Poznámka autora

Všetci viete, že som nedochvíľna mrcha, ale určite ste už unavení z môjho neustáleho ospravedlňovania, takže túto časť rovno preskočím a prejdem k novej časti ;) Snáď sa bude páčiť ;)

„Ľudia si myslia, že máme vzťah typu „medzi láskou a nenávisťou". Nuž, nie je pravda, že ju nenávidím, ale ani ju nemilujem. Vzájomne sa rešpektujeme, aj keď obaja plánujeme vzájomnú vraždu." (Werner Herzog)

„Počkaj, povedz mi to ešte raz a pekne poporiadku. Čože si?!" zvolal som a neveriacky žmurkal na Wallisovú, ktorá sa márne pokúšala skryť široký úsmev. Boli sme v Sieni slávy, ako sa ukázalo, kvôli tomu útoku na Slizolinčanov ju McGonagallová prinútila dokončiť si so mnou trest, ale tento raz už zaslúžene. Chvíľu potom, čo profesorka odišla, mi vyklopila túto novinku a ja som úplne zabudol na prácu alebo nejaký trest.

„Stojí ti na kábli piadimužík alebo si len proste dutý od prírody?" vzdychla unavene. „Hovorím ti to tretíkrát a naposledy, včera som urobila prvý krok v našej dohode. A teraz padaj späť do práce, na vykecávanie budeme mať čas potom."

Vrátila sa späť k lešteniu odznakov za zásluhy za rozvoj školy a stále sa škľabila ako narušená. Pre mňa to také ľahké zase nebolo, nielenže ma ukrutne bolela celý deň hlava, teraz som sa ešte musel aj stresovať nad tým, že môj dokonalý plán sa spustil bez toho, aby som bol pri tom, a čo je najhoršie, ide úplne iným smerom, ako som chcel. Toto plánničiace dievča musí prestať robiť veci tak, ako chce ona. Hlavne, keď ich máme robiť spoločne.

Stál som takto zadumaný aj niekoľko minút, vôbec sa nehýbal z miesta a ďalej ju pozoroval, hoci som nevenoval žiadnu pozornosť tomu, čo robí. Prebral som sa, až keď mi zamávala zaprášenou utierkou pred nosom.

„Viem, že v tejto uniforme vyzerám skutočne šik, ale mohol by si na mňa prestať zízať?"

„Čo, žeby som ťa znervózňoval?" prehodil som.

Zvraštila čelo a odvrátila pohľad. Mimovoľne si uhladila košeľu aj pramene vlasov, ktoré sa jej vypustili z provizórneho drdolu. Keď si zahryzla do pery, odrazu som mal jasne pred očami incident zo včerajška. Pamätal som si každú chvíľu, ako chutila aj aký to bol pocit bozkávať ju. Bol som prekvapený, že je v tom taká dobrá, keď by som prisahal, že s Chryssom nič nemala, aspoň zatiaľ nie, pretože som ich za celý deň spolu nevidel ani chvíľu. O to ťažšie sa mi teraz pred ňou ovládalo.

„Nieže znervózňoval, ale skôr mám pocit, že niečo na mne nie je v poriadku," odvetila vyhýbavo. Podišiel som k nej a zapravil jej zatúlaný prameň za ucho. Celá stuhla, no nepohla sa.

„Na tebe je všetko v úplnom poriadku, Aurora," povedal som.

Po treste sme sa čo najtichšie vybrali na siedme poschodie, do núdzovej miestnosti, ktorú sme s chalanmi používali dosť často, keď sme vytvárali Záškodnícku mapu aj keď sme do rána študovali, ako sa stať animágmi. Za tie roky sa stala mojím najobľúbenejším miestom na hrade- no dobre, možno až po kuchyni-, pretože ma mohla zaviesť kamkoľvek som chcel a kedykoľvek.

Kým som sa prechádzal pred holou stenou a v mysli si predstavoval miesto, kam chcem ísť, Wallisová stála kúsok odo mňa a vyvaľovala oči.

„T- to je...núdzová miestnosť?" vypadlo z nej ohromene. Prekvapene som zastal.

„Ty o nej vieš?"

„Samozrejme!" zvolala a podišla bližšie, aby sa rukou opatrne dotkla steny, kde sa z ničoho nič zjavili veľké čierne dvere z mosadze. „Dejiny Rokfortu mám do slova a do písmena naštudované. Párkrát sa tam spomínala, hoci sa nikde neuvádzalo, kde presne sa nachádza."

„Neuraz sa, ale...keď toľko čítaš a študuješ, nemala...nemala si byť v Bystrohlave?"

Modré oči jej značne potemneli, keď sa na mňa otočila a prebodla ma pohľadom. Už som ju párkrát videl naštvanú, preto som vedel, že v jej pohľade nie je tak celkom hnev, skôr...horkosť a odpor.

„Pôvodne ma chcel Triediaci klobúk zaradiť tam," vyprskla, „ale keď som mu pohrozila, že ho rozpáram, ak ma pošle do fakulty môjho otca, prehodnotil svoje rozhodnutie." Viac nepovedala, stále zamračená stisla kľučku a stratila sa v núdzovej miestnosti. Poznámka do budúcnosti- nespochybňovať jej miesto v Chrabromile a nespomínať otca.

Rýchlo som vkĺzol dnu za ňou, pretože dvere sa začali zmenšovať a miznúť. Ocitol som sa uprostred izby podobnej Chrabromilskej klubovni, až na to, že tam neboli stoly, ale iba obrovská pohovka a fotely. Červené závesy na oknách boli odhrnuté, takže sme mali výhľad na nočnú oblohu a v krbe pukotal oheň. Wallisová zhodila tašku pri gauči a zvalila sa naň. Z očí jej nezmizol ten tieň a mňa prekvapilo, že som začal ľutovať, že som niečo také povedal. Pre všetku múdrosť Barnabáša Bláznivého, Sirius, cítiš sa dobre?! Nikdy predtým by mi nenapadlo, že budem pociťovať ľútosť voči Wallisovej, chcel som jej predsa zraziť hrebienok, nie?

„Takže..." nadhodil som.

Obišiel som gauč a sadol si na opačný kraj ako Wallisová.

„Kedy sa má začať predstavenie?" Pokrčila plecami, zatvorila oči a oprela si hlavu o opierku gauča.

„Zrejme dnes po tréningu," odvetila sucho, „Lily to chce mať čím skôr z krku a najlepšie bez svedkov. Odhadujem, že to celé nebude trvať dlhšie ako dve minúty."

„Hm," zareagoval som, „ale my pri tom, samozrejme, budeme." Zdvihla hlavu a prekvapene sa na mňa pozrela.

„A to si predstavuješ ako?" chcela vedieť. „Pokiaľ viem, v prázdnej klubovni budú naše postavy pôsobiť ako päsť na oko!"

Cítil som, ako sa mi po tvári rozťahuje úsmev. „A čo ak nás nebudú vidieť?"

Odišli sme späť do veže a ja som odbehol do našej izby po Jamesov plášť, ktorý si schovával v kufri spolu s galeónmi, mapou a...

„To nemyslí vážne!" zvolal som, keď som v jeho tajnej skrýši našiel dokrkvaný kus pergamenu, v ktorom som spoznal list od Evansovej. On ho so sebou ťahal ešte aj sem?! Ten chlapec vážne potrebuje pomoc, to aby som si švihol!

„Sirius?" ozvalo sa a ja som od ľaku hodil list späť do skrýše.

Zvrtol som sa na päte a všimol si Remusa, ako stojí za mnou iba v uteráku. Najskôr ide zo sprchy. Poznáme sa už dosť dlho, no pohľad na jeho jazvy, ktoré sa mu ťahali nie len po tvári, ale aj po ramenách a hrudi a pár mu zdobilo aj chudé brucho, mi spôsoboval zimomriavky. Niektoré z tých jaziev boli nové, doslova svietili zlovestnou červenou farbou. Keď sme sa v druhom ročníku dozvedeli o jeho chlpatom probléme, o pôvode všetkých tých zranení a dôvode jeho každomesačných odchodov, bola to jedna z tých najlepší správ, o akej sa dvanásťročnému grázlovi môže iba snívať. Prišlo mi to super a vzrušujúce, dokonca som jeden čas tajne dúfal, že ma pohryzie a budeme vlkolaci spolu.

Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že sa mi to zdá skvelé iba preto, lebo neviem, aké to je, netuším, aký je to pocit žiť s takýmto prekliatím, kedy máte strach, že ublížite niekomu, na kom vám záleží alebo že budete navždy sám, pretože sa vás budú ľudia báť alebo vás odcudzovať. Remusovi vlastní rodičia sa báli zostávať v jeho blízkosti, keď sa blížil spln a jeho premena. Sám som zažíval opovrhnutie vlastnej rodiny, takže viem, ako sa musí cítiť, ako mu to musí lámať srdce. O to viac som ho obdivoval, že dokázal byť stále taký vyrovnaný, silný a láskavý.

„Haló, vypadlo ti vedomie alebo čo?" potriasol ma za plece. „Hovorím tu na teba a ty nič."

Omráčene som zažmurkal a striasol zo seba horké myšlienky.

„Prepáč, ja..." mrkol som na plášť vo svojej ruke a spomenul si, prečo som vlastne prišiel, „...ponáhľam sa."

„Zas ideš šmírovať do dievčenských spŕch?" kývol hlavou na látku v mojich dlaniach.

„Remus, za koho ma to máš?!" zvolal som naoko pobúrene. „Ja nie som žiadny zvrátený, úchylný pozorovateľ! Potrebujem ho z čisto čestných a nevinných dôvodov." Nedôverčivo na mňa nadvihol obočie.

„Ak to má byť čestné, prečo nechceš, aby ťa videli?" Do kelu, aj s tvojou prehnanou zvedavosťou a rozumnými otázkami, Remus!

„Čo si ty, kontrolór z Ministerstva?!" oboril som sa naňho rozladene. „Iba si chcem zachovať anonymitu, to je celé."

Nakedy som bol prepustený zo „spovede", Wallisová na mňa čakala v klubovni. Sedela na pohovke spolu s Lily a zrejme ju presviedčala, aby sa Jamesovi ospravedlnila. Vyzerala nafučane, ruky mala prekrížené na prsiach a mračila sa. Zastal som na schodoch a natŕčal uši.

„Dlhuješ mu to, Lily, to nepoprieš," začul som ju hovoriť.

„Nič mu nedlžím! Za všetky tie roky, čo mi otravuje život, si to zaslúžil," vyprskla Evansová.

„Fajn, rob, ako chceš," povedala Wallisová a vstala, „ale myslela som, že nechceš byť ako on, že chceš byť tá rozumnejšia a dospelejšia." A tým ju dostala presne tam, kam chcela. Evansová zalapala po dychu a celá rozčertená vyskočila na nohy.

„Ja nie som ako on!" skríkla pobúrene. „A- ako...ako sa opovažuješ tvrdiť, že...ako ma s ním vôbec môžeš porovnávať?! Ja sa viem správať rozumne, slušne a primerane svojmu veku, on je len nevychovaný hulvát s rozumom trojročného decka!"

Napriek tomu, že Evansová vrieskala z plných pľúc a jej tvár nadobúdala ešte tmavší odtieň, ako boli jej vlasy, Wallisová nepohla ani brvou a prisahal by som, že som videl, ako sa jej chvejú kútiky, kým sa pokúšala nesmiať.

„Tak sa mu musíš poďakovať a ospravedlniť," odvetila pokojne. „Nemohol za to, ak si mala niekomu vynadať, tak som to mala byť ja, pretože ja som ho za tebou poslala." Evansová otvárala ústa, v očiach samotné peklo, no vtom sa zarazila.

„Počkať...to ty? Prečo?" zaujímala sa.

Wallisová pokrčila plecami. „Bežala si v ústrety nebezpečenstvu a ja som si musela najprv skočiť po prútik. Náhodou bol nablízku a, navyše, nikto ťa neobráni lepšie, ako chalan, ktorý ťa miluje." Ryšavku pri tom poslednom slove striaslo.

„Nehovor to," varovala ju, „Aurora, už viac to slovo nehovor!"

„Prečo, je to pravda, možno je to len taká teenagerská láska, ale je," vravela pokojne Wallisová. „A potom, veci by sme vždy mali nazývať pravými menami, aby sme sa ich nebáli."

„Ale mňa to desí, Rory!" rozhodila rukami do strán. „Ten pocit, že ma niekto miluje a hlavne Potter. Veď, odkedy sme mali jedenásť, som ho neznášala a v jednom kuse som naňho sypala urážky, ako sa do mňa mohol zamilovať? Naozaj to nechápem, a to je práve to! Vieš, aká som, musím poznať príčinu všetkého a tu som úplne bezradná. Nestojím o jeho lásku, nemám ho rada a väčšinu času by som mu najradšej fakt niečo zlomila, ale rozhodne nie jeho srdce. To nie, pretože viem, aké sú to muky."

Chvíľu bolo ticho, kým Evansová nepohnute stála na mieste a od zúfalstva si trhala vlasy, Wallisová sa najskôr pokúšala vymyslieť nejakú odpoveď a ja? Zabudol som, že som ľudská bytosť a potrebujem k svojmu prežitiu dýchanie. Ona mu nechce zlomiť srdce? Prečo sa k nemu potom chová ako ľadová kráľovná?!

„Lily," ticho ju oslovila Wallisová a chytila ju za plecia, „vieš, že ťa mám rada, si predsa moja najlepšia kamarátka, ale musím ti povedať, že to vôbec nevyzerá akoby si mu nechcela zlomiť srdce. Stále mu nadávaš a kričíš naňho."

„Lebo je to arogantný idiot, ktorý si o sebe myslí viac, ako v skutočnosti je a vytáča ma, že si po svete chodí akoby mu patril a naváža sa do každého, na koho narazí. A v jednom kuse mi vyznáva nehynúcu lásku," čertila sa. „Netušíš, aké to je stále mať za zadkom takú otravu."

Wallisová vyprskla do smiechu, ale ani trochu neznel veselo. Pustila Evansovú a ruky nechala klesnúť k telu.

„Že neviem? Vážne Lily?" zatiahla podpichovačne. „Jedno slovo- Sebastian." Evansová sa zarazila a neveriacky vyvalila na svoju kamošku oči.

„Stále?" vyhŕkla šokovane. „Nepovedala si, že to ešte trvá!"

Wallisová ľahostajne mávla rukou. „Nestojí to za zmienku. Iba som ti chcela pripomenúť, že to poznám a viem, že sa to dá vyriešiť aj inak."

„Hej, lenže ja nie som ty," už zase si nadurdene prekrížila ruky.

„To predsa viem," vzdychla si a pomaly cúvala k internátom. „Myslím, že už pôjdem spať. Nezabudni sa mu ospravedlniť." Otočila sa a takto zblízka ma zbadala krčiť sa za rohom schodov. Žmurkla na mňa.

Ako na zavolanie sa dnu nahrnulo naše uťahané, zablatené a mokré metlobalové družstvo na čele s Marlene a Jamesom. Využil som, že nám nikto nevenuje pozornosť (James a Evansová hľadeli na seba a zvyšok bol príliš unavený, aby sa vôbec zaujímal o to, čo sa deje okolo nich), schmatol Wallisovú a potiahol k sebe. Pohotovo som cez nás prehodil plášť a prikázal jej trochu sa prikrčiť, aby nám nebolo vidieť nohy. Keďže sme boli na plášť celkom veľkí, stáli sme tesne vedľa seba a ja som cítil jej horúci dych tesne pri mojom uchu. Úprimne, nebolo mi úplne všetko jedno.

Zadržal som dych, keď okolo nás šuchtavo prechádzali chalani z mužstva a zanechávali za sebou závan potu, chladu a dažďa. Veru, nezávidel som im. Metlobal som miloval, bol som prítomný na každom zápase (prischla mi nálepka Najväčší fanúšik levov), ale sám som nikdy nemal potrebu hrať. Znamenalo by to viac práce a záťaže a menej času na ohurovanie dievčat. Klubovňa sa vyprázdnila a zostali v nej iba James a Evansová, a my dvaja, samozrejme.

„Lily," zaplesal James túžobne a v očiach mal zase ten oddaný pohľad, ktorý by mu závidelo nejedno šteňa.

„Potter," oslovila ho Evansová roztraseným hlasom, čo sa tak veľmi premáhala. „Ja len...Prepáčžesomťaobvinilažesompoškole."

Zvraštil som čelo, čo povedala? S Wallisovou sme si vymenili zmätené pohľady. Zahryzla si do pery a ja som si po chvíli uvedomil, že to preto, aby sa nezačala smiať.

„Eh...prepáč, ale nerozumel som ti," zareagoval na to James a zložil si okuliare, aby si ich mohol utrieť do jediného suchého kúska na svojom drese.

Evansová sa prudko nadýchla. „Prepáč, za ten včerajšok, že som to zvalila na teba. Zachránil si mi život, teda, niežeby som to potrebovala, ale..."

„Merlin, Lily, ty si si to fakt nemohla odpustiť, že?" zašomrala Wallisová vedľa mňa.

Bola tak blízko pri mne, že sa jej pery takmer dotýkali môjho ucha, kým rozprávala. Na moment ma to tak rozrušilo, že som prestal vnímať rozhovor tých dvoch. Díval som sa na ňu kútikom oka a zauvažoval, či by som ju dokázal pod plášťom pobozkať tak, aby nás nikto neodhalil. Do dračieho trusu, prestaň s tým! Rýchlo som sa odvrátil a zapol vnímanie reality.

„Nikto nebude ubližovať mojej Lily," akurát vravel James. V duchu som sa pleskol po čele, kedy s tým už prestane?

„Koľkokrát ti mám hovoriť, aby si ma nenazýval svojou?!" zavrčala Evansová a zovrela ruky do pästí.

„No fakt, ten tvoj kamoš vážne nemá pud sebazáchovy," ozvala sa zase Wallisová. Trochu neochotne som jej musel dať za pravdu.

„Budem ťa tak volať, dokým to nebude pravda," on jej na to a urobil krok k nej.

„To sa nikdy nestane, Potter, možno v tvojich snoch!" vyprskla.

„Hm, tam sa to už stalo. Veľakrát."

Provokoval ju, ten vychcaný hajzel ju normálne provokoval! Podvedome som mu začal tlieskať za to, že prejavil kúsok zo svojho starého ja a už sa netváril ako stratené šteniatko, ale ako šelma, ktorá sa chystá vrhnúť na svoju obeť. Evansová zo seba vyrazila zvuk, ktorý určite nebol ľudský a tiež sa k nemu priblížila, aby mu mohla ukazovákom šťuchnúť do hrude.

„Ja by som sa s tebou nikdy nespustila!"

„Prečo?" zaujímal sa a zastal tesne pred ňou, takže sa nad ňou týčil. „Som šikovný, talentovaný, športovec, inteligentný...a ešte k tomu aj fešák!"

„Prepáč, že ti to skazím, ale mne sa nepáčia arogantní, do seba zahľadení debilkovia!" zasyčala jedovito. „A vážne netuším, prečo tu s tebou ešte vôbec márnim čas, svoje som ti povedala! Takže..."

Zvrtla sa na päte, takže jej dlhé ryšavé vlasy skončili v Jamesovej tvári, no keď som uvidel jeho pohľad, bol rozžiarený ako vianočný stromček. Zagúľal som očami, ten chalan stále nič nevidí?

„Hej, Evansová!" zakričal za ňou s úškrnom.

„Čo chceš?"

„Pôjdeš so mnou na rande do Rokvillu?" žmurkol na ňu. Takmer mi oči skončili na podlahe, čo som zostal tak ohromený. Wallisová si už musela rukou zakryť ústa, čo tak premáhala smiech.

Evansová sa prudko zvrtla, asi aby sa na vlastné oči presvedčila, či to myslel vážne. Jeho úškrn sa ešte rozšíril.

„Pevne dúfam, že si iba žartoval," odvetila. „Dobrú noc, Potter." Otočila sa, ale tesne predtým, ako zmizla v dievčenských internátoch, na tvári sa jej mihol malý úsmev.

Povedať, že sme s Wallisovou takmer omdleli od úžasu, je myslím na mieste.

Nooo, takže čo? :D James sa vracia k svojmu starému ja a žeby sa nám Sirius namotal? A kto myslíte, že je Sebastian? ;) Som zvedavá na vaše názory ;)

Strana 8