Poznámka autora
Áno, áno, viem, pridávam neskoro. Ale bol toho kopec a popravde som na to aj trochu zabudla. Dnes to chcem ale napraviť a sľubujem, že v piatok bude nová kapitola, aby som vám to vynahradila ;) Enjoy!
P.S. Krásne ďakujem za reviews :*
45.
Hermiona
Bola som mimo celé tri dni. Ležala som skrútená na gauči, žila som len z čaju s rumom a sem- tam nejakého ovocia. V noci som takmer nespala, s krikom som sa budila z nočných môr a po zvyšok noci som už len buď civela pred seba, alebo ticho vzlykala do vankúša. S každým ďalším dňom som sa cítila viac otupená a emocionálne prázdna.
Na tretí deň už Ginny nevydržala, že ignorujem jej hovory a prišla za mnou. Keď som neotvárala, vytrhla mi dvere z pántov. Bez srandy, vážne to urobila. Susedia si mysleli, že prasklo potrubie alebo čo, tak som musela opustiť bezpečie svojho bytu a zaklamať im, že mi len buchla mikrovlnka. Mala som chuť Ginny vynadať za jej horúcu hlavu, ale bola som príliš slabá.
„Bohovia, ty teda vyzeráš," podotkla, keď som upokojila susedov a vrátila sa do bytu.
„Ďakujem," prehodila som sarkasticky. „To si sem prišla len na to, aby si sa pozrela, ako strašne vyzerám? Fajn, takže už môžeš ísť."
„Hermiona."
„Choď s tou, Hermionou niekam, Ginny! Chcem byť sama, prosím, odíď," požiadala som ju.
Tvrdošijne pokrútila hlavou a sadla si na gauč. Nenávidím tú jej tvrdohlavosť.
„Fajn!" vyštekla som. „Ale nechcem počuť ani slovo o tom článku, ani o ničom s tým spojeným." Klesla som vedľa nej, zvalila sa do vankúšov a ticho zízala do steny.
„Ako sa cítiš?"
„Skvele," zašomrala som.
„Prestaň s tým, Hermiona!" vybuchla. „Som tu, aby som ti pripomenula, kto si. Tá Hermiona Grangerová, ktorú poznám, by sa nezožierala pre žiadneho chlapa."
„Potom asi poznáš inú Hermionu Grangerovú ako ja."
Oči mi zaliali slzy, no odušu som žmurkala, aby som ich odohnala. Choďte do kelu, hovorila som im, už nechcem plakať.
„Vieš, vždy som ťa obdivovala za to, ako efektívne si dokázala ustáť polená, ktoré ti život hádzal pod nohy. Ak si aj spadla, o deň neskôr si už zase stála na nohách," povedala mi. „Vždy si bola silná a neohrozená, Hermiona, preto viem, že to prekonáš. Znova sa postavíš."
„Lenže čo ak už nechcem? Čo ak už nechcem dať životu príležitosť, aby ma znova zrazil na lopatky? Už toho mám dosť, Ginny," vyznala som sa a utrela si slzy.
Ginny sa ku mne prisunula bližšie a objala ma okolo pliec. Oprela som sa o ňu a hlasno potiahla nosom.
„Neviem, čo mám robiť. Môj život už nám zmysel, Gin. Prišla som o všetko- o svoju prácu, o svoje srdce, oňho..." povedala som. „Všetko som stratila v behu minúty."
„To nie je pravda. Máš mňa a Harryho, svojich rodičov a Weasleyovcov. A potom, mysli na malého Teddyho a tvoje krstňa, ktoré sa ešte ani nenarodilo," dohovárala mi Ginny. „My všetci ťa máme radi a chceme, aby si sa vrátila. Nevieš, čo máš robiť? Musíš sa vrátiť, vráť sa k nám, Hermiona. To ti na nás už nezáleží?"
„Samozrejme, že áno!" zvolala som trochu dotknuto.
Ako si môže myslieť, že ich nemám rada?! Veď oni sú moja rodina. Uznávam, že v posledných dňoch som na nich ani nepomyslela, na to, ako sa musia cítiť. Zanedbávala som ich, viem to, ale potrebovala som čas. Ten síce všetko nezahojí, ale urobí to znesiteľnejším. Bola som sebecká, ale hádam aspoň raz v živote na to mám nárok. Ginny mala pravdu v tom, že som sa vždy pozbierala. To preto, lebo som vedela, že by trpeli aj oni, bojovala som kvôli nim. Aj keď ma nikdy nič nebolelo tak veľmi, ako opustiť Draca, nemôžem celý svoj život preležať na gauči a utápať sa v žiali. Navždy by som sa za to nenávidela. Predstava, že by som už nikdy nevidela Teddyho...
„Bude to chcieť zmrzlinu," povzdychla som si.
Ginny sa zasmiala a odskočila do kuchyne po zmrzlinu, ktorú mám vždy pre každý prípad odloženú v mrazničke. Tak fajn, Hermiona, bude to bolieť ešte pekne dlho, možno nikdy ani neprestane, ale ty to zvládneš. Zvládneš to, pretože máš okolo seba ešte veľa milujúcich ľudí, ktorí ťa potrebujú, prehovárala som si do duše. Kvôli nim sa postavíš na nohy a budeš zas tou odhodlanou, vyrovnanou ženou, ktorá nepotrebuje chlapa. A hneď zajtra si nájdeš prácu! Kým sa vrátila Ginny s kýbľom karamelovej zmrzliny a dvoma lyžičkami, cítila som sa o niečo lepšie. Ešteže mám takých skvelých priateľov ako je Ginny Potterová!
Draco
Zobudilo ma klopanie na dvere, ktoré som efektne odignoroval. Ležal som tak, ako som sa včera večer vrátil z Deravého Kotlíka, krížom cez posteľ, s tvárou zaborenou do vankúša. Každý večer som tam chodil a cez deň, aby som sa vyhol zvedavým očiam, som bol zalezený v byte a vypil každú kvapku alkoholu, ktorú som našiel. Od toho dňa, čo ma Hermiona opustila, som nevystrčil päty z domu, v práci som si vzal voľno a úplne sa poddal depresii.
Hneď, ako som sa pred tromi dňami vrátil z jej bytu, všetko v byte som obrátil hore nohami. Rozbil som stolík v obývačke, zo stien postrhával obrazy, vyhádzal všetky knihy z police a rozmlátil zrkadlo vo veľkej kúpeľni. Potom ma zasiahla taká strašná bolesť, že som len padol na kolená, kričal a plakal. Večer som potom zaspával s prázdnou fľašou whisky v rukách. A takto to šlo potom každý deň. Vždy som si hovoril, že neskončím ako alkoholik, ale čo na tom už teraz záleží? Už neexistuje nič, za čo by mi stálo žiť.
V byte som počul kroky a potom zavŕzgali dvere, keď niekto vošiel do spálne. Neobťažoval som sa ani len pretočiť na chrbát a pozrieť sa kto to je.
„Pre Merlina, vyzeráš strašne," ozval sa Blaise odo dverí. Vzdychol som si, mohlo mi byť jasné, že jediná osoba, ktorá nebude rešpektovať moju vôľu po súkromí, bude Blaise. „Povedz, niekto ťa prepadol alebo si len mal slabú chvíľku, že je tu všetko ako po hurikáne?!"
„Zmizni, Blaise!" okríkol som ho. Nechcel som ho vidieť, nikoho z nich. Nemôžu ma proste nechať v pokoji sa otráviť alkoholom?
Blaise podišiel k posteli a pomykal ma za plece.
„Merlin, Draco, vzchop sa!" vyzýval ma. „Prestaň sa tváriť ako kôpka nešťastia a-" Nedohovoril, pretože som mu dal jednu do zubov.
„Povedal som ti, aby si vypadol," zasyčal som. „Budem si robiť, čo ja chcem a svoje rady si môžeš strčiť niekam!" Zostal na mňa zízať a ruku si tisol na udreté miesto.
Bolo mi srdečne jedno, že je to odo mňa hnusné a že si to Blaise nezaslúži. Aspoň budú aj ostatní vedieť, aký je to pocit, keď vás niečo bolí. Hoci, žiadna ich bolesť nedokáže predčiť tú moju. Síce som ju už necítil, ale niekde tam bola skrytá, pochovaná pod hlbinou prázdnoty a zúfalstva. Práve vďaka tomu, že som nič necítil, som vedel, ako veľmi som zranený.
„Draco, toto nie si ty," nevzdával sa Blaise a spustil ruku z opúchajúcej tváre. „Musíš sa vzchopiť. Hermiona by-"
Skôr, ako to stihol dopovedať, som vyletel z postele, schmatol prútik z nočného stolíka a namieril ho naňho.
„Neopováž sa o nej hovoriť!" zakričal som a prevŕtaval ho vražedným pohľadom. Obraz som mal trochu rozmazaný a hlava sa mi točila od toľkého alkoholu, čo som včera vypil, no prútik som držal pevne. Blaise o pár krokov ustúpil a pozeral na mňa trochu vyplašene a zároveň skormútene. Musel som si pripomenúť, že je to môj najlepší priateľ a že ak ho zabijem, nič sa nevyrieši. Aj keď, za to by ma určite poslali do Azkabanu a tam by zo mňa dementori pomaly vysali dušu a teda aj bolesť. Ach, aká lákavá predstava! Je to tvoj najlepší priateľ.
Pomaly som sklopil prútik.
„Odíď, ty somár, skôr, ako ťa zabijem," povedal som duto. Prútik som odhodil kamsi preč a bezmocne klesol na posteľ. Chytal ma poriadny závrat a žalúdok sa mi búril. Možno som si mal zvoliť niečo efektnejšie a rýchlejšie ako otravu alkoholom. Kým dosiahnem svoj cieľ, aj zabudnem prečo som to chcel.
„Idem, ale predtým ti niečo poviem a ty si ma budeš musieť vypočuť," vyhlásil Blaise.
V hlave mi hučalo a Blaiseove slová ma nezaujímali, no pochybujem, že by ho to zastavilo, keby som mu to povedal.
„Po vojne to s tebou išlo dolu vodou. Stala sa z teba troska a podľahol si depresii, vine a výčitkám. Sám veľmi dobre vieš, že je to pravda," začal. „Vtedy som ťa nechal, pretože som vedel, že sa s tým potrebuješ vyrovnať po svojom. My všetci sme to potrebovali. Bola to chyba, ktorú si asi nikdy neprestanem vyčítať."
Hľadel som naňho a pristihol som sa ako napäto čakám, čo povie ďalej. Zrejme mi tak zúfalo chýba kontakt s ľuďmi, že dychtím po každej volovine.
„Nechal som ťa, nech sa pozbieraš sám a to ťa skoro zabilo. Videl som, ako sa mi meníš a strácaš pred očami. Už si nebol veselý alebo uštipačný, večne len zamĺknutý alebo naštvaný na všetko a na všetkých, kto sa ocitli vedľa teba. Myslel som si, že sa z toho nikdy nedostaneš, ale potom..." dramaticky sa odmlčal, aby ma mohol ešte viac napínať. Aj keď si myslím, že viem ako to bude pokračovať. „Hermiona na tebe odviedla kus dobrej práce. Vrátila ťa k životu, aj keď si to asi ani jeden z vás neuvedomil. Nielen, že ťa vytiahla na nohy, ešte ťa aj obrátila na dobré. Znova si bol šťastný a veselý, dokonca aj milý a veľkorysý, čo sa priečilo tvojej povahe aj fakulte. Tuším jej za to ešte budem musieť poďakovať."
Odvrátil som od neho zrak. V hrudi ma nepríjemne pichalo a bolo mi mdlo, ale s opicou to nemalo nič spoločné. Vedel som, že Blaise má pravdu, Hermiona ma naozaj zmenila. Odkedy som bol s ňou, už som nebol taký podráždený ani vydesený, keď som šiel v noci spať. Netrápili ma už žiadne nočné mory, pretože som bol po dlhom čase zase šťastný a teda na mňa ich chápadlá už nedosiahli. Ale na čo je dobré, že to viem? Urobila zo mňa lepšieho človeka a vytiahla ma zo zúfalstva, aby som sa doň následne mohol znova ponoriť ešte hlbšie. Ale tento raz bez možnosti úteku.
„Tým, že sa tu ožieraš a utápaš v žiali sa jej teda biedne odplácaš. Naozaj chceš, aby všetko jej úsilie vyšlo navnivoč a byť zase taký, aký si bol po vojne?" dohováral mi. „Hermiona by to nechcela, nechcela by, aby si skončil ako úplná troska."
So slovami, aby som nad tým porozmýšľal a že sa zajtra vráti, odišiel a mňa tam nechal sedieť a dumať. Nie, nechcela by, aby som skončil takto. Lenže jej názor sa už viac neráta, pretože tu nie je. A to je ten dôvod! Nie je tu, už ma nemá kto držať nad vodou ani ťahať von z bahna, nemám nikoho, pre koho by stálo za to byť dobrým človekom. Zlí ľudia majú lepší život, pretože to oni sú tí, čo ubližujú a nie tí, ktorým sa ubližuje. Myslím, že aj preto som bol na Rokforte taký podliak a ona ma za to nenávidela. Bola príliš dobrá.
Sklenená fľaša whisky, ktorá stála na nočnom stolíku už tri dni, preletela vzduchom a roztrieštila sa o stenu. Vstal som z postele a v záchvate z nej strhával periny. Prečo sa stále mučím takýmito myšlienkami? Samozrejme, že je dobrá, pre mňa až príliš, to preto som sa do nej tak zamiloval. Pri nej som sa po prvýkrát v živote cítil požehnane, pretože som mal po boku niekoho skvelého, aj napriek všetkým tým chybám, čo som urobil. Odpustila mi a ukázala mi, že život môže byť krásny, ak sa dívate pozorne. Dala mi vieru a určite by sa jej nepáčilo, keby videla, že som ju stratil. Blaise mal pravdu, to by bolo nevďačné. Už sa nechcem stať človekom, ktorého by nenávidela.
Hermiona
Od Ginninej návštevy som sa naozaj snažila pozliepať svoje srdce a život dokopy. Mala pravdu, keď hovorila, že mi netrvá dlho pozbierať sa. Chce to len pevnú vôľu a nejaký odľahlý kút v mysli, kde zamknete všetky bolestné spomienky. Vybalila som sa a pokúšala sa samu seba presvedčiť, že sa nič z toho nestalo. Akoby to bol len sen, z ktorého som sa už prebrala. V noci ma však stále trápili zlé sny, väčšinou o tom, ako som padla do rúk Bellatrix, ale keď sa nado mnou skláňala s nožom v ruke, jej tvár sa zmenila na Dracovu. Zakaždým som sa zobudila na bolesť pri srdci.
Po dvoch dňoch som aj konečne odišla z bytu. Samozrejme, reportéri striehli pred mojím barákom, preto som s nimi vybabrala a vyšla zadným vchodom. V pláne bolo nájsť si prácu lenže som vôbec netušila, kde by som mala hľadať. Hlavným zdrojom zamestnania pre čarodejníkov v Londýne bolo Ministerstvo mágie, ale tam som sa rozhodne vrátiť nemienila. U muklov som zase veľa možností nemal, nevyštudovala som nič, čo sa uplatňuje v ich svete. Skúsila som to teda u Svätého Munga.
Nemala som šťastie, prácu pre mňa nemali ani u Sv. Munga ani v malej bankárskej spoločnosti pre čarodejníkov neďaleko. A ešte som aj narazila rovno na Ritu Skeeterovú a to jej nenávidené bleskové brko. Keby môžem, dolámem jej ho na kúsky.
„Ach, slečna Grangerová, to je prekvapenie," zatiahla medovým hlasom. „Už ste zase slečna, všakže?"
Zahľadela sa mi na ruku, kde si predtým hovel prsteň, tak som si ju rýchlo schovala do vrecka kabáta.
„Tá správa o tehotenstve slečny Zabiniovej nás všetkých prekvapila. Vedeli ste to? Ako ste sa cítili?" vyzvedala a jej bleskové brko lietalo po pergamene sem a tam. „Môžete sa so mnou podeliť o svoje myšlienky?" Och, to sa stavte!
„Myslím si, že ste jedna zlá, ignorantská ženská, ktorá sa musí rýpať v životoch iných ľudí len aby sa cítila ako niekto," povedala som jej. „Vaše články sú nechutná a nepravdivé. A vy ste úbohá, keď sa musíte znížiť ku klamstvám len, aby ste zaujali ostatných."
Rita na mňa zostala omráčene hľadieť s pootvorenými ústami a brko tiež zamrzlo v pohybe. Reportérka na mňa vyvaľovala oči a ak ma neklamal zrak, tak spodná pera sa jej triasla. Zdá sa, že som trafila klinec po hlavičke.
„Stačí vám to takto, pretože sa už vážne ponáhľam pripraviť na Nový Rok," sladko som zatiahla. „Donevidenia, slečna Skeeterová, stále ste slečna, všakže?" Sánka jej ešte poklesla. V duchu som sa uškrnula, že som konečne tej odpornej babizni dala čo preto, obišla ju a spokojná sama so sebou sa odobrala domov.
Prezliekla som sa do jednoduchých čiernych džínsov a červenej blúzky, vzala fľašu šampanského a odmiestnila sa k Potterovcom, ktorý ma pozvali na večer k sebe, aby som nebola na Nový Rok sama. Pristála som v obývačke a ako prvý ma uvidel Teddy.
„Teta Miona!" zvýskol a rozbehol sa ku mne. Narazil do mňa ako dobre mierená delová guľa a zrazil ma do kresla.
„Teddy!" zvolala som. Vyškriabal sa mi do lona a tuho ma objal.
„Rád ťa vidím. Mamina s ocinom povedali, že si sa necítila dobre a preto si ma zanedbávala," povedal mi. „Už ste to s Dracom vyriešili? Keď tu bol vyzeral moc, moc smutný."
Stiahlo mi hruď a úsmev, ktorý sa mi pri pohľade na Teddyho rozlial po tvári, v okamihu zmizol. Draco tu bol, u Potterovcov doma? Kedy, prečo? Ako na zavolanie dnu vošiel Harry s Ginny.
„Á, myslel som si, že som ťa počul, Herm," usmieval sa Harry.
„Bol tu Draco? Kedy? A prečo si mi nič nepovedala?!" oborila som sa na Ginny.
Gin zrozpačitela. „No, áno, bol tu pred troma dňami, keď ste sa rozišli a hľadal ťa."
„To stále nevysvetľuje prečo si mi to zatajila."
„Nechcela som, aby si si robila starosti, aj tak si bola v biednom stave," bránila sa. „Navyše som dúfala, že si to vyjasníte sami."
Pokrútila som hlavou a odvrátila pohľad. Nie, nenechám si pokaziť dobrý deň. Do pekla, veď som si dnes podala Skeeterku! Po toľkých rokoch a nechutnostiach, čo napísala... Budem si proste užívať Nový Rok, ktorý bude symbolom nového začiatku po boku svojich najlepších priateľov a drahého synovca, ktorý ma určite efektne zamestná.
„Tak, Teddy, chcel by si sa zahrať?" nadhodila som smerom k chlapcovi, ktorý mi sedel na kolenách. Oči sa mu rozžiarili šťastím.
„Áno, áno, áno!" zapišťal. No, presne o tomto som hovorila.
Domov som sa vracala niečo pred druhou ráno. Bola som už taká unavená, že som cez privreté oči už skoro nič nevidela. Kým som sa dostala do postele, stihla som prevrhnúť kvet na chodbe, naraziť do dverí kúpeľne a nakopnúť si malíček na nohe. U Potterovcov bolo super, bavili sme sa, popíjali, pozerali Silvestrovský program... Teddy ma dokonale zabával, tak, ako som predpokladala. Stále ma ťahal do nových a nových hier alebo ma nútil robiť mu koňa, alebo ho učiť pesničky. Nakoniec som ho naučila Hrdina Odo, za čo som si vyslúžila karhavý pohľad od Harryho. Aj tak si ju zrejme nezapamätal, pretože päť minút na to mi zaspal na pleci.
Pripadalo mi to ako minúta, čo som padla do postele a zavrela oči, keď mi niekto začal trieskať na dvere až to muselo byť počuť v celom vchode. Prevalila som sa na druhý bok a modlila sa, aby narušiteľ odišiel. Určite to bude len nejaký okoloidúci ožran, ktorý si povedal, že zobudí, čo najviac ľudí. Otrávene som si vzdychla a otvorila oči. Budík ukazoval 3: 24 takže som naozaj spala len krátku chvíľu.
Vyteperila som sa na nohy, pre istotu si vzala prútik, keby bol ten ožran násilnícky, a podišla k dverám. Plieskal tak silno, až nadskakovali v pántoch. Odomkla som a prudko rozrazila dvere. Otvárala som ústa, že narušiteľa pekne krásne pošlem do riti, ale stratila som reč. Predo mnou stál mokrý a strapatý Ron, a podľa všetkého bol aj na mol opitý.
„Harmiouna," zamumlal nezrozumiteľne a vtackal sa dnu. Bola som príliš prekvapená, aby som mu to zatrhla. Tvárou nadol sa zvalil na gauč a za pár sekúnd už hlasno chrápal. Skvelé, už len toto mi chýbalo!
Hm, čo hovoríte? Ako to asi s tým Ronom dopadne? :D
