„Rose, Rose!"

Nezastavila sa. Nezaujímalo ju, kto na ňu volal, nezastavila by, ani keby to bol sám minister mágie. Neznížila sa k tomu, aby do chrabromilskej veže utekala, hoci kráčala dosť rýchlo, a to bol zrejme dôvod, prečo ju jej prenasledovateľ dohonil.

„Rose," znova ju oslovil, chytil ju za ruku a donútil ju zastaviť sa.

Otočila sa a ocitla sa zoči-voči Evananovi Flintovi. V duchu zavrčala a utrela si slzy z tváre. „Čo je?" vyletelo z nej.

„Si v poriadku?" spýtal sa jej a v tej chvíli vyzeral na počudovane naozaj ustarane. Rose bola však príliš rozrušená na to, aby si to všimla.

„Čo ťa je do toho?" odvrkla. Keď však uvidela ublížený výraz, ktorý sa mu okamžite usadil na tvári, zrazila sa. Pichol ju osteň viny. Nechápala to, bol predsa slizolinčan, vôbec by sa o ňu nemal starať. Vlastne sa jej mal vyhýbať ako väzeň dementorom.

Rose sklonila hlavu a povzdychla si. „Prepáč," zamumlala a narovnala sa. „Nechcela som na teba tak vyletieť," povedala o poznanie jemnejšie.

„To nič," mávol rukou. „Čo sa stalo? Prečo plačeš? Nemám ťa odviezť do nemocničného krídla?"

Rose pokrútila hlavou. „Nie, som v poriadku."

Skepticky sa na ňu zahľadel. „Nevyzeráš tak."

„To nič nie je, fakt," presviedčala ho. Bolo od neho milé, že sa o ňu zaujímal, ale ona nemala ani tú najmenšiu chuť sadnúť si s ním teraz na lavičku a zverovať sa mu so všetkým, čo sa stalo. Musela odtiaľ vypadnúť a to nielen preto, že už sa jej znova začali oči napĺňať slzami. Potrebovala mať jednoducho pokoj, nechcela počúvať ničie dotieravé otázky a už vôbec nie na ne odpovedať.

„Iba malá hádka, nič viac," dodala ešte a odstúpila od neho, aby sa zvrtla na odchod. „Vďaka za starosť, ale už musím naozaj ísť. Uvidíme sa niekedy inokedy," rýchlo povedala a pokračovala v ceste do chrabromilskej veže.

000

Na druhý deň ráno bola stále nasraná. Nevedela, ako dlho ju to bude ešte držať, pretože tento stav ju oberal o energiu, ale mala podozrenie, že kým všetko definitívne nevyrieši a neuzavrie, bude na emocionálnej hojdačke neustále. Nemala sa veľmi na čo tešiť.

Vrhla nevrlý pohľad na slizolinský stôl. Našťastie to, čo cítila, bol iba všetko pohlcujúci hnev; jej nutkanie vyplakať si oči sa zrejme vytratilo s prvými rannými lúčmi. Malfoy tam sedel pri stole vedľa Albusa a napchával sa opečenými vajíčkami a párkami, ako keby sa nechumelilo. Jej smerom sa vôbec nepozrel, čo ju vytáčalo, pretože tie pomyselné dýky, ktoré do neho pohľadom hádzala, nemali taký efekt, aký by mali, keby si to všimol.

Chvíľu pozorovala, ako mlčky jedol, než si k nemu prisadla Amanda, jedna z dvoch slizolinčaniek, ktoré sa zúčastnili prvých hier. Načiahla sa po džbán s džúsom a bolo viac než zjavné, že si dala veľmi záležať na tom, aby pri tom čo najviac odhalila prsia, ktoré jej vykúkali zo škandalózne rozopnutej blúzky. Malfoy však ani okom nemihol. Iba sa jej pozrel na stotinu sekundy na hruď a s jasným nezáujmom sa odvrátil. Rose ho dokonca ani nevidela pozdraviť ju.

V duchu sa škodoradostne uškrnula. Nechápala, čo si od toho sľubovala. Nedokázala zaujať jeho pozornosť ani počas hier, keď tam sedela prakticky nahá. Ako ho teda chcela zaujať na raňajkách oblečená od hlavy po päty v uniforme (s výnimkou výstrihu hodného prostitútky v Zašitej uličke)?

„Och, čo tam tá robí?"

Rose sa zvrtla, keď začula, ako Erica pobúrene frflala. „Čo sa deje?"

Vidličkou, na ktorú napichla zrolovaný kúsok šunky, ukázala smerom k slizolinskému stolu. „Čo tam robí tá bystrohlavčanka?"

„Aká by...," začala sa pýtať Rose, ale keď sa pozrela tam, kam Erica ukazovala, uvidela Grace, ako si práve sadala vedľa Ala. K slizolinskému stolu! „Och!"

„Presne tak - och! Čo to má znamenať?"

Erica bola zjavne rozčúlená a Rose to zamrzelo. Urobila by čokoľvek, len aby jej mohla Albusa konečne vypudiť z hlavy a zo srdca. A hoci jej rozhorčenie nezdieľala, bola prekvapená, že Grace sedí pri slizolinskom stole. Hoci v posledných rokoch neboli medzifakultné rozdiely veľmi extrémne, nebolo zvykom, aby člen jednej fakulty sedel pri stole inej, a, hoci sa to mohlo zdať zvláštne, to ani v prípade, že spolu dvaja študenti chodili. Občasné vínimky sa, samozrejme, našli, napríklad Albus niekedy zvykol sedávať s ňou pri chrabromilskom stole. Keď sa nad tým tak zamyslela, naozaj to nedávalo až taký zmysel. Prečo by nemohli sedieť tak, ako sa im zapáči, a nie podľa fakúlt?

„Chodia spolu," povedala Rose tónom, ktorý dával jasne na javo, že to má Erica brať ako adekvátne vysvetlenie.

Lenže ona to tak nebrala. „No a? Je tu kopa miešaných párov a nevidíš ich pri jednom stole muckať sa."

Rose prevrátila oči. „Nemuckajú sa, normálne jedia. Prosím ťa, hoď to už za hlavu, máš predsa Roba, nie? Ozaj, ako šlo rande?"

Erica sa napila z ovocného čaju a pokrčila plecami. „Bolo to fajn."

„To neznelo tak nadšene, ako by malo," konštatovala s nadvihnutým obočím Rose. „Čo sa stalo?"

„Nič sa nestalo, naozaj to bolo fajn. Doniesol skvelé jedlo a džús, dokonca sa mu podarilo prepašovať sem fľašu červeného vína - nepýtaj sa ma ako. Hoci bolo vonku už dosť zima, postaral sa o to, aby bola deka vyhrievaná a dokonca pre mňa doniesol jeden sveter navyšše. Bolo by to úžasné, keby..."

„Keby čo?" nedočkavo na ňu naliehala Rose.

Erica sa zatvárila nešťastne a zahanbene zároveň. Vrhla jeden rýchly pohľad cez miestnosť. „Keby som tam bola s niekym iným," nešťastne hlesla. „Začínam si myslieť, že sa cez neho nikdy neprenesiem."

„Ale prenesieš," presvedčene povedala Rose. „Rob asi iba nie je tá správna osoba, ktorá by ti v tom pomohla, ale nemyslím si, že by si sa kvôli tomu mala ihneď vzdávať. Daj tomu čas, choď s ním na ďalšie rande a uvidíš. Veď si nepovedala, že ti s ním bolo zle."

Erica pokrútila hlavou a na tvári sa jej zjavil malý úsmev. „To nie, vlastne to bolo veľmi príjemné. Nikdy by som neverila, že dokáže byť taký vtipný. Ale cítila som sa s ním skôr ako s kamarátom."

Rose chápavo prikývla, ale nemienila sa vzdať. Porazilo by ju, keby ju nechala, aby jej takáto príležitosť prekĺzla pomedzi prsty. Nealson bol fakt slušný chalan a vážne kus, a Rose ju nemienila nechať na pokoji, kým sa naozaj nezačne snažiť, aby to fungovalo.

„Daj tomu šancu, bolo to ešte len prvé rande. Nemôžeš očakávať, že sa do neho zamiluješ po troch minútach." Aspoň si myslela, že to tak nefungovalo. Čo sa týkalo lásky na prvý pohľad, bola dosť skeptická. Absolútne to nevyznelo realisticky.

Erica na to nijako nereagovala, iba sa snažila zmasakrovať šunku na tanieri, ktorú potom horko-ťažko napichla na vidličku a vložila do úst. Odtrhla si kúsok z čerstvo upečeného chleba.

„Och, práve som si na niečo spomenula," povedala medzi dvoma hryzmi a odpila si z čaju, „že som ti niečo chcela povedať. Keď sme boli s Robom na tom pikniku, videli sme vonku pri metlobalovom ihrisku Huga s nejakými chalanmi."

Rose ihneď stuhla, ale snažila sa svoju reakciu zahladiť tak, aby si to Erica nevšimla. Odjedla z pudingu, než sa spýtala: „No a?" Vynaložila dosť veľké úsilie na to, aby jej v hlase nebolo počuť napätie, ktoré ovládlo celé jej telo. Mala chuť vyskočiť z lavice, vytiahnuť Huga na nohy a vytriasť od neho odpoveď na jej otázky. Nemala by však hneď strácať hlavu, nevedela predsa, čo tam robili, mohlo to byť úplne nevinné.

„No a... ukrývali sa za tribúnami. Najprv mi to neprišlo zvláštne, ale Rob povedal, že to je známa zašívareň - pozemky okolo hradu učitelia vraj takmer vôbec nekontrolujú. Tak sme podišli trochu bližšie, no a... pili tam."

„Pili? Akože alkohol?" spýtala sa Rose potichu. To posledné, čo potrebovala, bolo, aby ju niekto začul a školskou klebetníckou mafiou sa to dostalo k nejakému učiteľovi.

Erica prikývla. „To nie je všetko. Fajčili tam a nebol to iba tabak."

„Do riti," zamumlala Rose so zatvorenými očami. Zvrtla sa a zabodla nahnevaný pohľad do svojho brata, ale ten si ju nevšímal a naďalej sa bavil so spolužiakmi. Erica mala desiatky otázok ohľane náhlej zmeny v Hugovom správaní, ale nedokázala jej odpovedať ani na jednu, keďže sama nevedela, čo sa to s ním, do pekla, dialo.

Keď vychádzali z Veľkej siene, aby sa pobrali na vyučovanie, Ericu poslala napred a počkala si na brata. Ihneď, ako vošiel do vstupnej haly, zatarasila mu cestu. „Na slovíčko," zasyčala.

Ignorujúc jeho protesty a nechápavé pohľady jeho spolužiakov, ho odtiahla bokom. „Môžeš mi vysvetliť, čo zase stváraš?"

„Pusti ma," zlostne na ňu vyštekol a vytrhol si ruku z jej zovretia. „Neviem, o čom hovoríš."

„Dovoľ mi pripomenúť ti. Metlobalové tribúny, chľast a marihuana. Už si spomínaš?"

Hugo na ňu zazrel. „A spomínaš si ty, čo som ti povedal naposledy? Nestaraj sa do mňa!" Chystal sa odísť, ale Rose mu to nedovolila. Akonáhle sa pohol, nasledovala ho.

„Myslela som si, že máš v hlave niečo viac a nielen kopu hnoja. Nepresakuje ti do mozgu, že ak to niekto zistí, môžeš mať z toho obrovské problémy? Môžu ťa aj vykopnúť zo školy!"

„To je môj problém!"

Rose na neho zostala pozerať, úplne obarená. Bolo to neuveriteľné. Ako mohol za tak krátku dobu tak veľmi osprostieť? Nemohla robiť nič iné, iba sa bezmocne pozerať, ako sa zvrtol a ponáhľal sa po chodbe za svojimi spolužiakmi. Bol čas pritvrdiť.

000

Al sa opieral o zábradlie vo vstupnej hale, keď sa na úpätí schodov konečne objavila Grace. Stretávať sa neustále v slizolinskej spoločenskej miestnosti už začínalo byť nudné, nehovoriac o tom, že to mohlo vyzerať podozrivo, ale veľa iných možností aj tak nemali. Bol november a v Škótsku už bolo poriadne chladno. Hoci snežiť ešte nezačalo, vonku sa počas voľna už nikto nezdržiaval, a to bolo prakticky jediné miesto okrem Veľkej siene, kde by sa schádzali študenti všetkých fakúlt. Obyčajne boli všetci v takomto období zalezení v spoločenských miestnostiach. Alebo v knižnici, ale bolo veľmi nepravdepodobné, že by práve tam narazili na Bailey.

„Ahoj," pozdravila ho Grace, keď k nemu pricupitala po schodoch, „prepáč, že meškám, ale zdržala ma spolužiačka."

Al mávol rukou a usmial sa. „To nič."

„Čo je dnes v pláne? Slizolinská spoločenská?"

Prikývol. „Ale ak chceš, môžeme ísť aj niekam inam," zdráhavo povedal. Nechcel ísť niekam inam, chcel ísť do svojej fakulty, aby bol Bailey pekne na očiach.

„Bailey je ale u vás, nie? Okrem vyučovacích hodín ju mimo fakulty veľmi nevídavam."

„Áno, asi je," pripustil.

„Tak potom je to vyriešené. Okrem toho, príde mi to aj vhod. Máš ešte svoje staré eseje z elixírov?" spýtala sa a Albus prikývol.

„Áno, prečo?"

„Potrebujem si jednu požičať. A tiež pomôcť esejou pomôcť. Ber to ako splátku za láskavosť, čo ti robím," s úsmevom povedala a vykročila smerom k slizolisnkej fakulte.

Albus ju nasledoval a zladil s ňou krok. „Myslel som si, že takú istú láskavosť robím aj ja tebe, takže by sme si mali byť kvit."

Otočila sa k nemu. „Takže mi s tou esejou nepomôžeš? To potom nie si veľmi dobrý frajer."

Albus prevrátil oči, ale verbálne na jej poznámku nereagoval. Chvíľu kráčali mlčky, keď sa Grace zrazu bez varovania zastavila.

„No jasné, už viem, čo som ti chcela povedať," zvolala tak nečakane, až Al naskočil a prestal kráčať. Zvrtol sa.

„Prosím?"

„Celý čas som si nevedela spomenúť, čo som ti chcela povedať, až teraz mi to napadlo. Minule keď som bola v knižnici kvôli práci na transfiguráciu, som uvidela niečo fakt čudné. Tvoja sesternica Rose sa tam rozprávala s Malfoyom. Teda, skôr sa hádali, pretože potom ho udrela. Normálne mu dala facku!"

„Čože?!" vykríkol Albus.

„Fakt!" dušovala sa Grace. „Myslím, že aj plakala, ale nemôžem to povedať naisto, lebo som ju dobre nevidela, ale keď okolo mňa prebehla, zazdalo sa mi, že som jej na tvári videla slzy. Nevedela som, či o tom už vieš, ale myslela som si, že by si mal."

Scorpiusove problémy so ženským pohlavým neboli pre Ala nič nové. Vzhľadom na to, koľko dievčat sa po ňom neustále siapalo a dožadovalo sa jeho pozornosti, bolo normálne, že mu niekedy rupli nervy a povedal niečo urážlivé alebo nepríjemné. Lenže Rose? Aj keď sa nemali radi, nemyslel si, že by medzi nimi vznikol taký veľký konflikt, aby to donútilo jeho sesternicu k fyzickému násiliu. A už vôbec nie k slzám. Ona ním vždy pohŕdala a nič, čo jej kedy povedal, sa jej nikdy príliš nedotklo. Aspoň si to myslel.

Chytil ju za ruku. „Grace, si si istá, že to bola Rose?"

„Áno," prikývla. „Myslím, že také červené vlasy a výrazané črty by som si nemohla spliesť s nikým."

„Zabijem ho!"

000

Rose hodila školskú tašku s rachotom na stolík a sadla si do kresla. „James, potrebujem tvoju pomoc."

Jej bratranec na ňu vykukol spoza nejakého časopisu o motlobale a nadvihol obočie. „Ahoj, Rose, aj tebe prajem pekný deň," sarkasticky povedal a ona pretočila oči v stĺp.

„Dnes si to nechaj pre seba, nemám náladu."

„Kedy v poslednej dobe si mala náladu?" ozval sa spoza časopisu.

Rose ho prepichla pohľadom, ale ignorovala to. Teraz mala oveľa väčšie starosti, než doťahovanie sa s ním. „Potrebujem si požičať tvoju mapu."

„Akú mapu?" spýtal sa. Rose po ňom vrhla podráždený pohľad, ale on naozaj vyzeral, že nevie, o čom hovorí.

Zamračila sa. „O akej mape asi tak môžem hovoriť?" netrpezlivo zvolala. Jeho chvíľková zadubenosť jej riadne brnkala na nervy. Stíšila hlas. „O záškodníckej predsa!"

Tento raz James odložil časopis a položil si ho na kolená, čo bolo znamenie, že mala jeho plnú pozornosť. „Načo ju potrebuješ?"

„Zdá sa, že Hugo naše rady odmieta počúvať. Mimochodom, vďaka, že si bol pri rozhovore s ním taký taktný," sucho poznamenala. „Asi tak o hodinu neskôr si ma našiel a pekne mi kvôli tomu vynadal. Myslel si, že som ťa poslala ja."

„Poslala si ma ty."

„O to predsa nejde, ježiši!" vybuchla, až zrazu celá miestnosť stíchla a všetci sa dívali na nich. Rose očervenela ako dvadsaťročný alkoholik a sklopila pohľad ku kolenám. To sa jej podarilo!

„Neviem, čo okrem tejto veci s Hugom sa ešte deje, Rose, ale fakt by si sa mala upokojiť. V poslednej dobe si stále podráždená a na každého iba štekáš."

Zadívala sa na neho s nevrlým výrazom na tvári. Keby bol v rovnakej situácii, ako je ona, tiež by bol aspoň trochu mrzutý. Okrem toho, čím viac sa blížil víkend, tým nervóznejšia bola a už to nedokázala skrývať tak dobre. „Tak požičiaš mi tú mapu alebo nie?"

„Ešte si mi nepovedala, načo ju chceš."

„Nie je to jasné? Musím Huga nejako ustrážiť."

James nadvihol obočie. „To je špehovanie."

„A?" zvolala. „Len sa netvár, že si svätý. Okrem toho, robím to preto, aby som mu pomohla."

„Tak dobre, donesiem ti ju. Čo presne plánuješ urobiť?"

Rose zavrčala. Nemohol jej tú mapu jednoducho dať? Musel mať okolo toho komentáre a milión otázok? Tá mapa vlastne ani nebola iba jeho, bola všetkých Weasleyových a Potterových, takže toto vypočúvanie nechápala. „Nepočúval si ma alebo čo?" podráždene sa spýtala.

„Počúval. Budeš ho špehovať, ale čo urobíš potom?"

„To nechaj na mňa."

000

Scorpius by už mal vedieť, že s jeho sesternicou sa nemá zahrávať. Albus si myslel, že mu to vysvetlil dosť jasne a dosť veľa ráz na to, aby si to konečne zapamätal. Medzi nimi dvomi boli stále nejaké nezhody a taká tá prirodzená nevraživosť, ktorá sa, ani nevedel ako, objavila z ničoho nič ihneď, ako sa spoznali. Ale že to prešlo až do takej fázy, v ktorej ho Rose udrela? Čokoľvek jej Scorpius povedal alebo urobil, Albus to nemienil tolerovať, aj keď bol jeho najlepší priateľ. Rose bola jeho slabé miesto.

„Po hrade sa pošuškávajú zaujímavé veci," povedal, keď vošiel do ich spoločnej izby. Scorpiusa našiel ležať na posteli a čítať knihu.

„Hm?" Nevyzeralo to, že by ho Albus zaujal. Dokonca sa ani neobťažoval prerušiť čítanie a pozrieť sa na neho.

„Nechceš vedieť aké?" falošne milo sa spýtal Al a musel sa premáhať, aby dokázal zachovať pokoj. Akonáhle jeho pohľad spočinul na blondiakovom znudenom výraze, začala mu vrieť krv v žilách.

„Ak je to dôležité..."

„Je to dôležité," precedil pomedzi stisnuté zuby. Pristúpil bližšie k jeho posteli, vytrhol mu knihu z rúk a odhodil ju preč.

Scorpius sa okamžite posadil a zadíval sa na neho vytreštenými očami. „Čo robíš?!"

„Dopočul som sa o malej potýčke v knižnici medzi tebou a Rose. Nechceš mi k tomu niečo povedať?"

Ak by aj Albus podozrieval Grace zo lži alebo by o tom, čo povedala, pochyboval, Scorpiusov výraz mu práve potvrdil, že to bola pravda. Najprv vyzeral úplne šokovane - bolo viac než očividné, že nečakal, že sa to dozvie -, potom sa v jeho črtách objavili obavy, až sa napokon jeho výraz zmenil na nepreniknuteľnú masku, a to všetko sa stalo akoby lusknutím prstov.

„Bolo to len nedorozumenie," zamumlal napokon Scorpius, vstal z postele a išiel po svoju knihu. Albusovi ihneď došlo, že iba hral o čas.

„Aké nedorozumenie to mohlo byť, ak ti dala facku?" spýtal sa trochu zvýšeným hlasom.

„Už sme to vyriešili, nemusíš sa do toho miešať."

Albus nadvihol obočie. „Nemusím? Pretože ak ťa udrela, pravdepodobne si jej povedal niečo, za čo by som ťa ja zmlátil. Takže si myslím, že sa do toho musím miešať."

Tento raz po ňom zazrel aj Scorpius. „Je to moja vec a teba do toho nič."

„Je to aj Rosina vec, čo znamená, že aj moja," oponoval Albus. Bol zázrak, že dokázal byť takýto pokojný a nesnažil sa pravdu zo Scorpiusa dostať fyzickým nátlakom.

„Nie je malé decko, nemyslím si, že by jej to urobilo radosť."

„To ťa nemusí zaujímať," odsekol Al. „Čo si jej urobil?"

„Nič som jej neurobil!" vyhŕkol Scorpius a hodil knihu, ktorú držal v ruke, na posteľ. Párkrát sa odrazila, ale nespadla naspäť na zem. „Iba sme sa trochu pochytili, to je všetko."

„Čo si jej teda povedal, keď kvôli tomu plakala?"

Scorpius sa už-už chystal niečo mu odseknúť, ale náhle sa zasekol a zízal na neho rozšírenými očami. „Čo? Ona plakala?"

„Práve som to povedal, nie?" odvrkol Al. „ČO SI JEJ POVEDAL?"

Blondiak sa zhlboka nadýchol, otočil sa k Albusovi chrbtom a zastrčil si ruky do vreciek nohavíc. „Ak to chceš vedieť, spýtaj sa to jej."

„Pýtam sa to teba."

Scorpius sa zvrtol a nakrivil ústa do nevzhľadnej grimasy. „Do mojich vecí sa starať nebudeš! Ak to chceš vedieť, opýtaj sa svojej sesternice. Jej možno nebude vadiť, že pcháš nos tam, kam nepatrí."

To bola posledná kvapka. Doteraz sa Al ešte ako tak držal, dával mu šancu vysvetliť, čo sa stalo, nech jeho vlastná predstavivosť neskĺzne hneď do tých najhorších scenárov, Scorpius však túto možnosť prepásol. A ešte sa k nemu aj takto správal! Nebolo pre neho ťažké popustiť hradby sebaovládania. Scorpius sa v sekunde ocitol pritlačný k drevenej skrini, Albusove ruky pevne zvierali predok jeho snehobielej košele.

„Už som ťa varoval predtým, ale asi som sa nevyjadril dosť jasne. Nechaj Rose na pokoji, inak budeš mať so mnou veľký problém a je jedno, či sme priatelia alebo nie. Nedovolím, aby si ubližoval niekomu z mojej rodiny!"

Keď sa od neho Al odlepil, Scorpius mal chvíľu pocit, že mu jednu vrazí - a ani sa neplánoval brániť -, ale iba sa zvrtol a bez slova vyrazil z izby. Všetko, čo bol schopný urobiť, bolo smutne sa za ním dívať.

Ak mal niekedy niekto pochybnosti o tom, že je korunovaný idiot, teraz sa to potvrdilo.