Keď sa blonďavý muž zobudil, vonku bola ešte tma. Vždy to tak bolo. Musel sa zobudiť skoro, aby sa mohol potichu vyplížiť z JEHO izby.
Otvoril oči a pozoroval ho ako spí. ‚Vyzerá tak pokojne keď spí, napadlo mu. Dokázal by sa naňho pozerať celé hodiny. Musel obdivovať jeho nádherné aristokratické črty. Miloval jeho vlasy, oči, ruky, ktoré nežne prechádzali po jeho vlastnom tele, miloval keď sa mohol hrať s pramienkami jeho vlasov, miloval všetko. Obdivoval silu jeho tela, ktorá ho dokázala rozpáliť už len keď sa na neho pozrel.
Vedel ale, že keď sa ráno stretnú, musia predstierať. Niekedy sa na seba ani nepozrú. Ostatný členovia Akatsuki by to pravdepodobne nepochopili. Nepochopili by ich vzájomnú lásku. Preto sa mohli stretávať iba v noci, keď ani jeden z nich nebol na misii. Také noci boli naplnené vášňou. Niekedy ho až prekvapovalo, ako sa v takom naoko chladnom mužovi môže ukrývať toľko citu a vášne.
Deidara si odhrnul z tváre pramene blond vlasov a vymanil sa z majetníckeho objatia svojho milenca. Obzrel sa na jeho tvár a neodolal. Sklonil sa k nemu a jemne ho pobozkal na pery. Potom sa postavil, obliekol si svoje šaty a prešiel k dverám izby. Kým odišiel, naposledy sa pozrel na svojho milenca, pokojne spiaceho na posteli, a ticho zašepkal: „Tak zase večer, Itachi..."