7.Musím preč!

Nao sa prebudil krátko po jedenástej. Ležal v Sorovej posteli. V izbe bol sám, Sora niekam odišiel. ‚Preboha, ako som sa sem dostal?' rozmýšľal celý zmätený. Posledné, čo si pamätal bolo, ako vychádza zo sprchy, potom sa mu zakrútila hlava a potom už prázdno. ‚Musel som znova odpadnúť, a keď som dlho nechodil, šiel Sora za mnou a priniesol ma,' pomyslel si, ‚čo mu len teraz poviem? Z tohto sa len tak nevykrútim' Nao nemal ani najmenšie podozrenie, že by ho mohol Ran ovládať. So Sorom považovali túto časť ich života za uzavretú, mysleli si, že sa Rana a Yoruho zbavili, nezjavili sa už niekoľko týždňov. Horko-ťažko sa zdvihol z postele, cítil sa veľmi slabý. Pomaly sa poobliekal a chcel ísť hľadať Soru. ‚Asi je u Matsuriho.' tipol si Nao a zamieril do Matsuriho izby. Uprostred chodby ho prepadol veľmi zvláštny pocit. Ako keby sa hýbala podlaha a on nevedel udržať rovnováhu. Potácal sa jednej steny k druhej. Potom sa oprel o stenu. Keď znovu nadobudol rovnováhu, bol to už zase Ran. Zvrtol sa a bežal späť do izby. Vzal si Sunaovu cestovnú tašku a začal do nej hádzať veci. Nastal čas, keď musel odísť. ‚Ujdem, a keď budem mimo ich dosahu, poviem im, čo sa stalo.' pomyslel si a škodoradostne sa uškrnul, ‚Jediné, čo ľutujem je, že neuvidím tie ich tváre, keď im zatelefonujem.' Kým sa skláňal nad taškou, čiesi ruky ho vzali okolo pliec.

Sora vošiel do izby a zbadal Sunaa, ktorý si ho zjavne nevšimol, lebo mu bol otočený chrbtom. Vzal ho okolo pliec a zašepkal mu do ucha: „Už si hore? Ideme na obed k Nanamimu." Keď Ran počul jeho hlas, stŕpol. Celý jeho plán je preč. Zvrtol sa, zavrel oči a Soru pobozkal. Sora sa nebránil, dokonca si ho privinul bližšie. Na sekundu sa Ranovi zdalo, že je to Yoru, že ten bozk patrí iba jemu, a že by mohol zostať. Kaď však otvoril oči, všetko sa zmenilo. Sora si ihneď všimol Ranove oči. Zhrozene ne neho pozeral a koktal: „R-Ran? Ale ako? Čo tu robíš?" „Čo ty sa netešíš?" povedal Ran a objal ho. Sora ho odstrčil. Potom začal nadávať: „Sakra! Ja som vedel, že s Naom niečo je. A ako to, že ma bozkávaš?!" Ran sa na neho povýšenecky usmial, keď už ho odhalil, tak mu aspoň povie, čo urobil, a povedal: „Ale, ale. Čo si zrazu taký háklivý? Včera v noci ti to nevadilo.!" Sora zbledol, úplne mu to vyrazilo dych. „To si bol ty?!" kričal na Rana, „A odkedy?" „Úplne od začiatku! Myslíš si, že by Sunao bol schopný niečoho takého?" nedal sa odstrašiť Ran. Sora strácal nervy, zdalo sa, že Ran ovládol celú situáciu. Zrazu chytil Sora Rana za zápästie a začal ho vliecť von. „Okamžite ideme za Nii-sanom a Nanami-chanom!" povedal naštvane. Ran sa celou cestou bránil, ale nič mu to nebolo platné, Sora nepovolil. „A prečo ti tak vadí moja prítomnosť?" spýtal sa Soru. „Lebo si len prelud, náhrada, a ja chcem späť Fujimoriho." povedal chladne Sora. Rana to veľmi rozzúrilo, vlialo to do neho novú energiu. Celou silou trhol rukou a podarilo sa mu dostať zo Sorovho zovretia. Rýchlo sa otočil a utiekol skôr, ako si Sora uvedomil, čo sa stalo. Utekal ako najrýchlejšie vedel, aby ho Sora nechytil. Už bol stopercentne presvedčený, že musí utiecť. Bežal okolo školskej jedálne, keď ho niečo napadlo. Vošiel do budovy a o dve minúty odtiaľ vybehol, schovávajúc pod uniformou do utierky zabalený predmet. Prišiel na internát, hodil utierku do tašky, schmatol ju a bežal von.

Najprv sa chcel Sora za Ranom rozbehnúť, potom mu napadlo, že to musí povedať Shinichirovi. Keď mu Shinichiro s Nanamim otvorili dvere, jednou vetou im vysvetlil, čo sa stalo. Bez ďalších otázok sa všetci ponáhľali hľadať Rana. Nanami šiel do ich izby a Shinichiro a Sora sa rozdelili a hľadali vonku. Keď Sora bežal okolo pamätníka v parku, zazrel Rana pred sebou. „Ran okamžite zastav!" zakričal za ním a zrýchlil. Keď Ran začul Sorov hlas, otvoril tašku, ktorú mal prehodenú cez plece. Vytiahol z nej utierku a vybalil z nej kuchynský nôž. Potom hodil tašku na zem, zvrtol sa, priložil si špičku noža k hrdlu a zakričal na Soru: „Stoj, lebo sa podrežem!" Sora rýchlo zastavil a prestrašene naňho pozeral. „Ran, prosím ťa upokoj sa," povedal trasúcim sa hlasom. „Ja sa nechcem upokojiť. Ako by som sa mohol, keď ma chcete zabiť!" kričal Ran zúfalo. „Ako by sme ťa mohli zabiť, keď vôbec neexistuješ?!" Si len pokus!" povedal Sora. Ranovi začali tiecť slzy po lícach. „Mýliš sa," hovoril trasľavo, „Mýliš sa Sora. Aj ja som živá bytosť. Aj ja cítim, dokážem sa radovať aj smútiť." Sora spravil opatrný krok k Ranovi a chlácholivo povedal: „Dobre, len pokoj. Poď teraz so mnou a nejako to vyriešime." Ani náhodou!" kričal hystericky Ran, „Ja sa nevrátim. Donútili by ste ma vrátiť sa na to odporné miesto." Potom začal vzlykať a hlas sa mu triasol, „Už nikdy sa nechcem vrátiť. Nechcem, aby ste ma zabi ako Yoruho." Yoru sám odišiel," povedal Sora. Ran sa ešte viac rozvzlykal, „Neverím ti, prečo by ma opustil?" Na sekundu sklonil hlavu, kvôli slzám, čo využil Sora. Priskočil k Ranovi a chytil mu ruku s nožom. Začali sa o nôž preťahovať. Ani jeden sa nechcel vzdať. Pusť to, ja sa nechcem vrátiť." vyzval Soru Ran. Tým ho však len viac popudil, aby mu ten nôž vzal. Bojovali tak tuho, že nôž bo raz hore, potom dole, chvíľu vpravo a zrazu vľavo, len sa tak mihal. Vo vzduchu bolo vidieť len odrazy jeho čepele. Sora s ranom sa snažili jeden druhému ten nôž vytrhnúť, ani jeden sa nechcel vzdať. Zrazu sa nôž ocitol medzi nimi, kde sa ho ďalej snažili získať pre seba. Zúrivo sa bili, keď sa zrazu zastavili a zhrozene na seba pozerali. Pár sekúnd s ani nepohli. Ranovi sa zachvela spodná pera. Potom sa zmenil späť na Naa. V Naových očiach bola vidieť otázka, ktorú však už nestihol vysloviť, lebo vtedy stratil vedomie. Povolil zovretie rúk, ešte stále držiacich nôž zabodnutý v jeho bruchu, a bezvládne sa zosunul na zem do kaluže krvi. Sorovi ochabli ruky, zakrvavený nôž s cvengotom dopadol na zem. Potom sa mu podlomili kolená a klesol na zem vedľa bezduchého tela svojho priateľa. Z hrdla sa mu vydral zúfalý výkrik: „Nao!!!"