Prečo, prepánajána, by chcel, aby sa znovu zúčastnila tej diabolskej hry? Okej, možno medzi nimi preletelo isté malinkaté iskrenie, ktorému absolútne nerozumela, keď sa v tej prvej – a dúfala, že pre ňu aj poslednej – hre trochu zblížili, ale toto nemohol myslieť vážne. Naozaj bol až taký nadržaný, že bol ochotný ju do toho znova zatiahnuť po? Vlastne... dobre, ten prvý raz sa do toho zatiahla sama, pretože ona trvala na tom, že sa zúčastní, lenže vtedy ešte nevedela, o čo presne pôjde! Druhé možné vysvetlenie bolo, že ju chcel jednoducho iba sprosto mučiť. Obe varianty sa jej zdali vysoko pravdepodobné prihliadnuc na to, že ju vždy neznášal a tiež na to, že mal voči nej v posledných dňoch zvýšené libido, čo sa koniec-koncov prejavilo na tej malej epizóde v Troch metlách. Ale zase na druhej strane, Rose vedela, že v tej krčme na neho tak trochu skočila aj ona, takže toto by asi nemala brať do úvahy. To však nebolo podstatné. Dôležité bolo, prečo to ten chumaj vlastne chcel?

„Máš všetkých pohromade, Malfoy?" vyštekla na neho, keď sa trikrát poriadne zhlboka nadýchla, aby sa upokojila a zabránila si rozbiť mu hlavu o stenu. Neznášala toto slizolinské využívanie každej príležitosti vo svoj prospech, aj keby to znamenalo, že tým môže druhým ľuďom veľmi skomplikovať existenciu.

„Ber alebo nechaj tak," chladnokrvne odpovedal.

Rose od hnevu takmer vzbĺkla ako fakľa. „Prečo by si, do čerta, chcel, aby som to znovu podstúpila?" vykríkla.

Trhol ramenom. „Nemusím ti nič vysvetľovať. Som to ja, kto si kladie podmienky a to bez toho, aby som bol povinný niečo ti objasňovať."

„Ale toto nemôžeš myslieť vážne!"

„Súhlasíš s mojou podmienkou alebo nie?"

Rose krútila hlavou a rýchlo sa snažila niečo vymyslieť. Od frustrácie jej takmer vyhŕkli slzy. Nielenže to bolo odporné, ale prinútiť ju zúčastniť sa tej hry pomaly hraničilo so sexuálnym obťažovaním. „Nie!" rozhodne povedala. „Nezúčastním sa znova tej blbej hry! Radšej poviem Alovi, že ma Nott obťažoval a on si to s ním už vybaví." To bol dobrý plán, nie? Mohlo by to vyjsť. Jednoducho bude mlčať o hre a Albusovi povie iba to, že Basil sa rozhodol dostať ju do postele a ‚nie' nechce zobrať ako uspokojivú odpoveď.

Nálada sa jej trochu zdvihla, keď si to v hlave ešte raz premyslela a zistila, že to vyzerá naozaj sľubne. Vlastne si pripadala hlúpo, že jej to nenapadlo predtým, než sa išla plaziť pred Malfoyom a žiadať ho o láskavosti. Bolo také príjemné vedieť, že mala aj inú možnosť... až do chvíle, keď albín otvoril ten svoj pomstychtivý zobák.

„Môžeš to skúsiť," začal, „no ak si ho Albus podá, prečo by mu Nott nepovedal pravdu? Či už po tej bitke, ktorú by mu Al uštedril, aby sa ti pomstil alebo ešte pred ňou, aby sa jej vyhol tým, že jeho hnev nasmeruje na mňa."

„Al by mu neuveril," pohotovo povedala.

Scorpius pomaly prikývol, dávajúc jej za pravdu. „Pravdepodobne, ale čo myslíš, ako dlho mu to bude vŕtať v hlave, kým sa začne pýtať a dozvie sa pravdu? Jednému človeku možno neuverí, ale čo ak budú štyria?"

Otvorila ústa, aby mu protirečila, ale náhle ich zatvorila. K tomu nemala čo dodať. Neznášala ho. Naozaj ho úprimne neznášala.

Keď Rose na druhý deň stretla vo Veľkej sieni Basila, chlapec rýchlo sklonil hlavu, pohľad prilepil na špičky svojich topánok a obrovským oblúkom sa jej vyhol. Červenovláska, omámená takouto enormnou zmenou postoja voči nej, chvíľu iba stála a snažila sa spracovať, čo sa práve stalo. Potom si sadla vedľa Erici, načiahla sa po lievancoch a pohľadom zavadila o Malfoya, ktorý sa na ňu pozeral spoza slizolinského stola. Pery sa mu roztiahli do diabolského úškrnu. Bastard jeden.

Bola v háji. Vo veľmi veľkom a pustom háji. Blondiak splnil podmienky a teraz bolo na nej, aby dodržala svoju časť dohody. Ach, asi sa mala radšej nechať obchytkávať Nottom; to by nebolo také zlé ako to, čo bude nasledovať. Zaujímalo by ju, ako Scorpius docielil, že sa Nott správa, ako keby mu jeden pohľad na ňu mal zaistiť doživotný pobyt v Azkabane. Nebolo na ňom vidieť žiadne stopy po bitke, takže to znamenalo, že Malfoy to vyriešil sofistikovanejšie. Vedel snáď naňho niečo a vydieral ho? Och, keby sa len ona vedela dostať k nejakej takej informácii, mohla si ušetriť to utrpenie, ktoré bude musieť podstúpiť.

Iste, za istých okolností by sa mohla teraz začať Malfoyovi vyhýbať a tváriť sa, že o nijakej dohode nevie, ale to v tejto chvíli nebolo tak úplne možné. Bohužiaľ, blondiak bol natoľko duchaprítomný, že ju donútil spečatiť ich malú dohodu kúzlom a po tom, čo jej opísal, aké následky by malo porušenie, nemala najmenšiu chuť vycúvať z toho. To kúzlo, ktoré použil Rose nikdy v živote nepočula a ani ho potom nemohla nájsť v žiadnej knihe v knižnici. Predpokladala, že to bola súčasť slizolinského dedičstva, ktoré sa prenášalo z generácie na generáciu.

Zamračila sa a zaborila pohľad do svojho taniera. Naozaj to pokašľala. Prečo musela byť vtedy taká tvrdohlavá a nedala sa odhovoriť od svojho rozhodnutia zistiť, čo Malfoy a jeho banda vyvádzajú v tajnej miestosti takmer o polnoci. Táto jedna malá chyba teraz bude ovládať celý jej život alebo čo? Znova zodvihla pohľad a zistila, že je stále pozorovaná.

Na tvári sa jej objavil kyslý výraz. „Och, strč sa!"

„Prosím?"

Rose sa zvrtla k Erice, ktorá sa na ňu prekvapene dívala. „To nebolo tebe," zamumlala trochu zahanbene.

„Tak komu potom?"

„Iba jednému... idiotovi pri slizolinskom stole." Aspoň neklamala. Rýchlo dojedla a spolu s Ericou sa ponáhľali na transfiguráciu. Deň sa vliekol. Pravdepodobne to bolo preto, že Rose sa obávala, že sa v jej blízkosti každú chvíľu objaví Scorpius a bude od nej žiadať splnenie dohody. No na počudovanie sa jej v ten deň vyhýbal a jediné, čo robil, bolo, že na ňu vrhal veľavýznamné pohľady. Snažila sa ho ignorovať, ale nebolo to ľahké.

Po vyučovaní sa išla schovať do spoločenskej miestnosti, pretože to bolo jediné miesto, kam Scorpius Malfoy nemohol ísť. Zostala tam až do večera a iba neochotne odtiaľ vystrčila nos, aby sa šla do Veľkej siene najesť. Až vtedy si uvedomila, že Ericu už nevidela pár hodín a premýšľajúc, kde môže jej priateľka byť, kráčala po schodoch na prízemie. Keď stála na poslednom schode, z vedľajšiej chodby sa zrazu vynoril Albus, na ktorom bola zavesená jej najlepšia priateľka. Musela trikrát zamrkať, aby sa presvedčila, že sa jej iba nesníva. Keď zazrela na druhej strane haly Bailey, nebolo veľmi ťažké zistiť, prečo sa tí dvaja správajú ako nový rokfortský párik číslo jeden. Hoci, nezdalo sa, že by to slizolinskú krásavicu čo i len trochu zaujímalo. Úplne ich ignorovala.

Rose sledovala, ako sa Albus zamračil, odvrátil od hnedovlásky pohľad a vtedy ju zbadal, ako na nich zíza. Niečo povedal Erice, tá ho zľahka pobozkala na líce a vošla do Veľkej siene. Rose si to okamžite namierila k nemu a poriadne mu päsťou vrazila do ramena.

„Au! Rose!" zakvílil Albus, ale ju to ani na sekundu nezamrzelo. Schmatla ho za poranenú ruku a odtiahla ho stranou.

„Zrazil si sa s prekliatym hipogrifom? Čo to malo znamenať?" zasyčala a musela sa veľmi snažiť, aby svoj hlas nezvýšila na takú mieru, že jej výčitky bude počuť celý hrad.

„Čo tým myslíš? To ty si mi radila, aby som si našiel nejaké dievča a donútil Bailey žiarliť."

„Áno, ale nie moju najlepšiu priateľku, ty trkvas!"

Zamračil sa na ňu, ako keby celkom nerozumel, prečo tak vyvádza. „Hej, upokoj sa! Povedal som jej, o čo ide a ona súhlasila."

Pri Merlinovi, ten chalan sa niekedy choval ako najväčší tupec pod slnkom. „Tak v prvom rade nechápem, ako ti vôbec mohlo zísť na um spýtať sa Erici!"

„Poznám ju. Je to tvoja kamarátka, takže som si myslel, že by bola ochotná pomôcť mi. A rozhodne sa jej to vysvetľovalo ľahšie než komukoľvek inému."

Rose na neho chvíľu neveriacky zízala a napokon útrpne privrela oči. „Samozrejme, že bola ochotná pomôcť ti, ale z úplne iných príčin!"

„Z akých iných príčin?"

Bolo dosť nanič, keď bol niekto tak nechápavý. Fakt ju prestávalo baviť všetko mu donekonečna vysvetľovať. Všíma si ten chalan vôbec niekoho iného okrem seba a tej slizolinskej princeznej? „To mi chceš povedať, že si si to naozaj nevšimol?"

Al na ňu v otázke nadvihol obočie a založil si ruky na prsiach.

„Páčiš sa jej! Už asi od druhého ročníka," dodala a Albus na ňu vyvalil oči.

„Čo?"

Rose užasnuto pokrútila hlavou. Jej mienka o bratrancovi klesala čím ďalej tým viac. „Vie to už asi každý jedinec na hrade. Ako je vôbec možné, že to nevieš ty?"

„Čo ja viem, nikdy som si nič nevšimol. Prečo si mi to nepovedala?"

Červenovláska prevrátila očami. „Preto lebo je to moja najlepšia priateľka a keby sa niekedy dozvedela, že som si pustila ústa na prechádzku, bola by to moja bývalá najlepšia priateľka."

„Tak prečo mi to hovoríš teraz?" nechápal a nadvihol na ňu obočie.

„Preto, lebo je to môj dôvod na to, aby som ťa presvečila, že tú dohodu musíš zrušiť. Nájdi si niekoho, kto tebou nie je beznádejne pobláznený."

„Ale ona súhlasila so všetkými podmienkami. Povedal som jej, že to bude iba naoko, aby Bailey žiarlila. Vie, že z toho nebude nič viac," oponoval Albus.

Rose sa zamračila. „Ty nevieš o dievčatách absolútne nič? Alebo o láske vo všeobecnosti?" zavrčala na neho. Fakt jej začínal stúpať na otlak. „Isteže súhlasila so všetkými podmienkami, keď jej to zaistilo, že bude môcť byť s tebou! Určite tajne dúfa, že ak s ňou stráviš viac času, tak sa ti zapáči."

„Nepočúvaš ma?" mierne zvýšil hlas. „Povedal som ti, že s tými podmienkami súhlasila."

„Pre Merlina, Albus!" vyhŕkla Rose, čím pritiahla pozornosť dvoch mladších bifľomorčanov, ktorí práve prechádzali okolo a mierili do Veľkej siene. Pri jej výkriku obaja nadskočili a chvíľu si ju nedôverčivo prehliadali, no napokon pokračovali v ceste. „Ako môžeš byť taký natvrdlý? Len sa vži do jej kože. Ako by si reagoval, keby ti niečo také navrhla Bailey? Nesúhlasil by si a nedúfal, že dokážeš zmeniť jej city?"

Al otvoril ústa, jeho výraz nebol ani trochu príjemný, no náhle sa zarazil a zadíval sa do diaľky kamsi za Rosiným ramenom. Povzdychol si. Keď sa svojej sesternici znova pozrel do očí, vyzeral oveľa krotkejšie. „Asi áno."

„No vidíš. Takže jej povieš, že si si to rozmysel a nájdeš si niekoho iného. Najlepšie nejaké dievča, ktoré má rovnaký zámer ako ty."

„Myslíš ako, že aj ona bude chcieť prinútiť niekoho žiarliť?" spýtal sa.

Prikývla. „Presne tak."

„Dobre," súhlasil, „ale ako mám vedieť, ktorá má rovnaký problém ako ja?"

„To nechaj na mňa, skúsim sa popýtať," rýchlo povedala. Nemal by to byť veľký problém. Dievčenská komunikačná sieť na Rokforte niekedy dokonca vzbudzovala strach, pretože vedeli o všetkom. Klebety sa na hrade šírili rýchlejšie ako osýpky. Ona sama sa nikdy príliš nezapájala do klebetenia, ale keď sa nad to povzniesla, bolo to dosť fascinujúce.

„Fajn," odvetil Albus a Rose sa upokojila. Nechcela vidieť Ericu, ako sa do Ala ešte viac zamiluje a on si ju aj tak nebude všímať. To by nikomu neprospelo a ak môže zariadiť, aby sa tomu vyhla, rada to urobila.

Rose sa posadila do kresla pri krbe oproti Erice, ktorá ani nezodvihla hlavu a naďalej čítala nejaký časopis. Odkedy sa Rose dozvedela o jej dohode s Alom, Erica sa jej vyhýbala. Veľmi dobre vedela, že červenovláska s tým nesúhlasí a asi nechcela počúvať jej výčitky a rady. Na druhej strane, Rose sa zase ani nesnažila rozprávať sa s ňou o tom, pretože vedela, že jej fiktívny vzťah s Albusom nebude mať dlhé trvanie. Predvčerom mu povedala, aby nechal Ericu napokoji, ale zatiaľ sa nezdalo, že by to bol aj urobil. Mala v pláne dať mu ešte jeden deň, a potom ho chytiť pod krk, ak to bude nutné. Al by sa mal spamätať a radšej jej vyhovieť. Zabudol snáď na to, že aj napriek tomu, že je chrabromilčanka, dokáže byť veľmi pomstychtivá, keď chce? A okrem toho má v rukáve pár vecí, ktoré by mohla použiť na jeho vydieranie...

Otvorila pred sebou knihu z aritmancie a začítala sa do kapitoly, ktorú preberali posledné dva týždne. Na ďalší deň ich čakal test a hoci sa to už učila a nepotrebovala si to donekonečna opakovať, bolo to lepšie než premýšľať nad inými vecami – vecami, ktoré ju iba vyvádzali z miery.

„Rose," oslovil ju mužský hlas, až sa strhla. Zodvihla hlavu a zistila, že v kresle, ktoré predtým okupovala Erica, teraz sedí Alov brat James. Automaticky sa napla a prižmúrila na neho oči.

„Áno?" Podozrievavo si ho prehliadala. Keďže James spolu s jej bratom Hugom išli po stopách strýka Freda a Georga a ona jediná sa odvážila ich v tom trochu brzdiť, tí dvaja si na ňu tak trochu zasadli a čas od času jej robili zo života peklo.

„Chodí teraz Albus s tvojou kamarátkou? S tou Ericou?" spýtal sa jej a ona sa na neho zamračila.

„Prečo sa to pýtaš mňa?" Skôr sa však mala opýtať, prečo sa to vôbec pýta. James sa nikdy nezaujímal o bratov milostný život a bolo to vzájomné. Niežeby sa tí dvaja nemali radi, iba ich zaradenie do rozličných fakúlt trochu rozdeľovalo. Fakt, že Albusa zaradil klobúk do slizolinu vtedy šokoval celú rodinu... nuž vlastne okrem strýka Harryho. On jediný nevyzeral byť prekvapený a keď sa ho jedného dňa Rose spýtala prečo, povedal jej, že vraj aj on takmer skončil v slizolinskej fakulte, ale tak veľmi si prial ísť do chrabromilu, že ho tam klobúk zaradil. Rose tomu mohla iba ťažko uveriť, pretože na jej strýkovi nebolo nič slizolinské.

James arogantne nadvihol obočie a vystrel sa v kresle. „Lebo tu predo mnou sedíš ty a nie Albus? "

Rose sa na neho zaksichtila, ale nesadla mu na lep. Ak to chcel naozaj vedieť, mal na to nejaký dôvod. Poznala ho príliš dobre na to, aby sa dala oklamať jeho ľahostajným vystupovaním. „Ak chceš vedieť, s kým chodí Al, spýtaj sa jeho. A pokiaľ ja viem, Erica je iba jeho kamarátka."

„Kamarátka?" zopakoval po nej hlasom plným pochybností. „Včera som ich videl bozkávať sa."

Bozkávať sa? Ako na ústa? Do hája! Asi to Alovi nevysvetlila dosť jasne, ale keď sa k tomu hňupovi dostane, objasní mu to takým spôsobom, že jej bude musieť rozumieť.

„Ak si ich videl bozkávať sa, tak nechápem, prečo sa ma pýtaš..." zamumlala nahnevane a v duchu si predstavovala, ako zajtra niekde odchytí svojho bratranca a vytmaví mu to.

„Len ma to prekvapilo. Všetci predsa vedia, že neustále stopuje tú hnedovlasú slizolinčanku..."

Rose trhla ramenami a zaborila pohľad do učebnice, aby tak dala Jamesovi jasne najavo, že sa o tom už ďalej nemieni baviť. Napokon to jej bratranec vzdal, prestal na ňu zízať a vybral sa smerom k chlapčenskému internátu.

Bolo takmer jedenásť hodín a spoločenská miestnosť zívala prázdnotou, keď sa dnu cez veľký otvor v obraze dovalila Erica. Rose okamžite odhodila knihu a zodvihla hlavu.

„No koneč...," začala, ale výraz na jej tvári ju tak prekvapil, že zvyšok vety ostal visieť nedopovedaný vo vzduchu. „Čo sa stalo?"

„Ty si povedala Alovi, aby sa so mnou rozišiel?" vyhŕkla, jej oči sršali zlobou.

Rose otvorila ústa a zhlboka sa nadýchla. „Erica, ani ste spolu nechodili." On jej povedal, že som mu to prikázala JA? Ešte aj trol mal vyššie IQ ako Albus. „Bol to iba spôsob, ako donútiť žiarliť Bailey."

„A záleží na tom? Aspoň som mala možnosť..."

„Možnosť čo?" skočila jej do reči Rose. „Vyskúšať si niečo, čo nikdy nebudeš mať?" Zrejme to nebol veľmi empatický prístup a červenovláska to mohla povedať aj jemnejšie, ale považovala za dôležité nič neprikrášľovať. Po takom dlhom čase, čo o ňom Erica snívala a on si ju vôbec nevšímal, už bolo na čase, aby jej niekto povedal pravdu rovno do tváre. „Erica, on ju má naozaj rád a nič, čo by sa medzi vami stalo, by to nezmenilo," dodala zmierlivejším tónom.

„To nevieš," oponovala jej blondína.

„Ale áno, práveže to viem. Je mi to ľúto, ale je to tak."

Rose prekvapilo, že sa s ňou Erica dlhšie nehádala. Nevedela, či ju tak veľmi nahnevala, čo jej povedala alebo ju to ranilo natoľko, že viac argumentovať jednoducho nemala chuť, no bez slova vyšla po schodoch, stratila sa za rohom a Rose tam zostala obarene stáť.

Na druhý deň ráno sa s ňou Erica vôbec nebavila a to iba zvýšilo Rosin hnev voči svojmu bratrancovi. Mlčky kráčala na raňajky niekoľko krokov za Ericou a vo Veľkej sieni si radšej ani neskúšala sadnúť k nej. Zrejme musí iba počkať, kým ju to prejde, pretože bola presvedčená, že vyhovoriť Alovi tú hlúposť, bola správna vec. Nemohla predsa dovoliť, aby ju takto vodil za nos, hoci by to vlastne nebolo také to klasické zavádzanie.

Fakt, že Erica sa na ňu ani nepozrie a že musela raňajkovať úplne sama, ju dostal do takého stavu, že len čo videla, ako sa Albus zdvihol od slizolinského stola a kráčal z Veľkej siene, vystrelila na nohy a ponáhľala sa za ním. Nezastrašilo ju ani to, že tmavovlasý slizolinčan mal spoločnosť.

„Albus!" oslovila ho ostrým tónom a obaja chlapci sa k nej okamžite zvrtli. „Môžem s tebou hovoriť?" spýtala sa už o poznanie sladším hlasom, aby ho nevystrašila hneď na začiatku.

„Jasné," povedal, ostal tam stáť a čakal, kým mu vyjaví, čo má na srdci. Rose však svoj pohľad preniesla na blondiaka, ktorý ju zvedavo pozoroval a prižmúrila na neho oči.

„Je to súkromné," odmerane vyhlásila a pohľadom mu prikazovala, aby sa stratil z ich dosluchu. Nezdalo sa, že by ho jej mierne netakné maniere chytili za srdce. Ľahostajne pokrčil ramenami a bez slova sa od nich vzdialil.

„Tak čo je?"

Rose svoju pozornosť znova zamerala na Albusa a počastovala ho chladným pohľadom. „Ty si povedal Erice, že som ti prikázala rozísť sa s ňou?"

Al na ňu zostal na chvíľku nemo zízať. Naprázno prehltol a nervózne od nej odvrátil pohľad. „Možnože som sa o tom zmienil..."

„Zmienil si sa...?" vykríkla, ale bola taká naštvaná, že sa vážne nestarala, či ju počuje celé prízemie. „Albus, máš v hlave aj niečo iné okrem vzduchoprázdna?"

„Hej, pozri, ja viem, že som jej to asi nemal povedať, ale... ona sa stále pýtala, prečo si na to chcem nájsť iné dievča, keď ona súhlasila so všetkým a ja som spanikáril."

Spanikáril? Spanikáril? „Preboha, veď ste sa nerozchádzali naozaj!" zasyčala na neho zníženým hlasom a hádzala po ňom jeden zamračený pohľad za druhým. „Uvedomuješ si, že si možno zničil naše priateľstvo?" preháňala. Nemyslela si, že by to mohlo byť také vážne, ale musel si uvedomiť, že jeho činy majú dopad na druhých ľudí.

„Prepáč, ak chceš, porozprávam sa s ňou a napravím to," ponúkol jej, ale Rose rýchlo pokrútila hlavou.

„Radšej nie, pretože slová, ktoré vychádzajú z tvojich úst, veci iba kazia, nenapravujú," odvrkla, zvrtla sa a rýchlo kráčala do podzemia na hodinu elixírov.

Prešli ďalšie štyri dni. Bola nedeľa, Erica sa s ňou stále nebavila a Malfoy sa jej až podozrivo vyhýbal. Teda... zrejme sa jej nevyhýbal, iba nevyhľadával jej spoločnosť, čo bola po posledných dvoch týždňoch taká obrovská zmena, až to vyzeralo, ako keby sa jej stránil. Rose bola čím ďalej tým nervóznejšia. Odvtedy, čo bola donútená pristúpiť na Malfoyove podmienky, prešiel už skoro týždeň a zatiaľ sa nič nedialo. Začínala premýšľať nad tým, či to náhodou nerobil naschvál. Každopádne, obavy jej nedávali pokoj a ona sa premenila na klbko príliš citlivých nervov, ktoré vyskočilo na každého, kto sa iba v náznakoch zmienil o Scorpiusovi.

Celé jej to začínalo liezť na mozog a ona by bola najradšej, keby to už mala za sebou. Vŕtalo jej hlavou, čo môže byť také zložité na usporiadaní ďalšieho takého „posedenia", na akom už mala možnosť zúčastniť sa. Bola si dosť istá, že ochotných adeptov sa v podzemí nachádza viac než dosť.

Rose nutne potrebovala vedieť, čo sa vlastne deje, a tak keď na svojej nedeľňajšej večernej pochôdzke náhodou narazila na Malfoya zakrádajúceho sa chodbou na štvrtom poschodí, neváhala spýtať sa ho.

„Vy, slizolinčania, v tom vážne nie ste veľmi dobrí," ozvala sa za jeho chrbtom.

Malfoy sa strhol a zvrtol sa k nej. Prekvapilo ju, že vyzeral tak... rozpačito. Pozornejšie si prezrela jeho tvár, v ktorej teraz nebolo vidieť ani kúsok jeho povestnej a tak typickej arogancie a samoľúbosti. Zmätene sa na neho zamračila. Pri čom ho prichytila, že sa tváril tak veľmi... pristihnuto?

„V čom nie sme dobrí?"

„V zakrádaní sa. Človek by predpokladal, že by to mala byť vaša druhá prirodzenosť, keďže je to nevyhnutné pri väčšine podlostí."

Jedno bledé obočie sa nadvihlo dohora. „Možno som chcel, aby si ma prichytila," provokačne povedal a Rose zrazu oblialo horko.

Jej reakcia nedávala zmysel. Pravdepodobne tým Malfoy nič špecifické ani nemyslel, lenže prečo si zrazu spomenula na to, ako sa pobozkali v Troch metlách? A na to, aké to bolo fantastické? Keď zacítila, ako sa začervenala, odvrátila pohľad a nervózne sa poobzerala. Ešte šťastie, že pri tom rozhovore nebola Emily, ktorá s ňou mala hliadku, ale ‚potrebovala si odskočiť', čo bol tajný kód pre ‚na treťom poschodí ma čaká môj frajer a ja sa s ním potrebujem muchlovať v jednej z učební'. Alebo to bolo skôr nešťastie? Boli úplne sami na prázdnej tmavej chodbe a to ponúkalo veľa možností na čokoľvek nemravné, čo by im zišlo na um. Ale také niečo by Rose nikdy nedopustila. Nemohla si dovoliť, aby ich niekto pristihol in flagranti. Keď už sme pri tom, nemohla si dovoliť sa ho vôbec dotknúť, pretože by to v nej vyvolalo túžby, ktoré by rada pochovala niekam, skadiaľ sa už nikdy nevyhrabú na svetlo božie.

„Ehm," odkašľala si. Zrazu sa necítila vôbec príjemne. „Radšej sa ani nebudem pýtať, čo tu robíš, keď je očividne po večierke a mal by si byť na svojom internáte, ale chcem vedieť niečo iné."

„Čo také?" so záujmom vyzvedal.

„Kedy sa konečne budú konať ďalšie hry? Už to chcem mať za sebou a zabudnúť na tú smiešnu dohodu, ktorú sme uzavreli," úprimne povedala. Myslela si, že úprimnosť by ho možno obmäkčila a on jej to povie, no mieto toho iba neurčito trhol ramenami.

„Ešte neviem, žiada si to veľa príprav."

„Veľa príprav?" nadvihla na neho obočie. „Ja už viem, o čom tie hry sú a naozaj si nemyslím, že priniesť do miestnosti pár kariet a vyčarovať tam stôl so stoličkami, je také náročné."

Na jeho plných ružových perách sa objavil tajomný úsmev. Rose sa skrútil žalúdok. Nebola si istá, či to bolo preto, že s tým úsmevom vyzeral ako dokonalý padlý anjel alebo preto, že to znamenalo predzvesť niečoho zlého – zlého pre ňu.

„TIETO hry budú... špeciálne. Preto si ich príprava vyžaduje viac času."

Červenovláska sa na neho zamračila. V jej slovníku sa slovo špeciálne takmer rovnalo smrteľne nebezpečnému, ak ho vo vete použil Scorpius Malfoy. Ak by doteraz neoľutovala, do čoho sa pustila – čo, samozrejme, už aspoň stokrát oľutovala – toto bola chvíľa, kedy by s tým rozhodne začala.

„Špeciálne? Čo presne to znamená?" bojazlivo sa spýtala, ale Scorpius sa iba uškrnul a zrazu sa k nej rýchlo naklonil. Rose od neho ihneď odskočila, no nie dosť ďaleko a jeho zmyselné pery sa zľahka pritlačili na jej rozpálené líce.

„Uvidíme sa neskôr, Ryšavka."

Zvrtol sa a sviežou sebavedomou chôdzou sa od nej vzďaľoval. Takmer pri tom vyzeral, ako keby tancoval a celý jeho postoj naznačoval, že má veľmi dobrú náladu – na rozdiel od nej. Rose bola schopná na neho iba mlčky zízať a mysľou jej rezonovala jediná myšlienka. ‚Pobozkal ma práve na líce?'