4.Za dverami
Keď prišli na izbu, boli úplne vyčerpaný. Matsuri si sadol opačne na stoličku, aby sa mohol oprieť o operadlo. „Tak čo, ešte stále si myslíš, že to bol dobrý nápad?" spýtal sa Sora, ktorý bol rozvalený na svojej posteli. Matsuri sa usmial a veselo povedal: „Ale samozrejme. Že to je ťažká práca, ešte to neznamená, že to nie je dobrý nápad." Sora prevrátil oči, ale nič nepovedal. „Však si sa nevzdal, ani keď sme veslovali na tej súťaži. Tak prečo ti toto vadí?" pokračoval Matsuri. „Lebo toto je hlúpe." odvrkol Sora. Nao sa zrazu zdvihol z postele, zobral si svoje veci, povedal len, „Idem do sprchy." a už ho nebolo. Sora s Matsurim sa ešte pár minút dohadovali. „Len pokoj," dohováral Matsuri Sorovi, „však už je to len na dva dni. To zvládneme!" Sora sa zamračil, „Hovor za seba. Mne bolo dnes totálne zle." Matsuri kývol rukou a upokojoval ho, „Daijoubu, na to si zvykneš." „Je na tom jedna pozitívna vec," povedal Sora, „a to, že nemusíme chodiť do školy a učiť sa." Matsuri sa rozosmial, „Vidíš, našiel si nejakú dobrú stránku. Ale keby to počul Onii-san." Nestraš ma!" zahral Sora prestrašeného. Potom sa obaja veselo rozosmiali. Keď sa Nao vrátil, Sora sa ho spýtal: Nejako ti to trvalo. Čo si robil Fujimori?" Nao si sadol na svoju posteľ a povedal: „Všetky sprchy boli obsadené. Šiel som sa teda spýtať, čo bolo dnes v škole." „Ty si teda blázon!" krútil Sora hlavou. „teraz je v sprchách len Katashi-senpai." povedal Nao. „Dobre, idem sa teda osprchovať" zdvihol sa Matsuri, a Sora naňho zavolal: „Matte. Idem tiež." Keď Sora s Matsurim odišli, Nao si rozložil na stole učebnice. Mal v úmysle sa doučiť, čo zameškal. Zapol si stolnú lampičku a začal čítať poznámky. Bol veľmi unavený, ani nevidel poriadne na písmenká, ale nechcel zaspať, tak sa radšej zopárkrát štipol a začal radšej čítať odznova. Dlho však študovať nevydržal, lebo keď sa Sora vrátil, už spal na stole. Sora sa usmial, vybral zo skrine deku a prikryl ňou Naa. Potom zhasol lampu a tiež šiel spať.
Nao znova stál na dlhej tmavej chodbe. Po celom tele mu prebehli zimomriavky. Mal pocit, že ho niekto pozoruje. Potom Nao začul kroky, ten niekto sa začal približovať. Nao nemohol zostať na mieste. Začal bežať. Ale buď bežal príliš pomaly, alebo to, čo ho prenasledovalo, tiež bežalo. Neustále mal pocit, že kroky znejú hlasnejšie a hlasnejšie. ‚Nie, nie, nie' volal Nao zúfalo v duchu. Bežal ďalej po chodbe a míňal množstvo dvier. Ani sa nepokúšal nejaké otvoriť, lebo vedel, že by sa neotvorili. Každý krok prenasledovateľa znel ako vystrel z pištole. Nao cítil, ako mu z tela vyprcháva energia. Už nevládal ďalej bežať, ale nechcel sa vzdať. Nevedel, ako dlho už beží, ale určite to bolo dlho. Začínalo to byť nad jeho sily, každou sekundou spomaľoval. Pichalo ho v hrudi a každý nádych mu robil problémy. ‚Už ďalej nemôžem,' premýšľal medzi nádychmi, ‚mohol by som skúsiť nejaké dvere.' Bol to síce zúfalý nápad, ale už nevládal ďalej. Vrhol sa k najbližší dverám. Stlačil kľučku, dvere sa však neotvorili. Skúsil nimi pomykať, ale nič sa nestalo. Potom celou silou, ktorú v sebe ešte mal, trhol dverami a tie sa na jeho prekvapenie otvorili. Bez premýšľania do nich vbehol, lebo kroky boli už blízko. Vnútri svietilo oslepujúce biele svetlo. Naovi pár sekúnd trvalo, kým si jeho oči privykli. ‚Ako v nejakom laboratóriu,' prebleslo mu hlavou. Vtom sa dvere za ním silno zabuchli. Nao sa rýchlo zvrtol a zdesene zistil, že tam, kde boli predtým dvere, je teraz iba holá stena. „Čo to?" zvolal prekvapene, vrhol sa k nej a začal ju skúmať, ale bola to iba obyčajná stena, nič nenaznačovalo, že tam bývali dvere. Dotkol sa steny, ktorá bola studená ako ľad. Vtom momente, ako sa jej dotkol, sa zo stropu začala valiť voda. Veľké množstvo vody. Trvalo len pár sekúnd a už mal vodu po kolená. Na sa rýchlo začal brodiť naprieč miestnosťou a dúfal, že nájde nejaký východ. Kým sa tam dostal, voda mu už siahala po pás. Prechádzal rukami po ľadovej stene v nádeji, že nájde nejakú štrbinu, ktorá by naznačovala možnosť úniku, ale stena bola ako hladké sklo. Postupoval popri stene a stále hľadal niečo, čo by mu pomohlo. Ak ako predtým, na chodbe, bál, tak teraz začal úplne panikáriť. Keď už mal vodu po plecia, začal zúfalo búchať päsťou do steny. Aby sa udržal nad hladinou, začal šliapať vodu, ale nešlo mu to. O sekundu neskôr sa ocitol už úplne pod vodou. ‚Tasketé!' vykríkol v duchu a privrel oči, ‚ja neviem plávať!'
Sunao sa prudko napriamil na stoličke a vrazil pritom hlavou do stolnej lampy. „Itai," sikol a rýchlo si chytil udreté miesto. Ten úder ho úplne prebudil a vrátil sa do reality. ‚Zasa ten sen!' pomyslel si, ale uľavilo s u, že to nebolo skutočné. Naozaj bol vo svojej izbe. Sadol si na svoju posteľ a chrbtom sa oprel o stenu. Bolo mu zle, triasol sa po celom tele. Kedykoľvek zatvoril oči, videl pred sebou tú miestnosť s litrami vody. „Vzchop sa Sunao!" hovoril si pre seba na upokojenie. Pozrel na druhú stranu, ale vonku bolo zamračené, takže v miestnosti bola priveľká tma a on poriadne nevidel ani na okraj postele, nieto ešte Soru. Doľahla naňho osamelosť. Akoby bol úplne sám. Pritiahol si bližšie deku a potriasol hlavou, aby sa zbavil myšlienok na svoj sen. Až do rána potom sedel nepohnuto na svojej posteli, zakrútený do deky, a hľadel smerom k Sorovej posteli.
