Poznámka autora

Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! Alebo v tomto prípade, chceli ste to, tak to máte mať :D Oficiálne tu máme prvú kapitolu novej fanfiction. A ja s ňou nemôžem byť viac nespokojná -_- Začiatky sú vždy také suchšie a tento je asi najhorší. Kapča je krátke, je to vlastne len taký úvod do deja a predstavenie postáv. No nič, zhodnotíte sami a ja budem veľmi rada, ak mi dáte vedieť, čo si o tom myslíte a či mám pokračovať ;)

Sirius

„Nie je na svete nič horšie než nenávidený domov. Byť nešťastný v styku s inými ľuďmi je prirodzené, ale byť nešťastný doma, prirodzené nie je." (Blaise Pascal)

Dodnes si pamätám svoju úplne prvú návštevu Potterovcov. Bolo to v lete po prvom ročníku na Rokforte, mal som dvanásť a mama ma najprv nikam nechcela pustiť. Až potom, čo som ju uistil, že môj priateľ je čistokrvný, trochu som to však prifarbil, mi dovolila ísť. Rozdiel medzi mojou a Jamesovou rodinou bol taký obrovský a prekvapivý, až som mal najprv pocit, že som sa ocitol v nejakom sne.

Ich dom bol veľký, ako aj náš, ale hýril farbami, bol dobre udržiavaný a na stenách viseli rodinné fotky, nie odťaté hlavy domácich škriatkov. To bol ďalší rozdiel- žiadneho nemali. Bol som rád, že sa nemusím obávať ďalšieho Kreachera, ktorý mi bude behať za zadkom a donášať na mňa rodičom, keď má podozrenie, že robím niečo v rozpore s postavením a presvedčeniami mojej rodiny.

Pán a pani Potterovci boli veľmi milí ľudia, láskaví a veselí, prijali ma vo svojom dome s radosťou a za tie roky, čo sa s Jamesom priatelíme, ma začali brať ako druhého syna. Preto, keď som sa o štyri roky zbalil a ušiel z toho pekla, ktoré som nazýval domovom, pretože som nikoho z nich nemohol už ani cítiť, hneď som vedel kam mám ísť. Nielen oni ma brali ako svojho syna, aj ja som ich vnímal ako svoju druhú, oveľa lepšiu, rodinu.

Pod rúškom zapadajúceho slnka, ktoré hýrilo farbami vo všetkých odtieňoch žltej, oranžovej a ružovej, takže to vyzeralo akoby celé nebo vzbĺklo ohňom, som prišiel k ich domu na západe Londýna a zaklopal na dvere. Z druhej strany som počul nejaký hrmot a vravu. Celý som sa triasol od nervozity a strachu. Čo ak ma neprijmú? Čo ak ma prinútia vrátiť sa k tým krvou posadnutým ľudom, ktorých sa hanbím nazývať svojimi rodičmi? Predstava života na úteku stráveného všelijakými dobrodružstvami bola lákavá, ale nie v dnešnej dobe. Nie, keď ste šestnásťročný chalan bez ukončeného vzdelania a vonku sa potulujú celé stáda smrťožrútov. Dokonca ani ja som nebol taký ľahkovážny, aby som si s nimi začal.

Dvere predo mnou sa otvorili a predo mnou stál James a nasadzoval si svoje okrúhle okuliare. Nasadil si ich a keď ma uvidel, prekvapene zažmurkal a radšej si aj pretrel oči akoby čakal, že potom zmiznem ako halucinácia.

„Sirius?" oslovil ma.

Kývol som mu. „Čau, James."

„Čo tu robíš? Myslel som, že prídeš aj s Námesačníkom a Červochvostom na konci leta, aby sme si užili posledné slobodné dni," nadhodil.

„Ja viem a mrzí ma to, ale..." Vzdychol som si. „Ja to tam už nevydržím. Nezvládnem ich už viac počúvať, tie ich sprosté reči o krvi a pôvode, o ich nenávisti k muklom a ich obdiv k dielu Veď- Vieš- Koho. Nebaví ma byť tým jediným normálnym v dome a stále kvôli tomu počúvať ich výčitky, nebaví ma byť tým nepodareným synom."

James ma počastoval chápavým pohľadom. Aj keď som o domove a svojej rodine nerozprával rád, mal predstavu ako to u nás doma vyzerá.

„Poď dnu," pokynul mi. Pokýval som mu hlavou na znak vďaky a meravo vošiel dnu. Popravil som si plecniak na pleci a rozhliadol sa po ich vstupnej chodbe. Viselo tam zrkadlo odkiaľ na mňa hľadela moja bledá tvár orámovaná po plecia dlhými, čiernymi vlasmi, vedľa nej bola stará fotka malého Jamesa a jeho postarších rodičov. Potom tam bol už len botník, kvetináč s ľaliami a dvoje dverí vedúcich do kuchyne a enormnej obývačky.

Jeho rodičia sedeli v kuchyni a podľa všetkého som ich vyrušil pri rodinnej večery. Zahanbene som zostal stáť vedľa Jamesa a pohrával sa s batohom.

„Ach, Sirius, vitaj, chlapče, vitaj," láskavo ma privítala pani Potterová. Krátke čierne vlasy mala upravené do lokní a na sebe mala ešte stále zásteru. Modré oči sa smiali, kým kráčala ku mne, aby ma pobozkala na obe líca. Aj pán Potter vstal od stola a podišiel ku mne s natiahnutou pravačkou.

„Rád ťa zase vidím, Sirius," potriasol mi rukou.

„Aj ja vás, pane," odvetil som. „Prepáčte, že vás ruším pri večeri, nevedel som."

Ani som nevedel ako, už som aj sedel za stolom a predo mnou si hovel tanier plný voňavej a teplej domácej hovädziny. Pani Potterová sa na mňa povzbudivo usmiala a ja som nemal to srdce, ani žalúdok, aby som ju odmietol. Vzal som do ruky vidličku a kúsok si odjedol.

James sa hodil na stoličku vedľa mňa a vyhlásil: „Mami, oci, Sirius utiekol z domu."

Skoro mi zabehlo a vyčítavo som sa obzrel na svojho najlepšieho priateľa. Toto nebola vhodná doba ani spôsob ako ich o tom informovať. James si z môjho vražedného pohľadu nič nerobil a vidličkou sa hral so svojimi zemiakmi.

„Je to pravda, zlatko?" vľúdne sa spýtala Jamesova mama a dotkla sa mojej ruky. Trochu som sa mykol; moja mama sa ma dotýkala len vtedy, keď ma chcela karhavo plesknúť. Prikývol som na súhlas a manželia si vymenili pohľady.

„Neprišiel som vás žiadať o nocľah, sám viem, že na to nemám právo," rýchlo som vysvetľoval. „Prišiel som sem, lebo...lebo som nevedel kam inam ísť, ale čochvíľa pôjdem."

„Nezmysel," vyhlásila pani Potterová. „Kam by si šiel, prosím ťa? U nás doma budeš vždy vítaný, Sirius."

Dovolili mi zostať a prespávať v Jamesovej veľkej izbe na poschodí. Hneď po večeri ma tam odtiahol, aby mi niečo ukázal. Spod vankúša vytiahol pokrčený kus papiera a so širokým úsmevom mi ho otrčil.

„Čítaj." Zhodil som ruksak na zem a rozložil pergamen. Bol písaný úhľadným dievčenským písmom a mne netrvalo dlho, kým som si uvedomil, kto je odosielateľom.

„Ty si písal Lily Evansovej?!" vyhŕkol som, keď som si prečítal jej slová, aby jej už viackrát nepísal. James sa iba hlúpo ceril a pokiaľ si mám tipnúť, bol v siedmom nebi.

List som si pozorne prečítal, Evansová v ňom prevažne písala koľko problémov jej jeho list narobil, keďže jej rodina sú muklovia a na soviu poštu nie sú zvyknutí, a vrátil ho späť Jamesovi. Ten ho pobozkal a odložil späť pod vankúš.

„Videl si to, podpísala sa tvoja Lily," tešil sa, „tvoja!"

„Paroháč, ty si do tej Evansovej až po uši!"

„Aaaach, je taká úžasná," rozplýval sa s tým typickým zasneným leskom v očiach. Vážne som sa začínal báť o duševné zdravie môjho najlepšieho priateľa.

„Hej, až na fakt, že ťa neznáša," pripomenul som mu.

Vedela to už celá škola, že James Potter je zbláznený do Lily Evansovej, ale ona o jeho náklonnosť nestála, možno aj preto, že zakaždým, keď sa na ňu snažil zapôsobiť z toho vyšiel ako úplný idiot. Ale jednoznačne sa na tom dalo dobre zabaviť. James si voľačo zahundral popod nos a ja som si nemohol pomôcť a vybuchol som do smiechu. Užíval som si, že som v dobrej nálade a nemusím viac myslieť na svoju „podarenú" rodinku. Teraz som bol súčasťou tej novej a stokrát lepšej.

Strana 3