Rose sa obzrela a stretla sa s Jamesovým pohľadom. Nevyzeral však o nič menej zarazene ako ona. Pomaly pristúpila k bratovi a čupla si k nemu. Napriek tomu, že ich musel počuť vstúpiť, ani sa nepohol. Iba sa chúlil pri umývadlách a v chladnej, slabo osvetlenej miestnosti sa ozývali jeho srdcervúce vzlyky. Rose sa naplnili oči slzami. Bol pre ňu šok vidieť ho takto. Ani si nepamätala, kedy naposledy pred ňou plakal.

„Hugo," oslovila ho, ale vôbec na ňu nereagoval. Ani sa na ňu nepozrel. Sťažka preglgla, aby sa zbavila zadúšajúcej guče, ktorá sa jej začínala tvoriť v hrdle. „Čo sa stalo?"

Zaváhala, ale dodala si odvahy a dotkla sa jeho pleca. Strhol sa, ako keby ho jej dotyk popálil a odtiahol sa. „Nechaj ma," zachrapčal nahnevaným hlasom podfarbeným alkoholom, ale nič viac nepovedal. Znova ho pochytil záchvat vzlykov.

Vidieť ho tak jej drásalo vnútro a zároveň poriadne desilo. „Hugo, čo sa stalo? Niekto ti niečo urobil?" spýtala sa. Úporne sa snažila potlačiť vlnu paniky, ktorá narastala do enormných rozmerov. Potom jej niečo napadlo a žalúdok sa jej stiahol obavami. „Alebo si niečo urobil ty?"

„Nechaj ma samého!" vyštekol na ňu, hoci alkohol spôsobil, že tá jedna veta z jeho úst vychádzala dlhšie, než by mala. Jazyk sa mu nepatrne plietol, ale pri pohľade na množstvo whisky, ktorú vypil, to bolo prirodzené.

Pokrútila hlavou. Keď si uvedomila, že ju nemôže vidieť, pretože od nej odvrátil hlavu, prehovorila: „Nie, kým mi nepovieš, prečo plačeš." Hugo bol zvyčajne v ich rodine ten tvrdohlavý, ale aj Rose vedela byť neústupná. Nemienila sa ho prestať pýtať a už vôbec nemala v úmysle nechať ho v takomto stave samého. Nech už bol ich vzťah akýkoľvek, a vrelý práve nebol, záležalo jej na ňom.

Skôr, než mohol Hugo prehovoriť a možno odpovedať na jej otázky, vyvalil oči a prehol sa dopredu. Za nepríjemných zvukov vyvrátil asi všetko, čo mal po dnešnom dni v žalúdku. Rose nakrčila nos nad tým pohľadom a pachom. Vzbúril sa jej žalúdok, tak radšej rýchlo odvrátila tvár a vstala. O pár krokov ustúpila. To posledné, čo teraz potrebovala, bolo, aby prišlo zle aj jej.

Zrazu sa okolo nej prešmykol James, horko-ťažko Huga zdvihol a pomohol mu presunúť sa ku kabínke s toaletou, kam si kľakol nad misu. Rose sa chystala podotknúť, že je na to už trochu neskoro, keď jej brata pochytila druhá vlna. Ani nevedela, čo bolo horšie. Ten odporný kyslý zápach alebo koláč, ktorý stále krášlil vykachličkovanú podlahu. Rose sa ho rýchlo zbavila jediným mávnutím prútika a trochu sa jej uľavilo. Vzala fľašu, vyliala jej obsah do umývadla a položila ju vedľa kohútika. Chvíľu ju trochu bezradne hypnotizovala. Vyhodiť ju len tak do odpadkov jej nepripadalo ako dobrý nápad.

„Kam ho uložíme?" spýtala sa Jamesa, keď bolo Hugovi konečne lepšie. Vyčerpane sa zviezol na zem, oprel sa o stenu kabínky a zatvoril oči. Bol bledý a uplakaný, ale nové slzy mu z očí už nepadali.

Jamesa jej otázka viditeľne zaskočila. Pokrčil plecami a zamračil sa. „Asi by nebolo rozumné vláčiť ho do chrabromilskej veže." Pozrel sa na neho. „Nie takto."

Rose zauvažovala, či myslel jeho emocionálny alebo fyzický stav. Tak či tak bolo to jedno. Chrabromilská veža bola príliš ďaleko. „Možno by sme mohli skúsiť miestnosť najvyššej potreby. Je iba o tri poschodia vyššie." James prikývol.

Rose si povzdychla, podišla k bratovi a sklonila sa k nemu. „Hugo," potichu ho oslovila. Oči otvoril iba na malú štrbinku. „Prenesieme ťa inde, ale musíš spolupracovať, lebo musíme byť čo najrýchlejší." To posledné, čo im teraz chýbalo, bolo, aby ich nachytal nejaký profesor. Nevedela si ani predstaviť, ako by ich rodičia vystrájali tento raz. Ten incident s marihuanou jej úplne stačil.

Najprv sa zdalo, že ju Hugo vôbec nevníma, no potom tvrdohlavo pokrútil hlavou. Rose vyslala po bratrancovi bezmocný pohľad, ale ten iba pokrčil plecami. Zdalo sa, že sa rozhodol len tak tam stáť a byť úplne neužitočný, čo ju neskutočne rozčúlilo. No skôr, než sa do neho stihla pustiť, vybral k Hugovi a nešetrne ho vytiahol na nohy. Hugo protestne zastonal.

„Nikto sa ťa nepýtal na názor," povedal mu James a kývol na Rose. „Pomôž mi s ním."

Rose prikývla a rýchlo svojho brata podoprela z druhej strany. Keď prechádzali okolo umývadiel, schmatla prázdnu fľašu. Nechcela, aby ju tam našiel nejaký dobrák, ktorý by o tom hneď informoval profesorov. Mohli by totižto začať pátrať po jej majiteľovi.

Dostať Huga na siedme poschodie nebolo zase až také zložité, ako sa obávala. Na jej veľký údiv Jamesa poslúchol a sám sa snažil udržať na nohách miesto toho, aby všetko nechal na nich dvoch. V miestnosti najvyššej potreby ho uložili do postele a Rose mu podala elixír, ktorý mu mal pomôcť rýchlejšie vytriezvieť. Hneď po jeho užití zaspal.

Rose sa usadila do kresla neďaleko postele a zrak uprela na Jamesa. Ten trochu nerozhodne postával neďaleko od nej. „Máš potuchy, čo to má znamenať?"

Nemo pokrútil hlavou.

„Vôbec? Ani nijaké tušenie?" domáhala sa.

„Pozri, tento rok si Hugo našiel nových priateľov, s ktorými trávi čas. Pýtaj sa ich, nie mňa."

Rose sa zamračila. „Nenazvala by som ich zrovna priateľmi," trpko zašomrala, keď si spomenula na ich marihuanové orgie. Boli to paraziti, ktorí sa jej brata snažili pokaziť.

James si jej komentár nevšímal. „Neviem, čo s ním je. Budeš musieť počkať, kým sa zobudí."

Hoci sa jej to nepáčilo, vedela, že nemá inú možnosť. Hlboko si povzdychla a oprela sa v kresle. „Myslíš si, že ten jeho stav mohla byť reakcia na alkohol?" napadlo jej. „Niektorí ľudia sú agresívni, keď sú opití a iní zasa precitlivení. Mohol by to byť ten prípad?"

James ani nezaváhal a ihneď zavrtel hlavou. „Pochybujem. Už som ho videl piť, ale nikdy podobnú reakciu nemal."

Jej prvotná emócia bola pohoršenie. Už-už sa ho chystala vypočúvať ho a vynadať mu za to, že jej malého brata nechal piť alkohol, ale potom tú myšlienku zavrhla. V tej chvíli to fakt nebolo dôležité. Prednášku o podávaní alkoholu mladistvým mu môže dať aj neskôr.

„Ak chceš, môžeš ísť na večeru. Ja s ním zostanem, kým sa zobudí."

Po chvíľke váhania James prikývol a vyšiel z miestnosti. Možno pochopil, že s ním Rose chcela byť sama, aby mohla zistiť, čo sa stalo.

000

Zobudila sa niekedy uprostred noci. Prvé, či si všimla – okrem úplnej tmy - bolo, že je hladná. Ako druhé upútala jej pozornosť bolesť, keď sa pohla v kresle s úmyslom narovnať sa. Zastonala, siahla po prútiku a jediným pohybom prinútila svetlo pohltiť tmu. Chvíľku si masírovala stuhnuté svaly na krku a pozorovala Huga na posteli. Jeho hruď sa v pomalom pravidelnom rytme nadvihovala a klesala, ale inak sa ani nepohol.

V žalúdku jej zlovestne zaškŕkalo. Predtým si nemohla dovoliť odskočiť na večeru. Čo keby sa Hugo udusil vlastnými zvratkami? Rozhodla sa radšej ho strážiť a teraz bola taká vyhladovaná, že by zjedla aj surového hipogrifa. Vstala, rozpohybovala stuhnuté údy a vyšla z miestnosti. Namierila si to do kuchyne, kde, ako sa mohla už viackrát presvedčiť, bolo dostatok jedla v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Čarodejník iba musel vedieť, ako sa kuchyne dostať. Jej Weasleyovské dedičstvo v podobe Záškodníckej mapy jej to umožnilo.

Na podnos si naložila úctyhodnú dávku keksov, koláčov, špagiet, ovocia a čiernych olív. Keď sa so svojím úlovkom vracala na siedme poschodie, začala svoju pahltnosť preklínať už na tretom poschodí. Nielen že ten podnos bol ťažký, ale musela si dávať sakramentsky dobrý pozor aj na to, aby nenarazila na nejakého prefe-

„Čo tu robíš?"

Povedať, že Rose iba nadskočila, by bolo veľmi prikrášlené. Vykríkla, pustila podnos a ten sa s rachotom porúčal k zemi. Spolu s jej večerou. Bezmocne sa zadívala na pohromu z roztriešteného skla a momentálne nepožívatelného jedla.

„Čo tu robíš?" znova sa spýtal známy hlas. Svetlo z prútika jej osvetlilo tvár, keď okolo nej prešiel, aby sa jej postavil tvárou v tvár. Ostré svetlo ju zabodalo v očiach a ona ich musela prižmúriť. Keď si naň privykla, stretla sa so Scorpiusovým pohľadom.

„Bola som si v kuchyni pre jedlo," odvetila mu, keď si uvedomila, že stále čaká na jej odpoveď. Nie že by to nebolo očividné.

Nadvihol obočie. „V noci?"

Pokrčila plecami. „Som hladná."

„Vieš, že večierka je o deviatej," povedal nesúhlasným tónom a aj on sa zadíval na jedlo porozhadzované po dlážke.

Nechápala, že práve on jej chce kázať o dodržiavaní pravidiel. Scorpius Malfoy bol ten posledný čarodejník, ktorý na to mal právo. Trochu ju to nahnevalo, ale nedala to najavo. Miesto toho sa ho pokojne spýtala: „Odvedieš ma teda k školníkovi?" Hneval sa na ňu, takže by ju neprekvapilo, keby to urobil. On jej však neodpovedal. Miesto toho použil svoj prútik, ktorý zo špičky stále vysielal biele svetlo, aby vrátil podnos s jedlom do pôvodného stavu. Potom sa zohol, jednou rukou ho opatrne zdvihol a podal jej ho. Prekvapene si ho od neho vzala.

„Nebola si na večeri?"

„Nie," povedala a pokrútila hlavou. „Bola som zaneprázdnená."

Pozorne si ju prezrel, ako keby sa snažil zistiť, či niečo skrýva. Alebo či mu neklame. „Zaneprázdnená čím?"

Jej prvotný inštinkt bol povedať mu niečo veľmi všeobecné, niečo, čo bolo na míle vzdialené od skutočnosti. Spomenula si však, že vedel o Hugovom probléme s fajčením a snažil sa mu dohovoriť. Okrem toho on sám nebol nijaké neviniatko. Mohla by mu povedať pravdu, keby chcela. A ona chcela. Chcela o tom niekomu povedať.

„Dávala som pozor na Huga."

Znepokojene sa zamračil. „Stalo sa mu niečo?"

Zhlboka si povzdychla. „Neviem. Možno," potichu odvetila. „Niečo s ním nie je v poriadku," zašepkala a posunula podnos, aby sa jej lepšie držal. Scorpius si to všimol. Chytil ju za lakeť a odviedol k najbližšej lavici v okennom výklenku. Vzal jej podnos, položil ho a obaja si sadli.

„Čo tým myslíš?" spýtal sa, nadväzujúc na jej predchádzajúcu vetu. „Čo by s ním nemalo byť v poriadku?"

„Ešte neviem. James ho včera našiel na chlapčenských toaletách a zavolal ma. Hugo sa krčil pod umývadlami, bol úplne spitý a... a plakal, ako keby... ja neviem, ako keby sa stalo niečo strašné. Nikdy som ho takto nevidela. Nechcel nám povedať, čo sa stalo a keď mu prišlo zle, uložili sme ho v komnate najvyššej potreby," vysvetlila. „Ešte sa nezobudil."

Zadíval sa jej do očí a potom pohľadom pátravo prešiel po jej tvári. „Bola si s ním celú noc?"

Prikývla. „Keď som sa zobudila, ešte stále spal. Bola som hladná, tak som zašla do kuchyne. Musím sa vrátiť späť. Chcem tam byť, keď sa preberie."

Scorpius ju chvíľu iba zamyslene pozoroval, ako keby sa rozhodoval, či ju má pustiť alebo rovno poslať za vedúcou ich fakulty, a potom prikývol. Vstal a vzal podnos s jedlom. „Pôjdem s tebou."

Prekvapilo ju to, ale nenamietala. Kto bola ona, aby odmietla spoločnosť hliadkujúceho prefekta, keď sa po večierke zakrádala hradom? Vstala z miesta pri okne a objala si ramená rukami. V noci na chodbách nebolo práve najteplejšie. „Takže ma neudáš za porušenie večierky?"

„Myslela si si, že by som to urobil?" znel úprimne prekvapene.

Rose trhla ramenami a vyhla sa jeho pohľadu. „Po tom, čo sa stalo... nezazlievala by som ti to."

Scorpius jej na to neodpovedal, iba sa zvrtol a začal kráčať smerom ku schodom. Ihneď sa k nemu pridala. Kráčali mlčky a Rose zatiaľ mala čas premýšľať. Mala by sa mu znova ospravedlniť? Keď ju našiel na chodbe, nevyzeral vôbec nadšene, že ju vidí, ale teraz v ňom už nevidela ani hnev, ani namrzenosť. Okrem toho ju odprevádza na siedme poschodie a zajíma ho, čo sa stalo Hugovi. Pridalo jej to na odvahe.

„Scorpius," potichu ho oslovila, takmer šepkala. Hovoriť nahlas v mŕtvolne tichom hrade jej pripadalo nepatričné. „Je mi ľúto, že som pochybovala o tom, že si to neurobil ty. A mrzí ma, že som sa ťa dotkla," povedala a myslela to úprimne. Ani nevedela, prečo a kedy sa začala zaujímať o jeho city, ale bolo jasné, že jej na nich záležalo.

Blondiak otočil hlavu a na chvíľu sa zadíval na jej profil. „Nechaj to tak," odbil ju a odvrátil sa.

„Nechcem to nechať tak. Chcem, aby si vedel, že mi je to ľúto."

„Ja viem," odvetil, čo ju prinútilo pozrieť sa na neho. „Tiež viem, že si vlastne nemala dôvod veriť v moju nevinu. Nie po tom, čo všetko sa medzi nami stalo," pochmúrne povedal. „Nechaj to tak, nehnevám sa na teba."

Prekvapil ju tak veľmi, že okamžite zastala. Scorpius si to všimol až po pár krokoch. Zastal aj on a obrátil sa k nej. „Myslíš to vážne?" spýtala sa.

„Čo?"

„Že sa na mňa nehneváš."

Zízal na ňu. „Prečo by som ti klamal?"

Pokrčila plecami a odvrátila od neho pohľad. „Nezdá sa mi, že si mi odpustil tak rýchlo. Ani si ma nenútil prosiť alebo urobiť niečo ponižujúce, aby som si to pekne vypila," povedala napoly žartovne. „Príde mi to príliš jednoduché."

„Rozumiem, prečo si mi neverila. Ale veríš mi teraz a vieš, že som nemal dôvod Michaelovi ublížiť, tak načo sa hrať na urazeného?"

Ak bola pravda to, čo jej povedal Michael, tak mohol mať dôvod na to, aby si ho podal. To si však nechala pre seba. Rozhodla sa mu veriť a teraz nemienila meniť názor. Znova sa vydala spolu so Scorpiusom po chodbe. Kráčali vedľa seba mlčky a Rose premýšľala nad tým, že by sa mu mala poďakovať za to, že jej tak rýchlo prepáčil. Akosi sa k tomu však nedokázala prinútiť, pretože... znelo to neuveriteľne, ale hanbila sa. A premýšľala nad tým, prečo to urobil. Prečo bol k nej taký dobrý a zhovievavý? Mohol mať Michael pravdu?

Keď dorazili na siedme poschodie, Rose očakávala, že jej Scorpius podá podnos a poberie sa plniť si svoje prefektské povinnosti. Zostal tam však stáť a po chvíli sa na ňu zadíval s obočím nadvihnutým v nemej otázke. Zrejme nemal v pláne odísť.

Trikrát prešla po chodbe a na stene sa zjavili veľké drevené dvere. Keď ich otvárala, neubránila sa spomienke na to, ako sem pred pár mesiacmi vstúpila so Scorpiusom. Pochybovala, že tú noc niekedy v budúcnosti nebude mať tak veľmi živo vrytú do pamäte. Otvorila a vošla dnu. Scorpius ju nasledoval do mierne osvetlenej miestnosti a podnos položil na malý konferenčný stolík vedľa dvoch tmavomodrých kresiel. Pred jej odchodom tam bolo iba jedno kreslo a žiadny stolík. Keď sa uistila, že Hugo stále tvrdo spí, posadila sa a pustila sa do jedla.

Zacítila na sebe pohľad. Zodvihla hlavu a uvidela Scorpiusa zízať na ňu. Uvedomila si, že v jeho očiach sa musela na to jedlo vrhnúť ako nejaké vyhladované divoké zviera. Začervenala sa. Vzala misku so sušienkami a položila ju pred neho.

„Daj si," ponúkla ho a dúfala, že ju poslúchne. Nepáčilo sa jej, keď ju pozoroval, ako sa napchávala.

Najprv zaváhal, potom si vzal jednu sušienku. Miesto toho, aby ju zjedol, sa s ňou však začal pohrávať a drviť jej okraje, z ktorých opadávali sladké omrvinky. Mala chuť zavrčať na neho, že je to jedlo a nie hračka – čo by pravdepodobne urobila jej mama -, ale radšej si zahryzla do jazyka. Aj tak chcela, aby s tým prestal, pretože to vyzeralo, že to robí kvôli tomu, že je nervózny. A keď bol on nervózny, bola nervózna aj ona.

„Cez víkend hráte, však?" spýtala sa, aby aspoň trochu odľahčila atmosféru. A aby v miestnosti nebolo také nepríjemné ticho. Mohla dokonca počuť, ako prežúva.

„Hm?" Scorpius zodvihol hlavu a prekvapene sa na ňu pozrel. „Och, áno. Proti bifľomoru."

„Myslím, že sa nemáte čoho obávať. Bifľomor má najslabšie družstvo," uistila ho.

„Zaujímaš sa o metlobal?"

„Nie," priznala. Len neznesie mlčky s ním sedieť v miestnosti, keď ani nevie, prečo tam vlastne je. „Ale všetci o tom hovoria, tak je dosť ťažké prepočuť to."

Scorpius prikývol, ale mlčal a Rose bola znepokojená. „Prečo-"

Chcela sa ho spýtať, prečo tam s ňou zostal a nevrátil sa na hliadku, keď sa z postele neďaleko nich ozvalo zastonanie. Rose položila vidličku na tanier a vystrelila z kresla. Hugo sa pomrvil na posteli a otvoril oči na nepatrnú škáročku.

„Hugo?" oslovila ho, keď si vedľa neho sadla na posteľ.

Ďalšie zastonanie a nadávka, ktorá ju prinútila zamračiť sa.

„Teraz asi nebude schopný pokecať si s tebou pri čaji," ozval sa nad ňou Scorpius a ona sa mykla. Vôbec nepočula, že vstal z kresla a podišiel k nej „Niekde by tu mal byť elixír na opicu... a voda. Veľa vody."

Hneď ako dokončil vetu, sa na nočnom stolíku objavila malá fľaštička s nažltlým obsahom, džbán s čistou vodou a pohár. Rose prinútila Huga vypiť elixír a Scorpius mu poradil, aby vypil toľko vody, koľko bude možné. Kým sa jej brat dostal do akého-takého poriadku, prešla aspoň pol hodina. Aj napriek tomu, že najhoršie príznaky otravy alkoholom už pominuli, jeho oči boli stále podliate krvou, vyzerali unavene a samotný Hugo sa vôbec netváril, ako keby sa bolesť vytratila. Hádala, že bolesť, ktorú cítil, asi nebola fyzická.

„Už si pripravený rozprávať sa so mnou?" potichu sa spýtala.

Najprv nereagoval.

„Hugo."

„Nechaj ma na pokoji, Rose." Zazrel na ňu a potom na Scorpiusa. „Kde, do pekla, som? A čo tu robí on?"

Bola rozhodnutá odpovedať na jeho otázky až vtedy, keď on odpovie na jej. „Pamätáš si vôbec niečo zo včerajška?"

„Kde som, Rose?" spýtal sa nahnevaným hlasom. Spustil nohy z postele a chcel sa postaviť, ale zatackal sa a sťažka dosadol späť na matrac. „Do riti," zašomral.

„Našťastie nie si v chrabromilskej veži. A teraz mi povieš, čo, do čerta, znamenal ten včerajšok," povedala tento raz prísnym hlasom.

Hugo stisol pery do tenkej čiary a odvrátil sa od nej. „Nestaraj sa do toho."

„Nemám sa do toho starať?" nemohla tomu uveriť. „Vieš, v akom stave sme ťa s Jamesom našli? A čo odo mňa vlastne očakávaš, že na to len tak zabudnem?"

„Rozhodne ti o ničom nebudem hovoriť pred ním," zašomral a pohľadom fľochol na Scorpiusa. Ten však nevyzeral, že sa ho to dotklo. Iba ich z diaľky mlčky pozoroval a tváril sa nečitateľne.

Rose si povzdychla, ale brata chápala. Podišla k blondiakovi s prosbou v očiach. „Nechcem ťa vyháňať, ale-"

„Chápem," prerušil ju, „pôjdem už."

Hoci jej to neskôr prišlo hlúpe, odprevadila ho k dverám. „Ďakujem, že ma nebonzol."

Scorpius iba mlčky prikývol a odišiel. Keď za ním zatvorila dvere, zhlboka sa nadýchla, pripravujúc sa na nadchádzajúci boj. Zvrtla a zadívala sa na brata. Ten sa pohľadu do jej očí statočne vyhýbal.

„Chcem, aby ti bolo ihneď jasné, že z tejto miestnosti neodídeš, kým mi nepovieš, čo sa deje."

Hugo si odfrkol, ale inak nereagoval.

„Včera si bol v hroznom stave. Nielen že si sa strašne opil, ale... plakal si, ako keby ti niekto zomrel," povedala a skúmavo ho pozorovala. Čakala na jeho reakciu, no on iba stuhol a strnulo zostal sedieť na posteli. „Čokoľvek to je, som si istá, že sa ti uľaví, ak to niekomu povieš."

Mlčal. Bol ticho celé dlhé minúty a Rose začínala pochybovať, že jej reč mala na neho nejaký vplyv. Premýšľala, či sa má znova pokúsiť presvedčiť ho alebo iba potrebuje viac času, aby nabral odvahu. Možno sa jej však vôbec nechystal niečo prezradiť a nebola si istá, či jej dohováranie vôbec má nejaký zmysel.

Už-už otvárala ústa, keď sa ozval: „Nikomu som nič nespravil," potichu povedal. Nedíval sa na ňu, ale na náprotivnú stenu, musel však vycítiť jej zmätok, pretože ešte dodal: „Pamätám si, že si sa ma na to spýtala. A, mimochodom, pamätám si všetko." Trpkosť v jeho hlase ju prekvapila, ale nechcela sa ho na to spýtať. Dúfala, že keď ho nechá, povie jej to aj sám.

„Ani nikto nespravil nič mne."

„Tak potom čo sa stalo?" opýtala sa po ďalšom dlhom mlčaní. Jednoducho si nevedela pomôcť. Nemohla len tak nečinne sedieť a čakať.

Hugo sa k nej otočil a veľké modré oči, ktoré zdedil po ich otcovi, mal naplnené slzami. V jeho tvári sa zračil strach. „Nikdy som to nikomu nepovedal."

Rose sa zasekol dych v napätí a očakávaní. A zrejme aj v predzvesti niečoho zlého. Navlhčila si suché pery. „Čo si nikomu nikdy nepovedal?" opatrne sa spýtala. Teraz nemienila spraviť nič, čo by ho donútilo zmeniť názor a znova sa pred ňou zavrieť. Takto normálne a úprimne sa nerozprávali už roky.

„Bojím sa, že... že som..." začal, hlas sa mu miestami zasekával emóciami a dosiaľ nepreliatymi slzami. „Myslím, že..."

Vyzeral tak zlomene a zúfalo, tak veľmi ako jej malý bezbranný braček, ktorého musí za každú cenu ochraňovať, až jej to skoro zlomilo srdce. So stisnutou hruďou pristúpila k posteli a sadla si k nemu. Ona sa ma musela bojovať so slzami.

„Hugo, nech to je čokoľvek, môžeš mi to povedať. Neboj sa, spolu to nejako vyriešime," snažila sa ho utešiť.

Potiahol nosom. Ruky, ktoré mal položené na kolenách, zovrel v päste. „Toto sa nedá vyriešiť."

„Všetko sa dá vyriešiť a je lepšie, ak na to nie si sám."

Rázne pokrútil hlavou. „Nie, nerozumieš tomu. S týmto mi nemôžeš pomôcť, ani keby si chcela. Nikto mi nemôže pomôcť."

„Samozrejme, že môžem."

Otočil sa na ňu, dve veľké smutné slzy mu skĺzli z modrých studní a razili si cestu bledými lícami. „Som gay, Rose. Ako mi s tým chceš pomôcť?"