3. V školskej kuchyni
Nao ešte ani nestihol poriadne vliezť do postele, aby predstieral spánok, už do izby vtrhol Matsuri, ešte v pyžame, zažal svetlo a veselým hlasom zvolal: „Vstávajte! Dnes začíname pomáhať v kuchyni." Sora sa prevalil na posteli, aby si mohol vziať z nočného stolíka budík. Zažmúril naň a naštvane zanadával" „Matsuri, ty debil. Veď je ešte len päť hodín ráno." Potom urobil pohyb, akoby chcel budík hodiť do Matsuriho, ale ruka mu ochabla a pristála na vankúši. Matsuri sa len zasmial a zmizol vo dverách. Nao neprotestoval, aspoň si nemusel ľahnúť, lebo by určite zaspal. Ale Sora sa dvíhal len neochotne a stále frflal. O pol hodinu boli už všetci traja prichystaný odísť. Matsuri bol jediný, ktorý vyzeral ako normálny človek. Sora s Naom vyzerali na rozdiel od neho, oko živé mŕtvoly. „Ale chalani, preboha ako to vyzeráte?" pýtal sa prekvapený Matsuri. „Vraj ako vyzeráme?!" začal s neskrývaným úžasom Sora, „ Prídeš nás zobudiť v neľudskú hodinu a ešte sa pýtaš, ako vyzeráme?" Matsuri len kývol rukou. Potom, v dobrej nálade, vyrazil ku škole. Za ním šiel pomaly Sora a nakoniec sa vliekol Nao.
V kuchyni ich už čakal jeden kuchár. „Viac nás tu nebude, ďalší dvaja sa nahlásili na PN." oznámil im. Ešte sa ani nespamätali, čo im vlastne povedal, keď si ich skúmavo prezrel a povedal: „Hm, takto tu nemôžete byť. Dajte si zástery a rukavice. A hlavne musíte mať na hlavách sieťku alebo šatku." Sorovi spadla sánka. Matsuri zatiaľ vzal od kuchára zástery a každému jednu podal. Sora sa mierne zamračil, ale zásteru si obliekol. Potom si všetci dali rukavice a na hlavy si uviazali šatky. „Tak. Hneď vyzeráte lepšie:" povedal kuchár. Priviedol ich k dresom, okolo ktorých sa týčili hory neumytého riadu. „Včera nás tu bolo málo a toto sme nestihli umyť." ukázal na riad, „Mohli by ste teraz urobiť vy." Všetci traja si pri pohľade na toľké riady vzdychli, ale predsa len sa do toho pustili. Teraz už nemohli cúvnuť. Aj keď na to boli traja, tak im umývanie trvalo vyše hodiny. „Sakra, koľko je tu študentov, že je tu toľko špinavého riadu?" sťažoval sa Sora, ktorý utieral čisto umyté taniere. „Hej, prestaň už s tým, dobre?!" oboril sa na Soru Nao, „Nie si sám ,ktorému to vadí." Sora naňho prekvapene pozrel, ale potom sa radšej mlčky venoval utieraniu. Nao nevyzeral najlepšie, tak nechcel vyvolávať hádku. ‚Vyzerá, ako keby celú noc nespal.' pomyslel si Sora, nevedia, že je to čistá pravda, ‚Už začína byť pekne nervózny.' A naozaj. Nao mal pod očami tmavé kruhy, vyzeral strhane a pri každom kuse, ktorý umýval, sa na chvíľu zastavil. Potom museli ešte umyť celú kuchyňu, aby sa v nej dalo variť. Až keď sa každá vec v kuchyni leskla, až potom bol kuchár Saotome spokojný.
„Tak a teraz môžeme ísť variť!" prehlásil Saotome. „Nani?" zvolal Sora, „Matsuri, že to nemyslí vážne?" „Daijoubu, daijoubu, to najhoršie máme už za sobou." upokojoval ho Matsuri. Bohužiaľ sa však strašne mýlil. Pripraviť obed pre dvesto ľudí nie je totiž vôbec jednoduché. Museli si pripraviť všetky ingrediencie. Matsuri, Sora a Sunao sa čudovali, keď pred nich Saotome postavil toľko zeleniny, cestovín, ruže, rýb a a iných potravín. Školský kuchár im rozdelil úlohy a sám začal pripravovať cestoviny. Sunao preberal ryžu, Matsuri čistil zeleninu, ale Sora sa dostal k rybám. Chvíľu pozeral na jednu rybu, potom sťažka preglgol, chytil nôž a chcel jej odseknúť hlavu. Musel si ju pridržať, ale keď sa jej dotkol, prešla ho všetka odvaha. Ryba bola studená a na dotyk slizká. Len tam stála rozmýšľal, čo urobí. Nemohol sa prinútiť chytiť tú rybu. Keď si Soru všimol kuchár, prišiel k nemu a dohováral mu: „Čo tu tak stojíš? Poďme, poďme. Tvoji spolužiaci budú chcieť mať obed načas!" Vzal si jeden nôž, rýchlo odsekol rybe hlavu a ďalším rýchlym pohybom jej rozrezal brucho. Pri pohľade ne rybie vnútornosti sa Sorovi dvihol žalúdok. Zvrtol sa a rýchlo vybehol z kuchyne, zakrývajúc si ústa rukou. Saotome pokrútil hlavou a pokračoval v pitvaní rýb. O pár minút sa Sora vrátil späť. Trochu sa tackal a jeho tvár mala zelenkavý odtieň. Keď naňho Saotome pozrel, len kývol rukou, „Choď radšej dozerať na cestoviny, zanedlho by mali byť hotové." Sora sa dotackal k sporáku. Potom pozrel na Matsuriho a vyčítavo mu povedal: „Matsuri-chan, nepovedal si náhodou, že to najhoršie máme už za sebou?" „Gomen," ospravedlnil sa Matsuri, „Ja som si myslel, že máš rád jedlo:" „No to hej. Ale keď ho jem, varenie neznášam." odvrkol Sora a sústredil sa radšej na cestoviny. Zbytok varenia všetci traja mlčali a počúvali Saotomeho príkazy.
Na obed bolo všetko pripravené. Jedáleň bola čistá, obed na pultoch. A Matsuri, Sora a Sunao stáli za pultmi, pripravený obsluhovať. Spolužiaci sa začali pomaly schádzať. Jedáleň ožila, zovšadiaľ bolo počuť rozhovory. Pri pultoch bolo stále viac práce, ale Matsuri nestrácal svoju dobrú náladu. Popri ňom vyzerali Nao a Sora úboho. Nao bol bledý, s kruhmi pod očami a Sora mal v tvári nazelenalú farbu. Medzi študentmi boli aj učitelia a prišiel sa na nich pozrieť aj riaditeľ. „To je veľmi chvályhodné, že sami od seba chcete takto pomáhať." pochválil ich riaditeľ, „Dúfam, že to do konca týždňa zvládnete." „Ale samozrejme." povedal Matsuri, Sora s Naom radšej mlčali, lebo inak by povedali niečo jedovité. „Len tak ďalej," povedal riaditeľ a spokojne odišiel. Keď konečne odišiel posledný študent, prišiel k nim kuchár, „A teraz to tu musíme všetko upratať!" Chtiac-nechtiac začali upratovať. Všetky stoly museli poutierať, v drese ich čakala nová kopa riadu a dlážka bola tiež špinavá, preto ju umyli. Keď skončili, kuchyňa s jedálňou opäť žiarili čistotou.
