Poznámka autora.

Tak som späť, po dvojtýždňovej dovolenke sa vám môžem zase naplno venovať. Pridávam teda ďalšiu kapitolu a dúfam, že sa vám bude páčiť .

P.S. Ďakujem, ďakujem, ďakujem za krásne komentáre! Teší ma, že sa vám môj príbeh páči a pevne dúfam, že to tak bude aj najďalej. Snáď to nepokašlem...

14. kapitola

Ako ubiehal čas, naše bozkávanie sa zvrtlo na divokú smršť hormónov. Potter ma bozkával po celom krku, sánke, perách a pri tom blúdil svojimi rukami pod mojím tričkom. Ja som mu zase svojimi rukami blúdila po holom chrbte. Keď ma k sebe tuho pritisol, tak tuho, že mi skoro polámal rebrá, stisla som mu zubami spodnú peru a on zastonal. Trhane som sa zasmiala. Odtrhol sa od mojich pier a vyčítavo sa na mňa zahľadel. Po chvíli sa ku mne znova sklonil, ale predtým ako ma opäť pobozkal, zamrmlal: „Tak teraz už nemôžeš povedať, že si ma nepobozkala." Jeho pery znovu našli tie moje, ale ja som mu tentoraz bozky neoplácala. Hlavou mi vírili jeho slová. Tak teraz už nemôžeš povedať, že si ma nepobozkala. Naozaj tým myslel to, čo si myslím?! Ten nehanebný bastard!

Uhryzla som ho, oveľa silnejšie ako predtým. Zjojkol a odtiahol sa odo mňa. Díval sa na mňa ako na šialenca. Vražedne som naňho zazrela a strčila doňho rukami.

„Zlez zo mňa, ty odporný grázel!" zavrčala som- môj naštvaný hlas sa ozýval v celej kuchyni.

„Čo ti zase sadlo na nos, do pekla?!" dožadoval sa vysvetlenia.

„Mňa nikto využívať nebude!" zúrila som. „Ako si sa opovážil?!" Znova som doňho strčila, tentoraz silnejšie a on zo mňa konečne zliezol.

„O čom to-" začal, ale ja som ho prerušila falošným smiechom.

„Nehraj to na mňa, nie som taká sprostá, aby som si nevšimla o čo ti ide!" povedala som. „Pobozkal si ma, využil si ma, len, aby ti ľudia uverili tvoje nechutné klamstvá!"

„Ale nezabúdaj, že teraz už pravdivé," zamrmlal.

„Nestačila ti tá škoda, ktorú si už spôsobil?!" rozkričala som sa. „Vieš, že nebudem schopná klamať Rose alebo Dominique, teda je len otázkou času, kedy to zistia všetci, a potom, UVEDOMUJEŠ SI, AKO BUDEM VYZERAŤ POTOM?!" Chcel niečo povedať, ale ja som ho predbehla. Ak by teraz prehovoril, na mieste by som ho prekliala!

„Ty si ten najodpornejší, najzlomyseľnejší, najpodlejší človek, akého som kedy mala to nešťastie spoznať!" zlostila som sa. „Ako ďaleko ešte chceš zájsť, dokým ma úplne zničíš?! Alebo dokým ťa nezabijem?!"

„Ja...ja som-" Umlčala som ho zdvihnutím ruky.

„Prisahám na Merlina, že ak to spravíš ešte raz, ak sa o to, čo i len pokúsiš, zabijem ťa, ty jedna nechutná atrapa človeka!" Zvrtla som sa na päte a kráčala smerom k dverám, s dosť veľkým zadosťučinením. Mala som vážne silné pokušenie ho tam hneď namieste začarovať, aby nadosmrti zvracal slimáky! Sľubujem, že ak sa ku mne ešte raz priblíži, tak to urobím! Vo dverách som sa ešte zastavila a cez plece som naňho zakričala: „Vyhýbaj sa mi!" Na to som odtiaľ rýchlo bežala preč do svojej izby, do bezpečia a tepla svojej chrabromilskej postele.

Ukázalo sa, že ten chalan má viac rozumu, ako som sa nazdávala. Chopil sa mojej rady a nadchádzajúci týždeň sa mi vyhýbal, tak ako som mu poradila. Na nešťastie sa však v ten týždeň začal aj náš mesačný trest s McGonagallovou. Každý deň po večeri sme museli hodinu sedieť v prázdnej učebni elixírov, kde bola navyše aj poriadna zima, keďže sa nachádza v žalároch. McGonagallová od nás chcela, aby sme sa naučili spolu vychádzať a zmierili sa s faktom, že spolu budeme tancovať pred zrakom celej školy, ale nebolo to také jednoduché. Nedokázala som sa na Pottera pozrieť bez toho, aby som v momente nemala chuť ho zaškrtiť. Hoci už ubehol týždeň od toho incidentu v kuchyni, stále som bola naštvaná. Nevedela som, ako na to celé zabudnúť a nemal mi ani kto pomôcť. Rose ani dievčatám som to s logických príčin nemohla povedať, Kat tiež nie, keďže sa na mňa stále hnevala a Marcusovi, s ktorým sme sa za posledný týždeň dosť zblížili( myslím ako kamaráti) som to samozrejme tiež nemohla povedať. A keď už sme pri Marcusovi... túto sobotu s ním mám ísť na rande do Rokvillu! Vôbec netuším, čo robiť. Neviem ako sa mám k nemu potom bozku správať, neviem ani o čom sa s ním mám rozprávať... Neviem ani, čo si obliecť.

Dvere na učebni sa otvorili a vošla riaditeľka. Keď videla, že Potter sedí na jednom konci miestnosti a ja zase na druhom, čo najďalej od neho, povzdychla si.

„Môžete ísť," povedala. „Vaša hodina uplynula." Bez slova sme si pozbierali veci a vyšli sme z miestnosti. Prešli sme popri Veľkej sieni, kde sme narazili na uťahané, zablatené chrabromilské metlobalové družstvo- dnes sme mali prvý tréning, ktorého som sa kvôli tomu hlúpemu trestu nemohla zúčastniť.

„Fred," oslovila som ho, keď sa nenápadne snažil prešuchnúť popri mne, „môžeš na slovíčko?" Pozrel na mňa, oči naplnené hrôzou.

„Nič ti neurobím, chcem sa iba pozhovárať," vysvetlila som. Opatrne prikývol a podišiel ku mne. Počkali sme kým všetci z družstvo vyšli po schodoch, potom som sa k nemu otočila. Už dlho som sa odvažovala k tomuto rozhovoru, takže som mala pripravenú takú malú reč.

„Myslím, že vieš o čom sa s tebou chcem rozprávať, takže prejdem rovno k veci," povedala som. „Začal si si s mojou mladšou sestrou a aj keď má len pätnásť a myslím si, že si pre ňu rozhodne nevhodný partner, nebudem stáť v ceste vášmu vzťahu.

Kat ťa má úprimne rada a ja nemám žiadne právo starať sa do toho, čo robí, ale varujem ťa, Fred, ak jej zlomíš srdce, podám si ťa. A ver, že nebudem mať zľutovanie. Poznáš ma, vieš, že to myslím vážne. Takže si dobre rozmysli, čo urobíš. Ak ju máš naozaj rád, prosím, budem to akceptovať, ale ak sa s ňou len zahrávaš, pretože je pekná, mladá a neskúsená radšej to skonči skôr ako jej vážne ublížiš, lebo inak ťa zabijem. Rozumieš?"

Fred sťažka preglgol a potom váhavo prikývol, že rozumie. „Vážne sa mi páči, Alyssa."

„Potom vám nebudem stáť v ceste," povedala som. „Dúfam, že ju urobíš šťastnou, Fred." Krivo sa na mňa usmial a ja som mu ten úsmev opätovala. Je načase dostať svoju sestru späť.

Nasledujúci deň som hneď po vyučovaní zašla za Rose. Sedela v knižnica a usilovne písala prácu na dejiny mágie. Hodila som tašku na zem a prisadla si k nej. Chvíľu jej trvalo kým vzala na vedomie moju prítomnosť; bola príliš zahĺbená do svojej práce.

„Ach, ahoj, Alyssa," pozdravila, keď si ma konečne všimla. „Stalo sa niečo?"

„Áno, stalo," povedala som. „Potrebujem s tebou hovoriť." Rose zdvihla hlavu od pergamenu a zahľadela sa na mňa, oči jej horeli zvedavosťou.

„Najlepšie osamote." Vyskočila zo stoličky, nahádzala všetky veci do tašky a zavelila: „Poďme do tvojej izby." Neškriepila som sa. Moja izba bola najvhodnejšia na súkromný rozhovor takéhoto typu.

Vyšli sme na štvrté poschodie, povedala som obrazu heslo a opatrne nakukla dnu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tam zdržiaval Potter. Skvelé! Vpustila som Rose dnu a zaviedla ju do svojej izby. Rose užasnuto vyvalila oči.

„Páni!" vydýchla unesene. „Je to tu krásne! A tie chrabromilské farby! To ty sama?"

Pokrútila som hlavou. „Myslím, že McGonagallová chcela, aby som sa tu cítila príjemnejšie."

„A cítiš?" opýtala sa.

„Aj áno," pokrčila som plecami. „Keď som tu aspoň na chvíľu nemusím myslieť, že sa o ubytovňu delím s tým prekliatym debilom."

„Čo sa medzi vami vlastne stalo?"

Oči sa mi rozšírili hrôzou. Prečo sa ma na niečo také pýta? Žeby niečo tušila...? Nie, vylúčené!

„A- ako to myslíš?" vytisla som zo seba.

„No, väčšinou sa v jednom kuse hádate a podpichujete, ale tento týždeň ste akosi stíchli," objasnila mi. Sadla si na posteľ a rukou prechádzala po hebkých, červených obliečkach. Bola mi otočená chrbtom takže nemohla vidieť, ako som si uľavene vydýchla.

„A čo si čakala, potom, čo všetkým natáral?!"

„Máš pravdu, prepáč, iba som bola zvedavá," ospravedlňujúco sa usmiala. „Takto si určite spokojnejšia, keď ti dal konečne pokoj." Neúprimne som sa na ňu usmiala a prikývla som. Pravdou však je, že to nebolo lepšie. Myslela som si, že keď sa ho konečne zbavím budem sa cítiť lepšie, ale nebolo to tak. Môj vnútorný hlas mal pravdu, nudila som sa bez neho. Celé dni som nemala, čo robiť; už ma nebavilo ani tráviť čas v knižnici nad knihami. Priveľmi som si zvykla na naše každodenné hádky.

Keď sa Rose konečne vynadívala na moju izbu, otočila sa na mňa. „Tak, o čom si chcela hovoriť? Vyzeralo to dôležito."

„Aj je," prisvedčila som a prisadla si k nej na posteľ. „Ale najprv mi sľúb, že nebudeš vystrájať."

„Pre Merlina, Alyssa, už ma toľko nenapínaj," nezdržala sa. Prísne som na ňu pozrela.

„Fajn, sľubujem," povzdychla si. „Už mi to povedz."

Zhlboka som sa nadýchla. „Marcus ma pozval na rande do Rokvillu." Rosina vzrušená tvár trochu pohasla. Zrejme to nebola až taká nadchýnajúca správa.

„To nie je všetko," udržiavala som ju v napätí. „Minulý týždeň, potom, čo som sa pohádala s Kat, ma vzal so sebou do kuchyne. A potom na chodbe, keď sme už odchádzali, ma pobozkal." Rose zapišťala, ale rýchlo si zakryla dlaňou ústa.

„Robíš si srandu?"

„Kiežby," vzdychla som. Keď videla ako skormútene sa tvárim, trochu sa upokojila a položila mi ruku na plece.

„Alyssa...?"

„Neviem, čo robiť, Rose," vyznala som sa. „Marcus je vážne fajn a je vážne úžasný, ale ja neviem. Keď ma pobozkal nič som necítila, proste to nebolo ono."

„Och, uch," vyšlo z nej. „Možno, možno len potrebuješ viac času."

„Tiež som si to myslela." Ale potom som pobozkala toho tvojho nepodareného bratranca a bolo to presne také, aké som si vždy predstavovala, že bude. Lenže to som jej, samozrejme, nemohla povedať. Aj keď by som tak veľmi chcela... Ale nie, nemôžem, nič to neznamenalo, nikto to nemusí vedieť. Proste na to zabudnem a budem sa tváriť, že sa to nikdy nestalo. Navyše, ani ona mi nepovedala o jej vzťahu so Scorpiusom.

„Zajtra spolu idete na rande a ak ani potom nepreskočí iskra, tak mu to proste povedz," poradila mi.

Povzdychla som si. „Asi máš pravdu." Rose sa na mňa usmiala a objala ma okolo pliec.

„Dobre to dopadne, uvidíš."

„Pomôžeš mi ešte vybrať niečo na seba?" spýtala som sa.

Rose nadšene súhlasila.

V sobotu ráno som sa zobudila zavčasu, aby som sa stihla pripraviť, výzorovo aj emocionálne. Vďaka včerajšiemu rozhovoru s Rose a jej neustálemu ubezpečovaniu, že všetko bude v pohode som sa trochu uvoľnila a uvedomila si, že sa na ten výlet do Rokvillu celkom aj teším. Neviem prečo, ale tá dedinka mi učarovala hneď vo chvíli, ako som ju v treťom ročníku po prvýkrát uvidela. Je v nej proste niečo čarovné a nemyslím tým len čisto čarodejníckych obyvateľov. Je na nej proste niečo krásne. A na Vianoce... hotová rozprávková krajina!

Rýchlo som sa okúpala, umyla si zuby, spravila si bezchybný mejkap, ktorý mi zabral asi pol hodinu, a obliekla si krátke tylové šaty v námorníckej modrej farbe s ramienkami z priehľadného saténu. Rose mi k nim ešte vybrala aj biely, jednoduchý opasok s drobnými kvetmi. Vlasy som si zviazala do elegantného drdola bielymi sponkami, aby som ladila s opaskom a na nohy som si obula modré baleríny s mašľami. Keďže sa blížila jeseň prehodila som si cez plecia bavlnený svetrík, ktorý mi siahal iba po pás. Perfektné!

Pár minút pred odchodom som zišla po schodoch do Vstupnej haly, kde sme sa mali všetci stretnúť. Väčšina študentov tam už bola- mimo iných aj Potter s Melanie a Marcus s chlapcami- a keď som schádzala po schodoch všetci na mňa zízali. Radšej som sa pozerala do zeme a poctivo sa červenala. Zrak som od podlahy odtrhla až keď ma niekto chytil za ruku. Bol to Marcus, v celej svojej kráse a dokonalosti. Mal na sebe len tmavé džínsy a bielu košeľu a ja som sa na moment zľakla či som sa náhodou moc nevyparádila. Stačil však jediný pohľad do jeho ohromenej, unesenej tváre a bolo mi to srdečne jedno.

„Teda, Alyssa!" hlesol a pomaly ma otočil, aby si ma mohol obzrieť aj zozadu. „Vyzeráš nádherne!"

Môj rumenec sa ešte prehĺbil. „Ďakujem, aj ty vyzeráš skvelo."

„Tebe sa nevyrovnám," zašepkal mi, keď sa ku mne nahol, aby mi uštedril jemný bozk na líce. Prekvapene som otvorila ústa. Našťastie sa práve vtedy otvorili dvere a my sme konečne mohli ísť do Rokvillu.

Marcus, ako dokonalý džentlmen, mi ponúkol jedno svoje mužné rameno. „Pôjdeme?" S úsmevom som prikývla a chopila sa jeho ponúkanej ruky.

Dorazili sme do Rokvillu a krátko potom, čo som sa dôkladne poobzerala po svojom, hneď po Rokforte, najobľúbenejšom mieste a zistila, že sa nič nezmenilo, som sa otočila na Marcusa.

„Tak, kam pôjdeme?"

„Neviem, myslel som, že by sme sa mohli prejsť a potom si zaskočiť k Trom metlám?" nadhodil váhavo. Zrejme sa obával, že sa mi ten nápad nebude pozdávať.

Srdečne som sa naňho usmiala. „Výborný nápad."

S Marcusom sme celý deň strávili prechádzaním sa uličkami Rokvillu a rozprávaním sa o všetkom, čo nám prišlo na myseľ. Zistila som, že sme si celkom podobní. Rovnako ako ja miluje futbal, čo som už síce vedela, ale netušila som, že až do takej miery, aj metlobal, páčia sa mu podobné knihy ako mne a jeho obľúbený muklovský film sú Avengers, rovnako ako môj. Keď nám už začalo byť zima, skočili sme si na ďatelinové pivo k Trom metlám, kde sa to hemžilo študentmi z Rokfortu, ktorý na nás prekvapene hľadeli. Nevšímali sme si to a sadli si úplne dozadu, aby sme sa mohli v pokoji ďalej rozprávať. Bol to skutočne úžasný deň!

Vrátili sme sa pred večerou a Marcus sa ponúkol, že ma odprevadí na ubytovňu. Trochu nervózna som napokon súhlasila. Začínala som sa báť toho, čo príde. Nech som sa akokoľvek snažila a bez ohľadu na to ako výborne som sa dnes bavila, utvrdila som sa v tom, že ho mám rada len ako kamaráta. Je šarmantný, nádherný a má ma rád, ale proste... kolená sa mi neroztrasú zakaždým keď ho uvidím. Lenže ako mu to mám povedať?

Zastali sme pred obrazom dievčatka na lúke, kde som sa naňho otočila.

„Ďakujem za krásny deň, Marcus," poďakovala som mu. „Naozaj som sa bavila."

Marcus vyčaril na tvári očarujúci úsmev. „Veď aj ja," povedal. „Niekedy by sme to mohli zopakovať." Otvorila som a znova zaklapla ústa. Teraz je tá správna chvíľa povedať mu to. Ale keď ja netuším ako! Nemôžem to naňho len tak vybafnúť alebo áno?!

„Marcus, pozri," začala som zmierlivo, „si vážne úžasný a mám ťa rada, je mi s tebou skvele, ale myslím, že ťa nedokážem mať rada viac ako kamaráta. Mrzí ma to, ale proste to nejde." Marcus na mňa len prekvapene hľadel.

„Vážne?" spýtal sa po chvíli.

Prikývla som. „Prepáč." Na môj veľký šok sa Marcus zasmial.

„Tak to je fajn," povedal, „pretože ja to cítim rovnako."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Naozaj?"

„Áno," potvrdil. „Naozaj si sa mi páčila, a stále páčiš, ale keď som ťa pobozkal, cítil som, že to nebolo to pravé." Úľavou som sa rozosmiala. Uf, zo srdca mi spadol obrovský kameň! Nemusím sa cítiť previnilo, že som mu ublížila, pretože to cíti rovnako. Som za to rada, naozaj by som ho nechcela stratiť. Je skvelý kamarát.

Na rozlúčku sme sa objali a Marcus mi na líce vtisol priateľský bozk. Dívala som sa za ním až kým mi nezmizol na schodoch, a potom som preliezla cez obraz do spoločenskej miestnosti. Tam na mňa čakalo nemilé prekvapenie. Potter sedel v kresle pri krbe a čakal na mňa. Nemala som ani najmenšiu chuť sa s ním baviť, ale niekde hlboko vo vnútri vo mne skrsla nádej, že sa znova riadne pohádame.

„Ahoj, mami, pekné od teba, že si na mňa počkala," zatiahla som podpichovačne. Potter však nepohol ani brvou. Čo to s ním je?

„To nemáš nič iné na práci len ma kontrolovať kedy sa vrátim?" spýtala som sa. Potter však stále nič nehovoril. Už ma to začínalo štvať. No tak, Potter, provokuj ma! Keďže však zjavne nemienil nič povedať, otočila som sa mu chrbtom a pohla sa ku schodom. Odrazu ma však zdrapil za ruku a otočil tvárou k sebe.

„Je na čase, aby si splnila ďalšiu úlohu, ktorú som si pre teba pripravil," povedal.

Neveriacky som naňho zazrela. „Čože?"