Quill (Brko)
Preklad: Jimmi
Betta-read: LadyF
Autor originálu: crazylizzie ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1193459/crazylizzie)
Dramione
wwwdotfanfictiondotnet/s/4370229
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: crazylizzie.
Kapitola 13
Dvere do jej bytu sa za ňou zatreskli.
Jeden krok, ďalší krok, a potom...
Zúrivosť. Pálenie. Vzplanutie.
Ako sa on opovažuje?
Upokojuje sa, ruky zviera a roztvára, zviera a roztvára. Sebaisté. Pripravené.
Ako sa on opovažuje?
Telo sa pohne skôr než rozumu dôjde, že mu to vadí, otáča sa, energia pulzuje a odráža sa z nej, od kamenných stien, jej vlastná mágia, kombinované tiene a farby, víri sa, šialene, šialene.
Dosahuje tie dvere, čo vedú späť, aby konfrontovala, aby sa dožadovala, zdvíha ruku, aby ich zatlačila, aby konfrontovala jeho, temnota sa v nej zdvíha, napĺňa ju a ten chlad je požehnaním, je dokonalý, tak veľmi dokonalý.
Zvuk letaxu.
Za ňou.
"Hermiona?" Nejaký hlas, jemný, pýtajúci sa, normálny.
A zrazu všetka tá mágia, ktorú si zhromaždila okolo seba, ktorá sa živí v jej hneve, je preč, dokonca ani netlie.
Jednoducho preč.
Otočí sa od dverí a pozrie sa na Georgovu hlavu vznášajúcu sa v zelených plameňoch.
V jeho očiach sa okamžite objavia obavy, "si v poriadku?"
Ako odpovedať? Je v poriadku?
Pauza. Sekundy. Len toľko.
Kráča ku kozubu. Ťažké kroky, tá ťažoba ťaží dole.
Dostane sa k letaxovej sieti a kľakne si na kameň pred ním.
Unavená.
Normálnym hlasom odpovedá. "Som v poriadku, George, len dlhá noc. Už Ginny porodila?"
George prikývne, hoci jeho oči ju stále sledujú, prehľadávajú jej tvár, ale nič tam nie je k videniu, práve teraz je skutočne unavená. Vyčerpaná.
"Pred pár minútami."
Hermiona sa usmeje, trochu, nakloní ústa. "Za okamih prídem."
George zastaví, červené svetlé vlasy prebleskujú v zelenej žiari, "si si istá, že si v poriadku?"
Hermiona sa predkloní a prestrčí ruku, pohladí jeho líce, spočinie na ňom, studená dlaň na jeho rozpálenej pokožke. Ten dotyk ho prekvapí, ale neodtiahne sa.
Slabá ozvena jeho mágie prechádza skrz ten dotyk.
Záblesk v inak prázdnom poli jej vlastnej mágie.
Nechá svoju ruku klesnúť. "Som. Len ma nechaj prezliecť sa, budem tam o chvíľu."
On prikývne a potom zmizne, zelené plamene nahradené normálnymi.
Hermiona stojí, zíza.
A pretože tá zúrivosť, ktorú cítila, nič nezanechala, jej následkom je len prázdne pusté pole, robí to, čo jediné dokáže urobiť, padá späť do roly Hermiony Grangerovej, priateľky Harryho Pottera, ex-milenky Rona, kmotry Lily, brilantnej čarodejnice.
To jej umožní osprchovať sa, prezliecť sa, stiahnuť si vlasy do copu na zátylku hlavy a preletaxovať sa k Potterovcom s dokonale vyprázdnenou mysľou.
Odhalená a otvorená rana.
Zapáli sa len čo vstúpi do plameňov.
Prenikavá bolesť.
Elementárna mágia.
Krvná mágia.
Jeden krok do tej kuchyne, krúti sa, krúti sa, telo kričí, nervy kričia.
A temnota.
Zovrie ju vo svojom náručí a vtlačí ju do svojho chladu.
Hermiona Grangerová sa zrúti pred troma prekvapenými Weasleyovcami a jedným Harrym Potterom, ktorý drží v náručí svojho novonarodeného syna.
Hermiona sa preberá, keď ju malá rúčka ťapká po lícach.
Otvára pieskové oči, pálivé a suché, vidí Lily, ktorá sa na ňu pozerá, oči znepokojené, príliš znepokojené na niekoho tak malého.
"Odpadla si, teta Hermny," vraví slabý hlások, tá zvláštna výslovnosť Hermioninho mena spôsobí, že sa niečo v staršej čarodejnici boľavo skrúti.
Ale neporozumie.
Nič nedáva zmysel.
A prečo leží v posteli?.
"Čo sa stalo?" Pýta sa, hrdlo suché, tak boľavé.
Na to sa Lily usmeje, úškrn na jej ústach, ktorý jej rozžiari tvár. "Musím ísť po ocina a strýka Georgea, mala som, keď sa preberieš."
Hermiona prikývne a snaží sa postaviť.
Ľahká váha Lily padá z postele a to dievča beží z izby, tmavé vlasy prúdia za ňou.
Zvuk malých krokov a potom ten zvuk dvoch, nie troch, ťažkých krokov.
Harry je ten prvý, kto prejde dverami, nasledovaný Georgeom a potom Molly.
Hermiona si nejasne uvedomuje, že Molly okolo nej obskakuje, nejasne si uvedomuje, že sa na ňu George pozerá s neskrývanými obavami, ale jej oči sú sústredené na jej dlhodobého priateľa.
Harry je nahnevaný.
Jeho žiarivé zelené oči sršia nenávisťou.
Hermiona sa odvráti, keď jej Molly vtlačí do ruky pohár vody. "Toto vypiješ, drahá moja, je to len voda, ale toto," zoberie pohár a nahradí ho fľaštičkou elixíru, "toto je len trochu Životabudiča, aby ťa prebral. Nech sa stalo čokoľvek, ty proste, vyzeráš ako duch, prisahám..."
Molly bude pokračovať, Hermiona to vie dokonca, keď poslušne vypije ten elixír.
Ale Harry ju preruší. "Nie je ju treba obskakovať, Molly." Pozrie sa na Georgea a potom znova na svoju svokru. "Môžem si osamote pohovoriť s Hermionou?"
George okamžite odíde, ale Molly sa pozerá na Harryho v prekvapení, niečo v jeho hlase upúta jej záujem. "Harry, to nie je Hermionina chyba, že odpadla a ja neviem, či ty..."
Harry sa usmeje na Molly, jeho okúzľujúcim úsmevom, účinným vo svojej úprimnosti. "Nerob si starosti, nejdem na ňu kričať."
Hermiona mu neverí.
Ale Molly verí a poklepe Hermioninu ruku skôr, než vstane z boku postele a opustí izbu.
Potichu za sebou zavrie dvere.
Hermiona sleduje Harryho.
Nevie, čo čakať. Nerozumie tomu hnevu v jeho očiach. V skutočnosti nerozumie ničomu, jej myseľ sa po celý čas snaží na niečo sústrediť.
Unavená.
Tak unavená.
Harry podíde a posadí sa do kresla vedľa postele, predkloní sa tak, že sa jeho lakte opierajú o jeho kolená, ruky sa kývajú medzi jeho nohami.
Pekný čarodejník s príliš veľa rokmi vpísanými do tváre.
"Čo sa deje?" Tá otázka, jemná, sleduje cieľ, ale stále podčiarknutá hnevom.
Prečo je nahnevaný?
Odpoveď má na perách, ale niečo v jeho výraze nedovolí tej odpovedi, aby prešla popri nich.
Hermiona si odsadne ďalej na posteli, elixír pomaly začína účinkovať a hoci nikdy úplne nezabudla, čo sa predtým stalo, posilňuje ju, spomienky poletujú sem a tam.
Ale nie ten pocit. Nie tá emócia.
Nič.
Prázdnota.
Pustatina. (cz: pustina)
"Hermiona!" Výkrik, prísne vyvrhnutie jej mena.
Spojí oči s Harrym.
"Som len unavená," vraví mu. Je to pravda.
Tak veľmi unavená.
Harry v sklamaní potrasie hlavou, náhle vstane z kresla a prechádza sa po izbe, vyžaruje z neho energia.
Hermiona ju môže cítiť, dráždi ju pozdĺž jej vlastnej mágie.
Vychutnáva si ten malý nádych mágie, hoci je ostrá voči jej už odreným nervom.
Harry sa k nej otočí, prehrabne si rukou tmavé vlasy. "Čo sa deje, Miona? Od Vianoc, pred Vianocami si bola taká vzdialená, ako tieň. Všetci sme si mysleli, že už budeš v poriadku, pohneš sa od Ronovej smrti a potom ťa nájdem na jeho hrobe a počas Vianoc si sotva tu." Výbuch slov, žaluje.
Fackuje ju do tváre.
Aj keď len slovne.
Vnútorne sa stiahne, do vnútra, zvraští sa.
Harry to vidí, dobre ju pozná.
"Prekliate zasrané peklo!" Výkrik, úplne mimo ríše Harryho osobnosti, ozvena niekoho iného.
Spôsobí, že cúvne späť.
Ale ten výkrik spôsobí, že sa niečo v Harrym vypustí a tak náhle ako sa ten hnev zjavil, je preč, nahradený niečím iným.
Obavami.
Láskou.
Prichádza k nej a posadí sa k nej, pritiahne jej ruky do svojich, skúma jej tvár. "Čo je to, Miona? Je to ten projekt, s Malfoyom, je toho príliš veľa?"
Zelené oči prehľadávajú jej tvár, hľadajú, hľadajú. Hermiona sa stretá s tými očami, krátko a potom sa odvráti.
"Nie." Vraví. Prvé slovo, prehovorené šeptom.
A pretože niektoré veci sa zmenia a niektoré sa nezmenia, Hermiona sa trochu narovná, vytiahne svoju vždy prítomnú silu, zlomenú, áno, ale je tam, aj keď len v kúskoch.
Stisne Harryho ruky, usmieva sa, silnejšie, vzchopí sa. "Nie," zopakuje rozhodne, "to nie je ono, nie celkom. Bolo to trochu ťažké, pretože som sa musela znova pozrieť na niektoré spomienky, ale nič, čo by som nemohla zvládnuť."
Harry pomaly prikývne, "je to Malfoy?"
Záblesk spomienky, ten pocit jeho mysle v jej.
Nárast túžby. Nárast hnevu.
Je preč.
Ničota.
Hermiona znova stisne Harryho ruky, "nie. Malfoy je Malfoy, s ním je ťažké občas pracovať, ale je to proste kombinácia vecí. Poznáš ma, som občas precitlivená."
Harry ju sleduje, "vieš, že by som to od teba nežiadal, keby to nebolo dôležité."
Úsmev, ktorý mu Hermiona venuje, je tentoraz väčší, skoro dosiahne jej oči. "Viem, Harry, viem. Som naozaj v poriadku, len kombinácia stresu a elementárnej mágie, je to občas trochu ohromujúce odkedy, nuž vieš, a potom tá kombinácia teba a Ginny, je to proste trochu priveľa, ale som už okej."
Výraz obáv, pochybností.
Teraz úsmev dosiahne jej oči. Nachádza rovnováhu, "som v poriadku, Harry. Teraz," narovná sa ešte viac, pohne sa tak, že môže vstať z postele. "Ako sa má tvoja žena, a to maličké?
Zmena témy je okamžite účinná.
Harryho úsmev by mohol rozsvietiť niekoľko mukelských Londýnov. "Skvele, Miona, jednoducho skvele."
Hermiona sa zasmeje a ak je ten smiech trochu vypočítavý a trochu nanútený, Harry si to nevšimne. "Potom by som nemala ležať na posteli, keď sa môžem stretnúť s najmladším členom rodiny."
Harry vstane okamžite z postele, vystrčí ruku, aby pomohol Hermione na nohy.
Prijíma ju a hoci sa izba na chvíľu roztočí, dokáže sa vyrovnať, sústrediť.
Kontrola. Pomaly.
Nasleduje Harryho von z izby, po chodbe, po schodoch, do kuchyne, kde sú všetci zhromaždení okolo Ginny a dieťaťa v jej náručí.
Ginny vyzerá nádherne dokonca po dvadsaťštyri hodinovom mukelskom pôrode, teraz už vyliečená mágiou, červené vlasy lemujú tvár ožiarenú šťastím. Hermiona vidí tie farby okolo nej, žiarivé farby mágie, šťastia, ťažko nejaké tiene, vôbec žiaden nádych.
Hermiona sa nad tým usmeje, niečo povolí v jej hrudi.
Ginny ju zbadá a venuje jej oslnivý úsmev. "Odkedy ty, Hermiona Grangerová, omdlievaš?"
Izba vybuchne smiechom a Hermiona je dosť sama sebou, aby pocítila jemný rumenec pozdĺž svojich lícnych kostí.
"To musí byť tým ako úžasne vyzerám, mávam tento účinok na mladé čarodejnice," ďalší hlas, George, sa ozýva vedľa Ginny, jeho oči pobavené, hoci stále trochu znepokojené.
Hermiona prevráti oči, založí si ruku v bok, "namôjdušu," vraví.
A zrazu je všetko v poriadku. Všetko je normálne a ak ignoruje tie temné tiene okolo novorodeniatka Potterovcov, a ten nárast svojej vlastnej temnoty, je to kvôli tomu, že si navráva, že všetko má svoj čas a miesto.
A temnota nie je chcená v tejto šťastnej rodinnej scéne, ktorú vidí pred sebou.
Ale ako hodiny plynú, ako si ju George doberá, Molly objíma, a ona drží to novorodeniatko, rastie v nej temnota, trvalý a neustály prúd jej mágie, prestavuje sa, nahradzuje sa, zhromažďuje kúsky, dáva ich dokopy, obnovuje sa, pustatina, rozdúchaná istým čarodejníkom, sa rozvíja, vytvára sa.
Krvná mágia.
Tiene zafarbené červenou.
Rastú. Rastú.
A s nimi zúrivosť, ktorú pociťovala na začiatku. Ten hnev, ale tiež tá kontrola, jej kontrola, udržuje ten hnev pod kontrolou.
Nikto si nevšimne, nikto si nechce všimnúť, hoci občas po nej George strelí pohľadom, občas sa Harry pomrví na mieste, Molly jej venuje viac objatí než zvyčajne a to dieťa to vníma, tá dôvernosť napriek tomu, že je na svete menej než jeden deň, tisne sa k jej hrudi, jeho základná mágia spoznáva jej.
A pokračuje to.
Tekutina.
Príťažlivosť.
Až kým nakoniec neodíde od Potterovcov, neodletaxuje sa späť do svojho bytu na Rokforte, jej mágia je plne obnovená a jej hnev je niečo oslnivé, aby to bolo vidieť.
Pre tých, ktorí vedia ako sa pozerať.
Opustí svoj byt, aby našla toho jediného, kto bude vedieť dokonca bez pozretia, kto ju bude cítiť, ako keby bola jeho vlastná.
Ten jediný, kto je príčinou hnevu, ktorý teraz krúži okolo jej osoby.
Vychutnáva si ten hnev, pohybuje sa po úzkych priechodoch, obchádza študentov s priateľským pohľadom ich smerom, ostatných profesorov obchádza s prikývnutím, zdvorilým, rezervovaným, držaným na uzde, držaným pod kontrolou.
Odráta body dvom bojujúcim Slizolinčanom, pošle chorú Bifľomorčanku k Poppy a povie prvákovi z Chrabromilu ako sa dostať späť na hlavnú chodbu, to všetko zatiaľ, kým hľadá, pátra, jej mágia prúdi okolo nej vo vlnách tieňov.
Hľadá.
Hermiona ide najprv do jeho izieb, štverá sa po kamenných schodoch, plamene pochodní sa mierne trepocú, keď kráča okolo, portréty sa dívajú s neskrývaným záujmom, pripravené na niečo, vedia, že niečo prichádza, pretože visia tak dlho na stenách a môžu, teraz, zachytiť aj to najmenšie vírenie mágie.
A Hermionina mágia viac než len víri. Vibruje.
Ale on nie je vo svojom byte, spozná to, len čo sa dostane ku vchodu, ochrany trochu zažiaria, čierna a tmavočervená, ochraňujú pred votrelcami.
Otočí sa na päte, čierny plášť, ktorý má na sebe, sa zatočí okolo jej členkov a kráča nazad dole schodmi.
Skontroluje hlavnú sieň, skontroluje knižnicu, zájde do učebne elixírov a preverí to tam, ide k Shackleboltovi (cz: Pastorkovi), súčasnej hlave Slizolinu.
Ale on nie je ani na jednom z týchto miest.
A predsa ona vie, že tu je.
Hermiona ho môže vycítiť, cítila ho odkedy prišla letaxom. Pre jej mágiu vibrácie, ako keď sa jemne poťahuje za tenké lanká mágie, hrá sa s ňou dotykom pierka.
Zreteľný tlak naspodku jej chrbtice, to pálenie ľadu na mieste na jej hrudi.
Ocitne sa na ceste ku vstupu do hradu, zíza na tie ťažké drevené dvere, to umierajúce slnečné svetlo dňa, ktoré prichádza v nesčíselných farbách cez sklo, svetelne zvýrazňuje, vytvára pohyby vo vzduchu.
Je to desivý pokoj.
Čarodejnica stojaca v slabnúcom svetle je jediným človekom v tom impozantnom priestore, čierny plášť, masa kučier stiahnutých dozadu v polovičnom uzle na temene jej hlavy, bledá tvár, rovné plecia, jemné ruky.
Zatvára oči.
Dovolí tej krvnej mágii, aby narástla s jej mágiou, dovolí jej víriť sa v červenej a šedej a čiernej, zosilňuje, zosilňuje, dotyk, blikotanie, načahuje sa, načahuje sa.
A v tom. A v tom.
Prítomnosť.
Otvorí oči a ide k tým veľkým dverám, zatlačí, aby ich otvorila a vykĺzne do mrazivého vzduchu umierajúceho popoludnia.
Nohy sa pohybujú, rýchlo, teraz už rýchlo, v snehu, cieľ, tá kontrola sa stráca, hnev sa pohybuje s vlnou krvnej mágie, ktorú uvoľnila, aj keď len malé množstvo, stačí, stačí, aby spôsobilo, aby búrka okolo nej silnie, pomaly, pomaly.
Dokonca keď sa ponáhľa.
Malé, rozhodné kroky, čierny plášť na bielom snehu.
Ku metlobalovému ihrisku.
Kde vie, že je on.
Sám.
Zabočí na rohu, ponad kopec a potom k tribúnam, spomalí v kroku dokonca, keď zhromažďuje to teplo zúrivosti okolo seba, dokonca keď ten tlak na jej chrbtici tlačí nadol, nadol, stáva sa horúcejším, zaostrenejším.
Zdvihne svoje oči k oblohe.
A zbadá ho.
V diaľke, postava vo vzduchu, pohybuje sa s rýchlosťou, s ladnosťou, lieta s tou istou zárukou všetkého a ničoho, čo robí. Arogancia, nádhera, v čiernom plášti, ktorý sa na ňom pohybuje, vo vetre, ktorý sa pohybuje jeho vlasmi, lieta s istotou, silou.
To chytí Hermionu, potiahne ju, potiahne za niečo v nej, za to spojenie, ale odlišné než len spojenie, odlišné než to nutkanie, ktoré jej umožňuje vedieť, kde je, odlišné než tá krvná mágia, ktorá jej víri v žilách.
Odlišné.
Základné.
Primitívne.
Sleduje ho, nikdy si nemysliac, že by lietanie mohlo vzbudiť bázeň, nikdy si nemysliac, že by lietanie mohlo byť nádherné, mohlo byť tým, čo vidí.
Bodnutie vášne.
V jej lone, keď ho sleduje, ako sa približuje a približuje, rozlišuje len obrysy v jesennom svetle dňa, jeho ruka na metle.
A ona si pamätá, pamätá tie ruky na svojej pokožke, cestujúce po jej stehne, držiace jej pás, pohybujúce sa prsty, tlačiace, hladiace, značkujúce.
A ten hnev je preč.
Nahradený zármutkom, nad tým, čo bolo a čo sa stratilo, a nad rozhodnutím, ktoré stvorila z viny, z toho, o čom si myslela, že bude nevyhnutnosťou.
Pochyby.
Teraz pochybuje, či v tom bol len strach, strach z ohavnosti niečoho, čo nikdy predtým necítila. Ohavnosť toho, čo to mohlo znamenať.
Čas chaosu, dávno vzdialený a jedna noc jasnosti.
Hermiona sa odvráti.
Muž, ktorý letí skrz hromadiacu sa noc, nevidí tú drobnú ženu kráčajúcu späť k hradu.
Preč od neho.
Znova.