2. Strašný deň
Sora si práve hádzal posledné učebnice do tašky, keď Nao prišiel do izby. „Ohayo, Fujimori." usmial sa modro vlasý mladík, „Kde si bol?" Sunao si vzdychol, „Bol som sa len prejsť." Potom podišiel k stolu, aby si zbalil svoje učebnice. Bol trochu poblednutý a od únavy sa pohyboval pomalšie. „Je ti niečo Sunao?" spýtal sa Sora ustarostene. „Ale nič, len som zle spal." Povedal Sunao a usmial sa. Sora ho chytil za ruku, pritiahol k sebe a letmo pobozkal. Potom mu pozrel do očí a riekol: „Nevyzeráš najlepšie. Možno by si mal ísť za Nanami-chanom." Spolu vyšli na chodbu, kde ich už čakal Matsuri, vysoký, blonďavý mladík, ako vždy v dobrej nálade. Spolu sa vybrali do školy. Na chodníku, vedúcom ku škole, už bolo veľa ich spolužiakov. „Sora-senpai!" počuli ako na nich volá mladší spolužiak, Ichikawa. Trojica študentov zastavila, aby ich nižší chlapec mohol dobehnúť. „Ohayo, minna," pozdravil Ichikawa s veľkým entuziazmom. Potom sa všetci štyria pohli ku škole.
Do triedy prišli veľmi skoro, ešte tam nebola polovica spolužiakov. Nao si sklesnuto sadol do svojej lavice. Sora a Matsuri si pritiahli stoličky bližšie, aby sa mohli rozprávať. Sekundu po zvonení vstúpil so triedy Minato-sensei. Na hodinách bol prísny, ale mimo sa s ním dalo porozprávať o čomkoľvek, preto ho mali jeho študenti radi. Spolu so školským lekárom, Nanamim, boli Naovi a Sorovi poručníkmi. Sora a Nao boli nechcené deti, ktoré sa dostali do výskumného laboratória, kde na nich robili množstvo pokusov. Práve vtedy tam pracoval Nanami, a spolu so Shinichirom odtiaľ Soru dostali. Na nešťastie tom Nao zostal, ale pred pár týždňami ho Sora zachránil , keď zistil, že Nagase, pracujúci v tom laboratóriu, je na ich strane. Začala sa hodina a všetci pozorne počúvali výklad. Nao na začiatku hodiny ešte sledoval výklad, ale postupne strácal pozornosť. Ku koncu hodiny už len držal oči otvorené a držal pero. Bol rád, keď zazvonilo. Mohol si aspoň ľahnúť na lavicu. K lavici prišli Sora a Matsuri. „Nao-kun, nič ti nie je?" spýtal sa Matsuri, „Veď ty ledva držíš otvorené oči." „Nič mi nie je. Len som v noci zle spal." odpovedal Nao a ani sa neunúval naňho pozrieť. „Už zase?" Už včera si bol takýto." Prekvapil sa Matsuri. Aj na ďalších hodinách sa Nao zo začiatku snažil počúvať, ale potom ho monotónnosť okolia začala uspávať.
Konečne prišiel obed . Sora a Nao si sadli za jeden stôl. Matsuri tam nebol, niekde sa zdržal. Keď dorazil, na tvári ma široký úsmev. „Mám pre vás dobrú správu!" začal veselo. „Bojím sa toho, čo si zase vymyslel," povedal Sora a dal si do úst ryžu. Honjou ešte viac rozšíril svoj úsmev „Daijoubu. Mám len novú úlohu pre Do-it-all team. Zistil som, že tento týždeň sú traja kuchári chorí. A tak som nám zariadil na tento týždeň službu v kuchyni." Keď to Sora počul, až mu zabehlo. Potom na Matsuriho vybehol: „Ty si sa zbláznil. Prečo si to urobil?" Otočil sa k Sunaovi a hľadal u neho podporu, „Fujimori, povedz na to niečo." Sunao mal hlavu opretú o ruku a nezúčastnene hľadel medzi nich. Absolútne ich v tú chvíľu nevnímal. Sora mu prešiel rukou popred tvár. Vtedy Nao zažmurkal, pozrel na neho a spýtal sa ho: „Mhm? Deje sa niečo Hashiba?" „Matsuri nám zariadil, že do konca týždňa pomáhame v kuchyni," povedal mu Sora. Naovi od prekvapenia vypadli paličky z ruky. „Matsuri ty si čo?" pozrel neveriaco na Matsuriho. Matsuri sa neprestal usmievať a pokojne zopakoval: „Naši kuchári sú chorí, tak budeme pomáhať v kuchyni." Sora s Naom pokrútili len hlavami, zobrali si svoje tácky a odniesli ich.
Ďalšou hodinou bol telocvik. Všetci sa prezliekali v šatni do úborov. Sora pozrel na Naa, ktorý si dával dole tričko, a zbadal na jeho ramene pomerne veľkú modrinu. „Fíha, Fujimori, k tej si ako prišiel?" prekvapene sa ozval Sora. Sunao pozrel na modrinu, mykol plecom a ledabolo povedal: „Spadol som. Netušil som, že budem mať modrinu." Potom si obliekol tričko a už sa k tomu nevracal. Keď všetci vyšli pred šatňu, ich tréner im oznámil. Že pôjdu von behať. Vonku svietilo slnko a pofukoval mierny vánok, čo bolo na behanie priam ideálne. Tréner im dal rozcvičku, aby sa zahriali. Mali behať štafetu, tak ich rozdelil do družstiev. Matsuri, Sora, Sunao a ich spolužiak Sakashi Hajime moli v jednom tíme. Štafety behali 4x200m, preto sa rozhodli, prvý bude Matsuri, druhý Nao, potom Hajime a nakoniec Sora. Išli sa teda postaviť na svoje stanovištia, kde čakali na štart. Tréner zapískal a Matsuri vyštartoval. Bol vcelku dobrý športovec, zatiaľ bol druhý. Prvý bežec už odovzdal svoj kolík, teraz boli na rade Matsuri a Nao. Matsuri dobehol a podal Naovi kolík. Ten ho chytil, ale vyšmykol sa mu a spadol na zem. „Sakra," zaklial nahlas Nao, zohol sa poň a oneskorene vybehol. Nao nebol veľmi rýchli, ale dnes bežal pomalšie ako obyčajne. Stratil svoje poradie, dobehol ako posledný. Len čo odovzdal štafetu zastavil sa. Odišiel na trávu, kde si sadol k ostatným, čo už dobehli. Všetci vyzerali zadýchane, avšak Nao bol úplne hotový. Bol šťastný, keď sa hodina skončila, bola pre neho úplným utrpením.
Večer mali ísť Sora s Naom skôr spať, lebo ďalším dňom im začínala služba v kuchyni. Riaditeľovi sa tak páčil Matsuriho nápad, že ich uvoľnil aj s vyučovania. Keď si Sora ľahol, zanedlho už pokojne spal. Ale Nao nechcel ísť spať. Ledva udržal oči otvorené, ale bál sa, že zase bude mať ten divný, hrôzu naháňajúci sen. Sadol si teda na svojej posteli, vzal baterku a knihu a čítal si. Vydržal to však len hodinu, potom sa mu začali motať písmenká. Zopárkrát si pretrel oči, aby trochu zahnal únavu. Pozrel na hodinky, v nádeji, že je už aspoň po polnoci, tiež však, na jeho sklamanie, ukazovali niečo po pol dvanástej. ,Čo len budem robiť?' pomyslel si Nao unavene ,ešte minimálne šesť hodín budú všetci spať.' Znova sa zahĺbil do knihy, ale dlho mu to nevydržalo. Raz privrel oči a hlava mu spadla, čo ho našťastie prebralo, tak sa radšej, s ťažkosťami, postavil. Opatrne, aby nezobudil spiaceho Soru, sa poprechádzal po izbe. Od únavy ho boleli ruky aj nohy. Kolená sa mu podlomili a skoro spadol, keby sa nebol zachytil písacieho stola. ,Tu nemôžem zostať.' Pomyslel si, držiac sa stola ,zobudím Hashibu a bude sa ma pýtať, čo robím!' Chcel ísť von, ale nechcelo sa mu úplne prezliekať, tak si len na pyžamo obliekol tepláky a sveter a obul sa. Vonku bolo chladno. Hoci mal Nao na sebe teplý sveter, aj tak sa triasol od zimy. Z rukami vo vreckách sa začal prechádzať, aby sa trochu zahrial, a hlavne aby sa prebral z driemot. Išiel pomaly, doslova vliekol nohy za sebou, a kde-tu zakopol o nejakú vyvýšeninu. Keď už trikrát prešiel celým parkom v školskom areáli, sadol si na tú istú lavičku, čo včera. Pozrel si hodinky na svojom mobile. Boli tri hodiny. „Fajn, ešte raz to tu prejdem a vrátim sa späť, tváriť sa, že som sa odtiaľ nepohol." zamýšľal Nao. Ledva sa pozviechal z lavičky a ešte pomalším krokom, ako pred tým sa pobral ďalej. Akurát prechádzal okolo telocvične, keď začalo pršať. „Sakra, prečo musím mať takú smolu?!" potichu zanadával. Nedalo sa nič robiť, musel sa vrátiť. Kým prišiel k internátu, spustil sa veľký lejak a on bol do nitky mokrý a mal zablatené tepláky. Od studeného dažďa bol celý skrehnutý. Z izby si vzal čisté, suché šaty a dal si horúcu sprchu, ktorá mu vylepšila náladu.
3