Dvojica Misaka / Shirai dorazila na parkovisko či dvor pripomínajúci zadné priestranstvo nejakého obchodného domu, či skladu. Na dvor viedlo niekoľko brán, ako zadné vchody pre sklady nejakých obchodov, a iba jeden prechod východ na ulicu. Dorazili v moment, keď sa jedna z brán práve otvárala, odhaliac tak zamestnanca, čakajúc na niekoho.
Chlapík v montérkach si ich všimol postávať v strede dvora a zavolal na ne. "Hej! Vy ste tie z Tokia?!"
V sekunde ich Shirai obe pri-teleportovla priamo pred neho. "Správne sa to vyslovuje Tokiwadai pane. A áno, to sme mi. Prepáčte, že vás tak narýchlo obťažujeme, ale sme v časovej tiesni." Kuroko prešla okolo neho a priamo sa rozhliadala po sklade.
.
"Ten kontakt, síce vravel, že to treba ihneď, ale ani na okamih som si nepomyslel, že až tak ihneď."
"Máte čo potrebujeme?" Naliehala, uprene na neho pohliadnuc.
.
"No áno. Akurát pred týždňom, sme mali jednu podobnú akciu. Môžete si vybrať. Nasledujte ma." Vykročil do skladu, energeticky nasledovaný červenovláskou, zatiaľ čo hnedovláska vkročila do útrob skladu veľmi neochotne.
"Výborne, potom nám nezabudnite poslať účtenky a ostatné daňové dokumenty na kontakt, o ostatné sa postaráme."
.
"To je v poriadku, pri tak známom mene sa o účty obávať nemusíme. Pokiaľ to potrebuje nutne, tak sa dá zariadiť, že dozajtra celú vec budete mať dovezené i umiestnené na miesto ktoré si určíte. Stačí zavolať pár pracantom a tí vám to pódium spravia." Zastavil sa pred dákou kopou, gestom naznačiac odkiaľ pokiaľ je to čo potrebujú, pripravený si na pade [prenosná on-line prístupová konzola k systému (skladu)] zapísať o čo majú záujem.
"To nebude potreba, my si to aj hneď odnesieme. Avšak pre to zajtrajšie navrátenie... ešte váš budeme informovať, či bude čo vrátiť."
"Hej!" Ozvala sa Mikoto urazená tým výrokom o potenciálnom zničení celej konštrukcie. "Tá tvoja dôvera sa uberá pekným smerom. A k tomu tým my si myslela mňa, že áno?"
.
"Odnesiete? Hneď teraz? Len vy dve? Ale teraz vážne, koľko vás tu na to je? Alebo sa tá vaša kamarátka vie rozdeliť na tisíc kópií?" Pohliadol na hnedovlásku v očakávaní, že uvidí niečo nevídaného, ale len sa mu dostalo od nej prísneho pohľadu.
Kuroko sa na moment zapýrila pri tej predstave, mať okolo seba Mikoto dvadsať krát, ale rázom striasla tu myšlienku z hlavy. "Žiadny strach pane, krásna kvetina ukrýva veľa tajomstiev svojej krásy. Oné-sama, zvládneš to tak ako to je?"
"Čo je to za prihlúplu metaforu!" Vypustila hnedovláska výboj zo spánku. Pohliadla na kopu pred sebou, preskúmajúc ju od hora na dol, overujúc si či ide o kov. Chvíľu na to natiahla k nej svoje ruky a daná masa sa začala hýbať, ako ju zdvíhal jej elektromagnetizmus. "Hmm. Na chvíľu by to šlo, ak by som to niesla nad sebou. Lenže ani neviem ako ďaleko sme od internátu. Neočakávaj, že to povláčim cez celú štvrť."
.
Kuroko chvíľku neodpovedala a niečo študovala na holo displeji svojho telefónu. "Zhruba trištvrte kilometra, po ceste, žiadne mosty, nadchody, ani žiadne káble nad cestou. Pôjdem pred tebou, ukazujúc ti smer a riadiac dopravu, ešte dám vedieť Uiharu o tom kadiaľ to berieme, tá to posunie Anti-Skillu. Hmmm. Možno by bolo lepšie to zviazať dákym kovovým lanom. Aby si to mala viac po kope. Veď predsa nemáme na to priveľa času, musíme sa po ponáhľať."
Mikoto si povzdychla. "Trištvrte kilometra, krokom vravíš? Hmmm. Mohlo by to ísť. Pokiaľ sa nikto nebude pliesť pod nohy." Znovu pohliadnuc na tú kopu.
Chlapík v montérkach v tichosti počúval ten ich rozhovor s miernym nepokojom v srdci. "Prepáčte dievčatá že sa do toho pletiem. Bez ohľadu že ste espery, i tak sa musím opýtať: či nie je to pre vás príliš ťažké? Predsa, ste len krehké kvietky a mi vám vieme zariadiť odvoz i inštaláciu." Obe dievčatá sa k nemu natočili s jemným zapýrením, v tichosti ho skúmajúc pohľadom, ako keby im došlo že nemá poňatia s kým má tu česť. Chlapík sa možno aj snažil o dáky ten zárobok za prácu pre ich firmu navyše... Ale keď sa okolo neho k dievčatám svojvoľne prekotúľal valec s natočeným káblom, ktorý by sám len tak nezdvihol... a ten sa ako živý začal odmotávať a vynúť sa oko masy kovovej konštrukcie vytvárajúc z nej dajaké balíčky... tak akékoľvek ďalšie snahy vzdal v nádeji, že si o ich asistenciu nakoniec požiadajú. Však predsa išlo o mladé krehké paničky.
.
Avšak jeho nádej zanikla, keď si na nádvorí z tých balíčkov vhodných na dodávky či priam nákladné autá, zostavili vláčik. Úctivo sa mu uklonili, poďakujúc ich firme za tak rýchlu odozvu na ich požiadavku. Zatiaľ čo si tenšia červenovláska s dvoma vrkôčikmi po stranách hlavy nasadila zelenú pásku Judgementu na rukáv, atletická hnedovláska si precvičila svaly. S kamenným výrazom pozoroval, ako sa ten vláčik vzniesol k oblohe sformujúc sa nad hnedovláskou do ucelenejšej masy. Jeho predstava krehkých kvetiniek z bohatých rodín dožadujúcich sa mužnej pozornosti sa rozplynula, ako sa pozeral na jednu takú, z ktorej sršali výboje ku kvalitne veľkej hromade kovu nad ňou. Priamo i stou hromadou na ktorú by bol potreba nejeden kamión odkráčala z nádvoria a vydala sa ulicou, zatiaľ čo druhá s píšťalkou komandovala chodcov i autá.
.
Po celú tu cestu sa Mikoto snažila ignorovať šokovaných, alebo užasnutých chodcov i vodičov áut. Jeden by si myslel, že keď už jeden žije v Gakuen-Toshi. [Akademické mesto] také výjavy by nemali pútať pozornosť. Avšak opak bol pravdou. Tí čo nešli hneď stranou, alebo boli zaneprázdneným niečím iným sa zastavili a pozerali sa ako na nejaký prechádzajúci sprievod. Niektorý chodci sa aj pokúšali priblížiť k Mikoto a dať sa s ňou do reči. Ale Kuroko ich rovno presúvala spať na chodník. Mnohých otočiac čelne k múrom domov a plotov. Takže našiel sa aj dáky odvážlivec, čo bol príliš odhodlaný sa s ňou dať do reči, ktorý sa nezastavil a trafil čelne do steny. Každý avšak vzdal ďalší pokus, pri zistení že červenovláska z Judgement je absolútne neústupná. Úspešne riadila dopravu ako na obyčajnej ceste tak i cez križovatky. Jeden by povedal, že jej vystupovanie vzbudzovalo autoritu, ale skôr to bolo tak, že jej výjav pôsobil mimozemským dojmom. Preto sa väčšina rozhodla oba úkazy nechať prejsť, než sa do niečoho púšťať čo by upútalo ich pozornosť. Veď predsa najlepšie je nechať búrku prestáť než s ňou bojovať.
Ako preprava nasledovala Misaka mala čo robiť, aby udržala koncentráciu. A pri príchode k vysokému tehlovému plotu internátneho pozemku už z nej stekali kvapky potu. Kuroko ju viedla zadnou bránou pre nákladné autá, či hasičov. Ale aby sa dostali k bazénu musela Mikoto s nákladom kvalitne manévrovať.
Už keď sa to chystala zložiť, zafúkal prízemný vietor.
.
Ochladenie narušilo jej to koncentráciu, až zvýskla a skoro jej to spadlo. Podarilo sa jej to však ustáť. Unavená zložila všetko na zem, zhlboka si povzdychnúť ako starec. "Ah... Som nenormálne unavená. Hej Kuroko, na chvíľu si odpočiniem, dobre?" Otočila k červenovláske všimnúť si že si s vreckovkou na nose niečo polohlasom brblala.
"He, he, he... čierne, aké elegantné."
.
Mikoto to nepobrala. "Héééj! Kuroko počujeme sa?!"
"Iste, iste. K stavbe pódia bola povolaná ťažká váha, pre ktorú to bude doslova ako detská stavebnica. Ja sa teraz idem venovať ďalším povinnostiam. Takže Oné-sama, bež si prosím odpočinúc a nikde sa nezastavuj. A aby som nezabudla: Len tak ďalej! Buď viac ako dáma, a rozkvitni nám do krásy!"
.
"O čom to hovoríš?" Opýtala sa na Kuroko, ale tá už začala šťastne hopsať preč smerom k budovám, takže ju zrejme nepočula. Mikoto sa za ňou zadívala, že pôjde i ona dnu, lenže jej pohľad padol na fotoaparát čo mala červenovláska v ruke. (Počkať! Čo má stým fotoaparátom? Stále si brble niečo o čiernej. Čiernej...) Zrazu sa nečakane zapýrila. (...Čierne!...) Ostro sa zapýrila, pretože jej došlo, že ten prízemný vietor musel podvihnúť jej sukňu. A keďže dneska nemá svoje šortky, muselo sa na svetlo sveta dostaviť pohľad na jej vkus nadmieru elegantné gatky. Keď k tomu pripočítala Kuroko a fotoaparát...
.
V zlosti vyslala za Kuroko elektrický výboj, ale červenovláska už bola dosť ďaleko a vysilená Mikoto nedala do rany dosť sily. Uder ciel minul, ale ten si toho ani nevšimol. Zrazu ju ale zalial nepríjemný pot. Obzrela sa smerom k bazénu, kde asi tucet dievčat postával, díval sa na ňu so zasnenými výrazmi.
Očervenala, a to riadne. [Kiaaaaa] Strápnená sa odtiaľ dala na útek.
.
I keď prebehla okolo niektorých iných osôb. To jediné čo si povšimli bolo, že okolo nich presvišťala zvláštne tajomná červená aura, ktorá zmizla niekde na druhom poschodí.
.
Až za zavretými dverami jej izby si konečne vydýchla, zapýrenie pomaly ustupujúc. Trvalo však nejakú tú chvíľu než sa upokojila natoľko, aby mohla vôbec rozmýšľať. (Toľko k plánu 'relaxovať v zákulisí'... rozpadol sa znamenite. Keby aspoň nebolo tohto čierneho nezmyslu. Len spomenúť si že to mám a už sa cítim trápne. K tomu ten vietor...) Spomenúť si na tie zasnené pohľady dievčat pri bazéne jej zapýrenie znovu dosiahlo jej uší. Preto sa narýchlo otriasla aby prišla na nejaký nápad čo stým. Rázom si ale uvedomila, že je pekne spotená. Pohliadla na dvere od kúpeľne a prišla s dobrou výhovorkou.
Odlepila sa od dverí na chodu že zamieri k svojmu šatníku. Lenže do oka jej padla trojica nákupných taštičiek sediacich na konferenčnom stolíku medzi ich posteľami. Boli z módneho obchodu a až podozrivo zhodné s tou z rána. Pokúsila sa tú trojicu ignorovať ako len najlepšie dokázala. Avšak i keď už mala svoj šatník otvorený, predsa jej zvedavosť zvíťazila. Opatrne sa k nim priblížila dobre si vedúc, že ide o pascu, alebo aspoň niečo čo sa jej nebude páčiť. Na moment dúfala, že to má niečo spoločné s Kuroko, takže by to mohla ihneď zahodiť, lenže tá podobnosť s tým z rána ju prinútila preglgnúť. Nahliadla do prvej taštičky uvidiac tam niečo čierneho. (čierne... čierne?!) veľmi opatrne siahla dnu a z kôpky čo tam bola vytiahla presnú kópiu toho čo mala práve pod oblečením. (Čo to má znamenať?!) Nahliadla do druhej, z ktorej žiarila biela kôpka. Z tretej zas niečo červeného. Pokúsila sa vzdorovať, ale jej roztrasená ruka už vyťahovala červenú variantu. Dostala pocit ako by táto bola trochu menšia, než tie predchádzajúce dve. (Pre Kuroko?!) Upustila to naspäť a ustúpila do bezpečnej vzdialenosti, ako by tie tašky po nej mohli skočiť. (Čo to má znamenať? Podľa naplnenosti tých tašiek by som usudzovala, že je ich tam takých päť až šesť setov v každom. Oh? Jeden pre každý deň? To je hlúposť! Kto by zachádzal tak ďaleko? Pokiaľ si spomínam, tak táto značka je výhradný dodávateľ uniforiem pre Tokiwadai. Správkyňa povedala, niečo o príkazu nariadeného zhora. To potom... mám reprezentovať...) Rozšírila sa jej oči. (Toto je cena ktorú si odo mňa vedenie školy pýta? Reprezentovať je jedna vec, ale toto trápne čudo? A to farebné párovanie? Toto môže byť moja spoločenská smrť.)
.
Z jej myšlienok ju vytrhlo zaškvŕkanie jej žabieho telefónu? Bola to jej spolubývajúca. "Kuroko?"
"Oné-sama, už si oddýchnutá?" Ozvalo sa z druhej strany.
.
"Tak nejako, trochu... Počuj Kuroko, neobjednávala si niečo? Expresne?" Musela si byť istá svojou teóriou.
"Hm? To azda nie?" Došlo k uvedomeniu si na druhej strane. "Ale no tááák! Celkom jasne som im povedala, nech vám nedávajú žiadne kvety, kytice a darčeky vôbec. Budeme musieť dať pred dvere oznam. Niečo ako ceníme si váš záujem, ale skutočne si nemôže dovoliť prijať vaše dary z priestorových dôvodov. Alebo tak..."
.
"V tom prípade toto bude od vedenia školy."
"Pokiaľ je to od vedenia, tak s tým teda moc nenarobíme. Budeme sa musieť s tým zmieriť a prijať to. Len dúfam, že to nie je dáka detská hlúposť. Ako škola pre dámy by mali mať dáky ten štandard."
.
(Tak tento štandard sa pekne nanucuje sám seba.) "..."
"Hm? Oh, nateraz to nerieš. Tú sprchu, prosím moc nepreťahuj! Čas sa na nám kráti a prípravy v spoločenskej sále budú čoskoro hotové. Za dvadsať minút začíname."
.
"Čože? To už je toľko? Počkať, azda neočakávaš odo mňa, že to zvládnem všetko sama. Bez ohľadu ako som dobrá v hre na husle, toto je skrátka priveľa i na mňa. Mimochodom, kde je moja Imoto?!"
"Ohľadne huslí... tie sa mi podarilo Uiharu vyhovoriť. Ona... teda Inoue je v poriadku a... nadšená?... Pokiaľ sa to tak dá popísať. Hlavne sa nemusíš obávať. Podarilo sa mi zlanáriť zopár... náhodných okolo idúcich... Vlastne zopár osôb nejakým zvláštnym spôsobom zdieľajúcich myšlienku, že toto mesto treba ochrániť. Tak či onak, nech už robíš čokoľvek, chcela by som ťa mať už o desať minút dole. Tak teda zatiaľ." [Zložila]
.
Mikoto, ešte raz skontrolovala čas než zaklapla mobil. Potom vykukla cez okno na dianie na trávniku medzi blokmi budov ich internátu. Trošku si povzdychnúť zamierila do kúpeľne. Predtým sa ale neochotne zastavila u trojice nákupných tašiek, pre náhradný set.
.
Poznámky/vysvetlivky (keby náhodou niekto niečo nevedel) :
Tento príbeh uverejňujem na FanFiction net, ArchiveOfOurOwn org a Wattpad com. FF a WTP majú dodatočné preformátovanie na vlastnú vieru. Preto mažú niektoré pre nich 'nepotrebné znaky' ako prázdne riadky, 'symboly' a podobne. WTP dokonca i tučnú reč a kurzívu. Preto nasledujúca tabuľka je len orientačná. FF ide v konverzií na vieru ešte ďalej a rovno ruší i http príkazy autorov a www adresy. Ospravedlňte prosím technické zázemie.
"Babu!" -priama reč
(Babu?) -myšlienky
("Babu...") -tichá reč
Kurzíva - Upravený hlas, či keď cituje niečo. Napríklad telefón na druhej strane alebo keď sa snaží napodobniť hlas citovanej osoby.
'i' - môže to byť špeciálne slovíčko, či citácia, citoslovce, alebo výraz
"...!" -zvýšený hlas, krik
"SARKA!" -priamo hlasný krik, či rev na plnú hubu
[] -poznámky či vysvetlivky, preklad
((- informácie o postavách -)) -Možno si myslíte že tieto informácie o postavách sú pre niektorých čitateľov nepotrebné, ale niektorý nemusia poznať každú postavu a drobné pripomenutie neuškodí. Navyše píšem tento príbeh s myšlienkou že niektorý čitatelia nemusia byť oboznámený s 'Toaru Majutsu no Index', +Railgun