Cítila som jeho pohľad. Mrazilo a a cítila som, ako sa mi stavajú chĺpky na krku. Vedela som aj to, že je to prejavom túžby. Túžby po ňom. No nemohla som sa tomu poddať.
Chvíľu som sa nútila civieť rovno pred seba do taniera. V tom momente som ďakovala Bohu, že mi Harry a Ron ponúkli stráviť večer s nimi. Ron mal pravdu. Teraz by som bola schopná pozerať s nimi aj toho prekliateho Pána Prsteňov.
"Tak čo teda dnes?" nadhodila som.
Slova sa chytil podpichovačne Ron.
"No čo ako teda. Povedala si, že s nami pozeráš a ja ti to nechám vyžrať." zaškeril sa a dva rezance mu vypadli z pusy.
Zasmiala som sa.
"No tak na to zabudni!" odvetila som rázne a napodobnila som to jeho "Nikdy" pri ktorom gestikuluje ako kura.
"Čo leží to nebeží!" podpichol si ešte raz, našpúlil pery a zdvihol sa.
"Ja budem musieť ísť tak sa vidíme večer." povedal a vykorčuľoval z miestnosti.
"Idem ho zachrániť, kým niečo podpáli." zasmial sa Harry a dvihol sa tiež.
Usmiala som sa nad jeho trefnou poznámkou.
A znova som osamela. Zapichla som pohľad opäť do taniera a snažila som sa vyhnať pohľad toho neviniatka z mojej mysle. Neúspešne.
Dvihla som sa a rýchlymi krokmi som vykročila z jedálne odhodlaná na nič z toho nemyslieť.
Neprešla som ani len chodbu keď ma niekto zatiahol za rameno.
"Už nepokladáš za povinnosť ku mne aspoň oči obrátiť?" zapichol sa do mňa ten ľadový hlas ako črepina.
Napol sa mi asi každý sval v tele. Túžila som po tom aby ma bozkávali jeho drsné pery a aby sa ma dotýkali jeho ľadové ruky.
Zovrela som oči.
"Profesor ja.. Nemôžem to chcieť. To.. Nie je správne." dostala som zo seba.
Čakala som a sklápala pohľad.
Ohrnul nosom. Pritlačil ma o stenu a zohol sa k môjmu krku. Jeho pery boli tak blízko, že som cítila jeho horúci dych na mojom hrdle.
Bolo to tak vzrušujúce.
V momente sa mi zrýchlil tep aspoň o polovicu.
"Chceš v sebe potláčať niečo po čom túžiš? Bude to len horšie slečna Grangerová a bude vás to zožierať." zašepkal a pohladil ma po krku.
"Ja nesmiem. Nie viac!" zašepkala som bolestne.
"Nevydržíš to. A keď sa v tebe ten odpor zlomí pochopíš, čo je to splnená túžba." reaguje na moje slová a letmo sa prstom dotkne môjho stehna.
Zatočí sa mi hlava. Tak šialene ho chcem, tak neuveriteľne túžim potom aby si ma vzal.
"Tak si to zapamätaj. Vrátim sa ešte." dopovie , odtisne sa odo mňa a pokračuje ďalej po chodbe.
Snažím sa lapiť dych a obzerám sa po rozľahlej miestnosti.
Prechádzali dvaja študenti hlboko zabratí do rozhovoru.
Oprela som si čelo o hradný múr, ktorý príjemne chladil moje rozhorúčené telo. Zavrela som oči a premýšľala nad tým, čo povedal.
"Nie, nesmie mať pravdu!" povedala som si nakoniec v duchu a prudko sa vystrela.
Vykročila som a zamierila ku mne. No vedela som, že nemôžem zostať dlho sama, lebo keď moje odhodlanie opadne, znova sa vrátia myšlienky na profesora a začnú ma spaľovať.
...
Zaklopala som na dvere.
"Haló Frodo?" ozvalo sa.
"To som ja ty tupec!" odpovedala som trochu nahnevane a znova zabúchala na dvere.
"Tak mi už otvor, lebo tie dvere nechám odletieť." začnem byť nervózna.
"Ale veď dobre, tu si človek nemôže ani nohu vyvaliť." hundre si Ron popod nos a konečne mi otvorí dvere.
"Nohu vyvaliť hej?" zasmejem sa a kopnem ho do nohy.
"Do pekla Hermiona od kedy mlátiš okoloidúcich?" začne sa rozčuľovať.
Prevrátim očami a myšlienka mi zablúdi k tomu, že by som si to všetko najradšej vymlátila.
"Nie teraz nie!" karhám sama seba.
"Vravela si niečo?" spýtal sa Ron prekvapene.
Zmĺkla som a neodpovedala mu. Videla som, že už už ide na niečo spýtať, keď som ho predbehla otázkou ja.
"Kde je vlastne Harry?" spýtala som sa a vystrúhala som trochu silený úsmev.
Ron si povzdychol.
"Hermiona čo sa deje? Posledné dni si akási čudná. Kedysi sme sa rozprávali o všetkom a teraz mám pocit, že sa niečomu úspešne vyhýbaš." povedal sklamane.
"Paráda, tak sa mu teraz mám spovedať z niečoho, čím si sama nie som istá." pomyslela som si, no vedela som, že ho neodbijem.
"Vieš Ron.. Sú určité veci, ktorým sama.. Neviem či úplne rozumiem.. Preto neviem.. Či by som o nich vedela hovoriť.." začala som.
"Viem, že nie som zrovna najlepší psychologický poradca, to by ti asi Gonagallka vedela pomôcť viac ale som tvoj priateľ." povedal a pozrel sa mi do očí.
Chvíľu som sa cítila veľmi šťastná a túžila som potom mu opísať svoje pocity.
No potom, čo sa vo mne ozval zdravý úsudok som dostala strach. Strach, že to nepochopí a stratím ho. Stratím svojho najlepšieho priateľa.
Zapichla som pohľad do zeme.
"No.. Vieš.. Je to veľmi.. Osobná záležitosť." povedala som.
"Ale no tak. Pochopím to aj keby si mi povedala, že si neviem čo. Mám ťa rád takú aká si Hermiona." povedal a objal ma tým svojím nemotorným medvedím objatím, ktoré som mala tak rada.
Ako som tam tak stála v jeho objatí začal sa mi rozväzovať jazyk, no neviem, či to v tej chvíli bolo správne rozhodnutie.
"Veľmi ma priťahuje jeden človek, ktorého.. Dobre poznáš." začala som.
"Hmm.. No nemyslím, že by na tom bolo niečo zlé." reagoval nechápavo.
"No.. Ono ide o to, že ja ho moc nepoznám. Maximálne tak z videnia." podotkla som rezignovane.
"Počkať ako môžeš chcieť niekoho, koho nepoznáš?" začal byť trochu zmätený.
Keď bol zmätený už teraz, nevedela som si predstaviť ako zareaguje, keď mu to poviem tak ako to je. Chcem to vôbec urobiť?
"Ja neviem. Úprimne neviem. Páči sa mi to tak. Ja.. Akoby ma k nemu niečo ťahalo. Ja neviem, možno to vyplýva z toho, že som na vzťahy nikdy nemala moc šťastie a moje predchádzajúce vzťahy dopadli ... zle." pokúsila som sa o vysvetlenie.
"To je celkom možné." povedal Ron a usmial sa.
To bolo dobré znamenie.
"Kto je ten človek Hermiona?" naliehal.
"Ron ja.. Je mi to strašne trápne ti to povedať." začervenala som sa.
"Ale no tak, nemusí. Vieš, že by som to niky nikomu nepovedal." pokúšal sa ma povzbudiť.
"Len, čo si o mne pomyslíš." pomyslela som si, no nepovedala som nič.
"Poznám ho dobre len ja, či aj Harry." naliehal ďalej.
"Aj Harry." povzdychla som sa.
"Hermiona, jediný koho obaja dobre poznáme a nie je z mojej rodiny je profesor Snape." povedal.
Zapichla som pohľad do zeme a čakala.
"Trafil som sa?" zdvihol obočie.
"Áno." s veľkým odporom som odpovedala.
"No, poviem ti to tak, teba vždy priťahovali ľudia, ktorý mali určitý druh moci." vyriekol.
Vtedy sa mi nahrnuli do očí slzy, pretože mi niečo došlo. Vedela som to v momente keď tú vetu vyslovil a zrazu všetko začalo dávať zmysel. On mal pravdu.
"Nie je to správne Hermiona." povedala napokon.
Rozplakalo ma to ešte viac. Akoby som to sama nevedela, akoby som si sama mohla vybrať čo sa mi páči a čo nie, čo ma priťahuje a čo nie. Bola som odhodlaná odísť a zabudnúť na celú túto konverzáciu, no skôr ako som stihla vykročiť ma niekto vyrušil.
Harry vošiel do miestnosti.
Zarazil si a ja som cítila ako sleduje tú horkú slzu, ktorá mi stekala po líci.
V momente som vedela aj otázku, ktorú mal na perách, no nemusel ju ani vysloviť.
"Hermiona čo sa deje?"
No ja som nemohla. Nemohla som to urobiť znova. Nemohla som prísť o ďalšieho priateľa.
