Quill (Brko)
Preklad: Jimmi
Betta-read: LadyF
Autor originálu: crazylizzie ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1193459/crazylizzie)
Dramione
wwwdotfanfictiondotnet/s/4370229
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: crazylizzie.
Kapitola 10
Hermiona položí pred Georgea čaj.
Sadne si do kresla vedľa neho a usmeje sa neprítomne na Lily, ktorá sa jej štverá do lona. Objíme rukami sedemročné dieťa, oprie si bradu o hlavu Harryho prvorodenej. Vonia mydlom, práškom a niečo voňavé to podčiarkuje.
Je skoro priveľká, aby sedávala ľuďom na kolenách.
Skoro.
Fleur sa posadí oproti nim, drží v náručí malého Ronalda, Bill si sadá vedľa nej s ich synom Zionom.
Artur sa prechádza sem a tam.
Zvuk tikania hodín Weasleyovcov. Zvuk vody kvapkajúcej do drezu.
A potom náhly hluk, keď sa Molly chvatom ženie dole schodmi, na všetkých sa veľkolepo usmieva.
"Je...?" pýta sa Arthur, viditeľne sa trasie.
Molly mávne rukou, "nie, nie, ešte nie, tieto veci chcú čas, hlavne bez mágie, na čom to bláznivé dievčisko trvá. Verili by ste, že je možné mať dieťa, dokonca veľké dieťa, bez akejkoľvek mágie?"
Pokračuje v mrmlaní, keď zhromažďuje zopár vecí spod drezu.
Je to spor, ktorému bola Hermiona prítomná posledné štyri mesiace a bude rada, keď to už znova nepočuje.
Zachytí Georgeov pohľad vedľa nej a on sa vševediaco usmeje. Tiež býval účastníkom hádok medzi Molly a jej najmladšou.
Molly sa stratí z kuchyne, plné ruky neidentifikovateľných vecí.
Hermiona zovrie ruky okolo Lily, cíti nárast mágie z poschodia. Zovrie sa okolo jej pása, nával sily, ktorú už dávno spoznala ako Harryho.
Elementárna mágia. Nespútaná.
Primitívna.
Kedysi ju nemohla cítiť, ale teraz skrz ňu a to malé dievčatko sediace v jej lone pulzuje mágia.
Hermiona zatvorí oči, dovolí dieťaťu pritúliť sa k nej ešte viac.
"Mohla by si ísť do postele. Zobudím ťa, kebyže sa niečo zmení." Znepokojený hlas, tak odlišný od toho, akým kedysi bol.
Hermiona otvorí oči. Pozrie na Georgea, trochu sa usmeje a pokrúti hlavou. "Nemyslím si, že by som dokázala zaspať, nie pri tých výbuchoch mágie od Harryho."
George prikývne. Tiež ich cíti, hoci oveľa menej než ona. Je to časť toho byť dvojča, bližší vzťah k tej elementárnej mágii, k tej krvnej mágii.
Hermionu kvôli nemu bolí srdce, skúma jeho tvár bez toho, aby si uvedomila, čo robí. Vrásky sa ťahajú od jeho očí, zádumčivých modrých očí, ktoré boli kedysi také šibalské.
"Som okej." Odpovedá jej bez položenia otázky.
Pocíti teplo okolo srdca, všimne si, že jeho vlasy, nikdy nie úplne červené ako u zvyšku rodiny, sa zosvetlili, kým bol v Južnej Amerike a jeho pokožka žiari zdravím. Študoval tam staroveké magické runy, obchod so žartíkmi už dávno predal.
"Som rada, že si doma," vraví bez toho, aby premýšľala nad svojimi slovami.
Pauza a potom George prikývne. "Ja tiež."
Ďalší výbuch mágie. Lily trochu zakňučí a Hermiona ju ešte raz silnejšie zovrie, znova zatvorí oči a sústredí sa na to, aby odviedla časť z tej mágie z mladého dievčaťa, absorbuje ju, nechá sa ňou naplniť a zahriať, cítiac, kedy Lily skĺzne do spánku.
"Tak silne to na ňu pôsobí," vraví Bill z miesta, kde sedí.
Hermiona nechá chvíľu zavreté oči, nadychuje sa Lilynej vône. Vie, že Bill neobviňuje, vie, že proste len niečo povedal. Ale nedokáže zabrániť tomu ostrému ostňu podráždenia na neho, podčiarknutom tou vždy prítomnou vinou.
Otvorí oči a stretne sa ponad stolom s jeho.
On pokračuje. "Silnejšie než na ostatných."
Hermiona má na to teóriu, teóriu, ktorú nikdy nepovedala nahlas a nikdy nepovie.
Bill necíti tie magické výbuchy, ani Fleur či Artur. Nikto z nich, až na Molly vďaka láske matky a Georgea, kvôli tomu, že je polovica celku, celku, ktorý sa zničil.
Nemôže zostať.
So spiacou Lily v náručí Hermiona vstane zo stoličky. Oči niekoľkých rôznych Weasleyovcov sa na ňu zamerajú.
"Idem ju dať do postele," vraví potichu.
Je rada, že ju nikto z nich nemôže prečítať, že aspoň v tejto skupinke je schopná ukryť to, čo si v skutočnosti myslí, čo v skutočnosti robí.
"Nepotrebuješ pomôcť?" pýta sa George.
Hermiona pokrúti hlavou. To dievča, také malé na jej vek, je ľahké v jej náručí a hoci je Hermiona tiež štíhla čarodejnica, nemá problém ju udržať,
"Som v poriadku." Zastaví, zvažuje a potom pokračuje. "Vraciam sa na Rokfort, radšej budem niečo robiť než tu sedieť. Zaletaxujte mi hneď, ako sa narodí." Smeruje to k Georgeovi, ktorý porozumie, nie k ostatným, ktorí neporozumejú.
Prikývne a ona mu venuje ďalší chabý úsmev.
Otočí sa a opúšťa rodinu Weasleyovcov, kráča po schodoch na tretie poschodie, kde otvára nohou Lilyne dvere.
Keď uloží spiace dieťa do postele, Hermiona zastane, uhladí nabok tie tmavé pramienky z líc dievčaťa, rozprestierajúc ich na biely vankúš. Dokonca v mesačnom svetle nakúkajúcom pomedzi záclonami môže Hermiona vidieť ten tieň detskej mágie, preplietajúci sa dnu a von s tými normálnymi farbami mágie, s tými farbami, ktoré sa už dávno naučila rozoznať.
Lily sa v spánku usmeje, malá päsť sa dvíha a uloží sa pri bledom líci, na boku skrúti svoje telo do klbka.
Pálivá bolesť, pozdĺž Hermioninho hrudného koša, spôsobuje, že sa sprudka nadýchne.
Oči suché, keď sa pozrie na Harryho najstaršie dieťa a jej krstniatko.
Čo ak, čo ak...
Tá myšlienka sa jej krúti v mozgu skôr než ju dokáže prerušiť, skôr než ju môže rozsekať s úplnou precíznosťou.
Hermiona sa naposledy pozrie na dievča, potom sa otočí z izby a potichu kráča dole schodmi, zastaví na druhom poschodí, aby tam cítila mágiu, Harryho, Mollyninu a pod tým, tú žiarivú a pulzujúcu mágiu mladej matky a dieťaťa, ktoré sa má narodiť.
Do sveta.
Ktorý ona pošpinila.
Pred desiatimi rokmi.
Pokračuje dole schodmi k predným dverám, nevšimne si ten tieň, až pokiaľ ju nechytí za ruku.
Hermiona sa otočí v prekvapení, nie vystrašená, ale pripravená, iba aby sa uvoľnila pri Georgeovej známej tvári.
Jeho ruka zostáva na jej ruke. "Všetko v poriadku, Hermiona?" Pýta sa a jeho je hlas znepokojený, a ešte niečo iné.
"Áno, len," premýšľa o klamaní a rozhodne sa neklamať, "nemôžem tu byť kvôli tamtomu, tentoraz nie."
Georgeova druhá ruka sa zdvihne a so špičkou prsta nadvihne jej bradu, natočí ju tak, aby jej mesiac plne svietil do tváre.
"Bill tým nič nemyslel."
Uvažuje, kedy sa Ronov brat stal takým všímavým.
Uvažuje nad tým náhlym zábleskom emócií v jeho očiach.
"Viem," odpovedá.
K tomu prstu sa pridá ruka, prikryje jej bradu, jej líce, palec hladí jej pokožku.
"Nie si v poriadku," vraví a zrazu si je Hermiona vedomá muža pred sebou. Veľmi vedomá.
"Harry povedal, že ťa našiel pri Ronovom hrobe," pokračuje, palec stále na jej líci.
Nevie, čo povedať, tak nepovie nič.
"Už je to desať rokov, Hermiona." Palec sa pohne nadol, dotyk pierka na jej perách.
Hermiona cíti to chvenie, to ostrie a náhle trhnutie v jej vnútri, "na tom nezáleží," zašepká, "ja nemôžem zabudnúť o nič viac než dokážeš ty."
Netrhne sebou, len prikývne, pomaly, jeho oči zachytávajú jej, "myslím na neho každý deň, na nich oboch, Freda a Rona, mojich bratov. Niekedy mám pocit, že stále dokážem Freda cítiť, pri mne, ako rozpráva najnovšie žarty, vtipy." Viac úškrn než úsmev, "čo ďalšieho by sme mohli urobiť mame na truc."
Jeho oči stratili sústredenie, spomienky na časy dávno minulé a ľudí, čo sa nevrátia, ale on sa vracia, intenzívne sa na ňu pozerá. Hermiona sa stretá s jeho očami, "ale môj život sa nezastavil," vraví on jemne, veľmi jemne.
Jeho pery dopadnú na jej skôr než o tom môže uvažovať, malý tlak, ľahký, váhavý, žiadajúci povolenie.
Je sladký, prichádzal niekoľko rokov, dôvera zrodená medzi nimi zo spoločného zármutku. Sladkoboľavý.
Niektoré veci sa zmenia, niektoré sa nikdy nezmenia.
Poctivosť. Statočnosť.
Chrabromil.
Bolo by také ľahké podľahnúť tej vrelosti, odovzdať sa rukám, ktoré ju obaľujú. Byť vrelá, dovoliť niečomu podopierať ju, vravieť jej, že je okej, vravieť jej, že všetko bude v poriadku.
Hermiona položí ruku na Georgeovu hruď, roztiahne prsty a potom jemne zatlačí. Jeho hlava sa dvíha, jeho pohľad spojený s ňou.
Pokúsi sa usmiať. "Nemôžem, George. Nie teraz, možno," prehltne, "možno potom, keď toto napravím, možno potom, ale nie teraz."
Hermiona pozná muža, ktorým sa George stal a nie je prekvapená, keď sa trochu usmeje a pohladí jej líce, než cúvne. "Chápem, Hermiona. Zaletaxujem ti, keď Ginny porodí."
Venuje mu úsmev, skutočný úsmev, hoci smutný. "Ďakujem ti."
Hermiona ho sleduje, ako mizne v dome a potom zatvorí oči, s ohromnou silou vôle sa premiestni do Rokfortu.
Nedostatok elementárnej mágie je prvá vec, ktorú si všimne.
Druhou je úplne ticho noci okolo nej, tak temnej, tak veľmi temnej, obloha nad hlavou ťažká od mrakov, naplnená vlhkosťou, neviditeľná, ale ukrývajúca mesiac, hviezdy.
Prikrývka. Plášť.
Temnota.
A ten chlad.
Pohne sa smerom k vrátam, sneh vŕzga pod jej nohami.
Ruka na studenom železe, zatlačí na bránu.
Jej prsty sa na chvíľu ovinú okolo toho kovu, dovolí chladu spáliť jej dlaň, pripevňujúc ju, pripomínajúc jej.
Bez tej elementárnej mágie už sa viacej neozývajúcej, búchajúcej, valiacej sa na jej bariéry nájde svoju myseľ unavenú, nevysloviteľne unavenú, smerujúcu k vyprázdneniu. Ten boj proti Harryho mágii, proti tomu, čo je Ginninou mágiou, proti Lily sediacej v jej lone, paľba mágie voči bariéram, ktoré sú v prvom rade také krehké.
Tak veľmi krehké.
Pustí tú bránu a vkročí na pozemky Rokfortu. Vietor švihá okolo nej, zakrúca sa do jej plášťa, obaľuje sa okolo jej tela, zdvíha voľné vlasy z jej krku, hladí, hladí.
Hermiona sa v ňom chveje, kochá sa v ňom.
Tá mágia u Potterovcov bola taká horúca, taká náročná, príliš veľa iskier, príliš veľa žiare.
Ona dáva prednosť temnote, dokonca viac než tieňom, niečomu utišujúcemu, niečomu úplne oslobodenému od nedostatku pohľadu.
Pocit samoty, vôňa, kvapalný dotyk, ale žiaden pohľad, žiadna možnosť vidieť tváre, výrazy, žiadna možnosť vidieť okrem vlnenia myšlienky, vlnenia mágie.
Niečo, o čom vie, že George nepochopí.
Dostane sa na kamenné schody hradu a pomaly sa nimi štverá.
Vycíti ten tieň opretý o kameň skôr, než sa ten tieň oddelí od steny.
Hermiona znehybnie uprostred kroku, plne si vedomá, že jej bariéry nie sú také, aké by mali byť; príliš veľa ich bolo rozbitých túto noc.
"Profesorka Grangerová," zamatový barytón kĺže po jej pokožke.
Strasie sa a dúfa, že on si to nevšimne, vediac, že to ani nemusí vidieť, pravdepodobne to môže vycítiť, okolo úlomkov jej ochrannej masky.
Cíti, že sa prediera naprieč tými úlomkami.
Reže. Spôsobuje, že krváca.
"Dosť neskoro vonku na školskú noc."
Nedokáže rozoznať jeho tvár, ale vie, že sa uškŕňa, vie, že pravá strana jeho úst je mierne nadvihnutá a že jeho oči sa posmievajú.
Z nejakého dôvodu ju to nenahnevá, hoci zúfalo chce, aby rozhnevalo.
Ale napriek vášne z hnevu jediné, čo cíti, je chlad vetra šepkajúceho okolo nej.
Šepkajúci, šepkajúci.
Vykročí z tieňa, bližšie k nej a ona len teraz dokáže rozoznať jeho obrysy, líniu čeľuste, tie vysoké lícne kosti.
"Mala som povinnosti," odpovedá.
"Potterova manželka rodí, áno, viem," vraví, uškŕňa sa, dôraz na manželku jasný.
Plameň hnevu zablikoce pod jej nervami.
On prikročí bližšie.
Vietor sa krúti okolo nich.
Ten hnev umiera.
"Áno," odpovedá ona.
Naklonená hlava, stále viditeľná len líniou jeho čeľuste "Takže, už porodila?"
"Nie." To slovo vyjde skôr, než ho dokáže zastaviť.
Ďalší krok.
"Ale potom prečo ste tu, profesorka Grangerová, a nie tam?"
Je od nej na menej než stopu a ona sa musí pozrieť nahor, zakloniac hlavu, neschopná rozoznať plne jeho črty.
Temná línia, temný obraz.
Ten okraj jeho plášťa, čierneho plášťa, skoro neviditeľný v temnote, sa zdvíha s vetrom, lem sa jej dotýka, krúti sa okolo jej nôh, tancuje, krúži, len na chvíľu, skôr než ten vietor neumrie a ten plášť nespadne späť na miesto.
"Nie je ma tam treba," odpovedá.
Vie, že nadvihne obočie, hoci to nevidí. Ale môže to skoro cítiť, len zmenou vo vzduchu, trochu.
Nevedome vtiahne spodnú peru medzi zuby a jej ruka sa zovrie.
"Hryziete si peru, profesorka?" Ten hlas, ach, bože, ten hlas a ako to vedel?
"Pretože si myslím, že hryziete," ten zvuk padá, padá do kruhu s tým chladom, s tým vzduchom a mrazí v jej pľúcach.
"Pretože si myslím, že neviete, čo robiť," pokračuje, "a keď ty nevieš, čo robiť, hryzieš si peru." Pauza, nádych. "Alebo krútiš svojím brkom, ale teraz nemáte so sebou žiadne brko, profesorka." Pohyb vzduchu, "kontrola seba samej, neznamená to to? Keď to robíš." Šepot, "vťahovanie pery medzi tie zuby, spôsobovanie tlaku, sústredenie, malá bolesť vedúca ku kontrole."
On sa k nej nepohne, nie, žiaden ďalší pohyb vpred, ktorý by spôsobil, že by sa ich telá zrazili.
Nezáleží na tom.
Ona ho môže vycítiť, cítiť tú blízkosť v temnote, mágiu pohybujúcu sa okolo neho, plaziacu sa okolo jeho postavy a môže ho zavoňať, pamätá si so zovretím vo svojom vnútre, bodnutie na spodku jej chrbtice, vôňu, ktorá sa nezmenila.
"Tak prečo si odišla od Potterovcov? Je to naozaj kvôli tomu, že ťa tam nepotrebovali alebo je to možno niečím iným." Zastane, ticho sťahuje dolu, tlačí nadol. A potom tichšie, skoro šeptom. "Má to niečo spoločné s mágiou, ktorej nechceš byť svedkom, zafarbenou mágiou, mágiou s tieňmi, poškvrnenou mágiou."
Hermionina pera už skoro krváca a jeho slová spôsobujú, že hryzie ešte silnejšie,aby zadržala zakňučanie, zadržala niečo iné, čo sa dvíha z toho chladného kameňa pod jej nohami, plazí sa, vznáša sa nahor jej telom, usadzuje sa hlboko v jej lone, rozširuje sa von.
Chlad. Temnota.
A biela horúčava, o ktorej nikdy nevedela, že môže takto presne páliť.
"Aká je pravda, profesorka?" Jeho hlas sa jej dotýka, môže ho cítiť preletieť jej nervami, hladiť ich.
Nechá svoje pery oddeliť sa od jej zubov, prehĺtajúc, raz, dvakrát, počíta nádychy, kontroluje ich, hoci vie, že on ich asi môže počuť v tom tichu noci, v tichu temnoty, chrčanie dychu. Zúfalstva.
"Povedala som ti pravdu," odpovedá.
Ďalší úškrn, ktorý nemôže rozoznať, ale ktorý vie, že tam je, na jeho tvári, na stopu od nej, tak blízko, tak veľmi blízko, že sa ich plášte znova dotknú a odskočia späť, dotýkajúce, znova sa pohybujúce sa späť, krúžiace vo vetre.
"Si hrozný klamár," vraví on. Dych sa jej zasekne nad skoro jemnom tóne jeho hlasu.
Potom dvíha bradu, prižmúri oči, bojuje voči tomu, čo sa deje, nevediac, čo sa deje, ale vediac, že proti tomu musí bojovať. "Neklamem," vraví.
Hlboké zachichotanie, hlboko v jeho hrudi, spôsobuje vlnenie, vlnenie, ktoré sa pohybuje von z neho, obaľuje, prehýba, hľadí ju. Skoro môže cítiť, ako sa jej vlasy na spánkoch od neho pohnú.
Pomyslí si, že to nie je možné.
A časť z nej to vie.
"Ach, Hermiona, vždy taká divoká," a tento raz je jeho hlas určite jemný a ona sa predkloní k nemu, niečo v tom hlase ju volá, prosí ju.
Aby sa stratila v temnote, v tom chlade, s tou páľavou.
Rozhodne iná túžba než tá, ktorú mala predtým, keď stále na inom mieste, s iným človekom.
Náklon.
A potom sa vzduchu zatočí, telo sa pohne, tiene zablikajú, temnota vzdychne a on ukročí späť, zanechávajúc prázdnotu, nezáujem.
Spodok jej chrbtice kričí.
"Myslím, profesorka, že by ste mali byť v posteli; napokon, zajtra máte vyučovanie." Úškrn pozdĺž jeho tváre. Skoro môže počuť, ako sa tie svaly pohybujú, ako sa pohybujú jeho pery. "Už vás viacej nebudem zdržovať."
Nemôže vidieť, že sa ukloní, ale počuje šelest jeho plášťa a potom kladenie obutých krokov na kameni, potom chrapčanie snehu.
Pohybuje sa, preč.
Hermiona sa otočí a vybehne zvyšok schodov, v chvate zatreskne za sebou tie veľké vchodové dvere, aby unikla, aby sa dostala preč.
Keď je znova v bezpečí svojich izieb, trasúca sa pred kozubom, ruky ovinuté okolo seba, ozve sa cvaknutie na jej okne a spôsobí, že nadskočí.
Kľajúc si pre seba sa pohne k oknu, otvorí ho, aby vpustila dokonale čiernu sovu, pergamen priviazaný okolo jej nohy, tmavé oči na ňu očakávane žiaria.
Otvára ten pergamen trasúcimi sa rukami, nejasne si uvedomuje, že tá sova nečaká na odpoveď.
Mám to kúzlo.
Napísané ťahmi čiernej.
Zreteľné.