Mladík s ostro rezanou tvárou takmer nežne pozrel do cely. Osoba v nej mu oplatila pohľad, no ten jej bol úplne vyčerpaný a zničený.
"Si v poriadku, malá filozofka?" spýtal sa viac menej zbytočne. Videl dievča len pár krát a od ich posledného stretnutia sa z nej stala úplná troska. V pamäti si s námahou vybavil jej predošlú podobu. Nízka, chudá, s orieškovými očami a tvárou nevydarenej porcelánovej bábiky. Nebola pekná, to vôbec nie. Lenže to, čo z nej vyžarovalo bolo priam magicky krásne. Alebo si to len nahováral, v záchvate ľútosti nad nevinným tvorom, len o niečo mladším ako on. "Neľutuj ma, Malfoy. Mne ľútosť nepomôže, a teba len raní..." povedala mu, keď sa s ňou prvý krát rozprával.
"Mám sa priam dokonale...čo sem priviedlo tvoje aristokratické kroky?"
Vždy to robila. Vysmievala sa mu, hoci sa jej život krátil závratnou rýchlosťou.
"Prišiel som ti ponúknuť pomoc..." začal, no jej chrapľavý hlas ho pobavene prerušil.
"Daj mi čas, môj drahý priateľ, aby som stihla veci, ktoré som zameškala. Daj mi slobodu, aby som ich dokázala dobehnúť. A ak mi to nedokážeš dať, vráť sa späť k svojim povrchným problémom..."
Sloboda. To bolo jej obľúbené slovo. "Sloboda znamená zodpovednosť, Draco. Preto sa jej väčšina ľudí bojí..."
Kľakol si pred mreže a chytil ju za vychrtlú ruku. Pozorne si prezrel jej tvár, ktorú teraz hyzdila dlhá sečná rana a potom zavrel oči.
"To nedokážem..."
"Tak mi prines fľašu nejakého alkoholu..."
To bola pravdepodobne jediná vec, ktorou ho mohla šokovať.
"Ja...dobre, ako myslíš...hneď som tu..."
