Poznámka autora

Pri príležitosti výročia smrti Jamesa a Lily Potterovcov tu máte novú kapitolu ;) Ďakujem za review, a teda aj názor, som rada, že sa páči ;) Enjoy!

„Nezamiluj sa do človeka, ako som ja. Vezmem ťa do múzeí a parkov a k pamiatkam a pobozkám ťa na každom krásnom mieste, takže sa naň nikdy nebudeš môcť vrátiť bez toho, aby si ma necítila ako krv vo svojich ústach. Zničím ťa vo všetkých možných, krásnych smeroch. A keď odídem, konečne pochopíš, prečo sa búrkam dávajú mená po ľuďoch." (Caitlyn Siehl)

Hm, vyzerá to, že budem musieť zmeniť taktiku. Wallisová tak ľahko nepodľahne, na to je až príliš hrdá a tvrdohlavá. Ale nevadí, aspoň to bude väčšia zábava. Odhodil som uterák a vliezol si do teplého bublinkového kúpeľa. Snažil som sa pritom nemyslieť na jej omamnú vôňu a telo, ktoré skrývala pod uterákom. Morská panna na okne sa hrala so svojimi zlatými vlasmi a žmurkala na mňa. Usmial som sa na ňu. Keby to bolo také ľahké aj s tou protivnou Wallisovou...

Keď som sa vracal do chrabromilskej klubovne, našiel som ju plnú svojich spolužiakov chúliacich sa v kreslách alebo na schodoch a uprostred stála McGonagallová. Zamrzol som v pohybe. Do kelu, ako to zistila? Niekto ma bonzol alebo len Filch zase snoril?

„Pán Black, kde ste boli v takúto neskorú hodinu?" spýtala sa ma pokojným hlasom, v ktorom som vycítil skrytú vyhrážku.

„J- ja...ja som bol..." Historická udalosť, Siriusovi Blackovi došli slová!

Obzrel som sa na Jamesa, Remusa a Petra, ktorí sedeli na schodoch a tvárili sa sklesnuto. Teda, James mal oči iba pre Evansovú, takže mi odpovedal Remus- nepatrne zavrtel hlavou.

Vzdychol som si. „Bol som námesačný."

„Tak námesačný?" nadvihla obočie profesorka.

„Áno, niektoré noci sa mi to stáva," klamal som, „asi vtedy, keď sa veľa najem alebo-"

Zdvihla ruku, aby zastavila moje bľabotanie. „To je vlastne jedno, prišla som sem oznámiť nepríjemnú správu. Dnes v noci došlo k útoku na študenta muklovského pôvodu, našťastie ho prežil, ale jeho zranenia sú rozsiahle a vážne. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme vinníka alebo vinníkov vypátrali, preto vás žiadam, že ak sa čokoľvek dozviete, ihneď mi to oznámte."

Prikývol som na súhlas. Sám robím iným ľuďom zle, ale nikdy by som sa neznížil k tomu, aby som niekoho zranil. To bola špecialita Slizolinčanov.

„Bol to niekto zo Slizolinu," vyhlásil som a niektorí moji spolužiaci zamrmlali na súhlas. Všimol som si, že Evansová, celá bledá v tvári, zbledla ešte viac. Marlene ani jej druhá kamoška, Sybil (aspoň myslím, že sa tak volala) si to nevšimli. Vtedy mi čosi došlo, Wallisová tam nebola, ani nikde inde v miestnosti.

„Bohužiaľ, na nič také nemáme dôkazy, takže by som bola rada, ak by ste nerobili unáhlené rozhodnutia alebo činy," vystríhala ma s vážnym pohľadom. „Radšej sa majte na pozore a po večierke nevychádzajte z klubovne, ani keď ste námesační. Pohybujte sa v skupinkách minimálne dvoch ľudí a prútiky majte po ruke."

„Pani profesorka," oslovila ju piskľavým hlasom jedna druháčka s jahodovo blond vlasmi, „myslíte si, že je to dielo...Veď- Viete- Koho? Mohol sa dostať do hradu?"

„Nemajte obavy, škola je dobre chránená a potom je tu pán profesor Dumbledore," odvetila. „Ale môžu sa v hrade nájsť ľudia, ktorí sa netaja obdivom k jeho dielu."

„Myslíte smrťožrúti?" vyhŕkol Frank Longbottom. „Tomu neverím, žiadne decko by predsa nechcelo byť stúpencom Veď- Viete- Koho."

„Už si nemôžeme byť ničím istý."

McGonagallová nás následne všetkých vyhnala do postelí, pretože zajtra máme vyučovanie, no pochyboval som, že sa niekomu z nás vôbec podarí zaspať. Takmer smrteľný útok na iného študenta, ešte k tomu dosť pravdepodobne spáchaný iným študentom... to bolo na Rokforte čosi nemysliteľné. Vždy som si myslel, že v škole sme akési dohodnuté spoločenstvo detí, ktorých spájajú tie isté záujmy a ideály a bolo jedno v akej sme fakulte. Kým sme tu, držíme spolu, ako jedna rodina. Takže toto bolo ako vraziť dýku do chrbta vlastnému bratovi.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som si spomenul, že som v podstate to isté urobil aj Regulusovi, keď som utiekol z domu a jeho tam nechal na pospas rodičom a predsudkom ohľadne krvi. Nemohol som ho zachrániť, ledva som dokázal zachrániť seba. A potom, on bol vždy silnejší ako ja, húževnatejší a rodičia v ňom vždy videli toho podareného syna.

„Profesorka," oslovil som ju, keď prechádzala popri mne, „neviete, kde je Aurora Wallisová?"

Profesorke sa na tvári mihlo čosi, čo pripomínalo smútok a uhla pohľadom. Na moment som stŕpol, keď som si uvedomil, že to mohla byť ona, že to ju mohli prizabiť. Bola predsa vonku po večierke, a sama, vysvetľovalo by to tiež, prečo tu nebola a prečo bola Evansová taká bledá.

„Je v nemocničnom krídle, dohliada na pána Chryssa," prehovorila konečne a mne sa v celom tele rozlial čudný, hrejivý pocit, čosi ako...úľava? Neviem. Nezranili ju, ale Chryssa. „Úbohé dievča, vtrhla do nemocnice a naliehala, že pri ňom zostane." Takže takto je to, aj ona má preňho slabosť. No super, ďalšia prekážka, ale v pohode, keby to bolo také jednoduché, bola by to nuda.

Mal som pravdu, keď som vravel, že toho veľa nenaspíme. Celú noc som sa len hniezdil na posteli a ostatní na tom boli rovnako, ich postele vŕzgali, kým sa na nich bdelo prehadzovali a márne sa snažili odohnať dotieravé myšlienky, ktoré boli určite rovnaké ako tie moje: Kto to urobil? Stál som si za svojím vyhlásením, že to bol nejaký slizolinčan, ale jednako som dúfal, že nie. Čo ak v tom mal prsty aj môj brat? Vedel som, že nie je zlý (nie každý slizolinčan musel byť nutne zlý, sesternica Andromeda je toho príkladom), ale keď sa človek dostane do zlej partie...

„Myslím, že to bol Ufňukanec," ozval sa do ticha Jamesov hlas. Vŕzganie Remusovej aj Petrovej postele odrazu zastalo, zrejme to prehodnocovali.

„Počuli ste McGonagallovú, Chryss mal na tele množstvo sečných rán a takmer vykrvácal. Nikdy predtým o takom kúzle nepočula," vravel ďalej, „ale my áno, videli sme ho."

„Sectumsempra," ticho povedal Remus.

Veľmi dobre som si spomínal na moment, keď sme toto kúzlo počuli. Blížil sa večer, noc splnu, a tak sme pomáhali Remusovi dostať sa do Škriekajúcej búdy. Na okraji lesa, len pár metrov od Hagridovej chatrče, sme odrazu začuli akési hlasy a smiech. Remus sa schoval za kmeň najbližšieho stromu a my traja sme sa hneď premenili do našej zvieracej podoby- zvieratá v lese by predsa neboli nikomu podozrivé. Vykukli sme cez kroviny a videli skupinku ľudí v čierno- zelených habitoch. Slizolinčania. Jeden z nich niesol v ruke akúsi chlpatú a zvíjajúcu sa vec. Hneď mi došlo, že je to mačka, moje psie zmysli to hravo rozoznali.

Položili ju na zem a mučili ju- Cruciatus, Furnunculus, Gemno... Zvuky, ktoré vydávala tá úbohá mačka boli príšerné, no my sme sa mohli len dívať.

„No tak, Sev, vyskúšaj to," prehovorilo dievča zo skupinky, spoznal som v nej Evanoru Clareovú. Traja ostatní chalani prestali mučiť mačku a obzreli sa na štvrtého, v ktorom som, podľa tých mastných vlasov, spoznal Ufňukanca. Paroháč vedľa mňa naštvane zahrabal kopytom do zeme.

Ufňukanec podišiel dopredu, namieril prútik na mačku a vyslovil: „Sectumsempra." Bolestne zamňaukala a spadla na zem. Evanora spolu s ostatnými vybuchli do smiechu a potom spoločne odišli, aby svoje mučenie najskôr oslávili. Premenil som sa späť na človeka a odišiel sa pozrieť na zviera. Ležala na boku, po béžovej srsti jej stekali pramienky krvi z tucta otvorených, sečných rán. Zomrela do dvoch minút, pretože žiadne kúzlo, ktoré som poznal, nemohlo zastaviť krvácanie. Vďaka tomu viem, že to bola čierna mágia.

Druhý deň ráno si decká po celej škole šepkali o tom, čo sa v noci stalo. Dokonca som zazrel aj pár báb, ktoré plakali za svojím zraneným idolom. Wallisová sa na vyučovaní neukázala a ani na obede či raňajkách. Musela byť stále v nemocničnom krídle, tak som sa rýchlo pratal z obednej prestávky tam. Dvere boli pootvorené a ja som opatrne nazrel dnu. Chryss ležal na jednej z malých, bielych postelí, Wallisová sedela na stoličke pri ňom a hlavu mala zloženú na okraji jeho postele. Rukou ju hladil po vlasoch a šepkal jej meno, aby sa prebrala: „Aurora."

Hlava jej vystrelila hore akoby ju obliali ľadovou vodou a keď zbadala, že Chryss je hore, natiahla k nemu ruky a opatrne ho objala.

„Och, vďakamerlinovi, že si v poriadku!" zvolala a objala ho trochu pevnejšie. Chryss jej zaboril tvár do strapatých vlasov a objatie jej vrátil.

„Bola si tu celú noc?" Iba prikývla a ďalej ho držala. Zdvihol ju zo stoličky a posadil na kraj postele, aby k sebe boli bližšie. Rozmýšľal som či nemám vstúpiť dnu skôr, ako sa ešte začnú oblizovať.

„Keď mi Umrnčaná Myrta povedala, čo sa stalo, hneď som sem bežala, musela som vedieť, ako si na tom," povedala. „Škoda, že si nepočul ten môj nádherne dojemný vreskot, ktorý som spustila na McGonagallovú, keď ma chcela poslať preč. Skoro plakala."

„Veru, škoda, viem, aká si, keď sa rozohníš," zasmial sa.

Posadil si ju na kolená a začal sa jej mimovoľne hrať s vlasmi, obkrúcal si ich okolo prstov a vyzeral fascinovane. Wallisová si to nevšímala.

„Ak sa smiem spýtať..." načal Chryss trochu váhavo, „...prečo? Prečo si prišla a prečo si pri mne zostala až doteraz? Nemohla si predsa nič robiť."

„Kaiden, záleží mi na tebe, čo to nevieš?" priznala. „Bol si môj prvý skutočný priateľ tu na Rokforte, stál si pri mne, keď sa Evanora navážala do mojej rodiny a vtedy, pamätáš sa ako nás Zloduch raz cez zimu zamkol v žalároch? Dal si mi svoj sveter, aby som nezamrzla. Ty sa staráš o mňa a ja zas o teba, tak to medzi nami funguje." Chytila ho za ruku a preplietla si s ním prsty. „Nečudovala by som sa, keby nás celá škola poznala ako- Aurora a Kaiden, nerozluční priatelia naveky." Pri svojich posledných slovách sa zasmiala a Chryss sa mohol aj zblázniť. Zvážnel a dlho spočinul pohľadom na ich spojených rukách. Fuj, odpusť Merlin, ale sú takí nechutní! Takže, keď sa Chryss nadychoval, aby odhodlaným hlasom povedal: „Aurora, ja-" postrčil som dvere a vovalil sa ako veľká voda dnu.

Chryss prekvapene nadvihol jedno obočie a Wallisová ma prebodla podozrievavým pohľadom. Nasadil som svoj najlepší a najpresvedčivejší úsmev a podišiel k nim. Natiahol som ruku ku Chryssovi, ktorému obočie vyletelo až kamsi k vlasom.

„Počul som, čo sa stalo. Ako sa máš?" Potriasli sme si rukami.

„No...už lepšie, vďaka."

„Čo tu chceš?" zasyčala na mňa Wallisová a tvárila sa akoby čakala kedy vytiahnem hnojovú bombu alebo niečo podobné.

Zložil som si z pleca tašku a vytiahol odtiaľ zadaniaz čarovania a obrany proti čiernej mágii.

„Priniesol som ti úlohy," povedal som a podal jej ich. Prižmúrila na mňa oči a založila si ruky na hrudi. Milé ako veľmi mi verí.

„Neboj sa, sú to iba obyčajné pergameny," dohováral som jej. „A McGonagallovej som povedal pravdu, už viac nemusíš chodiť do Siene slávy." To prinútilo ľadovú kráľovnú trochu rozmrznúť.

Zliezla z postele, upokojujúco sa usmiala na Chryssa a za rukáv ma ťahala smerom k dverám.

„Okej, fajn, teraz mi povedz prečo si prišiel naozaj," vyzvala ma.

Pokrčil som plecami. „Iba som ti priniesol úlohy."

„Ty nič nerobíš len tak, Sirius," trvala na svojom. Musím uznať, že ma trochu prekvapilo, ako ma má táto ženská prečítaného. Urobil som krok k nej a ona pohotovo uskočila bokom. Potlačil som smiech.

„Príď dnes po treste na siedme poschodie," povedal som, „tam ti všetko prezradím."

Hm, no čo, môže byť? Čo sa asi stane na siedmom poschodí? :D

Strana 5