Quill (Brko)
Preklad: Jimmi
Betta-read: LadyF
Autor originálu: crazylizzie ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1193459/crazylizzie)
Dramione
wwwdotfanfictiondotnet/s/4370229
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: crazylizzie.
Kapitola 25
Draco zastane. Uprostred kroku. Zastaví. Otočí sa, pozrie do tieňov, v ktorých sa stratila tá čarodejnica.
Zamyslený.
Na chvíľu.
Len na okamih.
Úsmev, desivý, sa vplazí do jeho čŕt. Viac už neodíde zlomený chlapec. Už nie je neistý, stratený.
Nájdený.
Desať rokov.
Slizolinský princ, malfoyovský dedič.
Znova stvorený.
Pohne sa za ňou. Tichý krok, vírenie vzduchu okolo jeho čierneho plášťa, mesiac osvetľuje jeho biele vlasy, elegantné biele ruky, bezstarostné pri jeho boku.
Pokojný. Kráča s istotou niekoho, komu všetko vzali len, aby to znovu získal všetko späť. Ťažkou prácou. Vo vlastnej krvi a pote.
Istota.
A hnev. Lemuje ju, podčiarkuje, krúži okolo nej, preplieta sa dnu a von. Karmínová červená, víri s tou čiernou.
Odmietnutie, to ani nie je slovo v jeho slovníku, slovo, ktoré úmyselne vytrhol, brutálne, spálil ho.
Zabudol. Znova.
Pred dvoma dňami.
Ale keď ju videl, videl tú ľahkosť, s akou ho znova odmietla, tú ľahkosť, s akou ho ovládala.
Nie. To sa nestane.
Nutkanie, mágia, pohládza jeho telo a dokonca bez toho, že by ju volal, bez toho, že by sa načahoval svojimi zmyslami, dokáže ju vycítiť, len dotykom jej mágie na svojej vlastnej.
Niečo pulzuje, hlboko v jeho bruchu. Pulzuje a ohrieva sa.
Zahne za roh a zastane. Uprostred kroku. Vidí ju stáť v tieni mesačného svetla, v tieni noci, chrbtom k nemu, tvárou k oknu, z ktorého je výhľad na pozemky.
Štíhla čarodejnica, okolo ktorej krúži mágia sfarbená rovnako ako tá jeho.
Rýchle kroky, až kým nie je tesne za ňou, až kým jeho ruky nedopadnú na jej plecia v plášti. Zosilnie zovretie.
Povzdych, sotva rozoznateľný, ozýva sa v tichu chodby, dych zahmlí okno pred ňou, len nepatrne, práve dosť.
Tá vôňa levandule, jesene, tá vôňa noci krúži okolo nich, keď sa nakloní bližšie k nej, nedotýka sa, ničím sa nedotýka, okrem jeho rúk na zahalených ramenách, okrem predklonenia, ktoré stačí, aby skoro cítil tie kučery jej vlasov na svojej tvári.
Práve dosť.
"Chcela by si vedieť, prečo som odišiel?" Pýta sa, hlas hlboký, vzdialený, dych na temene jej hlavy. Vycíti, ako sa strasie pod jeho rukami a usmeje sa, pomaly, zdvihne svoje pery, zuby sa zalesknú.
Tá temnota sa zbiera, tvrdne, stiesnená v nohaviciach.
Nakloní sa ešte trochu viac, cíti jej teplo, jej mágiu, súčasne vie, že ona môže cítiť jeho, ktorá víri okolo nich.
Šepot, "pretože si myslím, že chceš, myslím, že si nemôžeš pomôcť, aby si o tom nepremýšľala, aj keď sama odmietaš tú odpoveď." Zosilnenie jeho rúk, skoro neúmyselné na jej pleciach, to slabé nadýchnutie, to chvenie, ktoré prechádza jej telom, keď sa skloní, aby jeho ústa boli vedľa jej, tesne vedľa jej, tak blízko, že keby otočil svojou hlavou, mohol by jej olízať ušný lalôčik, tú jemnú ružovú pokožku.
Drží svoju hlavu rovno. Oči sústredené na temnú noc za oknom pred nimi. Pripomína si, upevňuje sa tým trochu drsným plášťom pod jeho rukou, hoci cíti, že tá kontrola sa stráca, rýchlejšie, rýchlejšie.
Časť z neho, hoci len vzdialená jeho časť, varuje, temný hlas mu vraví, že jeho kontrola je neodmysliteľná, že stratou kontroly stratí toho oveľa viac.
Ale on ignoruje ten hlas, ignoruje ho kvôli dôležitejšiemu záujmu; tej čarodejnici, čo sa pred ním chveje, čo sa chveje kvôli nemu, jeho slovám, kvôli mágii, ktorá okolo nich krúži.
Chveje sa kvôli nemu.
On nebude odmietnutý.
Ako keby tá myšlienka bola katalyzátor niečoho iného, spustí hlavu, klesne ňou na záhyb jej krku, k jej plecu, položí naň pery, len na šev jej plášťa, a keď ona znova vzdychne, keď sa zakymáca smerom k nemu, niečo zavrčí hlboko v jeho mágii, zavrčí a zareve nahor v panovačnosti.
On nebude odmietnutý.
Zahryzne do tej pokožky, zahltí svoje ústa chuťou jej pokožky, náhlou vôňou jej vzrušenia. Jeho ruky sa pohnú z jej pliec, pohnú sa po tom plášti, tá hrubá látka pod jeho rukami, pohybuje sa nadol jej ramenami, k jej zápästiam, holými a mrazivými v tom chlade.
Zovrie ich, tak akurát pasujú do jeho rúk.
Hermiona pod ním zastená, oprie sa o neho, ale on ju pevne drží za zápästia, udržuje ju vzdialenú od svojho tela.
Sotva pohybuje svojimi perami, sotva sa dotýka tej pokožky.
Šepká.
"Nie, moja drahá, pretože vieš, že som ti ešte nepovedal svoje dôvody. Viem, že chceš tú odpoveď na svoju otázku; nakoniec si sa nezmenila tak veľmi." Zastane, nechá svoje pery ešte raz dopadnúť na jej pokožku. Ochutnáva ju, vrelá poddajnosť pod jeho perami, pod jeho jazykom a to slabé škrabnutie jeho zubov.
Potom.
"Vždy chrabromilská vševedka," zašepká voči jej pokožke, pofúka tú vlhkosť, čo tam zanecháva.
Ona sa znova strasie.
On sa usmeje, a ako keby mohol čítať jej myšlienky, ako keby poznanie prišlo nepozvané, pošteklí jeho vedomie, on sa len trošilinku predkloní, presne dosť, aby sa jeho hruď len tak-tak dotýkala jej chrbta.
"Hermiona." Vydýchne jej meno do jej ucha.
Ona zakňučí.
On sa odtiahne.
Úsmev sa rozrastie, temnota krúži, krv krúži a on ju pevne drží od seba, ale tak blízko, tak veľmi blízko. Jeho telo na neho kričí, aby skrátil tú vzdialenosť, aby šiel na to, aby si vzal tú čarodejnicu pred ním, prehol ju o to okno, aby ju spravil svojou, označil si ju.
Základný inštinkt.
Primitívny.
Drží ho pod kontrolou, prísna a absolútna kontrola.
Pretože existujú iné veci, ktoré treba zvážiť. Iné veci, ktoré viac prevládajú.
Odpoveď na jej otázku je tá prvá.
A možno tá posledná.
"Takže mi povedz, Grangerová, prečo si myslíš, že som ťa opustil, keď si ležala nahá na mojej posteli?"
Použitie jej priezviska nezostane nepovšimnuté ani jedným z nich.
Môže cítiť jej mágiu, tiahne ho k nej, vystužuje, môže ju cítiť aj keď ju nemôže vidieť v tej temnote. Cíti jej vôľu, ako si ju priťahuje k sebe, zhromažďuje ju.
Spôsobí to horúčavu v jeho tele, tú túžbu, tú potrebu, tú iskru žiary, a na chvíľu, menej než výdych, jeho kontrola zaváha a jeho ruky sa silnejšie zovrú na jej zápästiach, jeho telo sa nakloní k nej.
Zastaví.
Skoro sa dotýka.
Skoro.
Ale nedotkne.
A potom jej hlas, tichý, sotva prítomný, ale kontrolovaný, strachom.
Tie slová.
"Pretože ty si Draco Malfoy a ja som Hermiona Grangerová."
Napnutie v jeho vnútri. Hlboké zavrčanie stúpa nahor jeho hrdlom, dvíha sa, prečisťuje, zúrivosť, hnev, vražda.
Zachytí sa.
Tvrdo.
Kontrola. Jeho vlastná.
Zámerne uvoľní ruky na jej zápästiach. Zámerne opustí tú pokožku, jeho ruky sa ešte raz pohybujú nahor zahalenými ramenami, nahor jej plecami, nechá ich tam, dlhé biele prsty na čiernote tej látky.
Cíti to napätie, ktoré z nej prichádza vo vlnách, cíti zhromažďovanie jej sily, zhromažďovanie jej mágie, to ako sa pripravuje na akúkoľvek jeho reakciu, ktorá by mohla nastať na jej slová. Vycíti, aj keď nevie s istotou, že za ňou stojí nebezpečenstvo, tak blízko, tak veľmi blízko.
Ale Draco má kontrolu, vždy, vždy kontrolu, jeho telo sa ňou napína, tuhne ňou. Drahocennou, vzácnou kontrolou.
"Možno." Povie konečne, keď to mlčanie je príliš veľa a on si uvedomí, že sa ona chystá zlomiť, vie, že sa chystá otočiť, aby sa mu postavila.
Vycíti ju ešte raz.
To slovo sa odráža od kamenných stien. Kamennej podlahy. Toho skla, chladného pred nimi.
Chladí ho, pod jeho dlaňou.
Aby rušilo ten žiar, ktorý sa pohybuje okolo neho, okolo nej.
Namiesto toho sa predkloní, aby privoňal jej vlasom, aby pošteklili jeho nos, jeho tvár, aby cítil tie pramienky na svojej brade, posunie ruky nadol ešte raz, ale namiesto toho, aby zastal na zápästiach, namiesto toho, aby prestal pri prvom kontakte s jej pokožkou, pokračuje, prepletá si s ňou prsty.
Napätie.
Vyžaruje z nej.
Ostražitosť.
Strach.
Dokonca keď sa jej ruky zabalia do jeho vlastných takmer úmyselne.
S dôverou.
Draca to nekonečne pobaví.
Súčasne to na neho skričí v jemných kňučiacich výdychoch.
Prehovorí do temena jej hlavy. "Ale to je príliš jednoduché. Príliš jednoduché. Ty a ja. Áno, ale tak oveľa viacej. Minulosť, budúcnosť. To je to, čo vidím v tvojej hlave."
Chlad. Prúdi jeho pokožkou, kým ona registruje jeho slová.
Jemné prsty sa napínajú, napínajú v jeho vlastných.
Pokračuje.
"Vidím túžbu. Vidím žiar, vidím, že chceš, aby som ťa položil na plachtu zo zeleného hodvábu a bozkával ťa, začal na tvojom členku, razil si cestu nahor svojím jazykom a perami, nahor tvojím lýtkom, kolenom, nahor tvojím hodvábnym stehnom, až kým nedosiahnem tvoj stred, už si tak vlhká, však Grangerová, tak veľmi veľmi vlhká kvôli mne, a čo vtedy, keď ťa pobozkám, môj jazyk sa do teba ponorí súčasne, keď sa môj prst hrá, pohybuje, krúti.
Zakňučanie.
Prsty sa zvierajú pri tej predstave.
Môže skoro cítiť tú farbu jej vzrušenia, ktorá v mágii krúži okolo nich.
Kontroluj sa.
Stále. Aby si ju neoprel o to okno.
Kontroluj sa.
Skloní sa, dych na jej uchu, na jej krku, na tom bode, ktoré pred okamihmi pobozkal.
"Ale to nie je všetko, nie je to všetko, čo vidím. Pretože keď vidím, ako sa ti toto prehráva v hlave, môžem tiež vidieť strach, a paniku, ach áno, paniku." Zastane, pery sa skĺznu len na chvíľu, krátky okamih, na tej jemnej pokožke jej ucha. Hlas horúci, vibruje. "Necháp ma zle, môj miláčik, tieto úvahy mi tiež niečo robia, robia ma tvrdším než kedykoľvek predtým, tvoja túžba a tvoj strach sú opojnou kombináciou a nútia ma nechcieť nič iné len ťa prehnúť, priamo tu, uprostred tejto chodby a vraziť sa do teba."
Pauza. Šepot. Na jej uchu.
"Túžim po tom."
A ako by kvôli tomu, aby to dokázal, presunie jednu z ich spojených rúk bližšie a priloží ju na predok svojich nohavíc, trenie látky na jeho ubolenom úde vyvoláva ston práve, keď ona zalapá po dychu pri tom kontakte.
Jeho hlas je trochu silený, namáhavý. Kontrola. "Vidíš, moja malá mukelka, cítiš, čo mi robíš, keď vidím, čo máš v hlave, tvoju túžbu, to, že ma chceš, ale tiež tvoju paniku z poznania, že by si nemala, z poznania, že toto nie je správne. Vidíš, ako chcem kľaknúť si nad teba, vtlačiť sa do teba, to toho nádherného tepla a pohybovať sa v tebe. Naplniť ťa." Pritlačí jej ruku silnejšie k nemu, tá látka sa na ňom pohne v bolestivom trýznení, dokonca aj keď jeho hlas poklesne, stemnie, stvrdne, "ako ťa chcem pretiahnuť."
"Bože." Jej hlas. Ťažký v temnote, šepoce.
Ale on neskončil. Ešte nie. A posunie jej ruku preč od svojich nohavíc, usmeje sa skoro kruto nad jej zamraučaním na protest, keď tak urobí, zakloní sa, od nej, berie preč svoje teplo.
Ale nepustí jej ruky, necháva ich spojené dohromady. Ten jediný kontakt.
"Ale vieš, čo ešte môžem vidieť?" A v tej otázke vražda. V tej otázke krv.
Počuje to, ak napnutie jej tela je nejaké znamenie. Ale on vie, aká je zmätená, vie, že je omámená tým, čo sa deje, jeho palcom, ktorý hladí vnútro jej dlane.
A niečo zákerné, niečo čo je ozvenou starých dní, niečo temné a zhnité si povzdychne Dracovými ústami.
Slová zašepkané.
"Vidím Weasleyho."
Chlad. Uháňa ním. Jej ruky, prsty, sa napínajú, napínajú, až kým sa mu nevytrhnú. Vírenie čierneho plášťa, kučier, tvár biela zúrivosťou.
Krok dozadu.
Švihnutie zápästia a jej vytiahnutý prútik je okamžite v jeho ruke.
Hermiona sa trasie a dokonca bez toho nutkania medzi nimi, dokonca bez toho spojenia, on môže vidieť jej mágiu krúžiť okolo nej.
Červenú.
Oslnivú vo svojom hneve.
Ľadovú vo svojej spravodlivosti.
"Ako sa opovažuješ?" Jej hlas zasyčí, kým on ledva rozozná to iskrenie svetla v jej očiach.
Zatočí jej prútikom medzi svojimi prstami. Kontrola. Ľahostajne, hoci je napätý, každý sval pripravený, pripravený na čokoľvek, čo ona hodí jeho smerom.
Ale jedinou vecou, ktorá prichádza jeho smerom, sú tie tri slová. Zopakované.
"Ako sa opovažuješ?"
Draco sa neusmieva, keď iste drží jej prútik vo svojich prstoch, pohybuje ním sem a tam.
Zíza na ňu. Posudzuje ju.
Urobí krok smerom k nemu, jej tvár obrazom zúrivosti.
A on neukročí.
"Ty nemáš žiadne právo vysloviť jeho meno. Ty, ktorý nie si ničím, ty nemáš vôbec žiadne právo vysloviť jeho meno."
Hnev. Zlosť. Hlboko skrývané.
Jeho kontrola. Absolútna.
"Možno." Odpovedá jej. Jeho odpoveď, tá istá ako predtým. "Ale to stále nie je odpoveď na tvoju otázku."
Vidí ju zastaviť, myšlienky sa zachytia pri jeho slovách, pochopenie je naznačené len nepatrným rozšírením jej očí.
Draco sa nepohne, nepohne sa, ale je to, ako keby sa pohol, ako keby pritláčal svoje telo na jej, to svetlo v jeho očiach oslňuje dokonca v tej tme. Vie. Môže to cítiť, jeho vlastná mágia krúži okolo neho.
Búšenie. Na spodku jeho chrbtice, na tom mieste pod bradou, v jeho nohaviciach.
"Vidíš, Grangerová, on tu je vždy, vždy medzi nami, a ty si ma už raz odmietla zo svojho života, odmietla, kvôli tvojej cti a tvojej láske k tomu blbcovi a so mnou sa nebude znova tak jednať."
Zlosť ju ovinie ešte raz, pri jeho reči, pri jej vlastnej vine, nevie, ale vidí to, cíti to.
"Ja som ťa neodmietla." Slová, cez zaťaté zuby. Oči rozšírené hnevom, zúrivosťou, ruky zovreté pri jej boku.
Jedno obočie, zdvihnuté smerom k bielym vlasom, zvýraznené mesiacom.
"Nie? Nuž, prosím, vysvetli prosím, čo sa to potom stalo."
V tých slovách je zúrivosť, sarkazmus, áno, ale zúrivosť, a on sa ju nepokúša skryť.
Ona to počuje a urobí krok späť. Nevedomky, hoci jej telo stále pred ním vzdoruje.
Brada zdvihnutá.
Skoro ho to pripraví o kontrolu.
Ale dá sa tak veľa stratiť.
A on sa toho pevne drží.
"Čože?" Vraví a jej hlas je skoro tuhý vo svojej vlastnej kontrole. "Čo by si chcel, aby som urobila? Muklorodená, humusáčka a malfoyovský princ, spoločne? Ach áno, to by skvele fungovalo."
Prižmúri oči a urobí krok vpred.
Ona sa nepohne, hoci sa strhne.
Jeho hlas vyrovnaný. Hodvábny. Temný. "Večne sa za to skrývaš, však? Zdá sa, že viac než kedy ja. Schovávaš sa za tituly." Pauza. Nádych. "Protiklady a to všetko, na tom nezáležalo, stále nezáleží."
Jej vlastné oči sa prižmúria nad tým obviňujúcim tónom jeho hlasu. Nad tým obviňujúcim tónom toho, čo nepovie.
"Záležalo." Vraví, tá brada sa ešte trochu vysunie dohora. "Záleží." Dokončí.
Kontrola. Uniká.
Jeden krok a on je zrazu na nej, jeho telo pritlačené na jej, páľava, mágia, ovíja sa okolo nich a skôr než o tom dokáže premýšľať, bozkáva ju, drví svojimi ústa jej. Surovo. Kruto. Nahnevane. Zúrivo. Roztvorí jej pery svojimi zubami, ochutnáva tú krv dokonca keď jej ruky bojujú voči nemu, načahujú sa medzi nich, aby ho odtlačili.
Preč.
A keď dostihne jej jazyk, chytí ho, zadrží, hrá sa s ním, saje ho do svojich úst a zrazu tie ruky, ktoré ho mali odstrčiť preč, uchopia jeho plášť, zovierajú ho a držia sa ho.
Prehltne jej ston, keď jeho jazyk, pery, útočia, víria po jej zuboch,. zarývajú sa, napíjajú sa.
Jej chute.
Odtiahne svoje pery, ochutnáva jej krv na svojom jazyku, jej peru napuchnutú od jeho útoku, tep pulzujúci o závod na jej krku, ale nič z toho necíti, nie naozaj, keď sa pozerá do tých veľkých čokoládových očí, ktoré na neho hľadia v strachu, áno, v zdesení, určite, ale tiež s túžbou tak vášnivou, že ...
Skoro úplne ho oberá o kontrolu.
Ale ešte nie.
A skloní čelo, aby sa dotkol jej.
"A keď sme takto boli," mrmle k nej, jeho ruky sa dvíhajú a zovierajú jej pás, vyťahujú jej blúzku tak, aby ten chlad jeho prstov spálil to jemné teplo na jej bruchu. "Keď takto sme, robíme protikladné veci, vnímaš ten protiklad, toho malfoyovského princa a tú humusáčku?"
Zalapanie po dychu. Pri jeho slovách. Nad tými prstami, ktoré sa pohybujú po jej bruchu.
Pritlačí svoje telo do jej, tak že môže cítiť jeho vzrušenie, tak že môže cítiť, čo mu robí.
Celý ten prekliaty čas.
"Čo Grangerová?" Zavrčí, keď ona zastoná do neho, keď jej ruky zovrú jeho plášť, jej hlava padne dozadu, aby narazila do skla za ňou. "Vyzerá to, že na tom záleží, práve teraz, záleží?"
A zaútočí na jej hrdlo, pery, jazyk, zuby a vychutnáva si pocit jej pulzu pod svojím jazykom, tú jej chuť, tú jej vôňu.
Tak sladkú.
Tak Hermionovskú.
A jej ruky sa pohybujú po jeho tvári, k jeho vlasom, zovierajú tie pramienky, čo tam sú, kým stená niečo nesúvislé, jeho vlastné ruky sa pohybujú po jej pokožke, nahor, kde podprsenka zakrýva jej prsia, vyhrnie ju, dva prsty sa hrajú s bradavkou.
Pokračuje, ústa, nadol jej hrdlom, zastane na vrchu jej plášťa, na tej priehlbine v hornej časti jej hrude a potom sa presunie nahor, k miestu za jej uchom.
Šepotanie.
"Vždy sa mi z teba postaví, vždy, tak zasrane tvrdý, takže mi nemôžeš tvrdiť, že na tomto nie je niečo správne, na tebe, na mne." Zahryzne do jej pokožky. Cestička bozkov. Presúva ruku nadol z jej prsníka, nadol k pásu jej mukelských džínsov, nadol, jeden prst sa zasúva pod tú látku, nadol pod gumu jej nohavičiek, nadol, končekom prsta sa ledva dotýka tých kučier.
Výdych na jej rozpálenú pokožku.
"A môžem ti povedať, môj miláčik, ja cítim tvoju vášeň, tvoju vlhkosť, pripravenú pre mňa, tak sakra pre mňa pripravenú. Protiklady možno, ale naozaj na tom záleží, keď jediné na čo dokážeš myslieť je, aby som bol v tebe, pohyboval sa v tebe, pomaly."
Jeho druhá ruka sa presúva z jej prsníka, nadol po jej boku, ku gombíkom jej džínsov, bez námahy ich odtláča a ten pocit z nej, toho jej tepla, tej mágie, čo ju obklopuje. Vytvára zmätok v jeho mysli.
Zmätok.
Chaos.
Šialenstvo.
Pretože zabúda na to, čo mal preukázať. Zabúda na všetko, neschopný sústrediť sa na nič iné okrem ženy pred ním, s hlavou zaklonenou do skla, očami zavretými, s kučerami na jej tvári.
Tá jej vôňa, tá jej žiara.
A to, ako jej tvár má nadpozemskú žiaru, keď ju jeho prsty hladia po intímnych miestach, ten ston hlboko v jej hrudi, jej ruky, ktoré zovierajú jeho plecia, keď sa nevedomky zakláňa dozadu.
A jeho druhá ruka siaha po jeho vlastných nohaviciach, aby uvoľnil sám seba, od tlaku, aby urobil to jediné, na čo dokáže myslieť, aby urobil, práve teraz, práve v tejto chvíli, sústredí sa jedine na to byť vo vnútri jeho Hermiony, jeho nádhernej čarodejnice pred ním.
Potom ona otvorí oči, a on sa pozrie nadol, a ich oči sa stretnú. Hnedé. Strieborné. Jantárové v tieni. Tá šedá Severného mora.
Stretnutie.
Kontrola.
Bez premýšľania, tiež bez úmyslu, spojenie skrz ich zviazanie, skrz ich mysle, skrz ich mágiu.
Draco to nezamýšľa, ale zrazu je tam, v jej mysli, víri v teple jej túžby, jej žiadostivosti, v emóciách túžby po ňom, skoro zúfalého chcenia jeho, ale pod tým, na spodku toho všetkého, vždy tam, vždy prekliato tam, vina.
A je studená.
Je to to, čo ho uhasí.
A skôr než sa odvráti, skôr než môže stratiť kontakt, tá vina v jej mysli sa zaostrí, vytvorí tváre.
Obušok, do brucha.
Temnota. Nenávisť. Zúrivosť.
Vražda.
Púšťa ju. Ruky mu klesajú k boku. Kde sa zovrú v päsť.
Jeden krok cúvne. Ďalší krok. Kontrola. Kontrola.
Vidí ako ten strach spúšťa tú túžbu z jej tváre, odháňa tú vášeň.
Vidí to neuveriteľné zrýchlenie pulzu na jej krku.
Chce rozrezať ten krk nožom.
Vidieť tú krv po celej zemi.
Alebo použiť ten nôž na seba. Aby to odišlo.
Odmietnutie. Vina. Zabudnutie sa.
Kontrola.
Díva sa, ale nevidí pred ním čarodejnicu s naliatymi perami, rozstrapatenými vlasmi, blúzkou vyhrnutou z rozopnutých nohavíc, plášť padnutý na zem, jej prútik niekde, kam ho pustil, hoci si nepamätá kde.
Zúrivosť.
Jej oči roztvorené strachom. Jej telo sa chveje od neuvoľnej túžby, v spoznaní, že jeho mágia krúži zákerne okolo nej.
"Ale možno, profesorka Grangerová," vravi a jeho hlas je vyrovnaný. Chladný. Vzdialený. "Máte po celú dobu pravdu a ja som bol blázon, keď som veril, že toto je, alebo bolo, viac než lákavé tabu. Pre mňa pokrivená túžba pretiahnuť humusáčku a pre vás pretiahnuť nepriateľa."
Ukloní sa. Uštipačný.
"Ospravedlňujem sa." Uškrnie sa.
A otočí sa, odíde skôr než sa stane realitou tá predstava jeho rúk okolo jej krku.