Hviezda z lampy padá
Menší úvod, neviem ako sa tu bude dariť slovenčine
Setareh = z iránčiny hviezda, niekde aj Sitareh
Menší úvod, neviem ako sa tu bude dariť slovenčine
Setareh = z iránčiny hviezda, niekde aj Sitareh
Volám sa Setareh a mám moc splniť každému jeho želanie nech je akékoľvek. Ako som k takejto schopnosti prišla? Je to jednoduché. Narodila som sa tak. Nie je za tým žiadne tajomstvo. Navyše hlavným dôvodom bude to, že nie som človek, ale džin ( či skôr džinka, teda púštny ohnivý démon ) a žijem v starej ošúchanej lampe, presne v tej, ktorá stojí na okne v Koenmovej pracovni a sadá na ňu prach a špina. Medzi nami je to hrozný život. Miesta je hrozne málo, vojde sa mi sem len jedna posteľ s červeným baldachýnom, gauč a krpatá komoda na šaty. Žiaden luxus. A čo je najhoršie, priam neznesiteľné, žiadne okno. Už ani neviem ako vyzerá normálny deň so slnkom a oblakmi, jediné čo je mi dôverne známe je matné svetlo lampiónu, ktorý mi tu visí zo stropu a šíri okolo seba mdlé červenkasté svetlo. Proste hrôza. Pred nedávnom som si povedala, že mám toho dosť, rozkývala som lampu znútra a mala som také šťastie, že sa moje protivné väzenie, väzenie, v ktorom som trpela niekoľko tisícročí rozbilo. Bola som končene slobodná.
Vyslovila som prianie. „ Chcem vyrásť." A moje drobné okrídlené telíčko s bledomodrou pokožkou, tmavými vlasmi a veľkým okom bez viečka uprostred čela sa premenilo na asi 160 centimetrov vysoké telo s krídlami, modrou kožou, tretím okom a hustými tmavými vlasmi. Hm, ak si dobre spomínam, takto ľudské bytosti nevyzerajú. Opäť som si zaželala. „ Nech je zo mňa ľudská žena." A stalo sa. Keď som sa pozrela do zrkadla nad Koenmovým stolom po džinke nebolo ani pamiatky. Namiesto toho v ňom stálo obyčajné ľudské dievča, presne také, akých chodia po svete milióny. Len vlasy mi ostali rovnaké. Džinkine.
Tmavé, husté, v dlhých vlnách mi padali na chrbát a vychádzala z nich vôňa jazmínu. Chytila som jeden lesklý čierny prameň medzi prsty a zamračene som si ho prezerala. No čo sa dá robiť, koniec koncov vždy je lepšie záhadne voňať ako mať na chrbte pár priesvitných krídel, alebo jasne viditeľné tretie oko či modrú pokožku, ktorá za šera a v tme fluoreskuje. Chvíľu som sa v zrkadle obzerala. Možno tie orientálne šaty budú problém. „ Prajem si niečo, čo sa nosí v tejto dobe, v tejto krajine a nevzbudzuje to pozornosť." Riekla som nahlas a moje želanie sa v sekunde premenilo na skutočnosť.
Namiesto fialového vlajúceho hávu, zelených nohavíc, krátkeho živôtika a šatky zakrývajúcej tvár som mala nohavice zo zvláštneho materiálu, ktorý ma trochu škriabal na pokožke a akúsi halenku sivej farby. Vyhrnula som ju. Len tak zo zvedavosti a okrem toho som chcela vedieť čo ma to odrazu tak strašne tlačí na hrudníku. Aha, môj červený drahokam v pupku ostal na svojom mieste, len sa trochu zmenšil. Dobre, to si aj tak nikto nevšimne. A čo je pri všetkých púštnych bohoch toto? Akýsi pás látky mi zväzuje prsia a ja nechápem načo ho tam mám. Ale keď sa to nosí, tak v poriadku, rada sa prispôsobím. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a ľudské dievča mi úsmev opätovalo. Cítila som sa úžasne. Nie ako démonka, ktorá práve unikla z prasknutej lampy, ale ako bohyňa pred ktorou sa otvára celý svet. Milujem svoju schopnosť a teraz keď som konečne vonku môžem si robiť čo chcem, to, čo som vždy chcela. Pokúsim sa byť človekom so všetkými tými ľudskými vecami okolo a aspoň raz v nekonečnom živote zažiť dačo iné. Zabaviť sa. Lenže celé to má jeden háčik, či skôr jeden obrovský hák. Nebudem človekom dlho. Dokážem síce splniť čokoľvek, vedela by som zmeniť muža na ženu a naopak, stvoriť vodu, ktorá spieva či vtáka celého zo zlata, ale želania, ktoré splním sama sebe nemajú dlhé trvanie. Neviem ako dlho budem v ľudskom tele, nikdy predtým som to neskúšala, ale určite nie nadlho. Tak teda poďme na to.