5.Návrat Rana

Keď ráno prišiel Matsuri, už sa Sora s Naom obliekali. „Ohayo," volal veselo. „Nechaj si to pre niekoho, kto má na to náladu." povedal sklesnuto Sora. „Daijoubu, povedz si, že už len dva dni." nedal sa Matsuri znechutiť. Keď pozrel na Naa, veľmi sa prekvapil, „Fíha Nao, ako si prišiel k tej hrči?" Nao si pošúchal hlavu a stroho odpovedal: „Vrazil som hlavou do stolnej lampy." Potom zamračený prešiel okolo Matsuriho na chodbu. Matsuri sa spýtavo pozrel na Soru, ale ten sa ohradil. „Na mňa sa nepozeraj. Ja neviem čo mu jem" A spolu sa pobrali za Naom. Celý deň bol Nao ticho, s nikým sa nerozprával, keď nemusel. Na otázky vždy odpovedal krátko. Práca v kuchyni bola únavná, po obede boli už všetci vyčerpaný. Nao však vyzeral, akoby mal každú chvíľu odpadnúť. Ale nech sa ho Sora s Matsurim pýtali koľko chceli, vždy povedal, že mu nič nie je. Tak Sora povedal, že idú za Nanamim.

„Vy teda vyzeráte, len čo je pravda!" povedal Nanami, keď ich zbadal. „Arigatou, Nanami-chan." poznamenal Sora ironicky. Usadili sa v Nanamiho lekárskej izbe a on im pripravil čaj. „Videl som vás, ako pomáhate v kuchyni." poznamenal Nanami. Sora sa pozrel na Matsuriho a povedal: „Matsuriho nápad. Pekne hlúpy nápad:" „Hmm, tak preto ste úplne hotoví." Poznamenal Nanami a pozrel na Sunaa. Sora si všimol jeho pohľad a odpovedal, „On tak vyzeral aj predtým. Pozri sa na neho prosím, Nanami-chan." „Mne nič nie je!" márne protestoval Nao, aj tak ho Nanami prezrel. „Je to len vyčerpanosť." skonštatoval Nanami, „Mal by si is ísť hneď ľahnúť." „Vidíš Fujimori. Len choď!" vyzval ho Sora, tak sa Nao postavil a povedal: „Tak dobre. Majte sa." Najprv zašiel Nao do umyvárne. Umyl si tvár a pozrel na seba do zrkadla nad umývadlom. ‚Naozaj vyzerám strašne.' pomyslel si pri pohľade do zrkadla. Otočil sa, že vyjde, ale vtedy sa mu zatočila hlava. Cítil sa, ako keby sa celá miestnosť krútila. Potom sa mu podlomili kolená a zviezol sa na zem.

Sunao chvíľu kľačal na zemi v umyvárni. Potom sa pomaly postavil a pozrel na seba do zrkadla. Ale človek, ktorý pozeral do zrkadla, už nebol Nao, ale Ran. Nikto by si to nebol všimol, nebyť toho, že Ranove oči mali farbu zrelých višní. „Konečne," povedal šťastne Ran, „konečne som zase voľný!" Ran sa neukázal odvtedy, čo sa zbavili Aizawu: Aj vtedy sa objavoval len vtedy, keď mal Nao problémy. Keď Ran vyšiel z umyvárne, nešiel do Sunaovej izby, ale von, do parku. Prišiel k jednému stromu a dotkol sa jeho kôry. Potom sa zohol, aby si odtrhol pár stebiel trávy. Nakoniec sa zhlboka nadýchol a pomyslel si: ‚Je to tak. Naozaj som znova vonku. Ten vzduch vonia veľmi príjemne.' Dlho sa prechádzal v parku. Keď sa slnko blížilo k obzoru, chcel si pozrieť západ slnka. ‚Keby tu ešte bol Yoru ...' spomenul si na svojho milenca a zháčil sa. Spomienka na Yoruho ho zabolela. Sklonil hlavu a po lícach mu začali tiecť slzy. Vedel, že Yoru sa už neobjaví, lebo ho Sora úplne potlačil. Už ani necítil radosť z toho, že môže cítiť teplo slnečných lúčov. ‚Musím utiecť,' premýšľal, ‚musím len vymyslieť plán, a hlavne sa pomstiť Sorovi, a odídem.' Ran sa vrátil do školy, do umyvárne, aby, keď sa Nao preberie, nemal podozrenie. Vošiel do umyvárne a postavil sa pred zrkadlo. Potom zavrel oči, nadýchol sa a v bezvedomí spadol na zem.

O pár minút sa Nao prebudil na podlahe umyvárne. S námahou sa postavil. ‚Sakra, musel som odpadnúť.' zúfalo si pomyslel Nao, ‚Mám totálne okno. Ako dlho som tu bol?' Rýchlo sa ponáhľal na internát a dúfal, že tam Sora ešte nie je. Mal šťastie, v izbe nikto nebol, ináč by musel vysvetľovať, kde bol. Rýchlo si obliekol pyžamo, ľahol si do postele a začal si čítať. Ešte nestihol ani dočítať stranu, už prišiel Sora. „Fujimori, prečo nespíš?" vynadal mu, keď zbadal, že číta. „Nechce sa mi." Povedal Nao nezaujato. Vlastne to bola ja pravda, pretože sa bál, že bude mať zase tú istú nočnú moru. „Aspoň nečítaj." povedal Sora a vzal mu knihu. „Hashiba, vráť mi ju prosím." kľakol si Nao na posteli a natiahol so za knihou, aby si ju vzal späť, ale Sora ju dvihol nad hlavu tak, aby na ňu Nao nedočiahol. Ako sa Nao naťahoval, stratil rovnováhu a začal padať. Sora ho rýchlo zachytil. „Nao, oddýchni si radšej." zašepkal Sora jemne a dal Naovi letmú pusu na čelo. Nao Soru odstrčil a urazene si ľahol chrbtom k nemu. Sora zamyslene položil knihu na stôl a ľahol si spať. Nao v tú noc opäť nespal, kedykoľvek zavrel oči, vynorila sa mu tá chodby.