma chcel pred nimi schovať. Posmešne som si odfrkla. Akoby to malo nejaký zmysel, jeden upír proti... možno dvadsiatim? Beznádejné.
Caius sa ako duch presunul smerom k nám aj so svojím sprievodom, chcel to vidieť.
Jane sa k nám otočila s blaženým úsmevom.
"Nie!" vykríkla Alice, keď sa Edward na to malé dievča vrhol. Ani mne nebolo všetko jedno, keď som to videla. Nechcela som, aby jej ublížil.
Než som stihla akokoľvek zareagovať, než stihol ktokoľvek niečo urobiť, ležal Edward na zemi.
Nikto sa ho nedotkol, no on sa zvíjal na kamennej podlahe v očividnej agónii, kým ja som sa tomu zmätene prizerala.
Došlo mi to až keď som pozrela na Jane a videla som, že sa teraz usmieva iba naňho. Spomenula som si, ako Alice hovorila o príšerných daroch a razom som aj pochopila, prečo sa k Jane všetci správajú tak úctivo. A tiež prečo sa jej Edward vrhol do cesty. Jej talentom bolo spôsobovať bolesť na diaľku, bolesť takú silnú, aby premohla a ochromila aj upíra.
Chvíľu som na Edwarda nemo hľadela.
"Jane," oslovil ju Aro pokojným hlasom. Rýchlo zdvihla oči so spýtavým pohľadom a stále sa potešene usmievala. Ju tešilo mučiť iných. Prečo?
Len čo sa pozrela inam, ostal Edward nehybne ležať.
Aro pokynul hlavou smerom ku mne.
Jane sa s úsmevom obrátila na mňa. Neisto som na ňu pozerala. Nechcela som veľmi skončiť v záchvate agónie na zemi. Všimla som si kútikom oka, ako sa Edward najprv posadil a potom vyskočil na rovné nohy, no nepozrela som na neho. Bola som zaneprázdnená sledovaním Jane, chcela som vedieť, kedy to skúsi. Prečo jej to tak dlho trvalo? Edwarda mala s sekunde.
Jane pomaly zmizol z tváre úsmev a začala na mňa zazerať. Od sústredenia až zatínala zuby, no nič mi nebolo. Nefungovalo to na mňa, skúšala to už.
Aro sa rozosmial. "Ha-ha-ha," smial sa. "To je úžasné!"
Jane znechutene sykla a naklonila sa dopredu, akoby sa chystala skočiť.
"Zlatko, nenechaj sa napáliť," povedal Aro upokojujúco a položil jej na plece svoju múčno bielu ruku. "Všetkých nás zmiatla."
Jane ohrnula hornú peru nad zuby a ďalej na mňa zazerala. Úzkostne som prestúpila z nohy na nohu. Ona ma nemala rada, lebo na mňa nefungoval jej talent? Ale ja som za to nemohla! Ja som ju mala rada, aj keď vyzerala byť tak trochu sadistická. Nechcela som, aby sa na mňa hnevala.
Aro sa znova zasmial. "Edward, ty si veľmi odvážny, že si to vydržal bez kriku. Raz som požiadal Jane, aby to spravila mne - len tak zo zvedavosti." Uznanlivo potriasol hlavou.
Edward na neho znechutene zazeral. Mňa jeho slová vytrhli z neveselosti pri pohľade na Jane a znova som na neho pozrela s otvorenými ústami. Potom mi myklo perami a s úsmevom, ktorý som nedokázala ovládnuť, som potriasla hlavou. To mohlo napadnúť jedine Arovi.
"Tak čo teraz s vami urobíme?" vzdychol si Aro.
Edward aj Alice stŕpli. Na túto časť čakali. A vlastne aj ja.
"Predpokladám, že nemáme nádej, že by si zmenil rozhodnutie?" nadhodil Aro s očakávaním v hlase Edwardovi. "Tvoj talent by bol pre našu malú spoločnosť veľkým prínosom."
Edward zaváhal. Kútikom oka som zbadala, ako Felix aj Jane zvraštili tvár. Ja som skoro urobila to isté. To nemohol myslieť vážne. Edward?
Zdalo sa, že Edward zvažuje každé slovo, než ho vysloví. "Asi... radšej... nie."
"Alice?" spýtal sa Aro stále s nádejou. "Možno ty by si mala záujem sa k nám pridať?"
"Nie, ďakujem," odvetila Alice.
"A ty, Bella?" Aro nadvihol obočie.
Edward potichu zasyčal a ja som sa na Ara nechápavo zadívala. On sa ma fakt práve spýtal, či by som neostala ako večera?
"Čože?" opýtal sa Caius Ara a jeho hlas, alebo skôr šepot, znel úplne bezvýrazne.
"Caius, určite vidíš ten potenciál," karhal ho Aro láskyplne. "Odkedy sme našli Jane a Aleca, ešte som nevidel také sľubné nadanie. Vieš si predstaviť tie možnosti, keby bola jednou z nás?"
Caius odvrátil zrak so sarkastickým výrazom v tvári a Jane sa nad tým prirovnaním rozhorčene zableslo v očiach. Nič z toho som si ale nevšimla.
V kútiku mysle mi stislo srdce náhlou radosťou, keď som pochopila, že Aro ma chcel zmeniť a chcel, aby som zostala v jeho garde ako súčasť Volturiovcov. Nemohla som ale zareagovať, pretože celý zvyšok mojej mysle zamestnávalo niečo iné. Odkedy našli Jane a Aleca, ešte nevidel také sľubné nadanie. Ich talent sa musel prejavovať v ľudskej forme tiež. Ale Janin talent... to si ľudia nemohli nevšimnúť! Zrazu sa mi v mysli objavili slová, čo Edward zlomyseľne použil - čarodejnícke dvojičky. Stiahlo mi žalúdok nepríjemnou predtuchou. Nie, to nebolo možné. Tá doba... prosím, nie.
Ara som úplne ignorovala, keď som vydesene pozrela na Aleca a Jane, ktorá stála pri ňom. Postúpila som k nim.
"Vaša... vaše talenty sa prejavovali aj keď ste boli ľudia?" zašepkala som na Aleca ticho. Nemohla by som hovoriť hlasnejšie ani keby som chcela, zvieralo mi hrdlo. To by vysvetľovalo ich pohľady aj dospelosť. Ale nemohla to byť pravda. Prosím nech to nie je pravda. Nie oni, nie dvaja upíri, ktorých som už teraz mala skoro tak rada ako Alice a Emmetta!
Alec na mňa nepreniknuteľným pohľadom pozrel a po chvíli prikývol.
"Ale... ale Jane... Janin talent si nemohli ľudia nevšimnúť!" naliehala som vystrašene.
"Nikto nepovedal, že si to nevšimli. Zlé jazyky nás volajú 'čarodejnícke dvojičky' z nejakého dôvodu," Alecov hlas znel rovnako neutrálne ako jeho výraz. Pokrútila som odmietavo hlavou.
"Nie! Prosím... nemohli ste žiť v tej dobe."
Alec na mňa bez slova hľadel. Jane zazerala. Do očí sa mi vtisli slzy.
"Kedy... kedy vás zmenili?" zašepkala som nešťastne.
"Práve nás chceli upáliť na hranici," znela Alecova neosobná odpoveď a ja som sa mykla, akoby ma udrel. Skrivila som tvár.
"Vaši rodičia nič proti tomu neurobili?" vytisla som zo seba s námahou.
"Naši rodičia boli už mŕtvi," odsekla mi Jane hnevlivo. "Podľa nich sme to zdedili po nich. Nás dostali ako posledných. O to sme sa postarali."
Až som sa zapotácala, keď do mňa jej slová vrazili. Bola to pravda. V tej dobe ich museli prakticky loviť. A nemali ich radi, aj rodičov im zabili... tie ich oči... ako im to mohli urobiť? Boli to len deti! A oni im urobili toto, prešli peklom kvôli takej skupinke idiotov... chúďa Alec, chúďa Jane! Asi preto Jane tak rada spôsobuje bolesť - nič ale neodčiní to, čo si prežila sama. A Alec, taký neutrálny a kontrolovaný... ako to dokázal? Ako dokázali s takou minulosťou žiť?
"Prepadli sme kvôli nim dedinu," ozval sa zrazu v miestnosti nečakane Marcov tichý hlas. Pár upírov prekvapene zalapalo po dychu, keď prehovoril. Aj v stave, v akom som práve bola som si uvedomila, že Marcus asi nezvykol veľa hovoriť. Ani ma to neprekvapilo. "Všetkých zodpovedných sme zabili."
Zahmleným pohľadom som na neho pozrela a prikývla. Aspoň niečo. Jane a Alecovi to ale rodinu nevráti. Ani stratené ilúzie a detstvo.
Neisto som prešla tých pár krokov k nim, doteraz neviem, ako som sa mohla nepotknúť, a chvíľu som civela na Jane predo mnou ako uhranutá. Nemohla som to vydržať, hlavne keď na mňa stále tak nepriateľsky zazerala.
Zrazu som sa prakticky vrhla dopredu a silno som ju objala.
"Tak ma to mrzí," vzlykla som nezrozumiteľne s tvárou zaborenou do jej vlasov.
Nevedomky som zdvihla jednu ruku a párkrát som ju pohladila po hlave, ako matka svoju dcéru alebo staršia sestra mladšiu.
"Tak ma to mrzí," zašepkala som znova. Nepohla sa, nehybne stála na mieste ako kameň. Sklonila som hlavu a pobozkala ju na líce, aby som dala nejako najavo, že ja ju mám rada a nič také by som jej nikdy neurobila, kým som sa odtiahla. Ešte som jej s uslzenými očami trochu uhladila jemné vlasy (civela na mňa takmer vydesene) a pustila som ju.
Obrátila som sa k Alecovi, ktorý sa tváril prekvapene, prešla som k nemu a objala som aj jeho, rovnako mocne ako Jane. Aj jeho som párkrát jemne (a dúfam, že aj upokojujúco a povzbudivo) pohladila so hlave, kým som sa po dlhej chvíli odtiahla a pozrela mu do šokovanej krásnej tváre.
"Je mi to veľmi ľúto," zašepkala som, uprene mu hľadiac do očí. Potom akoby ma náhle všetka energia opustila, sklesnuto som sa obrátila a porazenecky som sa vrátila k Edwardovi a Alice.
Edward na mňa pozeral veľmi rozčúlene a tváril sa takmer znechutene. Blysla som po ňom varovným pohľadom. Po niečom ako to som nemala chuť zaoberať a s jeho výsosťou.
Aro na mňa chvíľu pozeral (premeriavali si ma asi všetci v miestnosti okrem Aleca a Jane, ktorí teraz civeli jeden na druhého a Marca, ktorý ich sledoval) a potom si povzdychol.
"To je škoda. Také mrhanie," povedal ľútostivo.
Edward vedľa mňa zlostne zasyčal, no keď prehovoril, jeho slová zneli akoby ich starostlivo vyberal, aj keď sa jeho hlas trochu triasol od hnevu.
"Pridaj sa alebo zomri, je to tak? Niečo také som predpokladal, keď nás priviedli do tejto miestnosti. Asi toľko k vašim zákonom."
"Samozrejme, že nie," Aro udivene zažmurkal. "Edward, my sme sa tu zišli už skôr a čakáme, kedy sa vráti Heidi. A nie kvôli vám."
"Aro," sykol Caius. "Zákon si žiada ich životy."
Edward sa na Caia uprene zahľadel. Ja som na neho pozrela trochu smutne. Tak on chcel, aby som zomrela. Aro chcel, aby som bola jednou z nich, ale tá chvíľa už prešla a on sa k tomu nevrátil. Takže zo mňa asi predsa len nebude upír. Skôr večera.
"Ako to?" spýtal sa Edward Caia. Určite vedel, čo si Caius myslí, ale zjavne ho chcel prinútiť, aby to povedal nahlas. Manipulatívny idiot, ktorý zasahuje do súkromia ostatných.
Caius ukázal kostnatým prstom na mňa. "Ona vie príliš veľa. Prezradil si naše tajomstvá." Hlas mal presne taký papierovo krehký ako vyzerala jeho pokožka, rovnako ako Aro a Marcus.
"Aj do tejto vašej šarády je zapojených zopár ľudí," pripomenul mu Edward. Spomenula som si na recepčnú.
Caiova tvár sa zvraštila do nového výrazu, ktorý vyzeral trochu ako úsmev. Ak by sa vedel tiger usmievať tesne predtým, ako obeti rozhryzne krk.
"Áno," súhlasil. "No keď nám už nebudú na nič užitoční, poslúžia nám ako potrava. Ty však s touto taký plán nemáš. Ak prezradí naše tajomstvá, si pripravený ju zničiť? Myslím, že nie," uškrnul sa.
"Ja by som nikdy..." začala som pošepky. Caius po mne blysol ľadovým pohľadom a ja som zmĺkla. Očividne nemal rád, keď niekto hovoril bez vyzvania. Bol ale jeden z volturiovských vládcov, mala by som vedieť lepšie, než zapájať sa samovoľne do rozhovoru. Najmä sa diskutovalo o mojom... osude? Treste?
"Prepáčte," šepla som si nečujne sama pre seba, no Caius na mňa letmo chladne pozrel. Potom sa odvrátil nazad k Edwardovi.
"Ale nemáš ani v úmysle spraviť z nej jednu z nás, aby s tebou ostala ako tvoja družka," pokračoval Caius. Keď to povedal, rýchlo som na neho protestne pozrela, no ovládla som sa, aby som ho neprerušila. Ale ja som nebola Edwardova družka! Nebudem s ním ani keby ma odrazu chcel zmeniť!
"Caius," prerušil Caia Aro. "To už nie je Edwardovo rozhodnutie. Nie je jeho družka, ani jeho dievča. Ich puto je z jej strany mŕtve. Niekto urobil veľkú chybu, keď svojej milej zlomil srdce."
Caius po mne opäť blysol pohľadom.
"V každom prípade však o nás vie dosť veľa a vy ste s ňou žili celé mesiace bez toho, aby ste urobili, čo od vás žiadajú naše zákony. A odišli ste od nej, čo je ešte horšie, lebo ste ju tak nemali už ani trochu pod kontrolou. Ona je teda naše slabé miesto. Takže tvoj osud a osud tvojej sestry je v našich rukách pre porušenie zákonov. A čo sa týka jej - náš je nielen jej osud, ale aj jej život."
Pozorne som na neho počas jeho reči hľadela. Niekto - Edward alebo Carlisle - mi raz povedal, že Caiovi veľmi záleží na ich zákonoch. Teraz som to videla. Záležalo mu na zákonoch a ich dodržiavaní, tak ako by to malo byť. Vyzeral, akoby chcel zakaždým spraviť zákonom a spravodlivosti zadosť, bez ohľadu na to, čo to bude stáť jeho alebo kohokoľvek iného. Zničil by hoci celý svet, ak by tak dosiahol spravodlivosť. Taký som mala z neho pocit.
A pôvodne som mala z Edwarda zlý pocit a z Aleca a Jane som mala dobrý. Radšej sa teda budem riadiť inštinktami. Caius bol človek, upír, akého som mohla nasledovať. Bol to niekto, kto vždy urobí to, čo je spravodlivé a správne s ohľadom na zákony, bez ohľadu na osobné pocity a napriek všetkému. Tak ako skutočný vládca. Ak môj trest vyberie on, bola som si istá, že - akokoľvek bolestivý- bude férový. S tým vedomím dokážem žiť - alebo zomrieť.
Trochu som sklonila hlavu. Edward vedľa mňa vyceril zuby, no nevšímala som si ho. Nebol dôležitý.
"A prijmem hocijaký trest, aký pre mňa vyberiete," povedala som Caiovi ticho. "Nikto iný do toho nemá čo hovoriť."
Pozrela som krátko na Edwarda a potom na Alice. Civela na mňa dosť prekvapene a pozorne. Keď som na ňu pozrela, rýchlo prebehla pohľadom zo mňa na Edwarda a nazad.
"Bella?" ozvala sa spýtavo a nešťastne. Vedela som, čo sa ma chce spýtať.
"Na tom nezáleží, Alice," pokrútila som hlavou. "Prišla by som aj tak. Si moja najlepšia priateľka a záleží ti na ňom. Nezáleží na mojich pocitoch. Potrebovala si moju pomoc, tak som išla. To priatelia robia."
"Ale dostala som ťa do problémov," povedala nešťastne Alice.
"Tie by tak či onak prišli, Alice. Fakt je, že to je zákon," pripomenula som jej to. Potom som sa obrátila nazad k Arovi a ostatným. Aro práve plával k Marcovi, ktorý mal k nemu natiahnutú ruku. Letmo sa ho dotkol a po chvíli sa zasmial.
"Skutočne fascinujúce," pozrel na mňa. "Musím povedať, že sa cítim nedocenený, Bella."
Zmätene som na neho zažmurkala a pozrela som na Marca. Jeho nečitateľná tvár mi vôbec nepomohla.
"Za tých pár minút, ani nie hodinu, čo si tu, si si už vytvorila putá k trom členom gardy, Marcovi a najnovšie ku Caiovi. A ja ešte stále nič."
"Och," pozrela som na Caia, ktorý ma sledoval s prižmúrenými očami a vrátila som sa k Arovi. "Určite to neznamená, že nie ste dosť dobrý na to, aby som si vytvorila nejaké puto aj voči vám. Oni ma asi len zaujali skôr. Asi."
Aro sa veselo zasmial, no potom na mňa pozrel s veľmi ľútostivým pohľadom.
"Čo s tebou, Bella?" spýtal sa, nie však mňa. Obzrel sa na Marca a Caia.
"Neodpovedala ti, Aro," povedal tichučko Marcus. Aro na neho zaujato pozrel.
"Brat môj?"
"Spýtaj sa jej ešte raz."
Aro na mňa s nádejou pozrel. "Bella, chcela by si sa k nám pridať?"
Zažmurkala som. On sa ma to znova pýtal?
"Ako... ako upír?" vytisla som zo seba s námahou.
"Samozrejme. Chcela by si byť súčasťou našej malej spoločnosti?"
Otvorila som ústa. On sa ma to znova pýtal! Pozrela som bokom na dvojičky. Mohla by som byť ako oni a v garde, ako aj oni! Spoznala by som ich lepšie!
Alec mal na tvári slabý úsmev. Janina tvár bola pre zmenu nehybná ako predtým Alecova a veľmi uprene ma sledovala. Jej chladná tvár ma trochu zmrazila. Mala som ich oboch veľmi rada, čo ak ma ale Jane nemala rada a nechcela sa ani pokúsiť spoznať ma? Nechcela som sa im vnucovať ak ma nechceli.
Neisto som pozrela na Marca. Aj on ma uprene sledoval. Keď zachytil môj pohľad, trochu prikývol. Pôsobil, akoby sa stalo, čo čakal.
"Chcela by si, aby som ti trochu priblížil charakter tvojich doterajších pút, kým sa rozhodneš, Bella?"
Myslela som si, že by mi to pomohlo trochu si utriediť myšlienky.
"Áno, prosím," súhlasila som vďačne.
"Tvoje puto voči Demetrimu nie je veľmi silné ani vykryštalizované. Stále sa môže buď prehĺbiť a zosilnieť alebo bez stopy zmiznúť. On voči tebe nijaké puto nemá. Ani tvoje puto voči mne nie je vykryštalizované, no je silnejšie. Stále môže zmiznúť, no ostanú po ňom známky. Zatiaľ je to len veľmi všeobecné puto a len čas ukáže, či je to puto priateľské, rodinné, puto pána a poddaného alebo iné. Tvoje puto voči Caiovi je silnejšie ako to voči mne, čo je pomerne neobyčajné pretože je také mladé. Tvoje putá voči Jane a Alecovi sú najsilnejšie spomedzi nás. Všetky tri putá už začali kryštalizovať a stabilizovať sa, čo je tiež veľmi neobvyklé. Obyčajne to trvá niekoľko dní častého kontaktu. Tvoje puto voči Caiovi je puto rešpektu, dôvery a lojality. Ustaľuje sa ako voľné puto poddaného voči pánovi. Ak si ho Caius dokáže udržať, bude mať v tebe rovnako spoľahlivého pomocníka ako má Aro v Jane. Záleží to ale od viacerých vecí. Tvoje puto voči dvojičkám je takmer také silné ako biologické rodinné putá. Je to ochranárske puto, rodinné puto medzi súrodencami. Toto puto je takmer úplne vykryštalizované a akokoľvek sa budú veci vyvíjať, veľmi sa už nezmení. Odkedy si sa dozvedela o ich ľudskej minulosti, je toto puto trochu opätované. Ich puto voči tebe je však ešte slabé a všeobecné, časom by sa ale mohlo prehĺbiť do rodinného puta, hoci nikdy nie pôvodného ako spája ich dvoch. To je výsada biologických príbuzných. Máš ešte pár ďalších pút, slabších či silnejších, ktoré ťa spájajú s ľuďmi, ktorí tu nie sú. O nich ti veľa povedať neviem, potreboval by som, aby tu ich recipienti boli. Tvoje puto voči Edwardovi je scvrknuté, čierne a mŕtve. Postupne sa zmenší, nikdy ale známky po ňom nezmiznú, tak ako ani ty nezabudneš, kto bol a čo ti urobil. Tvoje puto voči Alice je silné puto priateľstva, ktoré má aj slabé známky rodinného puta. Ako si povedala, je tvoja najlepšia priateľka a vnímaš ju takmer ako svoju sestru. Ak ostaneš s nami, bude ťa musieť chodiť navštevovať alebo ty ju. Ak odídeš, budeš musieť sem-tam prísť navštíviť Aleca a Jane, a puto voči Caiovi bude tiež v dlhej nečinnosti nepokojné."
Stačilo mi, keď povedal, že dvojičky moje puto opätujú, akokoľvek náznakovo a slabo.
"Ak sa po nejakom čase rozhodnem, že by som chcela na čas odísť, bude mi to dovolené?" spýtala som sa Ara.
"Budeš si to musieť dohodnúť s Caiom ak bude on jediný z nás troch, ktorý drží tvoju dôveru a lojalitu, ale áno, budeš môcť odísť. Pár upírov sme už zo svojich služieb aj úplne prepustili, na ich žiadosť. Ak sa nemýlim, jeden z nich, Eleazar, teraz žije so svojou družkou na Aljaške," potvrdil veselo Aro. Vyzeral, akoby chcel začať skákať od radosti, keď videl, že nad tým uvažujem.
"Budem môcť viesť vegetariánsky spôsob života?"
Aro na chvíľu znehybnel a naklonil hlavu. "Ak to dokážeš sama a budeš stabilná... uvidíme. Záleží na tom, ako veľmi to chceš. Ak budeš dosť rozhodná a zvládneš to ako novorodená, prečo nie?"
Prikývla som. "To znie férovo," uznala som. Musela som to dokázať sama, nebol tam predsa nikto, kto by mi s tým pomohol. "Dobre, rada sa pridám k vašej garde."
Aro svojím slabučkým hlasom zvýskol a zhúpol sa na pätách.
"Vynikajúce!"
"Bella!" ozvalo sa po mojom boku ostro a Edwardova ruka mi silne zovrela rameno. Zabolelo to.
"Daj mi pokoj, Edward," mykla som trochu plecom, aby ma pustil, ale nepustil ma a pri tom pohybe to zabolelo ešte viac. Pritiahol si ma k sebe. Keď som mu pozrela do tváre, tváril sa veľmi nahnevane a oči mal tmavé.
"Uvedomuješ si vôbec, čo..."
"Pusti ma Edward, to bolí!" odsekla som mu a chytila som mu ruku za zápästie. Namiesto toho, aby ma pustil, zavrčal a zovrel ruku pevnejšie. Zalapala som po dychu.
"Edward! Pusť ju!" zvolala Alice, priskočila k nám a začala mu kĺbiť prsty zo zovretia. Nakoniec to ale nebolo treba, lebo Edward sa odrazu s priškrteným výkrikom zviezol na zem. Odskočila som od neho a s bolestivou grimasou som si pomliaždené miesto jemne prikryla rukou. Pozrela som bokom na Jane. Zazerala na Edwarda a mračila sa. Bola to ona. Sama od seba mi pomohla.
Široko som sa na ňu usmiala a oči mi znova zastreli slzy. "Ďakujem, Jane."
Pozrela na mňa. Jej tvár neprejavila nijakú emóciu, ale trochu sa mračila, keď videla, ako si stískam rameno. Chladné ruky mi opatrne odtiahli ruku a slabo a veľmi obozretne mi začali rameno prehmatávať.
"Si v poriadku?" spýtala sa ma Jane neosobne. Rýchlo som prikývla.
"Áno, je to len trochu pomliaždené."
"Vlastne," ozvala sa trochu karhavo Alice. To ona mi prezerala rameno. "Nečudovala by som sa, keby si mala trochu poškodenú kosť. Zlomené to nie je, ale stískal ťa veľmi silno. Možno tam bude nejaká puklinka. A budeš mať obrovskú modrinu. Mal by sa ti na to pozrieť lekár." Zdvihla oči na Jane a Aleca. "Jedna zo základných vecí, ktoré by ste o Belle mali vedieť je, že stále podceňuje svoje zdravie a zľahčuje svoje zranenia. Po premene to už asi nebude také dôležité, ale aj tak."
Aro na Edwarda zatiaľ nesúhlasne pozeral. Keď Alice dohovorila, vzal si slovo on.
"Edward," sklamane na neho zatskal. "Od začiatku si z Marcovej mysle vedel, že Bella už nie je tvoja. Nemáš na ňu nijaký nárok," zrazu sa odmlčal a oči mu blysli na dvere. Potom sa znova usmial.
"Alec, prosím ťa, odprevaď našich hostí a Bellu na recepciu. Heidi je tu, môžu tam počkať a rozlúčiť sa. Po jedle ťa zmeníme, Bella, a Alice s Edwardom ťa najbližšie uvidia až keď sem prídu na ďalšiu, tentoraz ohlásenú, návštevu."
"A ak úmyselne odhalíte naše tajomstvo inému človeku alebo sa oneskoríte s ich odstránením, keď na to prídu, ukončíme vašu existenciu. To isté platí aj pre zvyšok vášho klanu," Caius rozhodne zasyčal. Edward zazeral, ale Alice sa podriadene uklonila.
Alec sa Arovi uklonil a prešiel k nim. Edwardovi venoval chladný úsmev a vzal ma opatrne za lakeť zranenej ruky. Alice ku mne prebehla a vzala ma za druhú ruku. Spoločne ma vyviedli z miestnosti, Edward namosúrene dupotal za nami.
Na vzdialenom konci chodby sme videli skupinku ľudí, ako sa blížia k nám a Alec aj Alice okamžite pridali do kroku. Keď sme sa dostali bližšie, videla som, že prvá ide ohurujúco krásna žena, rovnako neuveriteľná ako Rosalie. Za ňou sa šinul zástup ľudí - smrteľných ľudí ako som bola ja, ktorí vyzerali, akoby boli na prehliadke hradu.
"Ahoj, Heidi," pozdravil ju Alec, keď sme sa k sebe priblížili.
"Alec," odzdravila Heidi a so záujmom si ma premerala. Vidím, že sa akurát striedame."
Alec len prikývol a ponáhľal sa ďalej, Alice sa tvárila znepokojene.
Začula som, ako otvorili dvere do miestnosti, z ktorej sme odišli a začula som slabo Arov hlas. "Vitajte návštevníci! Vítam vás vo Volterre!"
Trochu som si odfrkla, napriek úzkosti, ktorá sa ma zmocnila. Vedela som, že sme práve stretli Arovu večeru.
"Nie je trochu dramatický?" spýtala som sa trochu zadŕhavo, ale stále pobavene.
"Trochu. Na to si zvykneš," usmial sa na mňa Alec a súril nás ďalej. Krik, ktorý sa chodbou začal ozývať, som ale počula. Trochu som sa strhla a zamrazilo ma, zároveň som sa ale snažila od toho odosobniť. Snažila som sa nemyslieť na tých ľudí ako na osoby ako ja, ktoré mali svoje životy a rodiny, ku ktorým sa už nevrátia. Mala som Jane a Aleca rada, a tiež Marca a Caia. Vedela som, že oni ich videli len ako jedlo, potenciálni upíri tam chodili inak. A museli predsa jesť. Akokoľvek nechutné to bolo, oni sa nechystali svoj jedálniček zmeniť a ja to od nich nemôžem a nebudem žiadať. Aj tak by ma ani jeden z nich nepočúvol. A Caius by sa na mňa pre taký návrh len nahneval.
"Prepáč, Bella," zašepkala Alice, keď sme konečne prešli do osvetlenej recepcie, kde sedela tá žena, Gianna.
Potriasla som hlavou. "To je dobre, Alice. Alec, ty teraz nebudeš hladný?"
"Bella!" protestne zvolal Edward pri mojej starostlivej otázke a ja som sa naňho rozčúlene zvrtla.
"Zavri zobák, Edward!" vybehla som naňho. "Dnes si sa už prejavil ako úplný somár, nekaz si to ešte viac. Alec?"
"Nie, Bella. Vybehnem neskôr alebo mi niekoho privedú."
Prikývla som a pozrela som na Alice. Tvárila sa dosť nešťastne, zároveň ale mala v tvári nádej.
"Kedy sa znova uvidíme?"
"Neviem, Bella. Musíme hovoriť s Carlislom, ale predpokladám, že o nejaký čas prídeme všetci na návštevu. Len to musíme dohodnúť s Arom. To s tou ohlásenou návštevou myslel vážne."
"Ale je to dobré, nie? Všetci sme prežili," neisto som sa pýtala. Nechcela som, aby sme boli tak dlho od seba odlúčení, ale vždy to bolo lepšie než keby niekoho z nás zabili.
Alice sa usmiala.
"To áno, Bella. Teraz je už jasné, že z teba bude upírka. Budeš šťastná, to vidím. A my, teda aspoň ja a Jasper, prídeme čo najskôr."
"Ako to môžeš tak pokojne brať, Alice! Bella tu nemôže zostať!" vyprskol zúrivo Edward.
"Zostáva, Edward Cullen. Je to dohodnuté. Je to jej vôľa a vôľa Ara, Marca a Caia. Ostane tu, ty odídeš," povedal pevne Alec. Edward na neho vyceril zuby a zavrčal. Ja som na neho znechutene pozrela a chytila som Aleca za ruku. Usmiala som sa na Alice.
"Neopováž sa z toho obviňovať, Alice. Nie je to tvoja chyba. Nič z toho. Znova sa uvidíme, aj Marcus to povedal. Budeme sa musieť vidieť, naše puto je na to príliš silné."
Alice sa na mňa tiež usmiala a opatrne ju objala.
"Už sa teším, keď sa nabudúce uvidíme, Bella. Upírstvo ti veľmi pristane."
"To ale nie je fér! Ty si ma už videla po mojej zmene tu?" zvolala som. Alice sa uškrnula.
"Videla som ťa ako upírku už niekoľko dní po tom, ako sme ťa spoznali, Bella. Ale teraz budeš vyzerať ešte krajšie a zaujímavejšie ako predtým. Už sa naozaj teším, keď uvidím tie tváre ostatných z rodiny, keď ťa nakoniec uvidia."
Prevrátila som očami. "No tak, Alice, na Rosalie alebo hoci Heidi tam vzadu to mať nebude. Ale naozaj sa teším, keď vás konečne všetkých uvidím."
Alice sa tajnostkársky usmiala a ešte ma naposledy pobozkala na líce. Potom sa obrátila k Alecovi.
"Dúfam, že sa tu o moju sestričku dobre postaráš," varovala ho dobromyseľne. Alec sa na ňu na oplátku dokonca usmial. Edward zafunel a obrátil sa k nám chrbtom ako zrelý upír, ktorým bol.