Ako predpovedala ona aj Scorpius, Albus sa nahneval, keď ju videl rozprávať sa so svojím úhlavným nepriateľom. Ale pravdupovediac až tak veľmi jej to neprekážalo. V poslednej dobe nebol rozhovor s ním žiadna slasť. Bolo jej to ľúto. Boli dobrí priatelia a ona s ním rada trávievala čas, ale odkedy mával takúto otrasnú náladu, jeho prítomnosť ju tešila čoraz menej a menej. Jeden by povedal, že sa mu možno vyhýbala.

Erica si všimla, že niečo nie je v poriadku. Sadla si k nej v knižnici, keď si robila úlohu na aritmanciu. „Rose?" Rose nadvihla hlavu od pergamenov. „Je Albus stále... nahnevaný kvôli tomu, čo sa stalo?"

„Nahnevaný?" zopakovala. „To nie. Skôr je rozzúrený a zničený. Prečo sa pýtaš?" Viac by sedelo, keby sa spýtala, prečo sa to pýta až teraz. Keď sa stala v Troch metlách tá melodráma, čiastočne očakávala, že Erica pošle Roba k vode a pokúsi sa o jej bratranca. Nič také sa však nestalo a po prázdninách vyzerala dokonca ešte viac pobláznená do Roberta. Snáď až príliš.

Erica pokrčila plecami. „Len tak. Už sa s ním nerozprávaš veľmi často," povedala. „A videla som ťa hovoriť so Scorpiusom."

„No a?"

„Skoro to vyzerá, ako keby si ich bola vymenila."

Zamračila sa na ňu. Toto ju fakt urazilo. „Strieľaš si zo mňa?" rozčúlene vyhŕkla. „Naozaj si to myslíš alebo sa mi takto snažíš naznačiť, čo sa šušká po hrade?"

„Nemusíš sa hneď hnevať, len som sa pýtala," obraňovala sa.

Rose sa nedala upokojiť. „A čo je zvláštne na tom, že sa rozprávam s Malfoyom a menej sa stretávam s Alom? Po tom, čo spravila Zabinyová, má neznesiteľnú náladu, tak mu dávam čas, aby sa upokojil. A jeden rozhovor s tým slizolinčanom z nás ešte nerobí najlepších priateľov." Keby len Erica vedela! Neexistovali dvaja ľudia, ktorí by mali ďalej od toho, aby sa medzi nimi rozvinulo dôverné priateľstvo. Rose si to dokonca ani nevedela predstaviť.

„Albus tuším nie je jediný, kto má zlú náladu," zašomrala Erica. „Chcela som ti povedať, že sa na teba ešte vo vlaku pýtal Michael. Úplne som na to zabudla."

„A čo chcel?"

„Čo asi tak? Asi sa mu páčilo vaše rande a chce sa znova stretnúť."

Rose prižmúrila oči. „Predtým povedal, že to nie je rande."

„Asi zmenil názor."

Ale ona nie. Dobre sa s ním bavila a strávila príjemný večer, ale ako rande to nebrala ani predtým, ani teraz. Nebola si istá, či by si mala púšťať do vzťahu iba na základe jej sympatií k jeho talentu pobaviť ju.

„Už musím ísť," povedala Erica a stratila sa medzi policami s knihami. Keď odišla, chvíľu Rose trvalo, kým sa dostala do starého tempa, ale napokon sa jej do hodiny podarilo úlohy dokončiť. Keď vošla do svojej izby, aby si odložila knihy, na nočnom stolíku ju čakal balíček. Alebo by skôr mala povedať balík. Sadla si na posteľ, rozbalila ho a odhalila osemkilové balenie kokosových praliniek.

„Za Snehulienku," stálo na lístku vo vnútri balíka. Merlin, to najväčšie balenie nemyslela doslova. Určite priberie aspoň päť kíl.

000

„Rose!"

„Rose!"

Zvrtla sa. Erica za ňou šprintovala cez celú chodbu.

„Čo je?" udivene na ňu zízala. „Horí alebo čo?"

„Mala by si ísť k metlobalovému ihrisku," zadychčane a úplne bez úvodu povedala Erica. „Hneď."

„Prečo? Čo sa deje?"

Priateľka do nej netrpezlivo, ale jemne strčila. „Nepýtaj sa a choď!"

Bez ďalších otázok a so zmätkom v hlave sa Rose pobrala dole schodiskom. Zdalo sa jej zbytočné ďalej sa pokúšať niečo z nej dostať, tak ju radšej poslúchla. Netušila, aké prekvapenie ju vonku čaká, ale to, čo zbadala pri jednej z vysokých tribún, by nečakala ani v najhoršej nočnej more. Hugo sa ležérne opieral o drevenú konštrukciu. O niečo menej ležérnejšie vyzeral Malfoy, ktorý stál pred ním. Niečo mu hovoril, divoko gestikuloval a v ruke držal cigaretu.

Do Rose akoby vošlo sto čertov. Musela sa veľmi nažiť, aby tam na nich okamžite nevletela a oboch ich nevyzauškovala. Malfoyovi by pravdepodobne spravila aj niečo oveľa horšie. Zaťala nechty do dlaní, aby sa upokojila. Nechcela sa s ním hádať pred bratom. To, čo mu chcela povedať, nebolo pre cudzie uši. Ukryla sa za stromom a prinútila sa čakať, až kým Hugo razantným krokom a so znechuteným výrazom neodpochodoval do hradu.

Potom sa už nemienila krotiť. Vyrútila sa na neho ako fúria. Zbadal ju skôr, než bola pri ňom. Najprv bol úplne v pomykove, ale potom sa na jeho tvári objavil neistý úsmev. Zamračila sa naňho.

„Rose, čo ty tu robíš?"

„Dôležitejšie je, čo tu robíš ty," povedala, keď k nemu prišla. Vytrhla mu z ruky cigaretu, na ktorú očividne zabudol, a strčila mu ju pod nos. „A s týmto!"

„Len som sa sem prišiel odreagovať," nevinne jej odpovedal. To ju však iba viac naštvalo.

„Prestaň klamať!" vykríkla, šmarila cigaretu na zem a zašliapla ju. „Videla som tu Huga!"

Úsmev na tvári mu úplne zamrzol. „Rose," upokojujúco ju oslovil, „viem, ako to asi vyzeralo, ale nie je to tak, ako si myslíš."

Naozaj to na ňu chcel skúšať? Ako keby bola nejaká hlupaňa. Nielen že zvádza jej brata na zlé chodníčky, ale ešte si aj o nej myslí, že je taká prostoduchá, že mu uverí hocaké primitívne klamstvo.

„Je to presne tak, ako si myslím! Ako si dovoľuješ vťahovať ho do tých tvojich sprostých zlozvykov? Už len to by chýbalo, aby si ho dotiahol aj na tie tvoje nechutné hry. Nechaj môjho brata na pokoji!"

„Nie, zle si to pochopila!"

„Ja som to pochopila dobre," zasyčala.

Prevrátil oči. „Kedy o mne prestaneš premýšľať ako o tom najhoršom človeku na planéte?"

„Keď mi na to dáš dôvod."

„Rose," povzdychol si, „do ničoho som Huga neťahal. Tá cigareta je jeho. Keď som sem prišiel, skrýval sa tu a fajčil. Vzal som mu ju a snažil som sa mu trochu dohovoriť."

„No iste," odvrkla.

„Hovorím pravdu."

„Po tom, v akom stave som ťa našla vo vlaku, ti mám toto uveriť? Nepripadáš mi ako niekto, komu sa fajčenie hnusí."

„Veď to ani nie je pravda."

Zamračila sa. Toto bolo neuveriteľné. „Tak čo sa mi tu potom snažíš nahovoriť?"

„Snažím sa ti povedať pravdu. Neponúkol som Huga cigaretou práve naopak, pokúšal som sa mu to vyhovoriť. Ak mi neveríš, choď a spýtaj sa ho na to."

Rose na neho prižmúrila oči. Klamal by jej do očí, ak by mohla tak ľahko zistiť pravdu? Hugo pri jeho prchkosti a výkyvoch nálad skoro nebol schopný klamať jej, ak ho prichytila nepripraveného. Ale prečo by sa Scorpius staral o to, čo sa deje s Hugom?

„A prečo si to urobil? Ani Huga poriadne nepoznáš. A nepokúšaj sa mi nahovoriť, že to bola tvoja prefektská povinnosť," varovala ho. Aj tak sa jej zdalo, že v posledných dvoch mesiacoch Malfoy nerobil, čo sa týkalo jeho povinností prefekta, absolútne nič. Vlastne ju udivovalo, že ho ešte z toho postu nezosadili. Zaujímalo by ju, kto robil všetku tú prácu zaňho.

„Bola, ale to nebol môj dôvod. Keby nebolo teba, ani by som sa nad jeho fajčením nepozastavil," po pravde povedal.

A toto mal byť prefekt, ktorý bol príkladom pre ostatných šudentov? Že vraj ani by sa nad tým nepozastavil, keby nebolo jej. Počkať! Keby nebolo jej?

„Čo tým myslíš?"

Pokrčil plecami. „Snažím sa medzi nami zakopať vojnovú sekeru a nastoliť prímerie. Myslel som, že vytiahnuť tvojho brata z problémov, by mohol byť dobrý začiatok. Veď ty sama si mi povedala, že mám popracovať na úprimnosti. Tak pracujem na tom, aby si mi verila."

Rose si nemohla pomôcť, iba na neho civela. Zobudila sa snáď ráno v nejakej alternatívnej dimenzii? Toto nebol Malfoy, akého poznala. A prečo mu vôbec tak veľmi záležalo na tom, aby sa pomerili?

Dvakrát sa pokúsila niečo mu na to povedať a obidva razy ústa napokon zatvorila. Musela vyzerať ako ryba na suchu. „Tomuto neverím," podarilo sa jej povedať.

Znova trhol plecami. „Ako chceš. Uvidíme, ako dlho ti tá tvoja nedôverčivosť vydrží," povedal s miernym pobaveným úsmevom, ako keby tá situácia bola zábavná. V takom prípade ju ona musela pochopiť nesprávne, pretože vôbec nemala náladu smiať sa. Nonšalantne sa jej uklonil, obišiel ju a pomaly kráčal k hradu. Rose zostala zarazene stáť a snažila sa pochopiť, čo sa stalo.

000

Samozrejme, išla si overiť, či jej Malfoy hovoril pravdu, hneď pri prvej príležitosti. Bola by blázon, keby mu len tak slepo uverila tie jeho báchorky. Huga zastavila ešte v ten deň pred večerou. Zazeral na ňu, ako keby mu ukradla obľúbenú hračku, ale na to si už dávno zvykla. Povzdychla si a narovinu sa ho na to spýtala. Neveľmi prekvapujúco ju najprv poslal do čerta, ale ona trvala na svojom. Až po niekoľkých pokusoch z jej strany jej neochotne povedal, čo sa stalo a potom ju obvinil z toho, že sa jej podarilo nejako presvedčiť toho slizolinčana, aby mu dal prednášku.

Hoci jej to Scorpius povedal, neubránila sa prekvapeniu. Naozaj sa snažil Hugovi dohovoriť! Nemohla tomu uveriť. Tak veľmi to bolo na jej tvári vidieť, že ešte aj jej bratovi došlo, že s tým nemala nič spoločné. To však neznamenalo, že k nej bol milší. Hugo bol ako dieťa v puberte fakt neznesiteľný.

Vo Veľkej sieni si sadla na svoje obvyklé miesto. Erica na večeri ešte nebola, ale Rose sa rozhodla nečakať na ňu. Merlinvie kde bola a či sa vôbec bude unúvať ísť na večeru. V poslednej dobe trávila naozaj veľa času s Robom a s ňou sa vídala tak maximálne na hodinách a pred spaním. Niežeby Rose žiarlila, ale keď ju tak náhle opustila, cítila sa trochu osamelo. Inú blízku priateľku nemala. Keby vedela, že sa niečo takéto môže stať, zariadila by, aby mala aspoň ďalšie dve-tri v rezerve. Ale v ich ročníku si s nikým tak nesadla ako s ňou.

Pokrútila hlavou a povzdychla si. Zo zamyslenia ju náhle vytrhol pozdrav. Zvrtla sa na lavici a uvidela nad sebou stáť Michaela. Prinútila sa do úsmevu a položila vidličku na tanier.

„Ahoj."

„Nevyrušujem?" spýtal sa.

Pokrútila hlavou. „Jasné, že nie."

Prisadol si k nej na voľné miesto. Pár chrabromilčanov po ňom chvíľu hádzalo nedôverčivé pohľady, ale jeho prítomnosť pri ich stole nikto nekomentoval. Zrejme preto, lebo tam nebol nikto z ich fakultného metlobalového tímu, kto by ho obvinil zo špionáže. „Ten večer v Rokville ešte pred prázdninami sa vydaril, nie?"

Usmiala sa. „Povedala som ti, že som sa dobre bavila." Náhle sa jej úsmev vytratil. „Ešte raz prepáč, že som sa tak náhle vytratila z Troch metiel, ale... veď vieš, čo sa stalo."

Michael chápavo prikývol. „Už pred prázdninami som ti povedal, že je to v pohode."

„Ja viem, ale... nemala som len tak bez slova zdúchnuť. A bez zaplatenia," dodala s rumencom na tvári.

„Už sa na to vykašli," ľahostajne pohodil rukou. „Ale mohli by sme si to niekedy zopakovať, nie?"

„Nó, asi hej," nerozhodne odvetila. Michael bol vtipný a milý a hrozne fajn chalan, ale to bolo asi tak všetko. Necítila medzi nimi zo svojej strany žiadne iskrenie, žiadne väčšie pocity. Nie ako pri...

Merlin! Toto nemohla myslieť vážne. Naozaj sa chce rozhodovať, či pôjde s Michaelom na ďalšie rande, na základe porovnávania s tým neznesiteľným slizolinčanom?! Absolútne nie! A prečo by to všetko nemohlo prísť skôr? Prečo hneď na prvom rande? Veď vlastne o nič nešlo, dajú si ešte jednu schôdzku, ale všetko bez záväzkov a hotovo. Nemala by z toho robiť väčšiu vedu, než to v skutočnosti bolo. Ach, toto sa stane, keď dievča vôbec nerandí.

Zdalo sa, že jej váhanie si Michael všimol, pretože sa zatváril neisto, ale aj napriek tomu pokračoval: „Tak by sme sa mohli dohodnúť na piatok. Síce nemôžeme ísť do Rokvillu, ale mohli by sme sa ísť len tak prejsť."

„Dobre. Prečo nie?" odvetila Rose.

000

Evan Flint bol jeden malý dotieravý hmyz. Nebola si istá, čo presne bol jeho zámer, ale nemyslela si, že to je niečo dobré. Všade, kam sa len pozrela, videla jeho. Bolo to neuveriteľné, ale zdalo sa jej, že bol všade. Najzvláštnejšie na tom však bolo, že nikdy sa ju nepokúsil osloviť, neprišiel za ňou ani ju nepozdravil, iba sa na ňu pozeral. Ak toto nebolo úchylné, tak už nevedela, čo bolo.

„Och, tu si," ozvalo sa jej zrazu za chrbtom. Skôr, než sa stihla otočiť, niekto ju schmatol za lakeť a ťahal ju so sebou. „Musíš mi pomôcť."

„Zabinyová!" pobúrene zvolala Rose. „Čo robíš? Pusti ma!"

Slizolinčanka ju nepočúvala. Napoly ju doťahala, napoly dotlačila po schodoch na prvé poschodie a vtlačila ju na dievčenské toalety. Tam už Rose došla trpezlivosť. Striasla ju zo seba a založila si ruky na prsiach. „Preskočilo ti?!" pobúrene zvolala.

„Potrebujem pomoc," jednoducho odvetila Bailey.

Rose nadvihla obočie. „Moju?" To bola fakt novinka. Prednedávnom jedna po druhej ani neštekli a teraz ju žiada o láskavosti. A navyšše po tom, čo zlomila jej obľúbenému bratrancovi srdce.

„Áno, nikoho iného požiadať nemôžem," netrpezlivo odvetila a oprela sa o jedno z umývadiel.

„Prečo, premerlina, by som ti mala s niečím pomáhať?" nevychádzala Rose z údivu. „A z tohto sa stala tvoja kancelária, či čo?" utrúsila, keď pohľadom prešla po málo udržiavaných záchodoch. Očividne tu vládla ruka umrnčanej Myrty.

Bailey sa zamračila a stisla pery. „Prečo?! Už som ti povedala, že to, čo sa stalo v Rokville, bola nehoda. Ani jeden z nás to neplánoval."

„O tom nehovorím," oponovala Rose. „Za celých šesť rokov, čo sa poznáme, sme prehodili sotva štyri slová, ak nerátam ten jeden raz pred Vianocami, a teraz odo mňa chceš pomoc."

„Ide predsa o tvojho bratranca," skoro neveriacky vyhŕka. Ako keby to malo byť Rose úplne jasné. „Myslela som si, že ste si blízki a chceš, aby ho tá mizerná nálada prešla."

„A na to určite potrebuje teba," sucho zašomrala.

„A koho iného? Tú bystrohlavskú fľandru?"

„Hej!" pobúrene vyhŕkla Rose. „Vyjadruj sa o Grace slušne. Z vás dvoch si fľandra ty. A prečo si myslíš, že by ťa Albus po tom všekom ešte chcel?"

Bailey naraz spľasla ako bublina. Nikdy v živote ju nevidela prejsť zo stavu naparovania sa do stavu úplného útlmu tak rýchlo. Odvrátila od nej pohľad a zahryzla si do spodnej pery. „Práve že neviem. Ale chcem to skúsiť a na to potrebujem niečiu pomoc. Al sa na mňa ani nepozrie, úplne ma ignoruje a keď sa aj snažím s ním rozprávať, jednoducho sa tvári, že neexistujem a odíde. Šla som aj za Scorpiusom, aby sme sa mu spoločne pokúsili vysvetliť, čo sa vlastne stalo, ale... v skratke, strašne sme sa pochytili. Nie že by sa so mnou po tom incidente rozprával, ale teraz na mňa hádže nenávistné pohľady, kedykoľvek sa stretneme."

„A čo si myslíš, že môžem spraviť ja?"

„Neviem," zvolala Bailey, „len... len niečo sprav. Presvedč ho, aby ma aspoň vypočul."

„Ako? Už som sa snažila naznačiť mu, že možno to bola len hlúpa náhoda a obaja ste boli príliš opití na to, aby ste vedeli, čo robíte, ale poslal ma do čerta."

„Ale... ale..." habkala.

„Pozri," skočila jej Rose do reči skôr, než sa na niečo zmohla, „ak mi napadne, čo sa s tým dá robiť, dám ti vedieť. Ale pokúsiť sa to vyžehliť musíš sama. Jednoducho buď vytrvalá a nedaj sa odradiť. To je jediné, čo ti môžem poradiť. A teraz, ak dovolíš, musím ísť do fakulty."

Rose zmizla zo záchodov tak rýchlo, ako to len bolo možné a modlila sa, aby ju slizolinčanka nezastavila. Prečo ju vôbec obťažuje? Čo je ju do jej pokusov ospravedlniť sa Alovi? Pre Merlina, myslí si snáď, že nemá nič lepšie na práci, len riešiť cudzie problémy? Do pekla aj so všetkými slizolinčanmi!

000

„Bola som za Hugom."

Scorpius sa zvrtol. Knihu, ktorú mal v úmysle vrátiť na policu v knižnici, držal stále v ruke a prekvapene sa na ňu zadíval. „Prečo by ma to malo zaujímať?"

„Obvinil ma z toho, že som ťa za ním poslala, aby si mu urobil prednášku," povedala. Odvrátila pohľad a neisto si zahryzla do spodnej pery. „Zdá sa, že si hovoril pravdu."

„A ty si o tom, samozrejme, pochybovala," odvetil, zvrtol sa a knihu, ktorú držal v ruke, vložil do police. Keď sa k nej znova obrátil, stretol sa s jej zamračeným pohľadom.

„Hovoríš to, ako keby som mala dôvod dôverovať ti. Vieš dobre, že som nemala."

Povzdychol si a pokrčil plecami. „Veď ti to ani nezazlievam." Obišiel ju a ona ho nasledovala. Vrátil sa ku stolu, kde si robil domáce úlohy a sadol si. Rose chvíľu váhala, no napokon si sadla vedľa neho. Stôl bol spojený s vysokou policou na knihy, takže oproti nemu si sadnúť nemohla, hoci by bola radšej, keby to tak nebolo.

„Len som sa ti chcela ospravedlniť za to, že som ti neverila."

Krátko neveselo sa zasmial „To nemusíš," povedal.

Zamračila sa na neho. „Prečo sa smeješ?" Vysmieval sa jej nejakým spôsobom, ktorý nepochopila, alebo čo? „Pripadá ti moje ospravedlnenie vtipné?"

„Nie!" rýchlo ju uisťoval a narovnal sa na stoličke. Otočil sa k nej celým telom tak, aby boli tvárou v tvár. „Len som myslel na to, že po tom všetkom, čo som ti urobil, mi príde absurdné, že sa mi ospravedlňuješ za takú maličkosť."

„Tak ma vychovali," jednoducho odvetila. Vôbec to nebolo pre to, že sa cítila zle za to, že mu neverila. „Myslíš, že to pomohlo?"

Scorpius sa zatváril zmätene. „Čo?"

„To, čo si povedal Hugovi. Povedala by som, že moji rodičia boli na neho dosť prísni, keď ho dočasne vylúčili. Nikdy by mi nenapadlo, že s tým neskončí," vysvetlila.

„Ktovie."

To nechcela počuť. Chcela, aby jej povedal, že to určite pomôže a už sa viac svojím bratom nemusí zaoberať. Povzdychla si a vstala. „Každopádne vďaka, že si si s ním pohovoril."

Neodvetil jej, iba prikývol. Rose sa zvrtla na odchod, no Scorpius na ňu po dvoch krokoch zvolal. Otočila sa k nemu.

„Mrzí ma to."

Jemne nakrčila obočie. „Čo?"

„Vieš, čo," záhadne povedal a odvrátil sa od nej. Chvíľku zostala stáť, no napokon sa odlepila od zemi a pobrala sa preč. Asi tušila, o čom hovoril.