Nuž... hm. Nebolo náhodou spýtať sa dievčaťa, ako často masturbuje, trochu hrubé? Nepoznali sa tak dobre, aby sa jej to mohol len tak opýtať! Och, dopekla, aj keby sa poznali dosť dobre, takáto otázka bola jednoducho vylúčená. A dokonca to nemalo ani žiaden erotický podtón, ktorý by ju rozochvel a nútil ju chcieť mu odpovedať. Bola to proste iba jedna z jeho primitívnych hier, na ktoré nikdy nemala pristúpiť. Prakticky si o to koledovala, však? Vedela predsa, že nič, čo vymyslí slizolinčan, nemôže byť menej než zvrátené.
„Na túto otázku nebudem odpovedať," s chladnou hlavou a ľadovo pokojným hlasom odvetila. Bola úprimne prekvapená, že sa jej podarilo udržať svoje pohoršenie pod kontrolou, ale možno to bol iba následok šoku.
Vedela, že to robil zámerne. Chcel ju uviesť do rozpakov, čo sa mu až zarážajúco dobre darilo vždy, keď na to mal aj tú najmenšiu príležitosť. Hrozne ju to štvalo, pretože bolo očividné, že sa na nej dobre baví, no ona so svojimi rozpakmi jednoducho nemohla nič urobiť. Nebolo to niečo, čo by mohla ovládnuť silou vôle a to bola škoda. Nešlo jej však do hlavy, čo tým vlastne chcel dosiahnuť. Iste, bolo to pre neho ohromne zábavné, ale toľko námahy by nevynaložil iba pre pobavenie, nie?
„Nemôžeš neodpovedať," pokojne povedal Scorpius.
Rose sa na neho zamračila. „Samozrejme, že môžem! Tá otázka je absurdná!"
Zamračenie jej opätoval. „Nie je. Jednoducho to povedz a môžeme sa pohnúť ďalej." Možho sa jej to zdalo, ale... dochádzala mu trpezlivosť? Bol z nej unavený? Dobre, pretože ona ešte ani len nezačala so svojou zriedkavou, no povestnou nepríjemnosťou!
„Odpoveď na tú otázku sa dozvieš iba cez moju mŕtvolu, je ti to jasné?"
Malfoy prevrátil očami, ako keby bola ona tá, čo neustále vyrába problémy. „Nebuť taká teatrálna!"
„Nie som teatrálna!" vyštekla. Mohol byť iba rád, že odolala nutkaniu načiahnuť sa po tej fľaši s vínom, aby mu ju rozbila o hlavu. „Na takéto veci sa nemôžeš spýtať len tak niekoho!"
„Je to iba hra," povzdychol si. „Prečo to tak komplikuješ?"
„Lebo tá otázka je zvrhlá a ty nemáš právo sa to pýtať."
Och, a zase tam bol ten jeho úškrn, ktorý z duše neznášala. Ako keby povedala snáď niečo vtipné! „Podľa toho, čo sa dialo na našej poslednej akcii, som predpokladal, že máš zvrhlé veci rada."
Do dváre sa jej nahrnula červeň. Nemohla poprieť, že isté veci počas hry sa jej prekvapivo páčili; veci, o ktorých sa jej ani len nesnívalo, že by jej pripadali príťažlivé. To však ešte neznamenalo, že je z nej zvrhlík, nie? Aj keď občas si to počas hry o sebe sama pomyslela.
Jej oči po ňom vyslali salvu ohnivých bleskov. „Ani len na chvíľu nepomysli na to, že som tebe a tvojej slizolinskej bande nejako podobná. Keby si ma neprinútil, nebola by som tu - na rozdiel od tých slizolinských pobehlíc, ktoré by išli cez mŕtvoli, len by tu mohli byť miesto mňa."
„Ale ja predsa nespochybňujem tvoju nechuť byť tu... ja hovorím, že aj napriek počiatočnému vzdorovaniu si si hru užívala a som si istý, že dnes to nebude inak."
Ten polointeligentný chumaj mal ešte aj odvahu spokojne sa na ňu škľabiť.
Neveriacky nad ním pokrútila hlavou. Toto išlo vážne mimo jej chápanie. „Ty si ten najsamoľúbejší, najnamyslenejší, dosebazahľadený egoista, akého som mala to nešťastie poznať!"
Prevrátil očami. „Ako keby si mi povedala niečo nové!"
Tak toto bolo naozaj... naozaj... uf! Ani nevedela, čo to vlastne bolo! Tak hrozne jej tie jeho komentáre liezli na nervy a frustrovali ju, že to ani nevedela vysloviť. Málokto ju vedel tak vytočiť, že strácala slová, ale Malfoy bol v tomto extrémne talentovaný. Najradšej by ho bola ubila do bezvedomia.
Vau, niekedy bola jej mysel až prehnane agresívna, keď sa jednalo o Mlafoya.
„Ako so sebou vôbec môžeš vydržať?! Ja tu s tebou sedím sotva pár minút a už mám nutkanie spáchať úkladnú vraždu," zašomrala, kým sa snažila upokojiť svoj hnev.
Na tvári sa mu objavil ďalší z jeho nepochopiteľných úsmevom. Nechápala, prečo mal nutkanie usmievať sa, keď ho prakticky urážala. „To nebude trvať dlho, ver mi. Ale teraz sa konečne vráťme späť k hre. Ako často masturbuješ?"
Zalapala po dychu nad tým nečakaným opätovným útokom, no mlčala.
„Ja počkám."
Naozaj ju začínal poriadne vytáčať. „Si nafetovaný?! Nechápem, ako si si mohol myslieť, že by som ti na to odpovedala. Pre mňa za mňa tu seď aj do súdneho dňa!" vyštekla na neho nazúrene.
Malfoy trhol plecami. Tváril sa takmer znudene. „Ak chceš, môžme tu byť aj celú noc, ale kým sa nepohneme ďalej, túto miestnosť neopustíš."
Problém nebol iba v tom, čo hovoril, ale aj v tom, ako to hovoril. Ona sa mohla ísť zblázniť od zúrivosti, ktorú v nej jeho správanie vyvolávalo, ale on vyzeral, ako keby práve sedel pri čaji o piatej a rozprával sa s ňou o počasí. To predsa nebolo normálne! Alebo mával podobné konverzácie tak často, že mu to už nepripadalo intímne? Nebolo to také prehnané, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože Rose vedela, že adeptiek na podobný rozhovor by v Rokforte narátala desiatky, možno stovky.
„To nemôžeš myslieť vážne, Malfoy," ozvala sa zrazu smrteľne vážnym tónom. „Nemáš absolútne žiadne vychovanie alebo čo?"
„Toto nemá s dobrým vychovaním nič spoločné... v posteli je to skôr na príťaž," zamyslene dodal.
„My nie sme v posteli!" Pre Merlina!
„Nuž, nie..."
Mala taký hrozne otravný pocit, že v duchu dodal zatiaľ. Toto ju seriózne desilo. Čo by sa stalo, ak by sa Scorpius Malfoy rozhodol dostať ju do postele? A ak by sa rozhodol, že sa to stane dnes? Už zistila, že jeho blízkosť dokáže oslabiť jej obrany natoľko, že ani jeho zlomyseľné poznámky nezmôžu nič proti príťažlivosti, ktorú voči nemu cítila. Obávala sa, že ak by proti nej použil všetky svoje zbrane, bola proti nemu úplne bezmocná.
V skutku to nebolo férové. Prečo sa jej musel zdať práve on taký atraktívny? Prečo ju tak hrozne nepriťahoval niekto iný? Niekto prijateľnejší, milší, niekto, s kým by mala aspoň nejakú perspektívu na vzťah? Prečo to musí byť arogantný chumaj, ktorého absolútne nezaujímajú ľudské pocity, a jediné, o čo sa stará, je jeho nadržaný rozkrok?
Rose si uvedomila, že obaja už mlčia pravdepodobne viac než desať minút. Zodvihla hlavu a zvraštila čelo.
„Ty to nenecháš plávať, však?"
Mal aspoň toľko slušnosti, že pri jej kapitulačnom tóne sa spokojne neusmieval od ucha k uchu. Jednoducho iba pokrútil hlavou.
Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Ak bola doteraz trochu červená, v tejto chvíli musela vyzerať ako čili paprička pred kolabsom. „Čas od času to robím," zašepkala, svojmu hlasu ani v najmenšom neverila.
„Čo robíš?"
Nemohol si nechať ujsť žiadnu príležitosť zatlačiť na ňu, však? Bolo iba dobre, že svoju hlavu nechala zvesenú a nedívala sa na neho. „Ty vieš, čo robím!"
Vedela, že sa uškrnul. „Chcem ťa počuť povedať to."
„Prestaň s tým, Malfoy, lebo ma naozaj naserieš!" vyhŕkla, hnev sa jej začal pomaly znova hromadiť. Bolo fascinujúce pozerať sa na to, ako rýchlo sa v nej pri ňom menili emócie.
„Si naozaj taká prudérna, že to nemôžeš povedať nahlas?"
„To, že o tom nechcem hovoriť s tebou, ešte neznamená, že som prudérna! Už som to povedala nahlas. Ja som predsa čítala tú otázku!"
„Nie si predvedčivá, Ryšavka," zapriadol.
Zaškľabila sa na neho. „Je mi jedno, či som ťa presvedčila alebo nie, len sa pohnime konečne ďalej."
„Pohneme sa... keď to povieš."
Merlin, naozaj skúšal jej pevnú vôľu a schopnosť potlačiť svoj hnev. „Čas od času masturbujem," precedila pomedzi stisnuté zuby.
„Ako často?"
Keby ho zabila tu, v Komnate najvyššej potreby, pravdepodobne by ho nikdy nenašli. A ak aj náhodou áno, bolo by to príliš neskoro na to, aby ju mohol ktokoľvek podozrievať. Však?
„Neviem!" frustrovane vyhŕkla. „Nevediem si o tom podrobné zápisky."
„Užívaš si to?" Hneď zaregistrovala, že sa niečo zmenilo. Jeho hlas bol hlbší, sýtejší... erotickejší. Po chrbte jej z neho prešli zimomriavky.
Toto bolo viac, než mohla od neho v tej chvíli zniesť, a to najmä preto, že s tou aktivitou, o ktorej sa bavili, mala jeho osoba niečo spoločné. Ďalšia vlna červene, ktorá sa jej pri tých myšlienkach zmocnila, ju iba väčšmi nahnevala. „Robíš sa každý večer pri spomienke na to, ako ma uvádzaš do rozpakov, ty perverzák?!"
So zadosťučinením si všimla, že ho konečne aj ona raz zastihla nepripraveného. Zarazene sa na ňu zadíval, zrejme nemohol uveriť, že tá veta vyšla z jej úst. Nuž, povedzme si pravdu, ani ona nie. Jeho líca jemne zružoveli a Rose si nemohla zabrániť premýšľať o tom prečo. Trafila snáď kliniec po hlavičke? Ak by to tak bolo, fakt nevedela, aké pocity to v nej vyvolalo. Znechutenie alebo vzrušenie?
Bohužiaľ, jej satisfakcia netrvala príliš dlho. Veľmi skoro sa Malfoyov vyvalený výraz zmenil na lišiacky úškrn. „To by si chcela vedieť, však?"
Od neho to znelo, ako keby to naozaj túžila vedieť. Och! S ním sa fakticky nedalo normálne jednať. Rozhodla sa, že radšej zmení tému, pretože toto očividne nikam neviedlo.
„Tá otázka nebola súčasťou tej pôvodnej otázky, takže na to nemusím odpovedať."
Malfoy pokrčil ramenami. „Iba som bol zvedavý," jednoducho povedal. „A okrem toho, odpoveď už aj tak dávno viem. Niekto s takým entuziazmom, aký si predviedla pri minulých hrách, si to určite užíva do sýtosti."
Rose sa na neho zadívala s kyslým výrazom na tvári. Uvážila, že jeho posledný komentár bude pre jeho vlastné dobro ignorovať. Svoje rozhorčenie však musela dať nejako najavo, a tak miesto toho, aby mu hodila hraciu kocku, ju hodila do neho. „Si na rade."
000
Albus zložil pergamen a natlačil ho do už aj tak naprataného šuflíka na nočnom stolíku. Zase mu písala mama a sťažovala sa, že mu vždy dlho trvá, kým jej odpíše. Čuduje sa? Čo jej má asi tak odpovedať na otázku, či dáva pozor na svoju sestru? Napriek tomu, čo si myslela jeho mama, Lily už nebola malé decko a vedela sa o seba postarať aj sama. Nepotrebovala, aby ju niekto neustále strážil. A ak by to aj mal niekto robiť, tak by bolo predsa logické, aby to bol James, keďže on chodí do rovnakej fakulty.
No aj tak nemal dosť času na to, aby jej odpísal. Pozval Grace do slizolinskej fakulty, aby si s ním zahrala šachy... alebo skôr, aby ju naučil hrať šachy. To bolo, samozrejme, iba výhovorka na to. V skutočnosti dúfal, že ho tam s ňou uvidí Bailey, no nemohli tam sedieť iba tak a nič nerobiť, lebo by to mohlo vyzerať podozrivo. Vytiahol zo skrine krabicu so šachom a vyšiel von zo spoločnej izby. Prešiel cez spoločenskú miestnosť a namieril si to ku vstupnej hale, kde mal pri schodisku čakať na Grace.
Keď sa tam konečne objavila, musel uznať, že si dala na svojom výzore záležať. Bol jej za to vďačný, pretože jeho filozofia hovorila: Čím krajšie dievča, tým žiarlivejšia Bailey bude. Tá jej poznámka z pred pár dní, keď ho uvidela pred učebňou elixírov, ako sa drží so svojou novou falošnou priateľkou za ruky, ho šokovala. A hoci boli jej slová skôr urážlivé než čokoľvek iné, dalo mu to aspoň malú nádej. Bol to prvýkrát, čo ho oslovila ona, a to predsa muselo niečo znamenať, nie? Predtým nebola ochotná sa na neho ani len pozrieť a úprimne ho prekvapilo, že si ho v skutočnosti všímala a neprehliadala ho, ako si to spočiatku myslel.
Albus si sadol do kresla a Grace oproti nemu. Mlčky rozložil hraciu dosku a porozkladal šachové figúrky.
„Možno by si sa mohol tváriť o niečo nadšenejšie," zašepkala Grace. „Každú chvíľu by sem mohla vstúpiť tá tvoja vyvolená."
Al sa na ňu prekvapene zadíval a uvoľnil črty tváre. Ani si neuvedomil, že sa po celú dobu mračil. „Máš pravdu," zamumlal.
„Čo je? Nemáš náladu? Ak chceš, môžem odísť."
„Ale nie, iba som nad niečím premýšľaľ," odvetil. „Ani neviem, či je vôbec už vo fakulte."
Grace rýchlo pochopila, že hovoril o Bailey. Pokrčila ramenami. „Uvidíme. Zatiaľ môžeš začať s vysvetľovaním. Aj tak som vždy chcela vedieť hrať šach."
„Dobre. Myslím, že by sme mali začať s úplnými základmi. Toto sú pešiaci," ukázal na najmenšie figúrky na hracom poli. „Toto kráľ, kráľovná, kôň, ale niektorí mu hovoria jazdec, strecel a veža," pomaly vyratúval.
„Prvý je na rade vždy ten, kto má biele figúrky."
Grace prikývla. „Takže ja."
„Áno..."
Al pokračoval vo vysvetľovaní a bol úprimne prekvapený, že Grace tak rýchlo pochopila pravidlá. Napriek tomu, že s ňou strávil celkom príjemné chvíle, po dvoch hodinách už stratil nádej, že Bailey sa na fakulte ukáže ešte pred večierkou. Nepochyboval o tom, že sa zašila niekam do kumbálu s merlinviekým. Miesto toho, aby tam na ňu naďalej vyčkával a tváril sa, že si ohromne užíva rande, zbalil hraciu dosku a odprevadil Grace k jej fakulte. Bol dosť sklamaný, ale nečakal, že to pôjde rýchlo.
„Dozviem sa niekedy, kto je ten tvoj záhadný chlapík?" spýtal sa, keď sa s ňou lúčil.
Grace sa usmiala. „A na čo to chceš vedieť? Viem, že nás spolu videl niekoľkokrát a privádza ho to do zúrivosti."
„Mal by som vedieť, na koho si mám dávať pozor... vieš, keby mu napadlo, že sa ma rozhodne presvedčiť, aby som ťa nechal na pokoji. Nemám rád, keď ma niekto z ničoho nič napadne."
„Nemaj strach, to by neurobil. On totižto nechce, aby niekto vedel, že sme boli spolu," zamumlala, trpkosť v jej hlase bola neklamná.
„Prečo nie?" Albus bol úprimne prekvapený. „Chodil vtedy s niekým iným?"
„Nie," stručne odvetila Grace.
„Tak prečo? Čo je také zlé na tom, že ostatní vedia, že ste boli spolu."
Tmavovlasé dievča pred ním si povzdychlo a odvrátilo od neho tvár. „Nechaj to tak, Albus. Aj tak sa nikdy nedozvieš, kto to je, pretože ho nikdy nepresvedčím, aby ma prestal skrývať. Chcem sa mu len pomstiť," bez výčitiek priznala. „Chcem, aby cítil aspoň podobnú bolesť tej, akú som cítila ja."
Albus sa zamračil a nechápavo pokrútil hlavou. „Tomu nerozumiem. Ale dúfam, že ten chumaj príde k zmyslom a prestane s týmto nonsensom."
Grace sa na neho usmiala. „To naozaj pochybujem, ale aj tak ďakujem. Si milý. Dobrú noc."
„Dobrú."
Nechal ju, aby sa stratila za rohom. Ešte chvíľku tam stál a premýšľal nad jej záhadným bývalým priateľom, kým sa zvrtol, aby sa vrátil späť na fakultu ešte pred večierkou. Akonáhle sa však otočil, jeho telo zamrzlo v pohybe, pretože na konci chodby stála v celej svojej nadpozemskej kráse Bailey a zazerala na neho. V okamihu, ako ju zočil, sa mu srdce prudko rozbúšilo a to nielen z pohľadu na ňu. V prvom momente ho prepadla panika, že si vypočula jeho rozhovor s Grace, ale rýchlo si uvedomil, že bola príliš ďaleko na to, aby niečo začula.
Nevedel, ako dlho tam iba tak stála a pozerala na neho, ale pravdepodobne to nebolo tak dlho, ako sa to zdalo jemu. Až keď sa napokon konečne zvrtla a rozhodla sa odísť, sa mohol poriadne nadýchnuť. Nemal potuchy, čo to malo znamenať a už vôbec netušil, či to bol dobrý signál alebo nie.
