Poznámka autora
Heyhou! :D Tak už tradične v piatok vám prinášam novú kapitolu ;) A dnes je ešte aj taký magicko- hororový dátum, máte nejaké zlé alebo naopak dobré zážitky? U mňa deň ako každý iný ;) Nech sa páči, nová časť.
P.S. Ďakujem za reviews, príbeh sa mi hneď ľahšie píše, keď viem, že ho číta aspoň niekto ;)
„Zemetrasenia sa len tak stávajú, tornáda sa len tak stávajú... Ale tvoj jazyk sa len tak nestrčí do úst nejakého dievčaťa!"(Gemma Halliday)
Wallisová neprišla. Čakal som ju tam asi pol hodinu po tom, čo mi skončil trest v Sieni slávy, ale ona sa nedostavila. Keďže som nebol zvyknutý, aby ma niekto nechal v štichu, a ešte k tomu dievča, parádne ma to vytočilo. Vracal som sa späť do Chrabromilskej veže a keď som po ceste narazil na pani Norrisovú, naštvane som do nej kopol. Hneď na to som sa rozbehol najrýchlejšie, ako som vedel, pretože Filch mi už určite dýchal na krk.
Klubovňa bola opustená a tichá, v kozube plápolal oheň a vrhal tiene na stenu. Vybehol som po schodoch do našej izby a prekvapene zostal stáť na prahu. James sedel na zemi, chrbtom sa opieral o svoju posteľ, okuliare mu nakrivo sedeli na nose a v rukách držal do polovice prázdnu fľašu ohnivej whisky.
„Sirius!" zvolal so širokým úsmevom. „Už som sa bál...že si sa na mňa vykašľal aj ty!"
„Čo sa stalo?" zaujímal som sa. „A kde sú ostatní?"
James sa zamračil. „Petra som nevidel od večere a Remus...ten je tuším ešte u McGonagallovej. Alebo s Aurorou v nemocničnom krídle- štik!- neviem."
Whou, whou, whou, počkať! Wallisová je v nemocničnom krídle?! Žeby sa tomu jej krásavcovi pohoršilo? Nie, to by tam s ňou nebol Remus. Podišiel som k Jamesovi a sadol si na studenú podlahu vedľa neho. Podľa toho ako štikútal a vyškieral sa, mal alkoholu už dosť. Zobral som mu fľašu a sám sa napil. Keď som prehltol pálivú tekutinu, spomenul som si na úplne prvýkrát, kedy som pil ohnivú whisky. Bolo to vo štvrtom ročníku, s Jamesom sme si vzali neviditeľný plášť a prešmykli sa tajnou chodbou do Rokvillu. Prekĺzli sme do skladu v Troch metlách a potiahli odtiaľ pár ďatelinových pív aj fľašu whisky. Bolo to odporné, nechutila mi a spomínam si, že som celý nasledujúci deň vracal.
Za pár minút bola fľaša prázdna a ja som ju ľahostajne odhodil za seba. Chcelo to len zvyknúť si na jej čudnú pachuť a to pálenie v krku a naučil som sa, že alkohol nám nemá chutiť, iba poskytnúť zabudnutie a dobrú náladu.
„Oslavujeme niečo konkrétne?" spýtal som sa.
„Dnes sme to celkom slušne natreli Slizolinčanom," zaškeril sa James. „Aurora, Remus- štik!- ja a...Lily. Potom sme- štik!- vyfasovali všetci trest a- štik!- Lily povedala, že je to moja- štik!- vina." Takmer mi zabehli vlastné sliny.
„Čože?!"
„Ale mne to nevadí, teraz budem celý týždeň s ňou." Zasnene sa zahľadel pred seba, ale mne bolo jasné, že ten pohľad nemá na svedomí alkohol.
„A čo sa stalo s Wallisovou?" nadhodil som opatrne. Asi musel zaúradovať alkohol , pretože príčetný by som sa to nikdy nespýtal. James sa štikútavo zasmial.
„Poviem ti, to dievča sa- štik!- nedá tak ľahko," štikútavo sa zasmial. „Zranili ju na ramene, ale čo sa s ňou- štik!- stalo potom, neviem."
Ledva sa vyhrabal na nohy a zo skrine vytiahol ďalšiu fľašu alkoholu. Otvoril ju a riadne si odpil. Potom mi ju podal.
„Ak si rád, tak prečo piješ?"
Usmial sa. „Dnes mi moja milovaná asi tucetkrát povedala, že ma nenávidí, že byť so mnou týždeň po škole je horšie ako nechať sa zadupať stádom rozzúrených kentaurov a že by radšej pobozkala zadok horského trolla ako ma milovať. To chce predsa počuť každý zamilovaný chlap."
Podal som mu späť fľašu, z ktorej som stiahol asi štvrtinu a ani som si to nevšimol. „Kamarát, koľkokrát som ti vravel, že to dievča je stratený prípad?"
„Veľakrát, ale..." Vzdychol si a odhodil okuliare preč, aby si mohol pretrieť oči. „Ty to nechápeš, Sirius, chcel som prestať, naozaj, ale...nedá sa to, neviem ju dostať z hlavy, neviem prestať žiarliť na Ufňukanca alebo aj na jej kamarátky, že môžu byť blízko nej... Keď príde to správne dievča, pochopíš to." Štekavo som sa zasmial.
„To sa nikdy nestane."
Boli sme asi v tri štvrtine fľaše, keď začalo byť všetko náramne smiešne. Váľali sme sa po zemi od smiechu, povolili si kravaty aj košele, whisky stekala po parketách...
„P- pamätáš si v piatom r- ročníku, keď- ha-ha-ha..." rehotal sa James.
„Ha-ha-ha, pamätám, jasné," pridal som sa k nemu. „Peter sa vtedy vážne pošťal od smiechu." Nebol som si istý či myslíme na rovnakú vec, ale nestaral som sa a Peter si skoro cvrkol do gatí pri každej našej vylomenine, takže...
„Mali by sme to zopakovať." Nakedy som sa zmohol na odpoveď, James sa s opileckým smiechom zdvihol z podlahy a odbehol preč.
Prevalil som sa na chrbát a zložil si ruky pod hlavu. Aj napriek vysokej miere alkoholu dokázal môj mozog ako- tak fungovať. Snažil som sa spomenúť si, čo všetko sa stalo v piatom ročníku. Vyhodili sme do vzduchu dievčenské toalety (Umrnčanú Myrtu sme aspoň dva týždne nevideli, pretože ju potrubie vtiahlo do jazera), prilepili sme Slizolinské metlobalové družstvo k ich metlám, takže po piatich rokoch vyhral pohár Bifľomor, takmer sme skočili z Astronomickej veže, zamkli sme pani Norrisovú do komory na me- Vyvalil som oči, no do riti!
„JAMES!" zrúkol som z plných pľúc, takže ma musel počuť celý chrabromilský internát. Do pekla, na Astronimickú vežu som zabudol. Bolo to po zápase, ktorý sme vyhrali a všetci sme boli podgurážení, takže sme robili iba samé sprostosti.
Vytrielil som z izby najrýchlejšie, ako mi to pletúce sa nohy dovolili a uháňal zastaviť toho jelenieho idiota, aby sa dokaličil. Už zase. Pred rokom sa vyťahoval, že skočí z veže a po vlastných potom odkráča späť do klubovne a ohromí tým Evansovú. Len tak- tak som ho stiahol späť, ale sám som pritom skoro zletel. Nebyť Remusa, zdobím Rokfort ako mastný fľak na trávniku.
V klubovni som narazil na naše metlobalové družstvo, ktorého súčasťou bola aj Marlene a keď ma zbadala, vyvalila oči. A nebola jediná, naša triafačka, Selena Venomová, mala sánku padnutú až ku kobercu. Ja hlupák som v tom zhone úplne zabudol, že mám rozopnutú košeľu, pretože mi bolo hrozné teplo.
„S dovolením, dámy," zatiahol som a pretlačil sa pomedzi ne. Nepatrne som pri tom mrkol na Marlene a ponáhľal sa do veže.
Nabehol som tam práve vo chvíli, keď Remus sťahoval toho samovražedného blbca bez štipky rozumu späť na bezpečnú zem. Oprel som sa o dvere a lapal po dychu. Vďakamerlinovi za Remusa, deň, kedy sme sa s ním spriatelili bol to najväčšie požehnanie v našom živote!
„Zabijem ťa, James!" zavrčal som a podišiel k nim. James sa iba rehotal. „Z tej veže ťa zhodím osobne, ty kretén jeden retardovaný!" Tuším som od strachu celý vytriezvel.
Zdrapil som Jamesa za golier a zdvihol ho na nohy. Mal som chuť vyplieskať ho ako malého chlapca, potom ho za ucho dotiahnuť do izby a zamknúť ho tam. Viem, že obaja často robíme blbosti (keď sme opití ani nehovorím), ale toto už vážne prehnal. Znova. James trhane dýchal a kolená sa mu podlamovali, keby ho nedržím, zosype sa. Až po chvíli mi došlo, že plače. Teda, nevedel som, či plače, ale nemal od toho ďaleko. Prekvapene som ho pustil a on sa zviezol na zem.
Bol som úplne stratený. Obzrel som sa na Remusa pre nejakú pomoc, ale on len pokrčil plecami. Jamesa som nikdy nevidel plakať. Smutného áno, po prehratom zápase (v jednej z tých vzácnych chvíľ, keď si nezalezie pod neviditeľný plášť) alebo keď sme si koncom leta prečítali, že smrťožrúti zabili Harolda Nolana, nášho o rok staršieho spolužiaka, ktorý sa mal stať kapitánom metlobalového mužstva... Ale slzy, nikdy! Neviem, či som to niekedy chcel zažiť.
„James, nemyslel som to tak," ospravedlňoval som sa. Proste som spanikáril, keď som vydesený (čo je vážne ojedinele) kamuflujem to hnevom.
„Nie, ja len..." odmávol ma. „U- už to neznesiem, Sirius. Čo mám urobiť, aby si ma všimla, aby ma mala rada? Ak by pomohlo, že sa prizabijem- Hej!"
Švihol som ho po hlave, nie práve jemne. Alkohol ho tuším pripravil aj o tých pár mozgových buniek, čo mal.
„Toto všetko je kvôli Evansovej? Robíš si srandu?!" vyprskol som. „Ty sa už konečne musíš spamätať a prestať trepať nezmysli! Mal by si sa pozrieť po nejakom inom dievčati, James, pre Merlina, Mary McDonaldová na tebe môže oči nechať!"
„Tá má len pätnásť," namietol.
„No a? Aspoň si ju ľahšie omotáš okolo prsta."
„Sirius," prehovoril Remus varovným tónom. „Dievčatá nie sú len veci alebo matrace, čo raz použiješ. Na Lily ideš úplne zle, nečudujem sa, že ťa neznáša."
Neveriacky som naňho zazrel. „Na čej strane vlastne si?"
„Na ničej, iba vravím," rozhodil rukami v obrannom geste. „Mne Snape tiež veľmi nevonia, ale to, že si ho furt mučil a zosmiešňoval, keď boli ešte stále priatelia, ti na atraktívnosti veľmi nepridalo, ani že si sa stále machroval svojou zlatou strelou a blbosťami, čo si povyvádzal. Zdá sa, že dnešným dievčatám vôbec nerozumieš."
„Za to ty áno, čo je podľa mňa-"
„Remus!" zvolal James s blaženým výrazom a zdvihol sa zo zeme. „To je ono! Poznáš sa s Lily, ty...ty mi povieš, čo má rada, čo musím zmeniť!" Len som tam tak stál a vyvaľoval oči ako tí dvaja, objímajúc sa okolo pliec a drkotajúc ako dve babky na trhoch, odchádzajú preč.
Oprel som sa čelom o dvere a zatvoril oči. Teraz by som najradšej skočil. Iba mi to pripomenulo, že sa musím prestať hrajkať a konečne pristúpiť k svojmu veľkolepému plánu. To mu konečne otvorí oči a prestane sa kvôli Evansovej takto mučiť. Veď takmer pre ňu skočil z Astronomickej veže! Dvakrát. A ja sa stavím, že keby to ten blbec urobí, ľahostajne by odkráčala preč. Chápem, že jej život nie je práve ružový, ale za to sa nemusí k druhým správať ako chladná a bezcitná mrcha.
Neviem presne koľko času prešlo, kým som sa vydal na cestu späť do chrabromilskej veže, ale na nočnom vzduchu mi už začínalo byť pekne zima a v tej tme som už nedokázal rozoznať ani vrcholky stromov v Zakázanom lese. Kráčal som opatrne, nie len kvôli tomu, že bolo po večierke a ja som nepotreboval ďalší týždeň po škole, ale aj preto, že sa mi motali nohy aj hlava. Predsa len som ešte trochu opitý.
„Si ok- hej!" zvolal ktosi, keď som sa nebezpečne zatackal, potkol sa o vlastné nohy a takmer zletel dole zo schodov.
Zdvihol som hlavu a musel párkrát zažmurkať, aby som zaostril na postavu pred sebou. Bola to Wallisová, jednou rukou ma držala za rameno a hrýzla si do pery, aby sa nerozosmiala. Všimol som si, že je oveľa bledšia ako zvyčajne a na ramene mala dieru, pod ktorou som videl obväzy.
„Čo tu robíš?" spýtal som sa a bol na seba hrdý, že sa mi nepletie aj jazyk. Mykla plecami.
„Bola som s McGonagallovou, ale keď mi povedala, aby som sa vrátila do nemocničného krídla, zdrhla som," vysvetlila. „Z toho sterilného smradu ma chytá migréna."
Mimovoľne som sa naklonil bližšie a ona pohotovo cúvla.
„Nechystáš sa hodiť šabľu, že nie?" spýtala sa znechutene.
„Nie, neboj sa," zasmial som sa. No nebol som si tým až taký istý. Všetko sa mi točilo, plietlo alebo búrilo. Bolo tam tak nechutne teplo a dusno!
„Nemal by si byť už dávno v izbe a spať?" nadhodila. Prižmúrila oči a premerala si ma, vtedy si však všimla moju rozopnutú košeľu a pohľad rýchlo odvrátila. Priblížil som sa k nej ešte viac, až narazila chrbtom do steny.
„To aj ty. Navyše si utiekla aj úbohej madam Pomfreyovej a dnes neprišla na naše stretnutie," zašepkal som výhražne. „Mal by som ťa za to potrestať." Skôr, než mozog stihol vôbec vydať nejaký príkaz, telo sa vrhlo dopredu a moje pery zajali tie jej.
Hehehe, najprv Kaiden, teraz zas Sirius... ktorý je podľa vás lepší? ;)
Strana 6
