Keďže som dostala len dva review (oba od tej iste, a ktorej veľmi ďakujem), budem sa riadiť jej želaním. Ale mala som pripravený aj opozitný koniec. (Mne by bol milší)
Hiro priskočil k okraju a snažil sa Shuichiho chytiť, ale jeho ruka hrabla do prázdna. Na zlomok sekundy zbadal Shuichiho tvár. Bol v nej len smútok a prosba o odpustenie. Ani nevykríkol, jeho pád bol tichý. Hoci sa to Hirovi zdalo ako večnosť, v skutočnosti to trvalo len pár sekúnd, a Shuichiho vtedy už nevládne telo dopadlo na auto, ktoré práve vtedy zaparkovalo pred budovou. Okamžite nastal na ulici rozruch a niekoľký ľudia začali kričať. To však Hiro už nevidel, lebo sa mu do očí nahrnulo množstvo sĺz.
V aute na ktoré dopadlo Shuichiho telo, sedel Tohma, vracajúci sa z dôležitej porady. Práve zaparkoval auto, keď na jeho auto niečo dopadlo, až sa zdeformovala strecha. Ozvala sa strašná rana a potom ticho. Tohma zostal omráčený sedieť za volantom. Zo svojho omráčenia sa spamätal až keď ľudia naokolo začali kričať. S námahou vystúpil z auta a hneď sa okolo neho zhrčilo niekoľko ľudí, „Ste v poriadku? Nie je Vám nič?" Tohma pokrútil hlavou, „nič mi nie je..." Potom sa otočil a zbadal, čo mu spadlo na strechu auta. V tej chvíli si zaželal, aby sa neotáčal, aby vošiel do budovy a nestaral sa o nič. Aj napriek viacerým poraneniam tvár, okamžite spoznal Shuichiho. Zviezol sa na kolená a v šoku sa začal triasť po celom tele. Ľudia navôkol sa mu snažili pomôcť, ale nereagoval na žiadne výzvy.
Dva dni po nehode sa konal pohreb. Prišla naň celá Shuichiho rodina a všetci jeho známy. Celý pohreb sa odohrával v tiesnivom tichu. Skoro všetky ženy ticho vzlykali a muži sa snažili zachovať si vážnu tvár. Po pohrebe sa postupne začali ostatný rozchádzať, až tam napokon zostal len Yuki. Celé hodiny tam stál bez pohnutia, slzy mu tiekli po lícach a nemo hľadel na náhrobný kameň, ktorý patril jeho najväčšej láske. Keď mu to Tohma oznámil, nechcel tomu až doteraz veriť. Ale teraz tu stojí pred náhrobný kameňom, ktorý je krutou realitou a myslí na to, že toto je všetko len jeho vina.
Pri západe slnka si Yuki sadol ku kameňu. Z vrecka vytiahol prsteň, ktorý mal pripravený pre Shuichiho. „Pozri, tu je," šepkal Yuki, „ale už nikdy nebude na tvojom prste. Aj tak sa ťa to spýtam, chceš si ma vziať?" Na chvíľu sa odmlčal, akoby počúval odpoveď na svoju otázku. Potom si zapálil cigaretu. Znova siahol do vrecka a vytiahol z neho malý vreckový nožík, ktorým si následne prerezal žili na oboch zápästiach. „Zanedlho budeme znova spolu, tentoraz však navždy. Môj Shuichi..." šepkal, ako sa ho dotýkali posledné lúče slnka. A keď naňho dopadol tieň, jeho výhľad sa zahmlil a pomaly upadol do večného spánku.
Tak ho našiel na druhý deň Tohma. Sediac opretý o Shuichiho náhrobný kameň. Na ruke mal zásnubný prsteň a v nej držal druhý, o niečo menší. Vedľa neho ležala nedofajčená cigareta. Ale na tvári mal výraz naprostej spokojnosti s ľahkým úsmevom.