Tina, BeBe - ďakujem vám obom za komentáre. Veľmi si ich cením a práve z toho dôvodu pridávam hneď dve kapitoly. Teraz, keď vidím, že sa predsa len nájdu tí, čo by skutočne mohli mať záujem, môžem s chuťou prezradiť, že sa môžete tešiť na rýchle pridávanie ďalších kapitol, ale hlavne na dokončenú poviedkovú sériu a navrch ešte jej pokračovanie - taktiež ukončené. Ďakujem, že ste mi svojimi komentármi vliali odvahu :-D
2. kapitola
Túto zastrčenú chodbu objavil len náhodou. Bolo to skvelé miesto, kde sa mohol v pokoji a nerušene vyzúriť na tú kravu Pansy. Jasne jej neznačil, že o tie jej dotieravé ruky nestojí, tak prečo sa ho snažila tak ponížiť pre všetkými? Prečo ho chcela potupiť pred... ňou? Táto myšlienka ho omráčila, ako keby dostal krompáčom po hlave. Už sa tešil, že na neho bude platiť to staré známe - Zíde z očí, zíde z mysle - no teraz ju už hodnú chvíľu nevidel, a predsa sa mu myšlienky na Grangerovú vracajú ako poondený bumerang!
´Merlin, daj mi silu!´ Vzýval všetkých svätých.
Znechutene sa zrútil na kamenný výbežok pod jediným malým okienkom v tejto chodbe. Pocity, ktoré ním zmietali, mali absolútne protichodný účinok. Stačilo len pomyslieť na čokoľvek, čo súviselo s Grangerovou a svaly na bruchu dostali z mozgu jasný príkaz, aby sa bolestivo stiahli. A nielen tie. No zároveň pociťoval hnev a zhnusenie nad sebou samým, že ho vôbec dokáže TAKTO rozhodiť práve špinavá humusáčka. Tá špinavá malá humusáčka, ktorej vlasy mu permanentne pripomínajú bezhlavý beh cez trnkový krík!
Sedel tam s výčitkami a niekoľkými vlnami žlče a zhnusenia ešte takmer pol hodinu, kým uznal, že je konečne schopný a náležite pripravený na vstup do spoločnosti. Odmietal robiť niekomu šaša. Komukoľvek! Bol predsa slizolinským Princom. Nie len tak niekto! Vystavovať sa posmechu bolo jednoducho neprípustné. Tieto myšlienky mu pripomenuli dnešný neslávny a úplne nevhodne verejný stret s Pansy. Za toto bude tá malá šťanda ešte pekne platiť! Rozhodne to Draco nemienil nechať len tak. Musí jej predsa zraziť hrebienok, veď ako by to inak vyzeralo? Ako by on vyzeral pred ostatnými slizolinčanmi?
Hlboký nádych a pomalý výdych trochu stlmili jeho búrlivú krv. Teraz už kráčal chodbami Rokfortu pomerne pokojný, no len do tej doby, kým nezahol za roh.
Sila nárazu ho prekvapila. Mal pocit, že sa práve zrazil s vlakom. Takmer vôbec nevnímal množstvo kníh, ktoré sa rozsypalo tomu, kto tie knihy niesol. Ale naopak ním preletela celkom neznáma vlna tepla, ktorú cítil z jediného kontaktu s niktošom, čo si dovolil ho takmer skoliť. Bolo to... zvláštne.
„Prepáč, nevidela som ťa cez to množ-" Jej hlas ich oboch priklincoval k zemi. Najprv sa mu začala ospravedlňovať, pričom pomaly vstávala a upravovala si habit. Až keď Dracovi konečne venovala pohľad, zasekla sa uprostred vety. Stavil by sa aj o posledný galeón, že táto scéna musela byť pre prípadného nezúčastneného pozorovateľa komická. Nie, presnejšie pomenovanie by určite bolo: Tragikomická. Za žiadnych okolností momentálne nechcel vidieť Grangerovú a ako naschvál, práve teraz do nej ešte aj vrazí?
„Vypadni, humusáčka!" prepaľoval ju pohľadom, keď cez zuby pretlačil zúfalú nadávku, pričom nejakým zázrakom znelo Dracovo zúfalstvo viac ako vyhrážka.
Zmätene zamrkala a k jeho veľkej nevôli pootvorila zrumenené pery. Túžba a hnev, to boli dve emócie, s ktorými si už pri nej pomaly začínal tykať. Vždy prichádzali spolu a držali sa pri sebe takmer v úctyhodnej synchronizácii, akoby jedna milovala druhú. Vedel, že ak ešte chvíľu strávi pod takýmto ničivým tlakom, vyslúži si najskôr výmenný lístok a slušivú polstrovanú celu u Svätého Munga.
Spamätať sa jej trvalo snáď iba sekundu. Rozhodne sa vzchopila omnoho skôr, než Draco sám.
„Asi by ti odpadli ruky, keby si mi pre jeden jediný raz raz pomohol, čo Malfoy?"
Prekvapilo ho, že neznela nahnevane, snáď... unavene?
Mlčal. Nie, že by o jej návrhu premýšľal. Nikdy v živote nemal v úmysle dotknúť sa čohokoľvek, čoho sa dotkli jej humusácke paprče... hnáty... ruky... krásne ruky s elegantnými dlhými prstami a upravenými krátkymi nechtami.
´Stop! Smer týchto myšlienok by mohol byť pekne nebezpečný!´ Vyslalo Dracovo podvedomie varovný impulz totálne zmagorenému mozgu.
„Nepreskočilo ti náhodou? JA ti mám zbierať knihy? Čo som Weasley?" Oči mu žiarili pobavením, ale tiež tam bolo vidieť stopu hnevu. Nemohol uveriť, že toto od neho žiadala. Draco sa potreboval okamžite upokojiť a urážky ho držali nad vecou... zvyčajne.
„Čo má s týmto spoločné Ron?"
Sledoval Grangerovú ako rozhodila rukami nad porozhadhovanými knihami v akomsi nervóznom, neurčitom geste. Celkom pôvabnom, mimochodom...
„To, že ti robí ochotného poskoka?" Draco sa zoširoka usmial ironickým úsmevom, pričom si založil ruky na prsiach a jedným ramenom sa zľahka oprel o oný inkriminovaný kamenný roh, na ktorom sa tak tvrdo pred malou chvíľou zrazili. Jasne jej svojim postojom dal najavo, že pomôcť jej, je to posledné, čo by momentálne urobil.
„Len preto, že prejavuje v určitých svetlých chvíľach Ronald isté náznaky vychovania, neznamená to hneď, že by som ho za to považovala za svojho poskoka," namietala popri zbieraní tých kníh, ktoré sa nachádzali v jej absolútnej blízkosti. Popri svojom povýšenom preslove mu ako vždy pripomínala McGonagallovú.
„Ja MÁM vychovanie, Grangerová," upozornil ju Draco dotknuto.
„Ty?" Jej činnosť, pozostávajúca zo zbierania učebníc ustala a ona zodvihla oči, aby sa mu so všetkou nazbieranou skepsou pozrela do tváre. „Ty si len arogantný, aristokratický blbec, ktorému by odpadli ruky, keby mi pomohol. Vlastne, tebe by tuším odpadli ruky aj vtedy, keby si mal pomôcť hoc aj čistokrvnému, však?" Grangerová trafila Dracove ego priamo do čierneho.
Pohľad mu stmavol hnevom, no ona mu ho oplácala bez štipky strachu aj naďalej. Nie, že by mal v úmysle v tejto vojne pohľadov ustúpiť či dokonca, Merlin uchovaj, kapitulovať, ale tú do neba volajúcu urážku jeho vrodenej dokonalosti, na ktorú ho učili byť hrdým, jednoducho nemohol len tak prejsť bez povšimnutia. Veľmi, naozaj veľmi, pomaly zložil ruky z pŕs a jeho rameno taktiež opustilo chladný kameň. Týčil sa nad ňou ako smrtiaca hrozba. Šalel nad jej opovážlivosťou. Zúril. Práve preto jej ani len nenapadlo, že urobí niečo také, že si kľakol na studenú zem a podá jej bez jediného slova knihu, čo pri ňom ležala najbližšie zo všetkých. Po celý čas ju prebodával vlastným pohľadom. Odmietal to vzdať. Odmietal sa vzdať Grangerovej, presne tak, ako sa to udialo v jeho sne. Nemienil tejto muklovskej siréne bez dostatočného boja podľahnúť. Grangerová túto vojnu nevyhrá!" rozhodol sa.
Draco netušil, či ho viac potešilo vedomie, že ju svojim konaním totálne ochromil, alebo príležitosť sledovať bez ostychu jej tvár z tejto familiárnej blízkosti. Trvalo pomerne dlho, kým sa spamätala, prestala na neho zízať a vzala si podávanú knihu. S týmto novým, hrejivým pocitom spokojného zadosťučinenia sledoval, ako si tú knihu oprela o hrudník. Draco neodolal samoľúbemu úsmevu. Mal na ňu vplyv. Jedna nula pre Slizolin!
Bez slova vstal, otočil sa na päte a s hrejivým pocitom víťaza odkráčal do žalárov.