Once Upon A Broken Heart
Stromy naokolo jemne šumeli, akoby vedeli, že ich počúva posledný krát. Lúčili sa s ním v tichu tmavej noci.
Sedel na lavičke, skrytý pod korunami stromov a bezoblačným nebom, ktoré bolo posiate miliónmi maličkých svetielok. Hľadel na hviezdy, ktoré vytvárali rôzne obrazce, a spomínal si na spoločné chvíle strávené s ňou...
Milovala astronómiu. Vždy, keď sa spolu prechádzali vo svite mesiaca po pláži, ho zasväcovala do jej tajov. Učila ho všetko, čo vedela, čo cítila...
Zamiloval sa do nej. Daniella bola pre neho všetkým. Kvôli nej chcel skoncovať s hudbou... skončiť s inými ženami... chcel sa zmeniť.
Nikdy ho do ničoho nenútila a on jej bol za to vďačný. Mali sa stretnúť v reštaurácii. Chcel ju požiadať o ruku. Snubný prsteň mal starostlivo ukrytý v náprsnom vrecku. Horel nedočkavosťou, pretože očakával kladnú odpoveď.
Čakal zbytočne. Sedel tam až do záverečnej, no ona neprišla. Zlomila mu tým srdce. Zronený odtiaľ odišiel. Túlal sa tichými ulicami, až zašiel náhodou do jednej bočnej uličky. V diaľke zbadal postavu v bielych šatách ležať na zemi. Zdala sa mu taká povedomá...
Rozbehol sa k nej a otočil ju tvárou k sebe. Bola to jeho Daniella. Ležala tam v kaluži vlastnej krvi, oči doširoka otvorené. Ešte dýchala a pozerala na Toma. Pohla perami, vyslovujúc nemé slová, usmiala sa a zavrela oči. Naposledy.
Dlho ju držal v náručí. Slané kvapôčky dopadali na ranu na jej hrudi a miešali sa so stále vytekajúcou krvou. Bolo po všetkom...
Okoloidúca postaršia žena zavolala záchranku. Prišli o pár minút a vzali si jej chladnúce telo. Toma k nej nepustili. Nechali ho tam stáť celého zakrvaveného v jeho najlepšej košeli.
Hľadel za odchádzajúcim autom, za svetlami, za svojou láskou...
Vždy si želala, aby jej popol rozprášili na jej najobľúbenejšom mieste. Tom na ňom práve sedel v zakrvavenej, kedysi bielej košeli.
Padala hviezda. Zanechávala za sebou krátku žiarivú čiaru. Ako jej život. pomyslel si. Vždy hovorila „Želaj si niečo" a on si želal... Prial si byť opäť s ňou.
Pozrel sa na prstene vo svojej dlani. Jemný večerný vánok mu rozčechral vlasy. Pohladil ho na rozlúčku.
„Tom..." zasvišťal. Tom spozornel. Zdalo sa mu, akoby ho volala. Akoby ho nikdy neopustila.
Prudko vstal, urobil dva veľké kroky a stál na okraji útesu. V diaľke videl svetlá – lode a maják, ktorý ich navádzal ďaleko od skál, o ktoré by sa roztrieštili. Nazrel dolu na rozbúrené more, na vysoké vlny a na bielu penu, ktoré ho čoskoro pohltia.
„Už idem..." zašepkal a urobil krok do prázdna. Pár sekúnd letel vzduchom, až kým jeho telo nedopadlo na hladinu mora.