Zostala som stáť ako prikovaná.

Obaja na mňa pozerali a čakali, čo poviem. Ron preto aby vedel, či som sa úplne zbláznila a Harry možno čisto z toho, že mi chcel pomôcť.

Po lícach mi stekali ďalšie slzy, ktoré ma štípali a dopadali na kamennú podlahu.

Harry ku mne pribehol a objal ma.

Chvíľu som mala pocit, že to zas nie je tak zlé ako som si pred chvíľou myslela.

Keď ma pustil zapichol pohľad do Rona.

"Čo tam len tak stojíš!" pichol do neho.

Ron urobil dva kroky dopredu a objal ma tiež.

"Nerob to keď to robiť nechceš." povedala som so slzami v očiach.

"Neblbni. Hermiona stále ťa mám rád, len ťa chcem chrániť. Chrániť pred ním." povedal zdôrazňujúc posledné slovo a objal ma ešte tuhšie.

"Povie mi niekto konečne čo sa tu deje?" spýtal sa Harry dotknuto.

Ron na mňa pozrel so súcitom v očiach.

"Môžem?" spýtal sa a ja som len prikývla. A tak spustil.

Keď skončil s rozprávaním Harry sa na mňa otočil.

Triasli sa mi kolená a bála som sa. Tak nesmierne som sa bála, čo mi povie. Vedela som, že to nie je v poriadku a už vonkoncom nie normálne no tak tajne som dúfala, že niekde na svete existuje človek, ktorý by to dokázal pochopiť. A ešte tajnejšie som dúfala, že tou osobou je práve profesor Snape.

"Tak nebudem ti klamať.." prerušil moje splašené myšlienky Harryho hlas.

"To od teba ani nechcem!" vyhŕkla som ani neviem ako.

"Nie je to určite jednoduché a myslím, že ani ja ani Ron to úplne nechápeme.. Ale keď už to tak je.." vzdychol si.

".. Nemala by si sa tomu brániť." dopovedal vetu so smútkom v očiach.

"Ja musím.." zašepkala som a znova sa mi nahrnuli slzy do očí.

"Čím viac to v sebe budeš potláčať tým horšie to bude. Musíš.. Musíme sa s tým vyrovnať. Všetci." vstúpil do konverzácie Ron.

"A čo mám podľa vás robiť mudrlanti?" spýtala som sa trochu podráždene.

"Skúsiť sa.. Odreagovať.. S.. Niekým iným.." skúšal Harry navrhnúť riešenie.

"Nie to nejde je to.. Iné." zarazila som sa. V tom momente som nevedela, či sa s nimi o tom chcem ďalej rozprávať. Povedala som im dosť a ďalšiu nádielku mojich potemnených myšlienok by nemuseli stráviť. A tak som len vyhlásila.

"Poďme si radšej pozrieť ten film."

Čakala som odporovanie z ich strany, no nič sa nedialo. Očividne to ani oni nechceli rozpitvávať. Nedbala som teda a zvalila sa na gauč.

...

Bolo mi jasné, že Ron s Harrym v priebehu filmu zaspia, no nemyslela som, že v prvej polovici. Principiálne mi to bolo jedno.

Z jednej strany polozlezený zoo sedačky spal Harry a okuliare mu padali z nosa. Na druhej strane spal Ron, ktorý si klasicky pochrapkával. A ja som tam tak sedela medzi nimi a rozmýšľala nad pánom profesorom.

Po chvíli som si uvedomila, že som predstavivosti nechala až príliš mnoho miesta na rozrastanie. Byť sama nevadilo by mi to a zahnala by som svoju nadržanú náladu ale teraz? Nemohla som, lebo som sama nebola. Alebo že by nie?

Obzrela som sa naľavo aj napravo. Obaja tvrdo spali.

Zahryzla som si do pery a zvažovala riziká.

Ak sa jeden z nich zobudí, bude to pre mňa neuveriteľne trápna situácia. Ale práve to ma na tom tak moc vzrušovalo.

A tak som neodolala a nechala sa uniesť potrebami vlastného tela. Nechávala som pocity viesť ruky a nechávala som predstavy viesť pocity. O to horšie bolo, že všetky moje predstavy sa točili okolo človeka, na ktorého som si sľúbila, že zabudnem.

Nie.

Aspoň v mojej hlave, aspoň v mojej mysli môžem živiť fantázie, ktoré sú mi príjemné, ktoré sú moje a nikto mi ich nevidí a nemôže vziať. Ani ja sama nemôžem. Viem, že aj keby som sebeviac chcela, vrátia sa a o to lákavejšie budú.

Ani som neregistrovala kedy sa zo mňa začali drať jemné stony. Túžila som dopriať svojmu telu to, čo si toľko žiadalo.

Ani by som si nebola všimla ako moc nádherné to bolo, keby ma neprerušilo škrípanie dverí.

Niekto vyšiel von.

V momente som sa pozbierala a vybehla von. Zabudla som na celú rozkoš a moja predstava sa rozplynula ako ranná hmla. Zúfalo som potrebovala vedieť, kto bol ten človek.

Vybehla som na chodbu a zastala. Nikde nikto. Ktokoľvek to bol zmizol.

Už už som sa chcela vrátiť späť s ubíjajúcim pocitom viny, keď mi niekto zablokoval dvere.

"Nechceli ste pokračovať vo svojej očividne veľmi príjemnej činnosti slečna Grangerova?" spýtal sa chladne s nadšením v hlase.

Prepadol ma neuveriteľný pocit hanby a zapichla som pohľad do zeme. Ako ma len taká hlúposť mohla napadnúť!

"Alebo s tým potrebujete pomôcť?" prehovoril profesor Snape po chvíľke trápneho ticha.

"Ja.. Nie." odpovedala som stále pozerajúc do zeme, pretože som vedela, že ak nič nepoviem nedaruje mi to.

"Ale ja si myslím, že áno." zašepkal a posunul sa ešte bližšie ku mne.

Intuitívne som sa celá napla. Bála som sa. Bála som sa, čo urobí.

On pristúpil úplne ku mne a pritisol svoje chladné prsty na moje bruško.

Striasla som sa. Bol tak neuveriteľne studený.

Pomaly prechádzal tými ľadovými prstami dolu až kým nenatrafil na lem mojej sukne. Prešiel aj ten a ja som tie prsty cítila v nohavičkách.

Stiahla som nohy k sebe a prudko sa nadýchla.

"Ale no tak, povedz, že ti to je nepríjemné a ja prestanem." povedal takým tým provokačným hlasom.

"Ja.. Prosím nerobte to." vyjachtala som zo seba a snažila sa otočiť.

On zachytil môj pohyb a paralyzoval mi telo. Mohla som tam len stáť a robiť to, čo chcel on.

"A prečo by som to nemal robiť?" podpichol znova a jeho prsty si našli cestu do môjho vnútra.

Vzdychla som a trhla sa dozadu.

"Odpovedz mi Hermiona." zasyčal.

Nedokázala som sa sústrediť na jeho slová. Moc ma to spaľovalo. Jediná na čo som bola schopná sústrediť sa boli jeho prsty, ktoré vo mne kmitali a privádzali ma do šialenstva.

"Lebo.. Lebo z toho šaliem.." dostala som zo seba.

Usmial sa.

"Ja viem. A práve to sa mi na tom páči. To ako moc sa snažíš ovládať a priečiť ale pritom.. To nedokážeš udržať." zašepkal a zrýchlil.

Prehla som sa a vzdychla. Mal pravdu, nedokázala som to udržať. Nedokázala som udržať vlastnú myseľ, nie to ešte vlastné telo.

"Toto je tvoj trest za to, že sa nedokážeš ovládať." povedal a zaškeril sa.

"Tak to sa mi potom asi páči keď ma.. Trestáte." zašepkala som no váha týchto slov na mňa doľahla až potom, čo som ich vyslovila. Naozaj sa mi páčilo, že ma tento človek trestal.

Začala som lapať po dychu.

"Tak to aby som vás trestal častejšie slečna Grangerová. Takéto správanie je neospravedlniteľné." povedal ostro a ja som viac nedokázala odolávať vlastnému telu.

Prestala som sa brániť jeho naliehaniu a nechala som všetko za sebou. Jediné, čo som chcela bol jeho trest.

A tak, po chvíli posledného odporu som pomaly prestala vnímať svet naokolo a ponorila som sa do sveta, kde nič nie je zakázané a do ktorého som mala dávno patriť. V tom momente som vedela, že aj keby som veľmi chcela, nedokážem tomu sama vzdorovať.