Flintovi dovolili urobiť záverečné skúšky predčasne, ale posledný ročník musí absolvovať na inej škole, pretože do Rokfortu sa už nevráti. Rose mala chuť oslavovať a zároveň musela odolávať nutkaniu poslať na neho na rozlúčku nejaké mimoriadne odporné zaklínadlo. Určite by si to veľmi užila, ale nesmela zabúdať na to, že presne tomuto sa snažila zabrániť u Albusa a Scorpiusa. Bola by obzvlášť veľký pokrytec, keby urobila to, čo im zakazovala.
„Je tu ešte niečo, o čom som s tebou chcela hovoriť," podala Scorpiusovi vonku pred hradom, keď pochopila, že z neho nevytiahne, čo povedal Albusovi o hre. „Potvrdilo sa, že Flint napadol Michaela a tebe zlomil na zápase metlu."
„Viem," stručne odvetil.
„Jasné," zamumlala. Povzdychla si a na chvíľu si zložila hlavu do dlaní. Keď sa znova vystrela, našla ho, ako ju pozoruje a hrá sa s trsom trávy, ktorý vyšklbol zo zeme. „Len chcem, aby si vedel, že ma to mrzí. Že ti spôsobil tú zlomeninu a že to bolo kvôli mne."
Samozrejme, že Scorpius ju z toho nevinil a niekoľkokrát sa ju o tom snažil presvedčiť. Lenže asi nič na svete ju nemohlo odbremeniť od pocitu viny. Bolo však na čase hodiť to za hlavu a začať sa sústrediť na niečo iné, pretože Flint sa im už nebude pliesť do života. Jeho odchod sa však nezaobišiel bez incidentov.
Keď sa jeho rodičia vrátili z cesty po Južnej Amerike a dozvedeli sa, čo sa stalo, dovalili sa do hradu ako zúrivé tornádo. A iba polovica ich hnevu bola namierená na profesorský zbor. Druhá polovica dopadla, ako sa zdalo, na Rosinu hlavu. Rose ani nemala potuchy, že boli v škole, kým nemala tú česť a nestretla sa s nimi. Nevedela, či to bola iba náhoda alebo nechutný zvrat osudu, ale zrazila sa s nimi na chodbe pri kancelárii profesorky McGonagallovej. Práve tadiaľ prechádzala doprevádzaná Ericou - pretože mali spolu ďalšiu hodinu - a Jamesom - pretože kým bol Flint v hrade, vždy mala pri sebe nejakú ochranku -, keď sa rozleteli dvere na profesorkinej kancelárii. Všetci traja spolu s dvoma tuctami študentov, ktorí prechádzali po chodbe, nadskočili.
Z kancelárie sa vyvalila vysoká príliš chudá žena s čiernymi vlasmi ako uhoľ, ktoré mala vyčesané do prísneho drdola. Ihneď ju nasledoval muž – Rose predpokladala, že je to jej manžel -, ktorý mal rovnako čierne vlasy, tiež bol vysoký a štíhly, ale na rozdiel od ženy, on jej niekoho pripomínal. Špicatý nos a veľké zuby trochu nakrivo jej boli veľmi povedomé. Ona mala na tvári výraz absolútnej zúrivosti, zatiaľ čo on vyzeral tak vyjúkane, akoby ani nevedel, čo tam robí. Žena za sebou zatresla dvere a keď sa otočili na odchod, pri pohľade na vyvalených študentov, ktorí ich so zvedavosťou pozorovali, sa zamračila ešte viac.
Rose si s Ericou vymenila začudované pohľady. Ešte nikdy nezažila, že by sa niekto odvážil takto tresnúť dverami na McGonagallovej kancelárii.
„Ty!" rozľahol sa zrazu po chodbe nahnevaný ženský hlas. Rose spolu s ostatnými zodvihla pohľad k dvojici a s prekvapením zistila, že to bolo mienené pre ňu. Vyvalila oči na ženu v bledomodrom, draho vyzerajúcom habite, ktorá si ju prehliadala takým chladným pohľadom, až bola Rose v pokušení objať sa rukami, aby sa zahriala.
Žena sa k nej okamžite hnala a Rose podvedome zaspätkovala. Cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo strachom a to už len z výrazu, ktorým sa na ňu dívala. Potom si však spomenula, že tam nie je sama a pokúsila sa upokojiť.
„Podľa tvojich hrdzavých vlasov usudzujem, že patríš k tej Weasleyovskej bande," povedala jej neznáma povýšeneckým tónom. Jej spoločník sa k nej prihnal a postavil sa k jej boku ako verný pes. Stále sa však tváril úplne stratene.
Rose sa na ňu zamračila. Odmietala potvrdiť jej, že patrí k Weasleyovskej bande, pretože jej rodina rozhodne nijaký banda nebola. „Čo chcete?" spýtala sa miesto toho. Kto vôbec bola tá ženská, že si takto dovolila hovoriť?
„Hľadám Rose Weasleyovú."
Rose naprázdno preglgla. Bola rada, že James a Erica stáli po jej boku. „Čo od nej chcete?" spýtal sa miesto nej James.
„Hovoriť s ňou," odvetila a podrobila Jamesa veľmi nepríjemnému pohľadu. „Som Aurélia Flintová."
Och, doriti. Rose sa pri tom mene takmer zatmelo pred očami. Mohla klamať a predstierať, že ona to nie je, ale na to mali príliš veľké obecenstvo. Niekto z tých, ktorí boli na chodbe, mohli byť slizolinčania a prezradiť ju. Okrem toho, bola chrabromilčanka, nie? Mala by byť odvážna. Škoda len, že sa tak vôbec necítila.
Zhlboka sa nadýchla a desila sa reakcie. „Ja som Rose."
„Ty?" vykríkla žena vysokým prekvapeným hlasom. Na chvíľu vyzerala úplne ohromene, no jej výraz sa zmenil na masku surového hnevu tak rýchlo, ako keby šťukla vypínačom. „Ty malá nečistokrvná chudera! Ako si dovoľuješ šíriť o mojom synovi také lži?!" začala na ňu kričať a Rose o krok ustúpila. Hnev, ktorý z nej sálal, bol taký intenzívny, až sa obávala, či by mala Aurélia Flintová odvahu napadnúť ju rovno v hrade pod nosom všetkých profesorov a s toľkými svedkami okolo.
„Neklamala som," chabo sa ohradila Rose a musela vyvinúť dosť veľa námahy, aby sa jej podarilo prehltnúť guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle.
„Neprerušuj ma!" zvreskla Aurélia Flintová. „Takej chamrade by sa môj syn nikdy ani len nedotkol. Si rovnaká špinavá háveď, ako celá tvoja rodina! Mali vás pred rokmi všetkých vyhubiť," zasyčala jej rovno do tváre.
Rose zadržala dych a zamrkala. Oči sa jej začali napĺňať horúcimi slzami. Merlin, nemyslela si, že sa takto zloží, mala byť predsa odvážnejšia. No tá žena bola desivá. Keď sa jej pozrela do očí, nevidela v nich ani štipku ľudskosti a Rose si bola istá, že ak by si to zaumienila, mohla by jej veľmi kruto ublížiť.
„Ja...," zašepkala, slová z nej išli veľmi ťažko. No čo vlastne na tie urážky mohla aj povedať? „Neklamala som," zopakovala ako omráčená, „Evan ma napadol na metlobalovom ihrisku."
„Čuš!" zjapala po nej Flintova mama. „Neopováž sa to ešte raz vysloviť, ty-"
„To by už stačilo!" ozval sa hlas jej bratranca Jamesa a Rose sa od úľavy roztriasli nohy, keď sa postavil pred ňu, aby ju pred tou rozzúrenou beštiou chránil vlastným telom.
„A kto si ty?" spýtala sa so zjavným nesúhlasom v hlase.
„Jej bratranec, ktorý patrí tiež k tej Weasleyovskej bande, ako ste nás nazvali. Nebudete Rose ďalej urážať," zavrčal a Rose bola ohromená jeho odvahou. Ona sa pred tou ženou skoro schúlila do klbka, ale James sa jej odvážne postavil zoči-voči. „Prišli ste si sem po syna, nie? Tak choďte a nechajte Rose na pokoji."
„Čo si to..." vyjachtala Flintova mama, ktorá zjavne nenachádzala slov, a jej prísna tvár vyjadrovala absolútny šok. „Čo si to dovoľuješ, ty jeden odroň! Ty-"
„Myslím si," prerušil ich zrazu dôrazný hlas profesorky McGonagallovej, ktorá vyšla z kancelárie a častovala dvoch votrelcov rozzúreným pohľadom, „že by som sa nevyjadrila lepšie než pán Potter. Choďte si po syna a odíďte z hradu, pani Flintová," prikázala jej profesorka chladným hlasom. „A toto bolo naposledy, čo ste sa podobným spôsobom rozprávali so študentom Rokfortskej školy," varovala ju tónom, ktorý sľuboval kruté následky, ak by ju neposlúchla.
Aurélia Flintová bola hnevom bez seba, ale bolo zjavné, že jej nezostáva nič iné, iba sa spakovať a odísť. Naposledy Rose počastovala pohľadom plným nenávisti, bez slova sa zvrtla a dlhými ráznymi krokmi sa vybrala ku schodisku. Jej manžel, ktorý ich medzitým pozoroval malými čiernymi prestrašenými očkami, sa otočil na päte a rýchlo hopkal za ňou.
„Slečna Weasleyová, ste v poriadku?" spýtala sa jej profesorka McGonagallová a Rose neprítomne prikývla. Hľadela za Flintovou mamou a chlad, ktorý zachvátil jej telo, sa z neho pomaly vytrácal. Až keď sa čas znova pohol, profesorka odišla späť do svojej kancelárie a ich spolužiaci sa začali náhliť do učební na ďalšiu hodinu, si dovolila rozplakať sa. Erica ju rýchlo objala, kým James pri nich stál a tváril sa rozpačito. Po chvíli však pokrčil plecami a vzal ich do svojho medvedieho objatia obe. Rose sa napriek nepríjemnej situácii pre seba uškrnula. Vedela, že to neurobil iba preto, aby ju upokojil.
000
Albus sa o incidente pred pracovňou profesorky McGonagallovej dozvedel pomerne rýchlo. Rose z toho podozrievala Jamesa, ale, úprimne, mali také veľké obecenstvo, že to mohol počuť od kohokoľvek. Bolo dojemné, že si o ňu robil starosti natoľko, že ju vyhľadal v knižnici, kam sa utiahla za účelom doplnenia svojich poznámok. Už jeho zachmúrený výraz, ktorý si nasadil, akonáhle ju uvidel, jej napovedal, že sa k nej neblíži s dobrými správami.
Povzdychla si, položila knihy, ktoré skladala z poličky na stôl. „Merlin, čo sa zase stalo?" spýtala sa ho ihneď, ako k nej prišiel.
Albusa to prekvapilo. „Prečo by sa malo niečo stať?"
„Tváriš sa tak."
Nakrčil čelo. „Počul som o tom, ako ti vynadala Flintova matka."
„Och, aha."
„Aha?" zaskočene po nej zopakoval. „To je všetko, čo povieš? Tá mrcha má teda poriadnu guráž. Keď sa o tom dozvie môj otec a teta so strýkom..."
Rose pokrčila plecami. Zdalo sa jej zbytočné viac sa nad tým rozčuľovať. Flint bol preč, jeho mama si povedala, čo sa jej ráčilo a tým sa to skončilo. Rose netúžila nejako jej to vrátiť, hoci sa jej jej slová dotkli. „Dúfam, že sa to nedozvedia, nechcem, aby sa to viac rozmazávalo," odvetila. Ak sa o tom nezmieni niektorý z ich rodinných príslušníkov, predpokladala, že bola malá pravdepodobnosť, že by to zistili. Ale či bude mať také šťastie, to nevedela.
Albus nad ňou iba nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nemyslím si, že by si to mala nechať tak."Al bol často horkokrvnejší než Rose a jeho slizolinská povaha očividne viac prahla po pomste než ona. To napokon videla už aj na tom, ako vytrvalo trval na tom, že Flint od neho dostane, čo mu podľa neho patrilo. Našťastie k tomu nedošlo.
„Keď už si tu," ozvala sa Rose s úmyslom zmeniť tému, „chcem si s tebou o niečom pohovoriť." Akonáhle čo i len pomyslela na hry, ktorých sa zúčastnila pred niekoľkými mesiacmi, cítila, ako sa jej po tvári začína plaziť červeň. Albus musel niečo vytušiť z jej pohľadu, pretože si zrazu nervózne odkašľal a odvrátil od nej pohľad. Rose k nemu pristúpila bližšie a stíšila hlas. „Scorpius mi povedal, prečo si ho udrel."
„Nemusíme o tom hovoriť," odvetil priškrteným hlasom.
„Ja myslím, že áno," protirečila mu. „Neviem, čo presne ti povedal, ale musíš vedieť, že dovoliť mi zúčastniť sa tej hry nebol jeho nápad. Prichytila som ich, ako sa po večierke zakrádajú po chodbe a nástojila som na tom, že sa k nim pridám. On ma tam ani nechcel, ale ostatní ho prehlasovali, takže to nie je jeho vina."
„Viem, Scorpius mi povedal, ako sa to stalo."
„Takže preto si to zobral tak pokojne?"
Albus na ňu vyvalil oči. „Pokojne? Asi ti nepovedal, čo sa dialo po zápase, že?"
Rose zdúpnela a pokrútila hlavou. „Čo sa dialo?"
„Povedzme, že som nebol taký pokojný, ako si myslíš. Ale pohovorili sme si a... no, už ho viac nechcem zabiť."
Najprv na neho nadvihla obočie a po chvíli sa zamračila. „Budem ignorovať tvoje pokrytectvo – Scorpius mi prezradil, že aj ty si sa toho párkrát zúčastnil," Albus sčervenal ako paprika, „a preto nemáš právo niečo mi zazlievať. Ale chcem vedieť, čo ti povedal, že ťa to upokojilo natoľko, že si ho nielen neroztrhal na kúsky, ale sa tváriš, akoby sa nič nestalo."
„On ti to povedal?" pobúrene vyhŕkol Albus. „Bolo to len dvakrát, Rose, prisahám!" dušoval sa celý červený a zahanbený. Vyzeral veľmi smiešne a Rose sa musela strašne ovládať, aby sa nerozosmiala. Tuším mu bolo trápnejšie, že bol súčasťou niečoho takého hriešneho, než jej.
Pokrčila plecami. „Je mi to jedno, Al, rob čo chceš. Hoci keď si to predstavím...," tvár sa jej skrútila do grimasy, „radšej by som o tom nevedela."
„Och, sklapni," vyštekol a prešiel po nej zachmúreným pohľadom. „Myslíš si, že ja som z predstavy o tebe v tej hre nadšený?"
Rose sa na neho zadívala so suchým výrazom na tvári. „O tvojich úchylkách nič neviem, tak sa ma nepýtaj."
„Rose!" pobúrene zvolal Albus a krútil hlavou. Možno premýšľal nad tým, kedy si osvojila taký zvrátený humor. „To je nechutné."
„Súhlasím. Takže čo ti to povedal Scorpius, že ťa to tak vzalo za srdce?"
Albus sa zhlboka nadýchol a vošiel si rukou do tmavohnedých vlasov. Bolo na ňom vidieť, že by bol radšej kdekoľvek inde, len nie tam, kde práve bol. „Musím medzi vami robiť prostredníka? Opýtaj sa jeho."
„Už som sa ho pýtala," povedala a zatvárila sa sklamane, „ale odmietol mi to povedať."
„Možno mal na to dôvod."
„Aký?" naštvane vyhŕkla a prekrížila si ruky na hrudi. „Týka sa to aj mňa, takže mám právo to vedieť."
Napriek tomu, aký presvedčivý jej argument bol, Albus bol neoblomný a pokrútil hlavou. „Do tohto ma neťahaj, Rose. Nechcem sa medzi vás miešať."
„Miešať sa medzi nás?" neveriacky po ňom zopakovala. „Čo sme my manželia? Okrem toho mohol ti o mne povedať nejaké klamstvo," skúsila, ale ani sama tomu neverila. Scorpius by o nej Albusovi nikdy nepovedal nejakú nepravdivú pohoršujúcu historku.
„Neklamal," ihneď reagoval jej bratranec.
„Ako to môžeš vedieť?" vyzvedala s nadvihnutým obočím.
Albus sa už-už nadychoval, aby jej odvetil, ale náhle sa zarazil. Chvíľu vyzeral úplne bezradne, až sa mu napokon na tvári usadil rozhodný výraz. „Jednoducho to viem. A nie je to nič zlé, Rose, takže sa nemusíš obávať."
Rose mala chuť dupnúť nohou alebo mu do hlavy hodiť knihu. Prečo to pred ňou museli tajiť? Miesto takej agresie od neho však iba odstúpila a oboma rukami sa podoprela o policu, pri ktorej stáli. Sklonila hlavu. Útrpne si povzdychla. „Prečo mi to jednoducho nemôžeš povedať? Je to, ako keby si o mne po hrade šuškali nejakú nechutnú historku a nikto mi ju nechce povedať do očí."
„Povedal som ti predsa, že to nie je nič zlé," upokojoval ju, ale jej to nestačilo. Niežeby mu neverila, ale jednoducho to potrebovala vedieť. „Nemôžeš to nechať tak alebo sa spýtať Scorpiusa?"
Bolo zbytočné mu odpovedať, aj tak vedel, čo by mu povedala. Vystrela sa a počastovala ho tvrdým pohľadom. Ona bola jeho sesternica, jeho rodina, a bola rozhodnutá naporcovať ho na malé kúsočky, ak sa rozhodne postaviť sa na zlú stranu. Možno to vedel alebo možno bol jej pohľad dosť zastrašujúci na to, aby ho presvedčila, ale napokon si povzdychol a vzdal sa.
„Tak fajn," zavrčal na ňu, „ale zostane to len medzi nami. Ak sa dozvie, že som ti niečo prezradil, zabije ma. Nerobím si srandu."
Rose prevrátila oči. „Nebuď taký melodramatický. Jasné, že nič nepoviem, nemienim ho konfrontovať, len to chcem vedieť."
„No dobre," zašomral a zhlboka sa nadýchol, ako keby sa pripravoval na nejaký boj. „Dôvod, prečo som ho nezmlátil ako Flint Wilsona, je, že mi povedal, že sa do teba zamiloval."
V tej chvíli by v nej nikto krvi nedorezal. Zostala na neho zízať bez pohybu tak dlho, až sa jej Albus opýtal, či ho vôbec počula.
„Áno," vyjachtala, „ja len... len som... váu!"
„No, hej," zamumlal Albus a pokrčil plecami. „Ja som až taký prekvapený nebol, ale tiež som to nečakal."
„Myslím si, že moje prekvapenie sa s tvojím nedá ani porovnať," zašomrala Rose a cítila, ako jej konečne začala prúdiť krv v tele a líca sa jej začervenali. Vedela, že od istého času si boli so Scorpiusom blízki, bližší než s kýmkoľvek iným, ale s takouto možnosťou nikdy nerátala. Nemal by ju poznať oveľa viac na to, aby sa zamiloval? A prečo by sa vôbec mal? Obyčajnejšie dievča by na hrade našiel asi ťažko, nebola absolútne ničím výnimočná.
Albus sa ihneď potom z knižnice vytratil a nechal ju, nech sa s tou správou vyrovná sama. Ako keby sa to dalo. Bola však prekvapená, ako rýchlo sa šok z jej tela odplavil, nepochopenie zatlačila do úzadia, a keď jeho slovám uverila a naplno si ich uvedomila, nezostalo v nej nič iné iba radosť.
000
Rose bola prekvapená, aká šťastná bola. Scorpius Malfoy sa do nej zaľúbil. Mohla to byť naozaj pravda? Stále tomu nemohla uveriť. Na chvíľu si hlúpo a detinsky pomyslela, či si z nej Albus náhodou nestrieľa, ale vzápätí to zavrhla. Albus by sa na takýto krutý žart nikdy neznížil. Ale aj tak bolo hrozne ťažké uvedomiť si, že by to mohla byť pravda. Bolo to príliš nereálne. Jediná možnosť, ako by tomu mohla uveriť v plnej miere, bola, keby jej to povedal sám Scorpius. Lenže nemohla sa ho opýtať, či ju miluje, na to nemala dostatočne pevné nervy. A ako by vysvetlila, prečo sa ho to pýta?
Ale musel byť nejaký spôsob, ako z neho dostať holú pravdu. Alebo skôr priznanie. Lenže keby jej to aj povedal úplne narovinu, a on by sa na to isté spýtal jej, čo by mu povedala? Mala ho rada, to bolo úplne jasné, ale bola do neho zamilovaná? A ako to mala asi tak vedieť? Práve nad tým úporne premýšľala, keď kráčala tesne pred večierkou do chrabromilskej veže. Zdržala sa vonku, kde sa snažila v pokoji študovať na záverečné skúšky, pretože v tomto období bola každý rok knižnica a spoločenská miestnosť preplnená mrmlajúcimi študentmi opakujúcimi si učivo. Rose to neskutočne rušilo a tak bola vždy nútená nájsť si nejaké tiché miesto, aby sa dokázala sústrediť a niečo sa naučiť.
Prechádzala popri jednej z nepoužívaných učení, ktorých bolo na hrade hneď niekoľko, keď si všimla, že zvnútra vychádza na chodbu jemné žltkasté svetlo. Rose sa zastavila, priblížila sa k pootvoreným dverám a z čírej zvedavosti nakukla dnu. Keď uvidela blonďavú hlavu Scorpiusa Malfoya skláňať sa nad zvitkom pergamenu, zarazila sa. Skoro to vyzeralo, ako keby mal v sebe nejaký magnet, ktorý ju k sebe priťahoval väčšou silou, než akej mohla vzdorovať. Veď naraziť mohla na úplne kohokoľvek, tak prečo to bol práve Scorpius? A práve vtedy, keď nad ním tak úporne premýšľala? Keby bola mukelka, povedala by, že v tom musí byť nejaká mágia.
Premýšľala, či by ho mala vyrušiť, a pohrávala sa s myšlienkou, že by bolo lepšie, keby sa zvrtla a potichu sa vytratila. Nevedela, či bola pripravená čeliť mu po tom, čo sa dozvedela od Albusa. Už-už sa chystala otočiť, ale práve vtedy z ničoho nič zodvihol hlavu a pohľad mu zaletel k dverám, ako keby vedel, že tam niekto stojí a pozoruje ho. Ich pohľady sa stretli. Jeho prekvapený a jej rozpačitý. Rose sa proti svojej vôli zľahka začervenala a otvorila dvere úplne.
„Ahoj. Nešpehovala som ťa, len som išla okolo a všimla si svetlo," pozdravila a ihneď rýchlo vysvetlila situáciu.
Scorpius sa usmial, odhodil brko na stôl a zaklonil sa na stoličke. „Ak by si ma aj špehovala, nevadilo by mi to," povedal s potmehúdskym úsmevom. „Koľko je vlastne hodín?"
„Skoro večierka." Vstúpila do miestnosti a podišla k jeho stolu. Nakukla mu do pergamenu. „Elixíry?" spýtala sa so zdvihnutým obočím. „Myslela som si, že sa ich ani nebudeš učiť, si prirodzený talent."
Scorpius jej pri tej lichôtke nadvihnutie obočia opätoval. „Tak toto sa začína dobre. A v čom ešte vynikám?"
Rose sa zasmiala a potom prevrátila oči. Oprela sa o bok stola tak, že na ňom skoro sedela, a založila si ruky na prsiach. „Tak človek ti zalichotí a čo urobíš ty? Miesto poďakovania dychtíš po ďalších lichôtkach."
„Vždy chcem viac. To je jedna zo základných čŕt Malfoyovcov."
„Lenže tá črta nie je veľmi lichotivá."
Uškrnul sa. „Ako sa to vezme. Viem si predstaviť situácie, v ktorých by bola prospešná."
Nevedela prečo, ale podozrievala ho, že myslel na niečo nemravné. Možno to bolo v spôsobe, akým to povedal alebo to, ako sa pri tých slovách na ňu pozrel. Znova ju oblialo horko a napätie, ktoré sa v nej začínalo budovať, ju prinútilo všimnúť si, ako blízko pri ňom je. Nervózne si odkašľala a zamračila sa. „Tuším máš dnes nejakú dobrú náladu."
„Prečo by som nemal mať? Flint je preč, nič ti už od neho nehrozí, s Albusom je znova všetko v poriadku a o pár dní sa končí škola."
„Mimochodom, dopočul som sa o tom, čo sa stalo medzi tebou a pani Flintovou. Škoda, že som tam nebol," zachmúrene povedal. „Tú starú raketu poznám, je slizkejšia ako červoplaz." Scorpius vstal, začal si baliť veci a hádzať ich hala-bala do tašky.
Rose trhla plecami. „Teraz je to už jedno," zašomrala a snažila sa ignorovať fakt, že teraz, keď vstal zo stoličky, k sebe boli ešte bližšie. Uvažovala nad tým, či si to všimol aj on a či je z toho rovnako nervózny. Ale pravdepodobne nie, pretože Scorpius bol v takýchto veciach suverénny.
„Možno," dal jej za pravdu, potom však nahnevane hodil tašku na stoličku. „Ale štve ma, že sa k tebe tak zachovala, aj keď veľmi dobre vie, čo má doma za výkvet. Podľa mňa sa ho neustále snaží kryť, ale tento raz jej to nevyšlo, a preto bola taká rozzúrená."
„Vykašli sa na to," povedala mu, „premýšľaš nad tým viac než ja."
Na toto jej neodpovedal. Zohol sa po tašku a prehodil si ju cez plece. Bolo zjavné, že sa chystá na odchod a Rose si bola veľmi dobre vedomá toho, že už muselo byť po večierke, takže by mali naozaj ísť každý do svojej fakulty. Ibaže ona nechcela. Nechcela ani, aby Scorpius odišiel. Bolo jej s ním príjemne a ich stretnutie sa skončilo skôr, než sa jeho spoločnosti nasýtila. Preto keď okolo nej prechádzal a vravel jej, že by už mali ísť, jej ruka ožila vlastným životom, chytila ho za lakeť a zastavila ho.
„Počkaj," povedala a nervózne preglgla. „Nemôžeš zostať trochu dlhšie?" spýtala sa ho, ale miesto odpovede sa stalo čosi, čo vôbec nečakala. Ani vlastne nevedela, ako k tomu došlo, kto s tým nápadom prišiel alebo kto ku komu pristúpil, no zrazu mala Rose zatvorené oči a pery v jednom ohni. A bolo to dobré. Lepšie, než si pamätala, aké to bolo naposledy. Ale možno bol ich bozk iný preto, lebo naposledy k nemu necítila to, čo cítila teraz.
Tašku, ktorú mal na pleci, odhodil na zem a Rose zacítila jeho ruky na svojom páse. Pohladila ho po líci, po jemnej alabastrovej pokožke a ich bozk sa prehĺbil. Jej prsty putovali po jeho čeľusti, lícnej kosti, obočí, zaborili sa do jeho vlasov. Bolo to také zvláštne. Vídavala jeho tvár dlhé roky a predsa – dotýkať sa jej jej bolo také cudzie.
Pripadalo jej, že tie jemné nevinné dotyky v ňom roznecujú oheň väčší, než možno dokázala zvládnuť. Ale zakázala si premýšľať nad tým a mať obavy. Chcela to iba prežívať a cítiť bez toho, aby to musela v hlave prehodnocovať. Vďaka nemu panna už nebola, tak čo také by sa mohlo stať, čo by neustála? A že spolu ani nechodili? Nepáčilo sa jej síce, že robí niečo takéto, keď nemajú nijaký vzťah, ale po tom, čo jej povedal Albus, snáď ani na tom už nezáležalo. A nedokázala si v tej chvíli odoprieť Scorpiusa, ktorý dokázal rozvibrovať jej telo ako nikto iný.
Keď sa jeho ruky dostali pod jej tričko, ani nemrkla, iba na chvíľu zatajila dych očakávaním. Pomaly, skoro nesmelo skúmal jej pokožku na chrbte, presunul sa k jej zadku a to jemné masírovanie ju skoro priviedlo do šialenstva. Nedokázala zadržať pridusené stony, ktorými spolu s jej vrelým vlhkým dychom pohládzala jeho ucho. Zakaždým sa zachvel a ona zakaždým zastonala viac. Pretože chcela viac. Oveľa viac. Možno to dobre vedel, ale ďalší krok nepodnikol. Schmatla ho za plecia. Jej telo vo svojom zúfalstve nad ňou prebralo kontrolu a jej boky vystrelili k tým jeho. Zacítila, ako sa zachvel, a pridusene zaskučal. Stisol jej zadok pevnejšie, ale ona o to nestála. Posúvala jeho ruku nižšie, až kým ju nemala medzi nohami a pritlačila. Takmer to bolo pre ňu priveľa.
Scorpiusovu druhú ruku zacítila vzadu na krku. Pritlačil jej hlavu k svojmu krku a ona cítila vo vlasoch jeho horúci dych. „Rose," vydýchol. Páčilo sa jej, ako vyslovil jej meno. Ako keby ju tými štyrmi písmenami hladil. Zachvela sa a posunula jeho ruku ďalej.
„Rose!"
Tento raz jeho hlas znel varovne. S námahou sa od neho odtiahla aspoň na toľko, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. V miestnosti stále svietilo jemné svetlo, ktoré Scorpius neodčaroval. Jeho tvár bola sústredená a napätá. A nádherná.
Pohľadom rýchlo našiel jej oči. „Ty ma neplánuješ zastaviť?" spýtal sa. Úplne ju tou otázkou zaskočil, pretože keď si zakázala premýšľať nad tým, čo robí, naozaj všetko vypustila z hlavy. Vôbec nepomyslela na to, že by zrejme bolo vhodné zastaviť ho. Lenže nebola ona tá, ktorá to všetko iniciovala? Nebola ona tá aktívna?
„Neviem," priznala a na chvíľu nedokázala rozoznať jeho výraz. Potom, možno aby nepokúšal svoje šťastie, sa bez ďalších otázok sklonil a pohltil ju v spaľujúcom bozku. Vyzliekol jej tričko, masíroval jej napätú pokožku a maznal sa so všetkými miestami, ktoré sa ukázali byť mimoriadne citlivé na jej dotyky. Ale Rose, hoci si to vychutnávala viac, než bolo zrejme slušné, odsotila jeho ruky a nasmerovala ich tam, kde to potrebovala najviac. Nechcela sa hrať, nemohla čakať, na to bola tá búrka v nej príliš divoká a nedočkavá.
Našťastie, Scorpius rýchlo pochopil, čo potrebovala. Stiahol jej nohavice aj so spodným prádlom, odhodil topánky a keď sa vystrel, posledný raz sa na ňu pozrel, ako keby od nej potreboval ešte jedno uistenie, že nekoná proti jej vôli.
Pritlačila sa k nemu, jej pery pohladili jeho ucho, ale napriek svojmu odhodlaniu náhle nevedela, čo povedať... ako o to požiadať. „Prosím," podarilo sa jej zo seba dostať, no to jedno slovo úplne stačilo. A keď zacítila jeho ruky na sebe, v sebe, boriace sa v jej vlhkosti, nedokázala sa viac ovládať. Zastonala tak nahlas, že to možno počuli aj v podzemí, ale nemohla sa prinútiť, aby jej na tom záležalo.
Otočil ju chrbtom k sebe a pritisol si ju prsia, akoby s ňou chcel splynúť. Takto k nej mal lepší prístup. Jeho dotyky boli nekonečne jemné, potom rýchle, naliehavé a znova nežné ako jemný dotyk páperia. Hral sa s ňou, kým ho takmer nežobrala o uvoľnenie, ale to nebolo treba. Rozoznal, kedy to už viac nemohla vydržať. Zatvorila oči, pevne stisla viečka, pootočila hlavu a zahryzla do Scorpiusovho ramena. Najskôr iba jemne, ale keď ju pohltila rozkoš, Scorpius zasyčal od bolesti. Okamžite sa odtiahla, chcela sa mu ospravedlniť, ale on k sebe pritiahol jej tvár a jeho pery dopadli na jej. Výkrik, ktorý sprevádzal jej vyvrcholenie, pochovali útroby jeho úst.
Odvrátila od neho hlavu, zhlboka dýchala a snažila sa pripraviť na to, keď sa bude musieť udržať na nohách bez Scorpiusovej pomoci. Chvíľu zostala oňho opretá, vychutnávala si nádherné vyčerpanie, ktoré jej spôsobil, no vedela, že tak nemôže zostať večne. Vystrela sa, o krok odstúpila a narazila na stôl, na ktorý úplne zabudla. Cítila sa zahanbene, keď tam tak stála nahá iba v podprsenke, ale, Merlin, veď sa nemusela, všakže? Musela sa najprv dvakrát nadýchnuť, aby naškriabala odvahu zvrtnúť sa a pozrieť sa mu do tváre.
Pozoroval ju. Jeho pohľad bol horúčkovitý a spaľoval ju rovnako, ako pred malou chvíľou jeho ruky. Najprv si neuvedomila, že to, čo v jeho očiach vidí, je túžba, ale rýchlo jej to došlo. Skôr než otvorila ústa, aby niečo povedala, jej zrak putoval po jeho tele, a potom v sebe už nenašla žiadne slová, ktoré by boli potrebné.
Pobozkala ho. Jej bozk bol pomalý, lenivý, pretože bola veľmi uspokojená, ale jeho pery boli dravé a divoké. Cítila, ako z jeho tela sála horúčava, ktorú musela uhasiť. Pritlačila ruku na jeho nohavice a chvíľu ňou skúmala jeho dĺžku a hrúbku, kým ich rozopla. Pohládzala ho cez jemnú látku jeho spodného prádla, počúvala jeho zrýchlený dych, užívala si sladké dotyky jeho jazyka v jej ústach a to, ako stískal jej vlasy. Ešte nikdy predtým sa nikoho takto nedotýkala a to jej vohnalo červeň do tváre. Chcela, aby si to užil rovnako ako ona, ale, hoci teóriu ovládala, nebola si úplne istá v tom, ako ju previesť do praxe. Nevedela, ako presne má na to ísť, ako ho držať – jemne alebo pevne -, alebo kde presne sú tie najcitlivejšie body. Má byť jej stisk silný? A aký presne silný, aby to nebolo až príliš a nebolelo ho to?
„Budeš mi to musieť ukázať," zašepkala a neprestávala ho pohládzať. No skôr, než sa dostala pod jeho boxerky, telo sa mu začalo chvieť, ruky vo vlasoch sa roztriasli a boky k nej začali chaoticky prirážať.
Nechala mu chvíľu, aby sa spamätal a potom sa odtiahla. Scorpius sa na ňu však nedíval, miesto toho mal pohľad zaborený do zeme. Rose nechápala, prečo sa na ňu nepozrel, keď vedel, že čaká na to, aby opätoval jej pohľad. Dotkla sa jeho ruky, aby ju vnímal, pretože v tej chvíli svojmu hlasu veľmi neverila. Zodvihol hlavu. Líca mal ružové a pohľad bezmocný.
„Zvyčajne to... väčšinou nevy...," šomral si popod nos a bojoval so slovami. „Obvykle vydržím dlhšie," podarilo sa mu povedať.
Rose na neho vyvalila oči a potom sa zasmiala. „Toto ťa trápi?" nechápavo sa spýtala, ale keď uvidela, ako sa zatváril, okamžite zmĺkla. Vystrela ruku a položila mu ju na líce. „Čo sa týka mňa, ja to beriem ako kompliment."
Hoci jeho líca boli stále začervenané, podarilo sa mu usmiať. „Áno a od našej hry tiež už prešiel nejaký ten piatok."
Rose sa prekvapene zamračila. „Takže od tej hry si s nikým..." Scorpius pokrútil hlavou. „Ale odvtedy prešli už mesiace."
„Ver mi, ja to viem," dôrazne povedal, zohol sa a zodvihol jej veci. „Obleč sa. Mali by sme odtiaľto vypadnúť skôr, než nás tu niekto nájde." Rose od neho prevzala svoje veci a ihneď sa nervózne zadívala na dvere za sebou. Ani sa neobťažovali zamknúť alebo zabezpečiť miestnosť tak, aby ich zvonka nikto nepočul. Jeho obavy boli opodstatnené.
Rýchlo na seba nahádzala veci a nervózne si ich uhladila na tele. Bola sklamaná. Podľa toho, čo jej povedal Albus, by to nemalo byť také neosobné, nie? Alebo sa predsa len mýlil? Možno mu Scorpius povedal, že sa do nej zaľúbil iba preto, aby si zachránil krk a ich priateľstvo. Nemohla uveriť, že by bol až taký vypočítavý.
Scorpius sa tiež upravil a vzal zo zeme svoju tašku. Rose sa zvrtla ku dverám. Cítila sa využito, čo bolo úplne šialené, pretože ak niekto niekoho využil, bola to ona. Ona využila jeho, tak prečo sa cítila zrazu tak zle?
„Hm," odkašľala si, keď stála pred dverami a s rukou na kľučke zaváhala. Cítila, že by mala ešte niečo povedať. „Ďakujem za... veď vieš."
Ticho, ktoré po jej slovách nastalo, ju rozhodilo natoľko, že mu opätovala pohľad. „Ty mi ďakuješ," spýtal sa jej neveriacky a ona nervózne pokrčila plecami.
„A čo ti mám povedať?"
Prekvapenie na jeho tvári vystriedal šibalský úsmev a pokrútil hlavou. „Nemáš za čo." Aj on siahol na kľučku a jeho ruka dopadla na jej. „A, Rose," oslovil ju. Keď sa na neho pozrela, vyčaril na perách úsmev. Sklonil sa a jemne ju pobozkal. „Ak budeš mať znova taký problém, rád sa oň postarám." Otvoril dvere a oboch ich vyviedol na chodbu. Rose sa nezmohla na viac slov a keď sa uistili, že vzduch je čistý, obaja sa pobrali do svojich fakúlt.
