A Girl Called Granger

Preklad: Jimmi

Betta-read: Cyrus

Autor originálu: AnneM_Oliver ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1320004/AnneM_Oliver)

Povedala, že sa volá Grangerová. Poznal jedno dievča menom Grangerová. Mohlo by to byť to isté dievča? Bola na dovolenke a vyzeralo to, že dali jej izbu niekomu inému. V skutočnosti ju dali Dracovi Malfoyovi. Vráti ju a ona ju príjme? Zamilujú sa?

wwwdotfanfictiondotnet/s/3828376/1/A_Girl_Called_Granger

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: AnneM_Oliver.

Kapitola 4

Obraz a sľub

Draco otvoril dvere, aby odhalil otvorenú, nádhernú halu so stropom, ktorý sa zdal dotýkať nebies, olivovými drevenými podlahami, bielymi gaučami a kreslami, bielym pianom a francúzskymi oknami, vďaka ktorým vonkajšok vyzeral byť rozšírením toho veľkolepého priestoru.

Hermiona sa z plných pľúc nadýchla a ruky natiahla pred seba. „Ach, Malfoy, táto miestnosť je nádherná a pozri na všetky tie maľby a sochy." Prechádzala sa po izbe a prezerala si každý kúsok. Keď sa dostala k vzdialenej stene, kde bolo piano, zbadala nádhernú maľbu zobrazujúcu talianske vinice, veľmi podobné tým, na ktorých boli a nádherný oranžový západ slnka. To majstrovské dielo bolo tak živé, že Hermiona si pripadala, ako keby naozaj stála v tom plátne a ten obraz bol okolo nej. Urobila krok bližšie a načiahla sa, aby sa dotkla obrazu, len aby rýchlo stiahla ruku späť k hrudi, keď sa otočila.

„Malfoy," zalapala po dychu. Prišiel k nej s unudeným výrazom na tvári, hoci vedel, prečo je tak naplnená úctou. „Toto je obraz od Mila Artemisa, slávneho talianskeho maliara z devätnásteho storočia. Bol to čarodejník, a jeho práce sú rovnako v zbierkach čarodejníkov aj muklov!" Po tom, čo mu to povedala, sa znova otočila tvárou k obrazu.

„Počul som o ňom," riekol.

„Toto je úžasné. Naživo som videla len jeden z jeho obrazov a vystavujeme ho v našom múzeu." Stále bola ohromená.

„Áno, je to pekný obraz," súhlasil.

„Pekný?" Otočila sa v šoku. „Je nádherný! Je..., on je..., nuž, nedostáva sa mi slov, a vieš, že to sa stáva veľmi vzácne."

Zasmial sa nad jej žartom a riekol: „Prečo si ho nevezmeš. Nikto sa to nedozvie."

„Čože?" Otočila sa znova k nemu a naozaj ho udrela do hrude. Začala sa smiať. „Ty si taký srandovný!"

„Myslím to vážne. Mohli by sme ho zmenšiť a zmestil by sa ti do kabelky," riekol, podišiel k obrazu a začal ho dávať dole zo steny.

Prišla k nemu a schmatla ho za plece. Pozrel sa na jej ruky na svojom pleci. Mračila sa. „Malfoy, ani sa ho nedotkni! Ten obraz stojí milióny galeónov!"

„No a? Nechám na stene pripevnený šek." Dal obraz dole a ona vykríkla, akoby mala bolesti.

„Ach, daj ho nazad, daj ho nazad!" Začala sa rozhliadať po miestnosti, ako keby boli nezbedné deti a ona čakala, kedy príde ich mama a natrieska im za to, že robia niečo nepekné.

„Vzchop sa, Grangerka. Nikto sa nedozvie, že sme ho vzali," nedal sa, keď ho oprel o piano a vytiahol prútik.

Postavila sa pred ten drahocenný majstrovský kúsok a povedala: „Prosím, dostanem z teba srdcový záchvat. Prosím, daj ho späť. Prosím!" Poskakovala hore a dole.

„Chce sa ti ísť na záchod?" spýtal sa, ako keby to myslel vážne.

„Nie, ale budeš ma musieť vziať do najbližšej nemocnice s infarktom, ak nezavesíš ten prekliaty obraz znova na stenu. Prosím?" Mala slzy na krajíčku. Žmolila si ruky a prišla k nemu, kde mu oprela ruky o predok jeho košele. Nechala ich na jeho hrudi. Bola tak blízko, že mohol cítiť jej parfum. Na druhej strane, možno len cítil ju.

„Nechceš ho?" spýtal sa. Bol blízko k tomu, aby jej povedal, že ten obraz bude čoskoro jeho, ale páčila sa mu takáto. Dobre, nechcel, aby si robila starosti, ale dotýkala sa ho, takže to za niečo stálo.

„Chcem ho, ale nie krádežou. Prosím, môžeme ho vrátiť na miesto?" Stále mala ruky na jeho hrudi. Vyzerala tak pekne.

Položil jednu ruku na jej plece a pohladil ju po ramene. „Čokoľvek povieš, Grangerová." Prešiel k obrazu a zavesil ho znova na stenu.

Podišla k nemu, položila mu ruku na chrbát a v úľave si oprela hlavu o jeho plece. „Ďakujem ti, Draco."

„Draco?" spýtal sa.

Dala ruku preč a riekla: „Vidíš, tak si ma rozrušil, že som na chvíľu nevedela ani kto som."

Otočil sa tvárou k nej. „A kto si?"

„Nikto dôležitý, len prostá čarodejnica z Londýna menom Hermiona, ale ty mi môžeš hovoriť Grangerka," povedala so slabým úsmevom. Chcel ju tak strašne pobozkať, až ho vo vnútri bolelo, ako popieral svoju túžbu. Skôr než mohol jednať podľa svojho nutkania, ukročila. „Mali by sme vyjsť von. Žiadne ďalšie skúmanie, okej?"

Aj tak musel nájsť právnika, čo mal na starosti papiere, takže povedal: „Prečo sa nevyberieš po tej cestičke k viniciam? Obhliadka už asi doteraz skončila, a myslím, že pre nás všetkých majú prichystaný obed. Musím pohľadať záchod."

Otočila sa k odchodu, ešte raz sa pozrela na ten obraz, potom na neho a riekla: „Budeš za chvíľku vonku?"

Chcela vedieť, či bude za chvíľku vonku. Chcel sa nahlas zasmiať, ale zadržal svoju veselosť. „Iste, len čo vyrabujem zvyšok domu." Zamávala a odišla z miestnosti. Otočil sa, dal obraz dole zo steny, zmenšil ho a vložil si ho vrecka. Chcel jej ho dať neskôr.

Vyšla z predných dverí a kráčala po kamennej cestičke, ktorá viedla k boku vily. Boli tam pripravené dva obrovské stoly a tri malé ženy vykladali všetky druhy vína, syrov, chleba a cestovín. „Ahoj, vy musíte byť slečna Grangerová. Povedali nám, aby sme vás vyzerali. Začínali si robiť starosti, že ste sa možno stratili," povedala jedna z tých starších žien.

„Neviete, ako dlho trvá obhliadka?" spýtala sa.

„Nie dlho, možno asi tak dvadsať minút. Nechceli by ste okoštovať trochu vína? Je z našich vlastných viníc," prehovorila mladšia žena.

„Iste, to by bolo ohromné," odpovedala Hermiona. Vzala si trochu vína a kúsok chleba, dala na to skyvu syra a rozhodla sa poprechádzať po záhradách za domom. Boli tam všetky druhy stredozemských rastlín a listov, množstvo z nich nepoznala. Keď kráčala ďalej, našla záhradku za domom, ktorá bola akýmsi bludiskom. Zabávala sa, kráčala po cestičke, aby zistila, kam každý pás vedie. Začula, ako Draco volá jej meno.

„Som tu! Nedokážeš ma nájsť?" Zasmiala sa.

„Nie, nedokážem, toto je ako prekliate bludisko. Zdvihni ruku!" zakričal.

Nezdvihla ruku. Namiesto toho sa rozbehla inou cestou. Víno jej už udrelo do hlavy a nepociťovala zábrany. Bežala voľne cestičkou a volala: „Chyť ma, ak to dokážeš, Malfoy!"

Načúval zvukom jej topánok na dlažobných kameňoch a rozbehol sa za tým zvukom. „Ukáž sa, Grangerka!" jačal.

Rozbehla sa iným smerom. „Nikdy ma nenájdeš!"

Zastal, aby znova počúval, ale nepočul nič. To bolo kvôli tomu, že zbadala jeho nohy. Sklonila sa medzi dva ako palmy vyzerajúce kríky a mohla vidieť, že tam stojí. Došlo jej, že utekala s pohárom vína v ruke. Poponáhľala sa dopiť zvyšok vína a zbadala jeho nohy pohnúť sa iným smerom. Znova sa postavila, prestrčila tými palmami hlavu a on ju schmatol za ruku a pretiahol skrz. Bola taká šokovaná, že pustila vínový pohár. Skôr než mohla vykríknuť, jeho ústa sa sklonili k jej v zhýralom, divokom bozku. Bola taká zaskočená, že jej ruky len ochabnuto viseli pri bokoch. On mal ruky na jej chrbte a kýval s ňou sem a tam. Jej ruky sa húpali s ich telami. Prestal sa pohybovať, zdvihol ruky jej hlave a pevne ju chytil z oboch strán. Na chvíľu ju prestal bozkávať a uprene sa na ňu pozrel. Bola tam? Áno, bola. Ovinula ho rukami okolo krku a on ju chytil jednou rukou za krkom a druhou za driek. Potom mu bozk opätovala.

Jeho pery sa hrali s jej, poťahovali za spodnú peru, lízali vrchnú. Sal, potom lízal, potom sal, potom lízal. Ešte neotvoril svoje ústa. Nezaostala a rozhodla sa urobiť mu láskavosť. Doširoka otvorila ústa a on prijal jej pozvanie. V pozadí začuli smiech a blížiace sa kroky. Ostatní sa vracali. Odtlačila sa od neho a priložila si ruky k ústam. Hruď sa mu zdvíhala, ťažko dýchal a uprene na ňu hľadel.

„Ach, môj bože, čo sme to práve urobili?" Otočila sa a rozbehla sa opačným smerom ako prichádzajúci dav.

Práve vtedy Draco zbadal Hermioninu matku, ktorá povedala: „Draco, prosím, povedz mi, že je Hermiona s tebou. Bolo pre mňa ťažké užívať si prehliadku, keď som si o ňu robila starosti."

„Áno, bola so mnou," riekol, napoly zmätený.

Slečna Maršová povedala: „Nuž, musíme si hneď ísť užiť našu hostinu!"

„Všetci tadeto!" nariadila tá staršia čarodejnica, keď ju šťastná skupina nasledovala po záhradnej cestičke smerom k stolom obťažkaným vínom.

Draco nevedel, či sa pripojiť ku skupine alebo ju pohľadať. Rozhodol sa pohľadať ju. Rozbehol sa smerom, ktorým práve odišla. Musel ju nájsť, zistiť, čo si myslela o tom, čo sa práve stalo. Musel sa uistiť, že si nemyslí, že to bola chyba. On si to nemyslel. ´Prosím, Grangerová, neľutuj, čo sa stalo,´ myslel si, keď utekal po cestičke a hľadal ju.

Našiel ju na malej kamennej lavičke, blízko nádhernej obkladanej fontány. Ani nevedel, že existuje. Kúpil vilu, ktorú nikdy predtým nevidel a nakoniec sa rozhodol, že je to veľmi pekné miesto. Určite si uvedomila, že sa blíži, pretože jej telo sa naplo a stuhlo. A hoci sa na neho nepozrela, vedela, že je to on. Riekla: „Takže, ostatní už skončili s obhliadkou?"

„Áno."

„Robila si matka o mňa starosti?"

„Áno."

„Mali sa fajn?"

Ako to mal do pekla vedieť? „Áno."

„Uzavrel si kúpu tohto miesta?"

Ako to do pekla vedela? „Áno."

„Pobozkali sme sa práve?"

Konečne sa dostávala k veci. „Áno."

„Nebolo ti to čudné?" spýtala sa, kým sa stále pozerala na svoje nohy. Sandále mala vyzuté a zastrčené pod lavičku.

Prešiel k nej a postavil sa ku lavičke. Pozeral sa priamo na ňu, kým ona sa stále pozerala na zem.

„Nie."

„Ľutuješ to?" Konečne sa pozrela nahor.

„Posuň sa, zaberáš celú lavičku." Urobila ako žiadal a on sa posadil vedľa nej. „Ty to ľutuješ?" opýtal sa jej, pretože to bola vážne dôležitá otázka.

„Ja som sa pýtala prvá." Pozerala sa mu rovno do očí. Sedeli bok pri boku, dotýkali sa ramenami, dotýkali sa nohami. Dokonca jej bosé nohy boli vedľa jeho topánok.

„Prisahám ti jednu vec, Grangerová; ja nikdy neľutujem čokoľvek, čo robím, vôbec nikdy. Prispieva to k ľahkému, bezstarostnému životu," riekol.

„Bolo bozkávanie so mnou ľahké a bezstarostné?" spýtala sa, znova sa pozerala k zemi.

„Ak sa ma pýtaš, či to nebolo dôležité, potom povedz, čo si myslíš ty," riekol na rovinu.

„Na tom nezáleží." Chabo sa usmiala a chcela sa postaviť. Zohla sa a chytila svoje topánky. Ešte raz sa chytila jeho pleca kvôli opore, keď si nazúvala prvú topánku, potom druhú.

„Naozaj na tom nezáleží?" spýtal sa, keď dala ruku preč.

„Neviem, čo hovorím. Myslím, že som vypila priveľa vína a tu vonku je poriadne horúco," odvetila, usmiala sa na neho. Postavil sa a chytil ju za ruku.

„Vôbec si neodpovedala na moju otázku. Ľutuješ toho?"

Oprela voľnú ruku o jeho hruď tak, ako to urobila predtým, kým ju on držal za druhú. „Jéj, Malfoy, myslela som, že ma po všetkých tých rokoch poznáš lepšie. Mal by si už vedieť, že ani ja nikdy nič neľutujem."

Zasmiala sa, vytiahla ruku z jeho a začala utekať po cestičke. Raz sa na neho obzrela a on na pár sekúnd vydržal jej pohľad. Slnko tancovalo v jej vlasoch a jej oči žiarili túžbou alebo prílišným množstvom vína. Bolo mu jedno, čím to bolo. Znova sa otočila a pokračovala v behu bez toho, že by sa starala o svet. Šiel za ňou, keď usúdil, že jeho rozhodnutie podniknúť výlet do Talianska, aby kúpil vinice, sa ukázalo ako to najlepšie rozhodnutie v celom jeho živote.