Kurva! Kurva, kurva, kurva!

„Hadí jed!" vyštekol Scorpius, chladná hrubá stena sa okamžite uvoľnila a on vpochodoval do slizolinskej spoločenskej miestnosti. Bezmyšlienkovite zišiel pár kamenných schodov, obišiel čierne kožené pohovky a zastal pri krbe, z ktorého veľmi slabo sálal oheň. Miestnosť bola ponorená do šera, ktoré pôsobilo takmer mysticky. Do fakulty prišiel neskoro a aj napriek tomu, že bola sobota, v takú nočnú hodinu boli už všetci zalezení v posteliach... a pravdepodobne v nich neboli sami.

Oprel sa rukami o krb a zatvoril oči. Jemné plamene dohasínajúceho ohňa mu zohrievali šokom skrehnuté svaly.

„Do riti."

Otvoril oči, na chvíľu sa zadíval na oranžové jazyky, a potom sa zahnal. Jedným rýchlym pohybom zošmaril vysoký mosadzný svietnik z krbovej rímsy a ten s treskotom dopadol na kamennú dlážku. Nebolo jednoduché zachovať si v takejto situácii chladnú hlavu.

„Zlý večer?" ozval sa hlas a Scorpius nadskočil.

Rýchlo sa zvrtol a ocitol sa zoči-voči Albusovi rozvalenému na pohovke. Ruky mal založené pod hlavou a nohy prekrížené v členkoch. Do pekla. Nerátal s tým, že tam bude niekto číhať v tme. Keby to čo i len tušil, odložil by si ten výbuch na inokedy.

Mierne trhol ramenami. „Ani ty nevyzeráš, že by sa ti merlinvieako darilo."

„Práve naopak. Išlo to lepšie, než som predpokladal."

Blondiak nadvihol obočie.

„Mal som rande," odpovedal Al na nevyslovenú otázku. Vtedy Scorpiusovi svitlo.

„Ach, áno. Dnes si sa mal stretnúť s tou... Ako sa volá?" Zamračil sa, keď sa pokúšal spomenúť si na jej meno.

„Grace," pripomenul mu.

„Takže to šlo dobre?"

Albus prikývol a posadil sa. „Je vážne zábavná a milá. Skoro to vyzeralo ako ozajstné rande."

„Takže presedláš z Bailey na Grace?" naťahoval ho blondiak a uškrnul sa.

„Nie," odvetil Al a zamračil sa na neho. „Ale keby tu nebola..."

„Lenže ona tu je, takže je tento rozhovor úplne zbytočný."

Albus si povzdychol, zvrátil hlavu dozadu a chvíľu sa díval do prázdna. „Bolo by pre mňa oveľa jednoduchšie, keby tu nebola. Alebo keby sa mi páčila Grace," potichu zašomral.

„Nikto z nás to nemá jednoduché."

Po tejto poznámke sa Albus vystrel. Zadíval sa Scorpiusovi do tváre, potom na svietnik na zemi a znova na neho. „Skoro to vyzerá, ako keby si hovoril o sebe. Čo sa stalo? Prečo si sa pustil do deštrukcie spoločenskej?"

Scorpiusovi zmizol úškrn z tváre. „Veci sa nevyvíjajú podľa plánu," zamyslene povedal, ako keby zrazu úplne zabudol, že je v miestnosti aj Albus.

„Aké veci?"

Blondiak sa pozrel na Ala a pokrútil hlavou. „To teraz nie je dôležité."

Albus sa zamračil nad jeho tajnostkárstvom, ale neťahal to z neho. Vedel, že Scorpius si nechával niektoré veci pre seba, taký jednoducho bol. Ak mu to bude chcieť povedať, povie. Ak nie, nemalo zmysel snažiť sa presviedčať ho.

„Odkiaľ vlastne ideš?"

„Z hier," odpovedal Scorpius po chvíli mlčania. Najlepšie klamstvá sa vždy najviac približujú pravde, nie? Bolo oveľa jednoduchšie povedať polopravdu, než si niečo vymyslieť. Mohlo by mu to totiž veľmi ľahko vybuchnúť rovno do tváre.

„Nevedel som, že si dnes usporiadal hry," divil sa Albus.

Vysoký blondiak pokrčil plecami a ruky strčil hlboko do vreciek nohavíc. „Išiel by si, keby som ťa pozval?" spýtal sa s pochybnosťou v hlase. Bolo mu jasné, že by nešiel. Jeho priateľ sa hier nezúčastnil už niekoľko mesiacov. Po pár odmietnutých pozvaniach to Scorpiusa prestalo baviť a ani sa neobťažoval pýtať sa ho.

„Hm," nesúhlasne zamumlal Al a zadíval sa kamsi za neho. „Nemám na také veci náladu."

„Myslel som si. Viac než hry ťa zaujíma Bailey a to, ako ju dostať do postele," sucho odvetil. Za normálnych okolností by si z neho kvôli tomu robil srandu. Doberal by si ho a nazýval by ho zamilovaným bláznom, než by ho to prestalo baviť. To by urobil, keby nemal takú posranú náladu.

„Vieš, že ju nechcem dostať do postele," nahnevane na neho vyskočil Albus. Scorpius nadvihol obočie a Alovi zahoreli líca. „Teda, chcem, ale to nie je to jediné, čo chcem."

„Jasné, ešte stále si pamätám všetky tie keci o láske a tak," znechutene povedal Scorp. Jeho priateľ po ňom hodil nevraživým pohľad, ale on si to nevšímal. „Ale späť k téme. Aj tak si o nič neprišiel."

Al nadvihol obočie. „Ako to?"

Pokrčenie pliec. „Ako som povedal, veci sa nešli podľa môjho plánu. Skôr by som povedal, že som všetko poriadne posral." Zrazu sa narovnal a vytiahol ruky z vreciek ohavíc. „Idem už do postele. Musím si premyslieť, ako budem ďalej postupovať."

Albus iba zabručal na odpoveď a sledoval, ako sa bledé vlasy stratili v temnote. Rád by vedel, o čom to, do pekla, hovoril.

000

Pondelok ráno bol horor. Nevedela si ani len predstaviť, ako vojde do triedy a bude mu čeliť. Samozrejme, jej stratégia bola tváriť sa, že sa nič nestalo, ale sama nevedela, či to zvládne. Čo však vedela, bolo, že Malfoy to aj tak nenechá len tak. Bolo jeho zvykom neustále špárať do osieho hniezda a to niekedy aj po tom, čo ho už napadol roj rozzúrených ôs. Idiot.

Bolo darom od Boha, že hra sa konala v sobotu večer a ona mohla celú nedeľu stráviť zahrabaná v posteli a nadávať si. Vlastne, nadávať sebe a na neho. Nešla tam s úmyslom vyspať sa s ním a dokonca ani po tých všetkých vzrušujúcich veciach, čo robili, svoj názor nezmenila. Takto by človek so zdravým rozumom panenstvo stratiť nechcel a ona nechcela.

Najhoršie na tom všetkom bolo, že naozaj netušila, ako sa to mohlo stať. Absolútne, absolútne nechápala, čo sa to tam s ňou porobilo. Keď ju položil na matrac a začal ju bozkávať, bolo to, ako keby jej túžba úplne pomútila rozum. Ani jej na um nezišlo zastaviť ho. Vôbec neuvažovala nad tým, že na tom, čo robila, bolo niečo zlé. Vyzeralo to, ako keby jej telo úplne prevzalo kontrolu nad jej rozumom a jediné, čo ju z toho stavu dostalo, bola bolesť, ktorú jej spôsobil. Až vtedy si uvedomila, čo sa stalo.

Nebolo to normálne. Rozhodne to nemohlo byť normálne.

Prvú hodinu mala aritmanciu, čo jej k nálade veľmi nepridalo. Tento predmet si nezapísal ani Al, ani Erica, ktorá sa s ňou ešte stále nerozprávala. Zato si ho zapísal Malfoy. Aby toho nebolo málo, ráno zaspala a Erica sa ani neobťažovala zobudiť ju. Vstala päť minút pred ôsmou a aj keby vynechala všetky ranné očistné úkony, nestihla by prísť na hodinu včas. Úžasné.

Profesorka Vectorová na ňu pri jej omeškanom príchode zazrela, ale keďže sa jej to stalo prvý raz, nechala to nepovšimnuté. Dokonca ani len body jej nestrhla. Rose si sadla na svoje miesto, ale vôbec jej neodľahlo. To, že nedostala trest, bolo v tej chvíli druhoradé, pretože na zátylku cítila, ako jej pár očí vypaľuje do mozgu dieru. Nemusela sa otočiť, aby vedela, kto na ňu tak uprene hľadí. Cítila jeho pohľad už vo chvíli, keď otvorila dvere učebne. Túžila zvrtnúť sa a zajačať na neho, nech na ňu nezíza a nechá ju na pokoji, aby sa mohla sústrediť na hodinu, ale rozprávať sa s ním bolo to posledné, čo mala v pláne.

„Slečna Weasleyová?" oslovila ju profesorka Vectorová.

Rose sa strhla a nechápavo sa pozerala na jej načiahnutú ruku.

„Domácu úlohu, prosím."

Och, kurník! Úplne zabudla na to, že dostali úlohu. Toto sa na ňu vôbec nepodobalo. Nikdy si nezabudla spraviť veci do školy. V nedeľu však nebola dostatočne fit na to, aby čo i len pomyslela na niečo také triviálne ako domáca úloha.

Naprázdno prehltla a začala si žužlať spodnú peru. Takúto situáciu nikdy predtým nemusela riešiť. „Prepáčte, pani profesorka, ale ja tú úlohu nemám. Úplne som na ňu zabudla."

Nemala odvahu sa na ňu pozrieť, ale ticho, ktoré nastalo v učebni, ju donútilo zodvihnúť pohľad. Profesorka sa na ňu dívala, jedno obočie mala nadvihnuté tak vysoko, až sa jej takmer strácalo vo vlasoch. Jej výraz nebol vôbec prívetivý.

„To, že ste prišli neskoro na hodinu, môžem prehliadnuť. Ale to, že ste sa vykašľali na úlohu, ignorovať nemôžem," ostro ju karhala profesorka Vectorová.

„Ja som sa na ňu nevykašľala, ja som iba zabudla," namietla Rose, ale odmeraný pohľad profesorky ju umlčal.

„Do konca týždňa sa budete každý večer o siedmej hlásiť v mojej pracovni. A tú úlohu prinesiete na ďalšiu hodinu," odmerane prikázala. Rose bez slova prikývla, hoci sa chcela brániť. Chcela jej povedať, že týždenný trest za zabudnutú úlohu je príliš veľa, radšej to však neriskovala. Nemala záujem k tomu týždňu pridať ďalší.

Rose vedela, že ju Vectorová nikdy nemala príliš v láske, hoci nedokázala prísť na to prečo. Keď sa profesorka vrátila k tabuli a začala na ňu písať nové zadanie, vytiahla si z tašky čistý pergamen a naštvane ho hodila na lavicu. Cítila na zátylku uprený pohľad. Jej deň sa ani nemohol začať horšie.

000

„Čo sa s tebou deje?"

Rose zodvihla hlavu. Erica stála pri ich spoločnej lavici, a sledovala ju. Jej záujem ju prekvapil. Počas hodiny s ňou neprehovorila ani jedinú vetu, nehovoriac o posledných dňoch. Ešte stále sa na ňu hnevala kvôli tomu, že vyhovorila Alovi, aby sa s ňou dal dohromady. Kiežby Erica pochopila, že to bolo iba pre jej dobro.

Netrpezlivo nahádzala všetky veci do koženej tašky, rýchlo ju zapla a prehodila si ju cez plece. Potom sa zvrtla na odchod. Poobzerala sa po triede, ktorá sa rýchlo vyprázdňovala. Odľahlo jej, že Malfoy v miestnosti nie je. Pripravovala sa totižto na to, že si ju tu počká a bude sa s ňou chcieť rozprávať. Ale ani po prvej hodine, aritmancii, sa ju nepokúšal zastihnúť. Žeby sa s ňou nechcel rozprávať a nechal to tak? Nebola si istá, či jej odľahlo, alebo ju to urazilo.

„Takže sa so mnou znova rozprávaš?" spýtala sa Rose. Nechcela znieť sarkasticky, ale nemohla si pomôcť.

Erica sa zamračila a jej otázku ignorovala. „Celú nedeľu si nevystrčila nos z postele, prišla si na hodinu neskoro a bez úlohy a 45 minút si tu si sedela, ako keby si mala pod zadkom tucet pripínačiek."

Zamračila sa. „Ako vieš, že som prišla na aritmanciu neskoro a nemala som úlohu?"

„Klebety sa na hrade šíria rýchlo."

Rose si povzdychla. Určite si to o nej teraz pošuškávala celá škola. Rose Weasleyová, dcéra slávnej, bystrej a Anglickom uznávanej Hermiony Weasleyovej, za slobodna Grangerovej, bola predsa rovnaká šprtka ako jej matka. Vždy mal úlohu spravenú a vždy ju mala na výbornú. „Iba som na tú úlohu zabudla, to je všetko."

Erica si ju pochybovačne premerala. „Odkedy ty zabúdaš na domáce úlohy?"

„Nie som dokonalá," namrzene zamrmlala a vydala sa k východu. O podobné výsluchy nestála.

Na chodbe, ihneď za dverami, zastala a zmapovala okolie. Prv, než sa vydá na ďalšiu hodinu, chcela mať istotu, že je vzduch čistý. Erica sa prešmykla okolo nej a po pár krokoch k nej obrátila hlavu. „Tak poď, lebo budeš meškať aj na transfiguráciu."

Vyzeralo to, že všetky prehrešky, ktoré Rose urobila, sú už zabudnuté. Odlepila sa od kamennej podlahy a zladila skrok s Ericiným. Bolo lepšie, keď sa nepotulovala po hrade sama.

„V sobotu mal Albus rande," nadhodila Erica.

Rose sa pozrela na jej profil. „Hm?"

„S tou bystrohlavčankou, Grace. Je o rok mladšia. Videla som, ako ju odprevádzal k jej klubovni," vecne povedala.

Nevyzeralo to, že by ju to priveľmi trápilo a Rose premýšľala, prečo jej to vôbec hovorí. „Tuším mi spomínal, že si niekoho našiel," zdráhavo zamumlala. Na tento rozhovor naozaj nemala náladu.

„Je pekná."

Rose sa zamračila a trhla ramenami. „Keď myslíš."

Erica prevrátila oči a popravila si tašku na ramene. „Každý, kto nie je slepý, si to myslí," sucho poznamenala. „Je krajšia ako ja."

Rose sa zarazila a zastala. „Nerob to, Erica."

„Je to pravda. Aj Bailey je krajšia ako ja," vážne povedala.

„To nie je pravda."

„Nie so slepá!"

Rose pokrútila hlavou. „Vieš, že o to vôbec nejde. Al ju nemiluje kvôli tomu, ako vyzerá, ale preto, alebo... Vlastne neviem prečo, ale iba kvôli jej výzoru to nie je. Nemôžeš nad sebou takto premýšľať."

„Pokús sa na neho zabudnúť. Poobzeraj sa po niekom inom, neupínaj sa na Ala," radila jej, keď jej priateľka iba mlčala. „Neviem, čo iné by som ti mohla povedať."

Erica sa smutne usmiala, zvrtla sa a opäť vykročila. „Prepáč, že som tak vyvádzala. Viem, že si to myslela dobre."

Rose vedela presne, na čo naráža. Usmiala sa. „Na tvojom mieste by som sa zachovala asi rovnako."

Po transfigurácii sa Rose s Ericou pobrali na obed. Pozitívne bolo, že Malfoy sa ju rozhodol neotravovať. Negatívne bolo, že to na ňu ešte len čakalo. Na jedlo nemala bohvieakú chuť, ale rozhovory s Ericou jej chýbali, takže sa rozhodla zostať s ňou sedieť vo Veľkej sieni. Nabrala si na tanier trochu zemiakového pyré, aby vo svojich príbuzných, ktorí striehli všade naokolo, nevyvolala podozrenie a prevažnú časť sa bavila s priateľkou. Aj keď si to užívala, nepotešilo ju, keď sa vrátila k ich predošlej téme rozhovoru.

„Prečo si bola celú nedeľu zahrabaná v posteli? Za celý deň si sa nešla ani raz najesť."

Rose sa prestala hrať vidličkou s pyré a povzdychla si. Pokrčila plecia v snahe vyzerať nenútene. Nemohla v Erice vyvolať nijaké podozrenie, pretože jej naliehanie, aby jej povedala pravdu, by asi nevydržala. „Iba som sa necítila dobre."

Erica sa zamračila. „Mala si ísť na ošetrovňu."

„Nebolo to také akútne. Asi som toho deň predtým veľa zjedla."

Pravda bola taká, že Rose umierala túžbou povedať Erice, čo sa stalo. Vždy bola typ človeka, ktorý mal potrebu sa o veciach rozprávať. Nikdy nebola tajnostkárska, nenechávala si veci pre seba. Lenže povedať jej o hre bolo niečo iné. Bola si skoro úplne istá, že by ju Erica nesúdila za to, čo urobila, lenže to Rosinu hanbu vôbec nezmenšilo. Niektoré veci sa nedajú povedať ani najlepšej priateľke.

000

Bolo neuveriteľné, čo si na ňu Vectorová prichystala. Keď k nej prišla o siedmej do pracovne, tak, ako sa dohodli, sotva zodvihla hlavu od pergamenu, ktorý zaujato študovala a poslala ju za profesorom Slughorneom. Rose sa nepohla a zízala na ňu.

„Prečo?" spýtala sa.

Vtedy sa profesorka konečne uráčila vystrieť na stoličke a zaborila do nej svoj nevraživý pohľad. Pohodila dlhými tmavými vlasmi. „Pretože som sa tak rozhodla. Pri obede spomínal, že má niekoľko desiatok flakónov, ktoré treba vyčistiť od zvyškov elixírov."

Rose zvraštila nos a vyšla z miestnosti. Pobrala sa do podzemia a popod nos nadávala na Vectorovú. Keď jej Slughorn vzal prútik (!) a ukázal jej to množstvo fľaštičiek, ktoré mala umyť, mala chuť bežať späť do Vectorovej pracovne a trieskať jej hlavou o stôl dovtedy, kým by ju to neprestalo baviť. Toto bol posledný raz, čo si zabudla spraviť úlohu. Nemienila riskovať, že sa znova bude musieť babrať s flakónmi, ktoré smrdeli ako trojdňové špinavé ponožky.

Po dvoch hodinách bola ešte iba v štvrtine. Keďže bola večierka o desiatej, definitívne prestala dúfať, že túto nechutnú činnosť dokončí v ten večer. Slughorn ju desať minút po dvadsiatejprvej prepustil, ale neuľavilo sa jej, pretože vedela, že sa tam bude musieť na druhý deň vrátiť. A na ten ďalší tiež. Pravdepodobne to bude robiť dokonca trestu.

Povzdychla si a zastala pred portrétom Tučnej pani. Unavene zamumlala heslo a vstúpila dnu. Spoločenská miestnosť bola preplnená, tak ako vždy o takomto čase. Pohľadom vyhľadala Ericu a našla ju sedieť v malom kresle pri stolíku s Emily, Sylviou a Daliou, jej spolubývajúcimi, a zúrivo škrtala čosi na pergamene. Rose si domyslela, že určite zase robila domácu úlohu na poslednú chvíľu. Usmiala sa a keďže boli všetky kreslá obsadené, posadila sa k Erice na operadlo.

„Vyzeráš zúfalo," poznamenala s úsmevom a so všetkými sa pozdravila.

Erica na ňu zazrela, potom sklonila hlavu vzala kružidlo a znova čosi vymeriavala na mape slnečnej sústavy. „To tá sprostá astronómia," zamumlala a porovnala výsledok s tým, ktorý vyšiel Emily. Zdrvene zamrnčala, hodila kružidlo na stôl a hodila sa do kresla. „Nikdy mi nič nevychádza!" sťažovala sa. „Prečo som si ju zapísala?"

Rose sa tiež čudovala. Nie že by mala voľačo proti astronómii, jednoducho to nebol odbor, v ktorom by vynikala. Tiež sa jej ten predmet zdal dosť nudný, rozhodne musel byť nudnejší než aritmancia, ktorú väčšina študentov pokladala za neznesiteľnú.

Po pár zmučených výrazoch a niekoľkých nadávkach, ktorými si vyslúžila pozornosť takmer polovice spoločenskej, sa Erica znova zhrbila ku stolu a začala počítať. Rose ich chvíľu pozorovala a tajne sa smiala na Ericiných zúrivých pohyboch, no netrvalo dlho a prestalo ju to baviť. „Idem do postele," povedala a zodvihla sa.

Spolubývajúce prikývli bez toho, aby sa ňou dali nejako obzvlášť vyrušiť a pokračovali v počítaní. Erica sa ale narovnala a zadívala sa na ňu. „A čo trest? Ako to išlo?"

Rose zvraštila čelo vo výraze znechutenia. „Poslala ma za Slughornom a celé dve hodiny som drhla smradľavé fľaštičky od elixírov."

Erica po nej vyslala súcitný pohľad. „To muselo byť nepríjemné."

„Bolo to nechutné," pritakala Rose. „Dobrú noc," s týmito slovami sa zvrtla a vybrala sa cez spoločenskú miestnosť ku schodisku. V izbe sa rýchlo prezliekla do pyžama a skočila do postele. Bola vyčerpaná a to nielen kvôli trestu. Bolo náročné potláčať celý deň paranoju a snažiť sa nemyslieť na to, že za ktorýmkoľvek rohom na ňu môže číhať Malfoy. Unavovalo ju snažiť sa vymazať si z mysle spomienky na sobotňajšiu noc. Unavovalo ju cítil sa kvôli tomu, čo sa stalo odporne a zneuctene. Unavovali ju výčitky.

Pretočila sa na posteli a odkopla zo seba prikrývku. Pokrútila hlavou a zavrela oči. Odmietala na to všetko myslieť, radšej sa sústredila na niečo iné. Keď si po vyučovaní išla robiť do knižnice úlohy, tak ako skoro každý deň, po pol hodine ju vyrušil ten posledný človek, ktorého by čakala.

„Robíš si domáce úlohy?"

Rose sa zvrtla na stoličke. Evan Flint k nej kráčal cez uličku vytvorenú z políc s knihami. Zamračila sa na nevítaného hosťa.

„Áno," stručne odvetila, nemala v úmysle sa s ním baviť. Sklonila hlavu ku knihe s úmyslom pokračovať v práci a dopísať úlohu, kvôli ktorej jej dala Vectorová trest. Flint však neodišiel, miesto toho sa oprel o stôl, založil si ruky na hrudi a pozorne ju sledoval. Po chvíli ju to začalo otravovať.

Vystrelila hlavou dohora a prebodla ho pohľadom. „Potrebuješ niečo?" ostro vyhŕkla.

„Nechceš pomoc?" milo sa jej spýtal, ako keby si nevšimol, aká nepríjemná k nemu bola. Možno mu to bolo jedno.

„Nie, som v pohode," sucho odvetila, pri tiahla si k sebe pergamen a pokračovala v písaní, aby mu dala najavo, že ich rozhovor sa skončil. Evan to tak nevidel.

„Určite? S tou úlohou pre Vectorovú by som ti mohol pomôcť. Máš dnes ešte aj ten trest a ja som v aritmancii celkom dobrý."

Nemohla uveriť tomu, aký neodbytný bol. Myslela si, že svoj nezáujem vyjadrila dosť jasne. Alebo to bol ten typ chalana, ktorému ste muselo povedať nemilosrdne do tváre, že o neho nemáte záujem? V nálade, v ktorej sa nachádzala, by jej to ani nerobilo problém.

„Nie, naozaj pomoc nepotrebujem," zdôraznila a priala si, aby konečne odišiel.

Keď tak nad tým teraz premýšľala, sama bola prekvapená, že sa dokázala udržať a byť taká pokojná. Dúfala, že mu to tento raz konečne dôjde a pochopí, že o neho nemá zájem. Teraz bol romantický vzťah to posledné, na čo myslela a po čom túžila.