6.Noc so Sorom
V piatok sa Naovi ledva podarilo Soru a Matsuriho presvedčiť, aby mohol ísť s nimi do kuchyne. Chcel ísť, lebo sa bál zostať sám. Celú noc mal pred očami predstavu opustenej chodby a bol z toho nervózny. Keďže bol piatok, pustil ich kuchár skôr, čo bolo šťastie, lebo Naovi sa triasli ruky a skôr či neskôr by mu niečo padlo. „Matsuri, spravíš mi s Naom láskavosť?" ozval sa Sora. „A akú?" spýtal sa Matsuri zvedavo. Sora sa na neho uškrnul, „Keď nabudúce budeš mať nejaký nápad, daj nám vopred vedieť, aby sme mohli utiecť na druhý koniec Japonska." „Fajn. Mám ďalší nápad." povedal Matsuri s kamennou tvárou, „Navrhujem ísť do kina. Chcete ísť?" „Mal som na mysli nápady, ktoré nás zamestnajú. Ja do kina idem." nadšene povedal Sora. „Aj ja idem!" povedal odhodlane Nao. Sora otvoril ústa, že niečo namietne, ale potom si to rozmyslel, veď aj ráno bolo podľa Naa.
V premietacej sále bola tma, a tak niet divu, že pár minút po začatí filmu, už Nao nevedel udržať pozornosť. Snažil sa sledovať, ale dlho nevydržal a po chvíli mu hlava klesla na plece vedľa sediaceho Soru. Nie, nespal, len už nemal silu sedieť, tak sa opieral o Soru a hľadel pred seba. Sora sa naňho pozrel, objal ho okolo pliec a ďalej sledoval film. Bola už tma, keď sa vracali domov. Keby nesvietili lampy, nevideli by na krok, lebo bolo tak veľmi zamračené, že sa svetlo mesiaca nepredralo pomedzi mraky. Domov prišli v dobrej nálade. Všetci sa šli osprchovať. Najrýchlejšie bol hotový Matsuri. Pozdravil ich a šiel si ľahnúť. Sunao bol veľmi pomalý, ale keď Sora odchádzal, začal sa ponáhľať, lebo nechcel byť sám. Chcel práve vyjsť, keď sa mu zase zatočila hlava. Oprel sa o stenu a zhlboka dýchal. Ale to už to bol znova Ran. „Áno, podarilo sa mi to!" povedal si. Už mohol ovládnuť Sunaovo telo, kedy sa mu zachcelo. Už vedel, čo urobí.
Ran vošiel do izby a rýchlo zhasol svetlo, aby si Sora nevšimol jeho očí. Sora si práve ukladal šaty. Ran k nemu prišiel a objal ho. Sora mu objatie opätoval a potichu sa spýtal: „Nao?" Ale Ran ho chytil za šiju a pritiahol si ho nižšie, aby ho mohol pobozkať. Potom pobozkal Soru na krk, až mu naskočili zimomriavky. Teraz pobozkal Sora Rana. Ran chytil Soru za ramená, pomaly cúval k Sorovej posteli, potom na ňu spadol a stiahol Soru na seba. Sora ho znova pobozkal, ale vášnivejšie než predtým a zároveň Ranovi začal rozopínať pyžamo. Ran zatiaľ vyzliekol Sorovi jeho vršok. O chvíľu už ležalo všetko, čo mali na sebe, na zemi. Ran sedel na Sorovi a bozkával ho kam len dočiahol, na čelo, krk, ramená. Potom Sora oprel Rana chrbtom o stenu a dal mu pár bozkov na krk. Ran sa párkrát trhane nadýchol, ale Sorovi to nestačilo, tak pokračoval v bozkoch až na jeho hruď. Tam párkrát obkrúžil jazykom jeho bradavku. Ran potlačil výkrik, vydal zo seba len vzdych, nechcel sa prezradiť hlasom. Zahryzli sa do neho pochybnosti, či robí dobre, ale rýchlo ich zahnal. Teraz už nemohol, a ani nechcel cúvnuť. Odstrčil Soru, aby mohol začať on. Presne vedel, čo má robiť, Sora sa od Yoruho nelíšil. Netrvalo dlho a Sorovým telom prebehla prvá vlna slastných kŕčov. Ran sa spokojne usmial, keď sa zo Sorových úst vydral tlmený výkrik. Potom Sora pritlačil Rana na posteľ. O chvíľu sa už Ran skoro neovládal, úplne sa oddal svojim inštinktom. ‚Zvláštne. Ako keby tu bol Yoru.' prebehlo mu mysľou. Miatlo ho to, ale dlho sa tým nezaoberal. Striedavo sa navzájom dráždili. Sora prešiel Ranovi rukou po bruchu a on sa zachvel. Musel si zakusnúť do pery, aby nevykríkol Yoruho meno. ‚Ovládaj sa, lebo sa prezradíš!' napomínal sa v duchu. Prehrabol sa v Sorových vlasoch, ktorý ho na oplátku pobozkal. Nakoniec, celí vyčerpaní, klesli na posteľ a o chvíľu si zaspali v náručí.
