2. V divízií

Hikari s Momo sa zastavili pred bránou do piatej divízie. „Tak, toto je od teraz tvoj domov," povedala Momo veselo. Hikari prikývla a vzdychla si. „To najťažšie ma ešte len čaká," povedala pokojne, „Nemyslím, že členovia divízie budú nadšený, že dostali za kapitánku dieťa." Momo na ňu zmätene pozrela, „Ale spravila si kapitánsky test. Takže máš na to schopnosti." Hikari na ňu ostro pozrela, „Tu teraz vôbec nejde o nejaký test. Áno, mám na to schopnosti. Trénovala som na to celý život. Ale tu ide teraz o to, či mi budú ľudia tu dôverovať natoľko, aby nasledovali moje velenie. To sa nedá získať len tak, že im to niekto poručí. Navyše kvôli môjmu vzhľadu nebudú chcieť uveriť, že ich zvládnem viesť."

Momo otvorila ústa, že niečo povie, ale hneď ich zase naprázdno zavrela. Hikari si znova vzdychla, „Ty mi Momo dôveruješ?" Tmavovlasá dievčina okamžite prikývla. Mladá kapitánka sa sarkasticky pousmiala, „A prečo? Čo o mne vieš? Toto je len slepá dôvera. My dve si musíme vytvoriť medzi sebou také porozumenie, aby sme sa dokázali v boji postaviť k sebe chrbtom a verili, že tá druhá ochráni náš život." Momo prekvapene otvorila ústa. Už teraz cítila, že jej vzťah s Hikari bude úplne iný, ako bol s Aizenom. Hikarin úsmev sa zmenil na milší, „A teraz, nechcela som ťa nejako uraziť, ani popudiť. Ešte budeme mať dosť času na to, aby sme sa spoznali. A teraz poďme, nech to už mám za sebou."

Prešli bránou a okamžite si ich všimli pár ľudí. „Ohayo, Hinamori-fukutaichou," pozdravili úctivo. Potom si však uvedomil, kto to stojí vedľa nej. Ako by aj nie, veď Hikari mala na sebe kapitánsku haori, a všetci poznali všetkých kapitánov, takže im zostávalo jediné riešenie. Prítomný členovia zostali stáť s otvorenými ústami. „Ohayo, mina-san," ozvala sa Hikari, „Mohli by ste prosím zavolať všetkých do veľkej haly?" Oslovený sa okamžite otočili a utekali preč.

Do pätnástich minút sa všetci zhromaždili vo veľkej hale, ako to Hikari chcela. Všetci na ňu zmätene hľadeli. Sledovali, ako dopredu vystúpilo mladé dievča. Hikari sa zhlboka nadýchla a nahlas povedala, „Konnichiwa mina-san, watashi wa Tsukino Hikari. Kore kara anata no atarashii taichou desu." Videla ako sa na tvárach ostatných roztiahol zmätený, miestami až naštvaný výraz. Nie žeby to nečakala.

Momo stála niekoľko krokov od Hikari a všetko to videla. Nervózne si zahryzla do spodnej pery. Toto nebude ľahké. Zrazu sa všetky tváre v miestnosti obrátili ku nej, v očakávaní, že im to potvrdí. Rýchlo prikývla a vtedy si začali všetci šepkať. „Pche, je to len dieťa," ozvalo sa odniekiaľ. Momo pozrela na Hikari, ktorá sa na sekundu zamračila, ale hneď zase obnovila svoj vyrovnaný výraz. „Keď budete mať akýkoľvek problém, neváhajte a príďte za mnou," povedala Hikari pokojne. Potom sa otočila a odišla. Predtým ako ju Momo nasledovala, ešte začula niekoľko komentárov, „To iste, čo si Yamamoto-soutaichou myslel? Také dieťa. ... S týmto nebude najslabšia divízia štvorka ale my. ... Budeme všetkým na posmech. ... Kto to vlastne je?"

Momo dobehla kapitánku až pri dverách ich kancelárie. „Nevyvinulo sa to práve najšťastnejšie," povedala Hikari pokojne. Hikari sa pokúsila upokojujúco usmiať, ale po tých komentároch, čo pred chvíľou počula, jej to nevyšlo, „Oni... oni si potrebujú len zvyknúť." Hikari prikývla a s povzdychnutím otvorila dvere. Dvom dievčatám sa naskytol pohľad na hory papierov, ktoré zaberali skoro každú voľnú plochu. Momo sa zahanbene pozrela na svoju kapitánku, „Ja sa ospravedlňujem. V posledných týždňoch sa toho naozaj veľa udialo." Hikari rázne vošla dovnútra, „To nič. Je to síce horšie, ako som čakala, ale to len znamená, že budeme musieť trochu viac zabrať."

Spolu potom až do podvečera triedili papiere. Museli všetko vytriediť podľa dôležitosti. Momo občas dokonca našla dokumenty, ktoré už mali byť podpísané a odbavené. Tmavovlasá podkapitánka sa zľahka začervenala. Vedela, že odkedy kapitán Aizen odišiel, nestíhala robiť všetko, čo mala, ale nemyslela si, že to je až také zlé. Všetky papiere zarovnali, aby vedeli, odkiaľ majú na ďalší deň začať.

„Uf," Hikari sa posadila na stoličku za jej stolom a unavene sa naň zvalila. Momo sedela na gauči s hlavou opretou dozadu a mala zatvorené oči. Všetky dokumenty boli v štósoch zoradené pri stene. Kancelária vyzerala prázdnejšie, keď sa všade po nej nepovaľovali papiere v malých kôpkach, lenže niektoré kopy, čo ich teraz čakali pri stene im siahali až po pás. „Gomennasai," povedala zrazu Momo. „Hm?" zdvihla Hikari hlavu. „Za to že som taká neporiadna," pozrela na ňu Momo. Hikari kývla rukou, „Nemusíš sa ospravedlňovať. S tým čo sa v posledných mesiacoch stalo. Však my to dáme spolu nejako do poriadku." Pár sekúnd prešlo v tichosti, keď sa zrazu Hikari prudko postavila, „Som strašne hladná. Poď sa niekam najesť, pozývam ťa."

Usadili sa v reštaurácií, ktorú vybrala Momo. Objednali si Hikari sa opýtala Momo, „Teraz, keď už máme čas, povedz mi niečo o sebe. Niečo čo nie je v záznamoch." Momo si priložila prst na bradu a zamyslene povedala, „Niečo, čo tam nie je... Tak napríklad moje najobľúbenejšie jedlo sú broskyne..." Hikari vyprskla od smiechu, „To sa asi dalo čakať..." „Hej, to nie je smiešne," našpúlila pery Momo, „To je len náhoda... No možno je to trochu smiešne. Ďalej rada čítam a kreslím, vediem maliarsky krúžok. Oh, a som v krúžku ikebany Unohana-taichou."

Keď im došlo jedlo, Momo pokračovala v rozprávaní, a postupne svojej novej kapitánke rozpovedala celý svoj príbeh o tom, ako žila s Rukongane v štvrti Junrinan, spolu s Toushirom a ich starou mamou. Rozprávala aj o tom ako sa prihlásila na akadémiu a o jej štúdiu a neskoršej kariére. Hikari j pozorne počúvala, dokonca ju kde-tu prerušila a spýtala sa na podrobnosti, ktoré podrobnosti.

„A ty?" naklonila Momo zvedavo hlavu, „Teraz si na rade ty, povedať niečo zaujímavé." Hikari si vytiahla paličky z úst a oprela si hlavu o ruku na stole, „Hmm, môj život bol o dosť nudnejší ako ten tvoj. Moji rodičia boli shinigami, takže som sa narodila a celý svoj život prežila tu v Soul Society. Mama zomrela hneď pri mojom pôrode a otec bol o pár mesiacov zabitý Hollow. Staral sa o mňa starý otec. Hneď ako som vedela chodiť a udržala som meč v ruke, začal sa môj tréning. Ako som povedala, kapitáni Kyoraku a ostatný často navštevovali dom starého otca, a občas mi pomáhali trénovať. Aj napriek tomu, že som shinigami akadémiu dávno prekonala, mi starý otec nedovolil pridať sa do gotei, vraj som moc mladá... Až pred dvadsiatimi rokmi, keď sa istý mladý kapitán dostal na svoj post, tak som si vyžobrala, aby som sa mohla aj ja zúčastňovať na práci v prvej divíziu, avšak nosila som masku. A teraz som tu. Vidíš, nič zvláštne."

Hikari sa napila zo svojho čaju, „A teraz skončíme s so suchým životopisom a radšej poviem niečo lepšie. Napríklad moje obľúbené farby sú žltá a modrá, mám rada jahody a čerešne, najlepšie čerstvé, ale nepohrdnem ani onigiri s nimi vo vnútri. Rada plávam a trénujem. Oh, a tiež rada pozorujem východ a západ slnka. Čo fakt, ale naozaj neznášam sú zbabelci a klamári, tí ma dokážu tak vytočiť." Hikari ešte chvíľu rozprávala, ale potom si všimla, že Momo si potajme, zívla, tak teda navrhla, aby zaplatili a šli späť na ubytovne. Rozišli sa pred dverami do Hikarinej izby.

Všade bola tma. Po chodbách ubytovní piatej divízie sa potichu zakrádal tieň. Opatrne si to zamieril do budovy, kde sa nachádzali pracovne dôstojníkov. Na chvíľu sa zastavil, aby sa poobzeral, predtým ako vošiel do budovy. Všade bolo mŕtvolné ticho, ani list na strome sa nepohol. Tieň vošiel do budovy a pretože tam bola ešte väčšia tma ako vonku, len po pamäti zamieril k svojmu cieľu. Konečne sa zastavil pred jednou z pracovní. Najprv pár sekúnd váhal, ale nakoniec otvoril dvere a vošiel dnu. Následne sa zvnútra šuchot a zvuk akoby sa niečo rozbilo. Po nejakom čase znova všetko stíchlo a tieň opäť vyšiel na chodbu. Pomaly sa odkradol späť na ubytovne a všade znova zavládol ničím nerušený pokoj.