21. kapitola

Prebúdzanie bolo ako za trest. Viečka som mala ťažké,- oči som dokázala otvoriť len na štrbinky- rovnako ako aj celé telo a otupujúca bolesť v hlave bola taká neznesiteľná, až som mala chuť si ju odtrhnúť. Chytila som sa za hlavu a s mrnčaním som sa prevalila na druhý bok. V hlave mi hučalo; pripadala som si, akoby som mala opicu. Tuho som stisla viečka a zaborila si tvár do mäkkého vankúša zelenej farby. Očakávala som, že ma tá omamná vôňa môjho jahodového šampónu trochu upokojí, ale namiesto nej mi do nosa udrela vôňa mäty a nejakého korenia. Hlava ma z toho rozbolela ešte viac. Zastonala som a v tej chvíli sa mi vážne chcelo umrieť.

„Eatonová, ako sa cítiš?" opýtal sa ma dôverne známy hlas.

Otvorila som oči a pri kraji postele kľačal Potter a tváril sa znepokojene.

„Akoby ma prevalcovalo stádo kentaurov," zamrmlala som.

„Madam Pomfreyová povedala, že ti mám dať toto, keď sa preberieš," poinformoval ma a postavil sa. Zo stola vzal čašu plnú nejakej hustej, matnej tekutiny a podával mi ju.

„Čo sa stalo? Prečo tu bola madam Pomfreyová?" vychrlila som. „A prečo teda nie som v nemocničnom krídle?" Keď som sa totiž lepšie obzrela okolo seba, uvedomila som si, že som v Potterovej izbe. Prečo vždy, keď sa prebudím v jeho posteli je mi zle na umretie?!

„Omdlela si, najprv som si myslel, že si potrebuješ iba oddýchnuť, ale keď si sa neprebrala ani po troch hodinách a navyše som si uvedomil, že celá horíš, zavolal som madam Pomfreyovú, aby ťa vyšetrila," odvetil. „Hovorila, že to nie je nič vážne a nechcela s tebou veľmi hýbať. Ak by ti bolo horšie mám ťa odviezť do nemocničného krídla."

„Ako dlho som bola mimo?" chcela som vedieť.

Pokúsila som sa posadiť, ale rozkrútila sa mi hlava a zase som bezmocne klesla do perín. Potter si ku mne prisadol a jednou rukou mi pomohol do sedu. Istil ma ňou, aby som znovu neklesla do postele. Podal mi čašu. Privoňala som k nej a zvraštila nos.

„Fuj, nevonia to ktovieako dobre," skonštatovala som. Potter sa usmial.

„Nuž, nie je to tekvicový džús." Váhavo som sa napila. Chutilo to odporne, asi ako varená hlina, ale hneď som zacítila účinky elixíru. Vyjasnil sa mi zrak a aj bolesť trochu poľavila.

„Už je ti lepšie?" chcel vedieť Potter.

„Trochu," odpovedala som a podala mu prázdnu čašu. „Chce sa mi strašne spať."

„Madam Pomfreyová povedala, že budeš chcieť spať," prisvedčil Potter.

Zazívala som a oči sa mi pomaly začali zatvárať. Potter ma jemne uložil späť na vankúše. Chvíľu sa nado mnou ešte skláňal a ohmatával mi čelo. Keď sa odtiahol a chystal sa postaviť z posledných síl som ho chytila za ruku.

„Potter?" oslovila som ho a on sa ku mne naklonil, aby ma lepšie počul. „Ďakujem. Ďakujem za všetko." Jeho očarujúci úsmev bolo to posledné, čo som videla predtým než som upadla do mdlôb.

Z bezsenného spánku som sa prebrala až ráno na melodické bubnovanie dažďa na oknách. V Potterovej izbe sa nekúrilo a keďže som bola len vo svojej tenkej, úzkej košeli a krátkej sukni, začínalo mi byť zima. Tesnejšie som sa zamotala do prikrývok, ale keďže boli zo šmykľavého saténu, veľmi ma nezahriali. Rukami som začala šmátrať po svojom prútiku, ale nevedela som ho nájsť. Pekne ma to štvalo a tiež aj frustrovalo. Bola mi vážne zima, až mi drkotali zuby, a stále som nedokázala nájsť ten sprostý prútik. Naozaj som sa začínala báť, že som ho stratila.

Možno ho mám v taške, napadlo mi.

Prudko som sa otočila, až sa mi nepríjemne zakrútila hlava a pred očami sa mi nachvíľu roztancovali hviezdičky. Keď sa mi rozostril pohľad, prvé čo som uvidela bol tvrdo spiaci Potter v kresle pri krbe. Nohy mal vyložené na stole a hlava mu prevísala cez operadlo. Čierne vlasy mu nedbalo padali do tváre a mňa pochytila šialené túžba upraviť mu ich na miesto.

Opatrne som sa pozviechala z postele a takmer som sa opäť zosypala, keď som zakopla o svoje čižmy. Potichu som zanadávala. Obzrela som sa na Pottera či ho to náhodou neprebralo, ale vďaka Merlinovi, stále tvrdo spal. Priplížila som sa k nemu a očami som pátrala po svojej taške. Ležala na zemi po Potterovej ľavej strane. Nahla som sa cez neho, až sme sa tesne dotýkali telami, a ďalej šmátrala po prútiku. Bola som zaneprázdnená, a tak som si nevšimla, že sa Potter prebudil. Došlo mi to až keď mi svojím protivne sebavedomým hlasom zašepkal do ucha: „Tomu sa hovorí príjemné prebudenie."

Vytiahla som ruku z taška a uskočila od neho, akoby som sa bola spálila. Až príliš rýchlo. Zakrútila sa mi hlava a prudko som dosadla na posteľ. Potter sa v okamihu prestal uškŕňať a ako správny hrdina mi rýchlo priskočil na pomoc.

„Som v poriadku," odbila som ho mávnutím ruky. Lenže to by nemohol byť Potter, aby ma počúval. Prisadol si ku mne a ohmatal mi čelo.

„Vyzerá to, že teplota ti už klesla," skonštatoval.

„Povedala som ti predsa, že mi nič nie je."

„Koľkokrát som ťa to už počul povedať," povedal, „schválne, či uhádneš koľkokrát to bola pravda." Namiesto odpovede som naňho škaredo zazrela. Neznášala som, keď si ma takto doberal, ale najviac som neznášala, keď mal pravdu. Potter sa môjmu výrazu dobre zasmial.

„Mala by si sa naučiť lepšie klamať, Eatonová."

„A ty... ty by si sa mal naučiť..." nebola som schopná nájsť tie správne slová. „...och, daj sa vypchať!"

Zvalila som sa do postele, zrazu vyčerpaná, a Potter sa na mne dobre bavil.

„Stal sa zázrak, Eatonovej došli argumenty!" uťahoval si. „Drahý Merlin, konečne sa mi ju podarilo umlčať!"

„Máš z toho srandu?" spýtala som sa. „Mám ti snáď pripomenúť, že len vďaka tebe som v tomto stave?" To získalo jeho pozornosť.

Zvraštil čelo: „Ako to?"

„Vieš ten list od starej mamy, kvôli ktorému som plakala, bol jej reakciou na správu, ktorú McGonagallová poslala k nám domov potom, čo som ťa napadla."

„A to bola akože moja vina, že si ma napadla?!" Vystrela som sa a hrozivo naňho gánila.

„A nie snáď?" vyštekla som naňho. „Kto ti kázal natárať celej škole, že som do teba buchnutá?"

„Tou fackou si si to sama pýtala," zlostil sa už aj on. A to ma ešte viac dopálilo. To ja som mala právo hnevať sa, nie on!

Vyskočila som z postele, ignorujúc tú bolesť, čo mi vystrelila v hlave.

„Nemal si ma strápniť pred celou školou!"

„Zaslúžila si si to!" odvrkol. „To bola pomsta za to všetko, čo si mi kedy urobila!"

„Ja, čo som urobila tebe?! A čo potom to všetko, čo si ty kedy urobil mne?! To je nič?" zvýšila som hlas.

„To bola len obrana proti tvojim útokom! Vždy si bola ty tá, kto začal!"

„Ja? JA?! Ty jeden nehanebný klamár, kto to všetko pred piatimi rokmi začal?! TY!"

Potter sa nadychoval, že mi niečo odvrkne, ale ja som už nemala chuť ho ďalej počúvať. Zdvihla som ruku, aby som ho zastavila. „Nechaj si to." Schmatla som zo zeme svoju tašku, prehodila si ju cez plece, vzala som si topánky a kráčala ku dverám.

„Ďakujem za tvoju náramne obetavú starostlivosť," poznamenala som sarkasticky a zabuchla za sebou dvere.

Vrátila som sa do svojej izby, kde nebolo o nič teplejšie než v Potterovej. Rýchlo som zakúrila v kozube a odišla som sa okúpať, aby sa miestnosť stihla trochu vyhriať. Vošla som do kúpeľne a vlastne som sa prvýkrát pozrela na svoju tvár po tom hroznom náreku. Zhodnotiť to jedným slovom, vyzerala som katastrofálne. Pod očami som ešte mala roztrúsené zvyšky maskary, oči som mala opuchnuté a podliate krvou.

Bleskovo som sa okúpala a dala si do poriadku tvár. Necítila som sa ešte najlepšie, ale nemalo zmysel ulievať sa z vyučovania a nudiť sa na izbe, keď už mi ustúpila horúčka a vlastne ma už nič ani nebolelo. Zbalila som si všetky potrebné knihy a opustila našu ubytovňu.

Keďže mi ešte zostávala nejaký čas do začiatku doobedňajšieho vyučovania zašla som do nemocničného krídla. Madam Pomfreyová vyzerala úprimne prekvapená, že ma vidí.

„Slečna Eatonová, niečo nie je v poriadku?" spýtala sa ustarane.

„Nie, všetko je ok, len som chcela vedieť, čo sa to so mnou včera stalo."

„Aha," vydýchla si. „Boli ste len veľmi vyčerpaná. To sa študentom stáva často."

„Aha, ďakujem," odvetila som. Neviem, čo som vlastne čakala, že povie, že mám nejaký vzácny druh chrípky alebo niečo podobné?!

Už som sa chystala odísť, keď povedala: „Musím priznať, že som bola prekvapená, keď sem pribehol pán Potter celý bez seba od strachu. Dokonca sa aj sám ponúkol, že sa o vás postará, nechcel aby som vás sem odniesla na noc. Veru, musí mu na vás veľmi záležať. A to ako sa na vás díval-" Jej monológ prerušil príchod nejakého tretiaka, ktorému sa z uší a nosa valili mydlové bubliny.

Zostala som tam nepohnute stáť na mieste. Snažila som sa stráviť jej slová. Potter sa o mňa strachoval?! A sám sa ponúkol, že sa o mňa postará? Znie to dosť neuveriteľne a predsa... Do pekla, možno som naňho mohla byť ráno milšia! A čo to ešte povedala? A to ako sa na vás díval. Čo tým madam Pomfreyová myslela? Ako sa na mňa Potter díval? Sakra, teraz mi to celý deň bude vŕtať v hlave!

A ako obyčajne som mala pravdu. Celý deň mi tie slová vírili v hlave. Na čarovaní ma profesor Flitwick musel osloviť štyrikrát kým som mu konečne odpovedala. Na ostatných hodinách to nebolo o nič lepšie. Keď potom prišiel obed stále som zízala smerom k slizolinskému stolu a vôbec som nevenovala pozornosť Rose, ktorá sa mi donekonečna ospravedlňovala, že so mnou na Rokforte nezostane cez prázdniny. Dúfala som, že ak zachytím Potterov pohľad pochopím, čo tým madam Pomfreyová myslela. Lenže ten prekliaty Potter bol príliš zaneprázdnení hádzať do seba obsah svojho taniera.

„O, a tiež spávam s Malfoyom," zachytila som Roseine posledné slová. Stuhla som a pustila vidličku, až to nepríjemne cinklo o tanier. Zarazene som na ňu pozrela.

„To vážne?!" spýtala som sa. Nie že by som už nemala podozrenie, ale chcela som si byť konečne istá. Rose prevrátila oči v stĺp. „Jasné, že nie, len som chcela, aby si ma počúvala."

„Och," hlesla som sklamane. Takže ešte stále mi neverí dosť na to, aby mi priznala, že spolu niečo majú. „Prepáč."

„To nič," povzdychla si a zamerala pozornosť na svoj obed.

„Ale- ale povedala by si mi, keby si s ním niečo mala, však?" nedalo mi nespýtať sa. Bola som vážne zvedavá či mi zaklame alebo ju výčitky svedomia donútia sa priznať.

Rose na sekundu zaváhala. Netrénované oko by to ani nepostrehlo, ale ja, keďže som ju poznala príliš dobre som si to nemohla nevšimnúť.

„Hm, samozrejme," zaklamala, „a ty mne?"

Zvraštila som čelo. „Ty myslíš, že ja a Malfoy-"

„Nie, nie," rýchlo ma opravila. „Myslím, keby si mala niečo s Alom." Fajn, uznávam, asi som sa jej nemala nič pýtať. Nepozdávalo sa mi akým smerom sa uberal náš rozhovor.

„Ako to myslíš?" nechápala som. „Upodozrievaš ma, že som si začala s Potterom?"

„To nehovorím, ale..." odmlčala sa.

„Ale? Ale, čo?" nabádala som ju- vytrvalo hľadela do svojho taniera. „Rose, dopovedz to!"

„... ale v poslednej dobe máte k sebe akosi blízko a vaše správanie voči sebe sa dosť zmenilo. Je to... podozrivé."

„Áno, naše správanie voči sebe sa zmenilo, pretože, ako vieš, musím robiť všetko, čo mi Potter povie a jednou z tých vecí bolo, že sa k nemu budem správať milo," vysvetlila som jej. „Nie práve to si chcela?"

„Chcela, ale aj tak-"

„A to, že k sebe máme blízko?! To sa ti len zdá, pretože vďaka McGonagallovej spolu trávime veľa času. Ale nič iné za tým hľadať netreba, Rose." Konečne sa na mňa pozrela a usmiala sa.

„Fajn, verím ti, ale povedala by si mi, keby to bolo inak, že?" Falošne som sa usmiala.

„Samozrejme," sľúbila som. Začalo my hrýzť svedomie. Neteší ma, že jej musím klamať, ale... ale veď sa nič nestalo, do pekla! Prečo sa cítim previnilo?! Áno, pobozkal ma, áno, už dvakrát som sa mu bezmyšlienkovite vrhla do náručia, je pravda, že sme sa včera skoro pobozkali a že by som nenamietala, keby sa to stalo, ale to predsa nič neznamená. To všetko boli len neuvážené chyby, keď sme neuvažovali racionálne, pretože sme boli buď mimo od plaču alebo strachu. Tak to je, žiadna romantika, žiadne skryté city, iba chvíľkové slabosti, koniec príbehu!

Zvyšné hodiny už prebiehali rýchlejšie a s mojou plnou pozornosťou. No, až na dejiny mágie, kde som plnú pozornosť venovala tomu, aby som udržala viečka otvorené. Profesor Binns nám však nezabudol naváľať kopu úloh, rovnako ako všetci profesori pred ním. Mala som toho vážne veľa a bola som aj dosť unavená, preto som sa potešila, keď som dostala lístoček s odkazom, že sa dnešný metlobalový tréning ruší.

Po vyučovaní som sa utiahla do knižnice, kde som strávila väčšinu poobedia, odchádzala som až okolo pol siedmej. Bola som práve na polceste na štvrté poschodie, keď ma dobehol James.

„Ahoj, Alyssa," pozdravil ma s úsmevom. Toto je to, čo na Jamesovi Potterovi milujem, a čo jeho bratovi chýba, jeho večne dobrú náladu, bezstarostnosť a že je vždy taký milý. Aspoň ku mne.

„Ahoj, James," odzdravila som tiež s úsmevom. „Ideš do chrabromilskej veže?"

„Vlastne, idem k vám na ubytovňu."

Zarazila som sa. „Ideš navštíviť brata?"

„Asi niečo také. Albus dnes za mnou prišiel nech prídem na vašu ubytovňu, ale nevysvetlil mi prečo."

To neznie dobre. „To preto si zrušil tréning?" opýtala som sa. Zachmúrene prikývol. Wow, to teda musí byť vážne niečo extra, že to donútilo Jamesa zrušiť jeho milovaný metlobalový tréning, keď zápas je už o necelé dva týždne.

Vošli sme do spoločenskej miestnosti, kde ma čakalo dosť veľké prekvapenie. V kresle pri krbe sedel rozvalený Potter a na gauči vedľa seba sedeli traja ľudia- Rose, Roxanne a Scorpius. Že by sa chystal nejaký žúr, o ktorom ma Potter zabudol vopred informovať?

„Um... Potter, čo to má znamenať?" obrátila som sa naňho. Potter sa postavil predo mňa a zaškeril sa.

„Tvoja ďalšia úloha," ozrejmil mi. „Snáď si si nemyslela, že ti tie posledné týždne nejako uľahčím?!" Nie, samozrejme, že nie. Len som v to dúfala.

„Aha," snažila som sa hovoriť pokojne. „A čo to má akože byť?" Potterov protivný úsmev sa ešte viac prehĺbil.

„Bude sa ti to páčiť," zašepkal mi a otočil sa tvárou aj k ostatným. „Vážení, dnes večer si konečne po dlhom čase zahráme našu obľúbenú fľašu!" Všetci sme naňho vyvalili oči v úplnom šoku. Teda až na Roxanne, ktorá sa potešene usmiala. Jej sa žije, to ona je tá, ktorá dáva tie najbláznivejšie úlohy! A my ich teraz budeme musieť všetky splniť. Toto mal Potter určite v pláne, bastard jeden!

Tak toto bolo od Pottera vážne kruté! A nie len voči mne, ale aj voči ostatným. Hrali sme necelých pätnásť minút a chudák James už musel splniť jeden zo zvrátených skutkov jeho sesternice: musel prebehnúť odetý iba v uteráku(!) na siedme poschodie a naspäť a pobozkať prvého človeka, ktorého uvidí. Bez ohľadu na pohlavie. Úbohý James! Keď sa vrátil, Potter vyzvedal, koho stretol prvého, ale on zaryto mlčal. Asi to nebolo niečo s čím by sa rád podelil... Dohodli sme si tiež pravidlo, že ak nebudeme chcieť niečo splniť musíme si vyzliecť to, čo nám daná osoba prikáže. Spodné prádlo sa nebralo do úvahy, na šťastie. A hneď keď sme roztočili fľašu po Jamesovom príchode a tá mrcha sa zastavila na mne a Roxanne, bola som za to pravidlo nesmierne rada.

„Alyssa, pravda alebo skutok?" spýtala sa Roxy s tým svojím desivým leskom v očiach.

„Hm...um..." rozmýšľala som. „Hm... pravda?" Oči jej trochu pohasli. Ako dobre!

„Je to pravda, že máš chlípne predstavy so Slughornom?"

„Čože?!" vyprskla som. „Jasné, že nie! Kam na to chodíš?!" Vážne, odkiaľ to berie? Roxy len pokrčila plecom.

Rozkrútila som fľašu a tá sa zastavila ukazujúc na Rose jedným koncom a druhým na Scorpiusa. No, tak toto bude zaujímavé.

„Pravda alebo skutok?" spýtala sa Rose.

„Skutok," odvetil Scorpius bez zaváhania. Páni, začína to byť vážne napínavé! Som zvedavá, čo ho donúti spraviť...

„Obleč sa do ružovej baletnej sukne a zaspievaj a zatancuj Single Ladies." Vybuchla som do smiechu, ale keď na mňa všetci zazreli, sklapla som. Predstavila som si Scorpiusa v tej sukni a nemohla som!

„A to je čo do pekla?!" nechápal Scorpius.

„Jedna pieseň, ktorú mám na CD- čku," uškŕňala sa Rose. „A vďaka môjmu starému otcovi, vynálezcovi, tu mám aj muklovské rádio, ktoré dokáže fungovať aj na Rokforte."

„O tom si mi nepovedala," ozvala som sa. „Však mi ho tu na prázdniny necháš?! Ak by som mala počúvať stále len Flitwickov spev, tak by ma asi porazilo!"

„Neboj sa, mala som to v úmysle." Vďačne som sa na ňu usmiala a obrátila zrak na Scorpiusa oblečeného v baletnej sukni, ktorú mu Potter vyčaroval. Vyzeral ešte smiešnejšie, ako som si ho predstavovala. S Rose sme sa pozreli na seba a vybuchli do hurónskeho smiechu.

Po ďalších troch kolách, v ktorých bol Potter nútený spraviť striptíz do pol pása, Rose musela opísať svoj prvý bozk( bolo to s nejakým krpcom v škôlke, ktorý strašne slintal) a v poslednom, v ktorom som prišla o sukňu, pretože som odmietla utekať do žalárov a dať francúzáka Slughornovi. Môžete trikrát hádať, kto mi dal taký hlúpy skutok! Cez nohy som si prehodila svoj, teda Potterov, habit a zatočila som fľašu. Ukázala na Pottera a Rose.

„Pravda alebo skutok, Al?" Potter mlčal, a tak som naňho vrhla letmý pohľad. Snažila som sa naňho nepozerať, pretože teraz, keď sa mi potvrdilo, že má naozaj také vypracované telo ako som si myslela, bolo ťažké udržať svrbiace ruky ďaleko od neho. Stihla som si všimnúť len jeho zamyslený výraz a striebornú retiazku okolo krku. Zvláštne, nikdy som si nevšimla, že nosí nejaký šperk.

„Tak pravda," povedal napokon. Rose preskočila pohľadom zo svojho bratranca na mňa a mne doplo, na čo myslí. Modlila som sa, aby sa to neopýtala.

„Albus, je to pravda, že ťa Alyssa pobozkala?" Do pekla! Do riti, Rose, prečo to nemôžeš nechať tak?! Do riti, do riti, do riti!

„Nie," odvetil jednoducho a zakrútil fľašu.

Vrhla som naňho prekvapený pohľad. Klamal, porušil pravidlá a klamal. Neviem či ma to viac teší alebo uráža. Netuším. Na jednej strane nechcem, aby to vedeli, ale na druhej... trochu ma to zabolelo. Ja na to aspoň niekedy myslím a priznávam, že sa to stalo, len to neberiem vážne. Ale keď to tak berie on... Fľaša sa zastavila na mne a Roxanne, už zase. Povzdychla som si a povedala „skutok" skôr než stihla otvoriť ústa. Dúfala som, že si už vyčerpala zásobu svojich prasačín.

„Ľahni si na zem a zatvor oči," povedala.

„Prečo?"

Potmehúdsky sa usmiala. „Uvidíš prečo."

Ľahla som si na koberec a vystrela si skrčené nohy. Mala som strach, čo sa stane, ale keďže podmienka tiež bola, že sa nikto ku spodnému prádlu ani nepriblíži- teda žiadne vzájomné vyzliekanie ani prehnané obchytkávanie blízko sa nachádzajúcich partii- nemyslela som si, že to bude niečo veľmi úchylné. Zatvorila som oči a napäto čakala, čo sa stane. Bolo to celkom vzrušujúce, vôbec nevedieť, čo sa s vami bude diať, keď ste do pol pása vyzlečená. Okolo seba som počula nejaký šum, ale žiadne slová. Zrejme si šepkali. Nervózne som začala prstami klopkať po bruchu a vtedy sa nado mnou niekto sklonil. Vedela som to tak, že mi niečo brnklo do nosa. Retiazka. Vedela som len o jedinej osobe v miestnosti, ktorá mala na krku retiazku. Tep sa mi v momente zrýchlil, no snažila som sa ležať pokojne. Ale potom som zacítila tlak jeho pier na svojich.

Poznámka autora

Tak čo hovoríte? ;) Dobré?!