Quill (Brko)
Preklad: Jimmi
Betta-read: LadyF
Autor originálu: crazylizzie ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1193459/crazylizzie)
Dramione
wwwdotfanfictiondotnet/s/4370229
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: crazylizzie.
Kapitola 37
Ten bozk je jemný.
Výdych, na perách. Potvrdenie, dalo by sa povedať.
Vzrušujúci. Okamžik.
Draco sa trochu odtiahne. Len o malý kúsok, dosť, aby sa pozrel do očí čarodejnice pred ním.
"Čo robíš?" Pýta sa, šepot vzduchu na jej lícach.
Úsmev, v jej očiach, v tej jemnosti okolo jej úst.
"A to som si myslela, že si dosť skúsený, aby si vedel, čo je bozk," vraví. Robí si žarty. Dvorný šašo. Osvetľuje miestnosť, pretože okolo nich je ťažoba, tiene, tma.
Ťažoba.
Ale Draco nechce túto odpoveď a zamračí sa, prižmúri temné oči, tak veľmi temné, pretože zrazu sú tmavošedé, prudké, vášnivé.
Spôsobia, že sa Hermiona strasie, ale nie od strachu.
Očakávaním. Túžbou.
A vytriezvie, pretože zrazu, po tak dlhej dobe, je tu tá chvíľa, ten krátky čas, chyba v úsudku, realita, základný kameň toho, čo je pravda.
Okamih, v ktorom sa zastaví čas v malej chalúpke otočenej tvárou k moru.
Úprimnosť.
Víri okolo nich vo farbe krvi. Karmínová a blížiaca sa k tmavej farbe tieňov. Sľuby, životy, ktoré sa neviedli. Slová, ktoré sa neprehovorili.
"Vieš, čo mňa na tebe dostalo?" pýta sa Hermiona a v jej hlase ju náznak niečo drahocenného. Posvätného.
Draco sa na ňu pozrie, trochu pokrúti hlavou, až kým spomienka nevypláva, zrazu, úplne. Potom úškrn, len slabý, popri jeho ústach. "Pretože som skvelý?"
Hermiona, ruky stále pri jeho tvári, hladí palcom to jemné strnisko na jeho čeľusti. Usmeje sa, pozrie na jeho pery, trochu oddelené, cíti to teplo zhromažďovať sa do vášnivého naliehania. Hlboko. V jej lone.
"Ty si sa nikdy nemusel snažiť." Vraví, opravuje. "Nikdy si sa nemusel snažiť." Zamrmle znova, viac pre seba než pre neho.
A Draco uvažuje, kam s týmto mieri, týmto kúskom spomienky, týmto kúskom myšlienky, časť z neho sa chce touto otázkou zaoberať, ďalšia časť odmieta urobiť čokoľvek, čo by spôsobilo, že sa odtiahne, čo spôsobí, že jej ruky spadnú z jeho tváre.
Jej prsty. Také jemné.
Ktoré hovoria viac, než si ona uvedomuje.
Takže prikývne, len sotva. Bojuje s nutkaním zatvoriť oči, bojuje so stále rastúcim vzrušením z toho, že je tak blízko, snaží sa držať toho, o čom je toto, čo jej prítomnosť znamená, čo pre neho znamená. Ale stráca, vždy stráca pri nej svoje vedomie.
Čaká, tak veľmi zúfalo, len aby to odišlo.
Ale necháva svoje oči na nej, ustálené.
A ďalší úsmev, slabý, jemný. "Harry vraví, že si inteligentný."
Nemôže si pomôcť, odfrknutie smiechu, slabé nadvihnutie obočia, ale jej úsmev sa o trochu rozšíri a jej ruky neklesnú.
"Myslela som si, že to budeš považovať za humorné. Ale má pravdu. Ty si." Pozerá sa na jeho ústa, keď hovorí, ale teraz vzhliadne a stretáva sa znova s jeho pohľadom a to, čo on zbadá, spôsobí, že sa mu zovrie hruď.
Zrazu je veľmi ťažké dýchať.
"Vždy bystrý Draco, tá ľahkosť bytia Malfoyom, tým princom, existujú len dve veci, kvôli ktorým som ťa kedy videla dobrovoľne pracovať, dobrovoľne trpieť pre ne." Potom pauza, keď prehľadá kvôli niečomu jeho oči, kvôli niečomu, o čom on nevie, že hľadá.
Pokračuje. "Kvôli vojne." Pauza. Potom. "A mne."
Zovretie jeho hrude rastie, ten zverák sa uťahuje, uťahuje okolo jeho tela, ten pohľad v jej očiach spôsobí, že všetky myšlienky ustúpia, do diaľky, až kým tieto slová nezaplápolajú v jeho mysli, v jeho mozgu.
Na jeho jazyku, na jeho zuboch. Sladké, ale stále zatrpknuté, skoro trpké, kvôli tomu, aká bývala ich minulosť.
Príjemné. S nádychom drsnosti. Ako všetko medzi nimi.
Jej ruky držia jeho tvár medzi chladnými dlaňami, jej palce na jeho perách, hľadí do jeho očí a cíti svoje srdce pohybovať sa v jej hrudi, vybuchovať z jej hrdla.
"Neviem, čo toto je, Draco, tento pocit, ktorý mám, keď som pri tebe, tá potreba mať na sebe tvoje ruky, tvoje pery na mojich, ale viac než to, tá potreba počuť tvoje slová, hádať sa s tebou, cítiť tvoju inteligenciu, mať ťa, celého, každý kúsok z teba, pri sebe. Tvoju myseľ, mágiu, ruky, to všetko. Nepoznám dôvod, ktorý je za mojou neschopnosťou nájsť si iný vzťah, mojou neschopnosťou vyhnať ťa zo svojich myšlienok, tvoje oči, ktoré vždy nosím v hlave, naše puto stále okolo mňa, podporuje ma, zahrieva ma. Neviem, čo to znamená."
Pauza, keď sa jej palec pohybuje po jeho perách, hoci jej oči vôbec neopustia jeho. "Neviem, prečo som vydesená pri myšlienke, že zničíš toto puto, toto nutkanie, neviem prečo, pretože máš pravdu, všetko by to zjednodušilo." Úškrn, slabý, vždy taký slabý, ktorý bledne do úprimnosti, do vážnosti. "Ale, nemôžem ti to dovoliť, len pomyslenie na to vyvoláva strach, temnotu, naháňa hrôzu, ako nič čo som predtým cítila, počas vojny, pri čelení Voldemortovi. Panika, hrozná panika, ako keď sa topíš."
Vtedy napnutie jej rúk, špičky prstov pohladia jeho líca. "Panika, pretože ja viem, Draco, viem so všetkým, čo som, že ťa teraz nemôžem väčšmi stratiť než som nemohla vtedy, a že nakoniec, nakoniec, sa rozhodnem pre teba. Vždy si vyberiem teba, bez ohľadu na minulosť, bez ohľadu, čo moje vznešené srdce či vo mne skrytý chrabromilčan vravia."
Pauza. Šepot.
"Ja si vždy vyberiem Draca Malfoya."
Okamihy. Zvuk ohňa v ohnisku, zvuk vetra okolo domu.
Vzdialený zvuk vĺn oproti útesom.
Okamih.
V ktorom Draco zíza na čarodejnicu pred ním, v ktorom počúva, spracúvava jej slová. Okamih.
A potom urobí jedinú vec, ktorá mu príde na myseľ.
Pobozká ju.
A v tom bozku, ako predtým, je zúfalá potreba po tom, aby jej slová boli pravdivé, po tom, aby v nich nebola žiadna lož.
Po úprimnosti.
A keď sa ona neodtiahne, keď len trochu nakloní hlavu, práve dosť, jeho ruky sa dvíhajú k jej rukám a on si ju priťahuje k sebe, do seba, obklopuje ju, prehlbuje bozk dlhými pomalými údermi svojho jazyka, pier a zubov.
Ale pod tou pomalosťou hlad, teplo, ktoré cítia, vzrušuje, hlboko dole. Jeho ruky sa pohybujú po jej pokožke, jej ruky sa pohybujú nahor po jeho rukách, kým dýchajú jeden do druhého, prepadajú sa hlbšie do krvnej mágie, ktorá víri okolo nich.
Zrazu sa oddelia, oddelia a postavia v jemnom pohybe pôvabu a živosti, Hermiona v jeho náručí, jej ruky sa dvíhajú dohora, aby sa ovinuli okolo jeho krku, pozerá sa na neho.
Ten pohľad na jej úsmev, tie trochu napuchnuté pery, tie tmavé oči s vášňou, spôsobia, že sa niečo strhne, potiahne, silne v jeho hrudi.
"Pomilujem sa s tebou Hermiona Grangerová, ak ma okamžite nezastavíš," zašepká tie slová, ale sú divoké, hrdelné, slová, ktoré musia byť vyslovené, hoci každý jeho inštinkt na neho jačí, aby si ju jednoducho vzal, nech sú prekliate terajšie dôsledky alebo niečo iné.
Ale on tie slová vysloví. A pretože tak urobí, niečo v Hermione sa zohreje, rozžiari a ona sa na neho usmeje a on si pomyslí, že nikdy ešte nevidel nič tak nádherné.
"Prosím," vraví.
Slabý úškrn. Náznak jeho normálneho ja. Prikývnutie k tomu predchádzajúcemu. "Prosíš čo?" Napovie.
Náznak podráždenia, normálnosti. "Prosím pomiluj sa so mnou, Draco Malfoy," vraví, zadržuje to podráždenie na uzde, ale stále tam je.
Niektoré veci sa zmenia, niektoré nezmenia.
Ale než jej slová pokračujú, alebo ten tón, v ktorom sú povedané, jeho pery sú znova na jej, a potom kroky, niekoľko, až kým neprídu do izby, ktorú pred pár dňami opustili, oheň tam poskakuje, všetko pripravené, posteľ, s vankúšmi, na ktorej už viacej nie sú odtlačky dvoch hláv, ale ktorá na nich čaká.
A on s ňou klesá k čiernemu povrchu, jemne ju spúšťa, jeho prsty sa zdvíhajú, aby odstránili kučery z jej čela, keď hľadí do tých očí, a potom pobozká jej nos, potom jej krk, jej čelo, ten bod za jej uchom, jej ruky sa pohybujú po jeho chrbte, ramenách, po jeho bokoch.
Vzhliadne ešte raz, aby zachytil jej pohľad a potom sa vyplaší, keď zbadá, že slzy začali, pomaly, stekať po jej lícach a okamžite stuhne, okamžite uvažuje, či to bola lož, toto všetko.
A ona si to musí všimnúť, vycítiť to pod svojimi potulujúcimi sa rukami, pretože opúšťa jeho plecia, aby sa načiahla po jeho tvári, chytí ju, ako to niekoľko krát túto noc urobila, chytí ju a pozrie sa na neho.
Draco sa uvoľní, trochu, vždy tak trochu, zdvíha prst, aby zotrel tú vlhkosť z jedného jej líca. "Prečo plačeš?"
Ten úsmev, tentoraz menej istý, ale je tam stále, ale jej oči, pália, a jej mágia, teplo tak bezpečné, tak utešujúce, že mu nedovolí odtiahnuť sa.
Ale jednako. Musí to vedieť.
Takže sa jej spýta znova.
A tentoraz ona odpovedá.
"Pretože som si práve niečo uvedomila," vraví a jej hlas je skoro slabý, zlomený, ale jasný, zreteľný, slová prehovorené, keď jej ruka obkresľuje s ľahkosťou pierka jeho lícne kosti a jeho pery, ponad jeho nos a obočie.
Draco ju sleduje, udržuje sa pokojný. Čaká.
Pripravený.
A potom jej slová rúcajú akúkoľvek bariéru, čo možno stále ešte existovala. Jej slová.
Ktoré na neho tvrdo dopadajú.
"Ja ťa naozaj milujem," vraví.
Slová.
A potom jej smiech. Krištáľový. Zvončeky.
A jej oči žiaria.
"Milujem." Vraví. Ten zázrak. "Tak veľmi, veľmi moc."
A potom zdvíha hlavu a pobozká ho a tentoraz ten bozk nie je jemný, je požadujúci, je rozpálený a on do neho zastoná, padá na lakte, zmysly zaujímajú všetky prvé sedadlá, keď cíti túto čarodejnicu, jeho čarodejnicu pod ním, jej ruky na ňom.
Konečne. Jeho čarodejnica.
A tentoraz sú ich prsty istejšie, rýchle odkladajú ich oblečenie na podlahu, ich ruky poznajú, tie krivky jej bokov, ten driek jeho chrbta. Ich pery poznajú miesto na jej kľúčnej kosti, tú malú cestičku chĺpkov na jeho bruchu.
Telá sa poznajú, dokonca keď sa medzi nimi pohybuje dych, šepot pokožky na pokožke, ten ston a mierne zrýchlenie pulzu, mágie okolo nich. Hermiona pobozká jazvu na jeho predlaktí, práve keď on pobozká jazvu na jej pleci, potvrdenie, spomínanie, ten pocit jej pŕs, ťažké v jeho ruke, bradavky ako okruhliačiky (cz: oblázky) pod jeho dlaňou. Ten pocit jeho pliec, pevných, teplých pod jej prstami, špičky jej prstov zabodávajúce sa do jeho svalov, keď vylizuje cestičku, bozky na tej cestičke, nadol jej hruďou, obkľučuje jednu z jej bradaviek v horúčave svojich úst.
A poznanie. Niekde, keď sa jej ruky pohybujú nadol jeho bokmi, po jeho bedrách (cz: kyčel), aby sa zohli v svaloch jeho stehna, a jeho poznanie, jeho ústa posúvajúce sa z jej pŕs, nadol k tej miernej obline jej brucha, ponad ten mierny vzostup jej rebier, nadol k ochlpeniu, ktoré je rozpálené.
A víta.
A tá jej chuť, tá jej vôňa, tá oslnivosť levandule, jesene, trhá ho to, a pripomína si, jeho jazyk klesá, nachádza to, čo má a hrá sa s tým, pripomína si, že musí spomaliť. Chce, aj keď sa uškrnie nad tým náhlym povzdychom rozkoše z jej úst, že chce uctievať túto čarodejnicu , túto nádhernú, prekrásnu čarodejnicu.
Jeho čarodejnicu.
To poznanie mu spôsobí, že zavrčí a zahryzne do jej vnútorného stehna zubami.
To vzrušenie, kombinované s jeho hladiacimi prstami, vášeň zhromažďujúca sa v jej bruchu, nízko a hlboko, a tlačí viac a viac, spôsobí, že zakňučí, prsty sa zabárajú do jeho vlasov a držia sa ich.
Práve vtedy, tá hodvábnosť pod jej rukami, keď sa on s ňou hrá, tak výrečná, vždy tak elegantne, hrá sa s ňou. Núti jej mágiu, tým hlbokým útokom a vírením túžby, aby sa zhromaždila, na spodku jej chrbtice, udiera, vyššie a vyššie s každým trhnutím prsta, s každým preniknutím jeho jazyka do blízkosti jej Venušinho pahorku.
Berie si ju do úst, zavrčí pri tom pocite jej rúk vo svojich vlasoch, pri tom ako chutí, pri stenaniach pohybujúcich sa skrz jeho telo, keď ona reaguje na jeho pozornosť. Prsty, lízanie, rozmach jazyka, ktoré sa pohybujú s hriešnou znalosťou skrz jej napuchnuté nervy a potom k jej vnútru, ešte raz na jej klitoris a zahryznutie jeho zubov, až kým nepáli, vzostup rozkoše, z tlaku, sústredí sa, až kým okolo nej nevybuchne.
A ona vykríkne, jej telo sa prehne dozadu, jej ruky sa zaboria do jeho vlasov, volá jeho meno a jeho meno je vyslovené s takým potešením, s takou voľnosťou, s takým hlasom, ktorý spôsobí, že stuhne skoro na neúnosnú hranicu.
A jednako, medzi jej nohami, ešte raz zahryzne, jemný hryz, po jej vnútornom stehne, ešte jeden raz, skôr než sa pohybuje nahor po nej pomalými bozkami, s pomalými rukami, hladká tú rozkoš, ten pocit neho okolo nej ešte raz.
Až kým sa nad ňou nevztýči, oči farby ortuti nepozerajú na ňu zhora s takou láskavou starostlivosťou, že sa jej vďaka tomu stiahne hruď, jej oči sa ešte raz zaslzia, pretože všetko, čo cíti, je tam, priamo v ňom a ona to vidí, a tá dôvera, ktorú má on v ňu je skoro príliš veľa, tá láska, je skoro priveľká.
Zdvíha ruky, chytí jeho tvár a potom sa ohne, aby ho pobozkala, dlhým pomalým bozkom, poďakovaním, potvrdením. On nevie, nestará sa, tá túžba, ktorú k nej cíti, všetko prehlušuje svojou intenzitou.
Jeho ruky, lakťami sa podopiera pri jej hlave, sa hrajú s jej vlasmi.
Hľadí na ňu. Jeho pery sa skrútia do úsmevu, telo umiestnené tak, že ho môže cítiť, na výdych vzdialené, jej telo sa nevedomky prehýba, aby vytvorilo spojenie, jej potreba mať ho je pomaly vpálená v tom, čím ona je.
"Si tak neuveriteľne nádherná," vraví, k nej, skúma jej tvár so svojou, aj keď do nej pomaly vchádza, pomaly, metodicky, kúsok po kúsku.
Ona zastená, sotva schopná udržať oči otvorené pod tým pocitom z neho, keď ju naplňuje, predchádzajúci vrchol ju zahrieva, stále pulzuje, a ona ho cíti ako kúsok seba samotnej.
Zastane, keď je úplne v nej a potom ustúpi.
Jeho meno, šepot v jej dychu.
Draco vykĺzne skoro celú cestu von, je tam sotva špičkou, tlak, a Hermiona zastoná, zahryzne si do pery v snahe nepokaziť tento okamih, hoci jej telo kričí na neho, tá potreba jeho je niečo, čo skoro hrozí, že prevládne.
Skoro priveľmi.
Pohne sa vpred, pomaly, jeho vlastný dych sotva kontrolovaný, jeho hlas priškrtený, ale jednako, nezatvára svoje oči, neodvracia sa, zíza do tmavých hnedých očí skoro čiernych pri svetle ohňa.
"Chystám sa ťa práve teraz pomilovať, Hermiona," vraví, a jeho hlas kĺže po jej tele, ten hlas, tmavý hodváb a ona sa z neho strasie, na potešení z neho, práve keď ju napĺňa, telo sa zmiešava s jej.
A ona sa ešte raz dotkne jeho tváre, prikrýva ju, zdvíha svoje telo dohora, tak aby každý kúsok z nej, každá časť jej tela bola v kontakte s jeho, bozkáva ho, len bozk, len pery.
"Milujem ťa." Zašepká, keď preruší ten bozk, mumlanie voči jeho perám.
Zakloní sa, zakloní, stále v nej, študuje jej tvár, študuje na nej všetko.
"Tak ako ja." Vraví a tieto slová, sú plné. Ťažké.
"Tak ako ja." Zopakuje.
Jeho čelo klesá a stretáva sa s jej, keď sa pomaly začne pohybovať, pomaly, jeho ruky sa ovíjajú okolo jej tela, ovíjajú sa okolo jej osoby, aby ju pritiahli k nemu, jeho tempo nestratí svoju hladkosť, len zvyšuje svoju rýchlosť, ich pery sa stretávajú, ako všetko, práve všetko, medzi nimi, je medzi nimi, ich mágia, ich túžba, ich láska.
Všetko medzi nimi.
A keď spoločne vyvrcholia, zavrčanie, výkrik, mená, mágia, prepletené, spojené okolo nich, intenzita toho spôsobí, že sa ich mágie uzavrú, spojené ako sú, uzavrú a vybuchnú, a oslnivosť toho zažiari v temnote izby.