Poznámka autora
Tak dlho očakávaná je konečne tu. Ešte raz sa vám hlboko ospravedlňujem za to nedorozumenie s prídavkom. Konečne si môžete poriadne prečítať, čo sa tam stalo. Snáď sa vám to bude páčiť. Užite si to a komentujte ;)
23. kapitola
Ani som sa nenazdala a bol koniec októbra. A to znamenalo dve veci- prvý metlobalový zápas sezóny a Halloweenska oslava. Konečne! Viem prečo je október mojím najobľúbenejším mesiacom v roku, teda až po septembri, samozrejme. V sobotu, deň pred Halloweenom a v deň zápasu som sa od nervozity aj nedočkavosti zobudila už pred piatou ráno. Viem, že by som si mala pospať, čo najdlhšie, aby som bola svieža, ale proste som sa až príliš tešila. Roztiahla som závesy na oknách, ale keďže vonku bola ešte stále tma, nedokázala som identifikovať, aké bude dnes počasie. Zostávalo mi len čakať do svitania.
Celé dve hodiny som ležala vystretá na posteli a čítala si knihu od Rose. Na konci sa to vážne rozbehlo a ja som jej musela dať za pravdu, že to bola jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Nie som taký knihomoľ ako Rose, ale stále som ich vo svojom živote prečítala dosť. Určite viac ako Potter. Do pekla, a je to tu zas! Celý ten čas som sa snažila rozptýliť, aby som nemyslela naňho, na ten sen ani na to, čo sa stalo včera. Ten chalan... má niečo do seba. Je šarmantný, atraktívny a, Merlin, fakt dobre stavaný! Mal všetko, čo sa mi na chalanoch kedy páčilo. Lenže to bol Albus Potter a ja som si nemohla dovoliť, aby ma tým svojím neodolateľným kúzlom opantal. Nie. Som predsa Alyssa Eatonová, dievča, ktoré sa s ním háda, z duše ho neznáša a nikdy v živote by sa s ním nezaplietlo! Tak ma vidí celá škola! Vlastne, videla. Ale na tom nezáleží, nemohla som veci nechať zájsť tak ďaleko. Proste nemohla!
O siedmej som už kráčala do Veľkej siene na raňajky. Cítila som sa živá a plná adrenalínu a energie. Vo dverách som minula skupinky Bystrohlavčanov, ktorý mi popriali šťastie na zápase. Bolo fajn vedieť, že mám fanklub aj v iných fakultách. Kútikom oka som zachytila pohyb od slizolinského stola, tak som tam zamerala svoj pohľad. Skupinka slizolinských hráčov sa tam na niečom veľmi dobre zabávala. Potter zachytil môj pohľad a počastoval ma potmehúdskym úsmevom. Žeby vedel o tom sne? Nie, určite nie. Rýchlo som sa odvrátila a ponáhľala sa sadnúť si vedľa Rose k chrabromilskému stolu.
„Nervózna pred zápasom?" opýtala sa, kým som si naberala na tanier jedlo.
„Žartuješ?! Na toto som čakala celé leto!" odvetila som. Nikdy som nebola nervózna pred zápasom, skôr nedočkavá. Nechápala som, ako je to možné, keďže ani jeden z mojich rodičov nešportoval, ale ja som metlobal milovala.
Konečne odbilo deväť hodín a náš aj slizolinský tým sa vybral do šatní. Prezliekli sme sa do dresov a už len nedočkavo čakali na začiatok zápasu. James nám ešte raz zopakoval stratégiu a stále dookola nám vštepoval, aby sme zbytočne nefaulovali. Keď máte Jamesa za trénera ani vás nenapadne faulovať. Nakričal by na vás tak, že by ste sa najradšej prepadli pod zem. Zažila som to na vlastnej koži.
Prišiel náš čas. Vysadli sme na metly a vyleteli sme do chladného dňa. Slnko nám síce nesvietilo, ale ani nepršalo, čo bola výhoda. James a kapitán slizolinského týmu, myslím, že sa volal Damien, si podali ruky. Matne som si spomínala, že tí dvaja sú spolužiaci, ale podľa tých pohľadov, čo na seba vrhali som pochopila, že sa veľmi v láske nemajú. Ale tak to bolo so všetkými chrabromilčanmi a slizolinčanmi. Preto sa všetci tešili na tento metlobalový zápas- chceli vidieť poriadnu akciu na ihrisku.
Madam Hoochová vyhodila do vzduchu lopty a zápas sa začal. Lietala som okolo celého ihriska, pripravená pomôcť našim hráčom, keby na nich letela dorážačka. Preletela som okolo Marcusa, ktorý strážil obruče a kývol mi hlavou na pozdrav. Usmiala som sa a odzdravila ho. V tej istej chvíli mu Dominique strelila gól. Na chrabromilskej tribúne sa rozpútalo šialenstvo.
„Hej, nerozptyľuj nám strážcu!" zavolal na mňa vyčítavo. Otočila som sa a pár metrov odo mňa sa hore vznášal Potter a tváril sa naoko naštvane. Lišiacky som sa usmiala a pokrčila plecami. Potter sa tiež uškrnul a urobil okolo mňa kolečko.
„Hlavne nám ho znova netraf do hlavy," povedal mi, keď sa znížil na moju úroveň. Pozrela som sa ponad jeho plece a povedala: „Hej, Sherlock, tuším ti práve pri uchu presvišťala zlatá strela." Potter sa bleskovo otočil a letel smerom k naším obručiam. Vybuchla som do smiechu, ale vtom som si všimla, že Damien má prehadzovačku a letí smerom k Hugovi, ktorý bránil tyče a Jamesovi, ktorý zase bránil Huga. Očami som pátrala po dorážačke. Zbadala som ako ju Fred poslal na Scorpiusa, ale tesne ho minul.
„Fred!" skríkla som naňho a ukázala mu Damiena. Letel rýchlo k Dom, na ktorú Jacob poslal dorážačku a so všetkých síl ju odrazil na Damiena. Myslela som si, že máme vyhraté, no vtom som si všimla, že Damien v ruke zviera pálku, ktorú vytrhol z rúk ich druhému odrážačovi, ktorého meno som si nikdy nevedela zapamätať.
To, čo nasledovalo sa udialo strašne rýchlo. Nestihla som ani len mrknúť. Damien hodil prehadzovačku do najkrajnejšej tyče a keď ju James, pretože Hugo by ju nestihol zachytiť, chytil, poslal naňho aj dorážačku. Zasiahla ho z boku do hlavy a druhou stranou sa udrel do kovového okraja obruče. James v momente pustil metlu a rútil sa k zemi. Zhrozene som sa dívala ako jeho telo dopadlo na zem akoby bolo gumové. Vzdialene ku mne doľahol Potterov radostný výkrik, keď chytil zlatú strelu. Potom si zrejme musel všimnúť, čo sa stalo, pretože nasledoval ďalší, zdesený výkrik: „JAMES!" Prehnal sa popri mne čím ma mierne prebral z omámenia. Uvedomila som si, že celé naše družstvo sa už zoskupilo okolo bezvládneho Jamesa. Rýchlo som tam letela aj ja.
Zosadla som z metly a odhodila ju bokom. Predrala som sa davom a kľakla si k Jamesovi. Potter kľačal po jeho druhom boku a triasol ho za plece.
„Potter," oslovila som ho. „Potter, musíme ho dostať do nemocničného krídla." Nedbal na moje slová a ďalej zhrozene civel na brata.
„Potter!" zdrapila som ho za dres. Pomaly sa na mňa pozrel. „Musí ísť za madam Pomfreyovou." S pomocou ostatných sme ho zdvihli zo zeme a niesli ho do hradu. Z diaľky som počula Marcusa a Scorpiusa, ako nadávajú Damienovi.
Jamesa sme zložili na jednu z postelí a nemo pozorovali madam Pomfreyovú ako ho ošetruje. To ticho bolo priam ohlušujúce. Vtom sa dvere s buchotom otvorili a dnu vošli Marcus a Scorpius, obaja pekne naštvaní.
„Och, kamoš, je nám to tak ľúto," povedal Scorpius.
„Hej, Damien je kretén!" hneval sa Marcus.
„Tak a dosť, všetci von!" zavelila madam Pomfreyová a všetkých nás vyhnala von z dverí.
Hneď ako sme vyšli von a dvere sa za nami zabuchli sa Potter zviezol na schody a skryl si tvár do dlaní. Prišlo mi ho vážne ľúto.
„Ideme za madam Hoochovou," prerušila ticho Roxanne. „Toto Damienovi len tak neprejde!" Celé naše družstvo aj Scorpius a Marcus potľapkali Pottera po pleci a odišli. Uvažovala som či ich nemám nasledovať, možno budú potrebovať moje dobré argumenty. Nakoniec som si však sadla na schod vedľa Pottera, ktorý nebral najavo moju prítomnosť.
„Bude v poriadku, uvidíš," prihovorila som sa mu. Dlho nič nehovoril, čo som však aj čakala, a potom z ničoho nič zdvihol hlavu a zazrel na mňa. Jeho oči boli neúprosné, jeho pohľad tvrdý ako z kameňa.
„Nepotrebujem tvoju ľútosť, Eatonová!" vyštekol. Prekvapene som sa odtiahla. Nečakala som, že bude protivný.
„Čo tu vlastne robíš?!" spýtal sa a vyskočil na rovné nohy. „Nenapáchala si už dosť škody?! Najprv si zranila Marcusa a teraz aj môjho brata. To ty si povedala Fredovi, aby poslal dorážačku na Damiena a TAKTO TO DOPADLO!" Teraz už kričal a každé jeho slovo sa do mňa zarezávalo ako britva. Áno, mal pravdu, zavinila som to, ale preto mi to ešte nemusí vyhadzovať na oči.
„Potter, ja som to nechcela-"
„Je mi jedno či si chcela alebo nie!" zrúkol. „Zmizni odtiaľto!" Sťažka som preglgla a postavila som sa na nohy. Triasli sa mi.
„Nemyslíš to vážne," povedala som pomaly. „Viem, že sa oňho bojíš, ale nemusíš si to vybíjať na mne. Chcem ti pomôcť."
„Ja tvoju pomoc nechcem," povedal.
„To je mi jedno. Dlhujem ti to."
„VYPADNI ODTIAĽTO!" kričal.
„Nie," zašepkala som.
„Nechcem ťa tu!" zavrčal. „Choď preč-" Hlas sa mu na konci zlomil. Jeho nepreniknuteľná maska zmizla a odhalila tak jeho zúfalý pohľad a bolestne zvraštenú tvár.
Vyzeral tak krehko a opustene. Nedokázala som sa pozerať ako trpí. Bez myšlienkovite som sa k nemu nahla a objala ho. Na moment zostal nehybný, potom si však zaboril tvár do môjho krku a omotal okolo mňa svoje ruky. Privinul sa ku mne, drvil ma v objatí, ale ja som na to nedbala. Potreboval to. Plecia sa mu otriasali, ale neviem s určitosťou povedať či plakal. Ak áno, zlomilo by mi to srdce.
„Bude v poriadku," utešovala som ho. „Všetko bude zase dobré."
„Je to moja vina," zašepkal mi do vlasov. „Mal som naňho dávať pozor. Poznám Damiena."
„Tak nehovor," zahriakla som ho. „Ak to bola niečia vina, tak moja. Mal si pravdu, to ja som povedala Fredovi, aby poslal na Damiena tú dorážačku." Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. Jeho oči boli naplnené slzami, ale nerozplakal sa. Pri pohľade naňho, takého strateného, aj mne zvlhli oči.
„To som nemyslel vážne, nemala si ma počúvať. Mrzí ma to," povedal. „Nemôžeš predsa za to, že Damien je taký hajzel."
Začuli sme blížiace sa kroky, tak sme sa rýchlo pustili a otočila som sa. Myslela som si, že je to naše družstvo, ale namiesto toho sa tam objavil Damien ešte s dvoma slizolinčanmi. Damien mal modré oči a tmavohnedé vlasy a možno by bol aj pekný, keby sa stále netváril tak podlo.
„Hej, Potter, čo tu postávaš?!" povedal smerom k Potterovi. „Mali by sme ísť osláviť naše víťazstvo." Potter sa pohol k Damienovi, asi aby mu vyrazil tie krivé zuby, ale zdrapila som ho za rukáv.
„Potter, nie, nenechaj sa vyprovokovať," radila som mu. Zastavil sa, ale dýchal sťažka a na tvári mal výraz vraha. Damien a jeho sprievod sa zasmiali.
„Áno, Potter, počúvaj ju," zatiahol posmešne. Potter vyzeral, že by sa naňho najradšej vrhol.
„Potter," oslovila som ho a ťahala od neho ďalej. Stiahla som ho za seba a dohovárala mu.
„Nechaj to tak, iba ťa chce vyprovokovať, aby si mal problémy."
„Len tak ďalej Potter, schovávaj sa za slabé, neschopné dievča," ďalej rýpal Damien. Tak to už naštvalo aj mňa. Slabé, neschopné dievča?! Pardon, ale to mám byť akože ja?
„To hovoríš o mne?" spýtala som sa ho nebezpečným tónom.
„Nepleť sa do toho, vševedka. S humusáčkami sa nebavím." Vševedka. Iba jedna osoba má povolené volať ma vševedka a pochybujem, že je to tento slizký imbecil.
Otočila som sa na Damiena a zo všetkých síl som ho udrela päsťou do tváre. Pamätáte sa, čo som predtým povedala o vrážaní nejakému chalanovi do tváre? Stále to platí- neuveriteľne to bolelo- ale stálo to za to. Damien bolestne zastonal a chytil si nos. Keď som videla, že mu tečie krv, pocítila som zadosťučinenie.
„A teraz, ak nechcete do smrti vracať slimáky, vypadnite!" pohrozila som im.
„Si šibnutá!" neodpustil si Damien. Potom však kývol na svojich spoločníkov a všetci traja sa pratali preč.
Pozrela som sa späť na Pottera, ktorý už zase sedel na schodoch a tváril sa ako stratené šteňa.
„Práve som tomu magorovi zlomila nos, prosím ťa povedz, že si to videl!" Potterovi šklblo kútikom úst. Prisadla som si k nemu a objala ho okolo pliec.
„Dobre to dopadne." Primkol sa ku mne a oprel si o mňa hlavu.
„Musí, nikoho iného nemám," povedal potichu. Pokrútila som hlavou, pretože to nebola pravda. Časy sa totiž zmenili.
„Máš predsa svoje sesternice, Scorpiusa a Marcusa." Povedala som mu. „A máš predsa mňa." Potter sa na mňa prekvapene pozrel, potom sa nepatrne usmial a oprel si hlavu o moje plece. To bola tá chvíľa, keď som si uvedomila, že už je neskoro. Mohla som to popierať ako dlho som chcela, brániť sa tomu, utekať pred tým, ale na nič by mi to nebolo. Albus Potter sa mi chce- nechce začínal páčiť.
Tak čo, splnila som vaše očakávania? Už sa tešíte na pokračovanie? ;)